Odkráčal som preč. Nemalo to žiaden význam. A hoci teraz sedím vo svojej kancelárii, teda konkrétne sa o ňu delím s ďalšou koncipientkou, v mysli som stále pri jej dverách a dumám nad jej slovami. Neznela presvedčivo. Hlas sa jej lámal, akoby sa premáhala zo všetkých síl, aby sa nerozplakala.

Rozprávali sme sa cez dvere. Vychádzal som z bytu a ponáhľal sa do práce, a vtom som ju zazrel na okne. Bolo to trochu divné. Zakláňala sa hlavou dozadu a užívala si tú výšku. Zľakol som sa a inštinkt mi nahováral, aby som na ňu zakričal a zastavil ju v tom, čo sa chystala urobiť. Ako prvé mi napadlo, že chce skočiť.

To druhé bolo, že som ju asi len vyrušil pri tom, ako do seba plnými dúškami nasávala čerstvý vzduch. Treťou emóciou bola radosť, že nezmizla a nie je na žiadnom liečení, ani odcestovaná na pobyte u svojej starej mamy. Neuvažoval som ani minútu, trielil som rovnakou trasou naspäť do vchodu, bežal po schodoch a chúlostivo zaklopal na dvere od ich bytu.

Neozývala sa. Ďalšia dávka strachu a viny. Zaskočil som ju nepripravenú. Premietal som si tisícku slov, ktorými by som ju mohol upokojiť. Mojím úmyslom nebolo opäť ju vystrašiť. Pokiaľ sa jedná o Júliu, v snažení sa o socializovanie stojím za jedno veľké a smradľavé hovno.

„Daniel, haló? Si tu?" Pred očami sa mi z čista jasna zjaví dlhonohá rusovláska s pobaveným výrazom a luskne mi pred očami. Preberá ma tak z môjho denného bdenia a ja sa nervózne posuniem vo svojom kancelárskom kolieskovom kresle. Prisuniem sa k stolu a nahodím zaujatý výraz, akože ju počúvam.

„Prosím, hovorila si niečo?" položím jej otázku a uhladím rukou zložky v priečinku.

„No, hej, hovorila," smeje sa a predkláňa sa so svojím hlbokým výstrihom na klasickej bielej košeli. Škerí sa. Je vysmiata od ucha k uchu. „Tak som uvažovala, či by sme spolu nezašli na kávu? Alebo hocikde inde. To je jedno. Kávu aj tak nepijem, bojím sa, že z nej budem mať vrásky," chichoce sa a podloží si bradu rukami, pričom, podotýkam, stále sa nakláňa so svojimi prsiami, ktoré sú viac odhalené ako zahalené.

Spamätávam sa a robí mi problém automaticky reagovať. Je to žiadosť o rande? Vážne má o mňa záujem? Neviem to posúdiť nikdy. Ešte na strednej som sa pokúšal zapôsobiť a dohadovať si schôdzky s dievčatami, ktoré boli podľa poznatkov od mojich kvázi kamarátov naozaj sexi kus. Rozmýšľal som, že keď ich pozvem niekam von, tiež ich budem považovať za sexi kus.

Podľa všeobecných predpokladoch o kráse azda aj pekné boli. Len neboli atraktívne pre mňa. Zo žiadnej z tých dievčat sa mi do spodných partií nepreliala krv z mozgu a nemal z nich plné gule, ako sa na našej strednej zvyklo hovorievať v učiteľskom zbore, keď sa nám razantne zhoršili v období puberty známky.

Usúdil som, že dievčatá nemôžu byť objektom mojich túžob. Nepriťahovali ma. Boli pekné, múdre, vtipné, športovo nadané a dokonca aj ohybné, pri tých by som podľa Iva vyhral lotériu, lebo sú nesmierne zručné, ale ani jedna ma nezaujala natoľko, aby som s ňou túžil naviazať bližšie puto, ako je len to kamarátske.

Začal som sa obzerať po chlapcoch. Nenápadne v sprchách na telesnej, keď bolo vyzliekanie medzi dospievajúcimi chlapcami celkom normálne a ja som nepotreboval výhovorku, aby som ich nahé zadky špehoval cez malé okienko skladu s náčiním. Bol som zvedavý, či na nich nájdem nejakú časť, ktorá ma vzrušuje a prinúti pocítiť to prirodzené vibrovanie v rozkroku.

Bolo to ako pozerať sa na nejakú starožitnú sochu. I keď, niektorí by sa so mnou hádali, že sexuálne potešenie dokážu nájsť aj na nej. Objektom mojich túžob neboli dievčatá a chlapci zároveň. Skúsil som sex len tak, aby sa nehovorilo, že som zadebnený panic, ktorý sa bojí do niekoho ho zasunúť.

Dopadlo to katastrofálne. Radšej sa k tomu nevraciam. Už nie. Pred pár rokmi som tomu dával zopár šancí a dúfal, že sa to sexuálne napätie objaví aspoň uprostred toho milostného aktu, ktorý je základnou ľudskou potrebou, pre ktorú by sme sa na túto planétu nerodili, lenže potom som tomu urobil rázny koniec.

Neviem, kým presne som. Asi sa nedokážem presne definovať. Nevidím sa po boku žiadnej ženy či muža. Preto mi je toto pozvanie nepríjemné. Odmietnuť ju by zo mňa robilo sviniara, vodiť ju za nos tiež. Pri tejto dileme opäť raz nemám šancu vyhrať.

„Akože myslíš iba my dvaja?"

„Chcel by si pozvať aj niekoho druhého? Neboj sa, nepohryziem ťa. Nie som žiadny besný predátor," žartuje a pritom zavrčí. Usmejem sa na ňu opatrne a prajem si, aby toto nepríjemné mučenie niekto ukončil. Hypnotizujem dvere nášho šéfa a prosím, aby sa roztvorili práve teraz.

„Myslel som si, že niekoho máš. Minulý týždeň ťa vyzdvihoval pred budovou na tom čiernom Audi," vynájdem sa napochytre a nervózne sa poškriabem na temene hlavy. Dúfam, že nevyzniem nadurdene, keď poviem, že z času na čas sa pri mne ženy pristavia a podajú mi svoje číslo. Je pre mňa záhadou, prečo sa im páčim. Alebo ak sa im nepáčim, kvôli čomu sú ochotné prísť za mnou a pozvať ma niekam.

„Hej, bol to blbec. Nespomínaj mi ho. Hľadám niekoho, kto by mi pomohol odstrániť ho kompletne zo systému, ak teda vieš, čo tým myslím," záludne naráža na vec, ktorú vážne nemusím počuť vyjsť z jej úst aj slovne, pretože naozaj viem, na čo myslí. Nadvihnem prekvapene obočím a pokúšam sa javiť vyrovnane.

Zatiaľ si tú vec držím v sebe a nie som pripravený hovoriť o tom na svojom pracovisku, kde na toto rusovlasé žieňa zrejme budem narážať každodenne. Steny sú tenké a mimoriadne prospešné pre šírenie klebiet. Nechcem sa dozvedieť, aký postoj by k tomu zaujala, keď ja sám som stále v procese zaujímania toho postoju.

„Sme kolegovia. Šéf by asi nebol nadšený. Je tu istá etika a tak. Navyše nechcem byť nejakou náhradou, ktorá ti pomôže dostať sa cez tvojho ex," zahrám sa na hrdého a pevne dúfam, že to postačí ako pádny dôvod na odmietnutie.

„Zvliekam ťa očami, odkedy si sem vstúpil v tých svojich dokonale zladených outfitoch s mäkkými perami a modrými očami. A neznášam ťa, že si ma práve prinútil priznať sa k tomu," šplechne podgurážene a posadí sa k svojmu presklenému stolu. Hlavu si ukryje za široký monitor, kvôli čomu mám výhľad už len na jej nohy v čiernych čižmách siahajúcich takmer až po stehná.

„To mi lichotí. Si nádherná žena, Val, ale ja som chrapúň. A keďže predpokladám, že ten macher s Audi bol tiež chrapúň, nepotrebuješ vo svojom živote ďalšieho chrapúňa. Ženy by na môj účet asi veľa dobrého nepovedali." Vstanem a predstieram, že ju svojím vyhýbavým postojom vlastne iba chránim. Aké príhodné urobiť zo seba hrdinu. Falošného hrdinu.

„Takže podľa teba si zaslúžim niekoho lepšieho?" Dalo by sa povedať, že moja pretvárka účinkuje, pretože nevinne ku mne zdvihne pohľad, ktorým mi prikazuje súhlasiť.

„Jasné, že áno. Si krásna, bystrá a zaslúžiš si niekoho, kto ťa ocení. A potom si len pomysli, ako trápne by to medzi nami bolo, keby to nevyšlo a my by sme aj tak museli spolu pracovať. Dokázala by si si zachovať odstup a nezabíjať ma pri tom jediným svojím pohľadom?" spracovávam ju a samému mi je zo seba zle. Za iných okolností by asi chlapi brali všetkými desiatimi, keby sa im takáto žena hádzala okolo krku a sama od seba ich pozvala na rande. Ja však nie som normálny chlap a tiež ani človek.

„Určite nie. Vyhrážala by som sa ti smrťou, na stole nechávala nenávistné odkazy, po ktorých by si vzal nohy na plecia, pretože by som ťa vystrašila k smrti."

„No tak vidíš. A vieš, ja mám túto prácu celkom rád."

„Hej, všimla som si. Niekedy si myslím, že by si tu najradšej ešte aj spal." Ani si nevieš predstaviť, ako blízko si k pravde, milá Val. Nič také jej však nepoviem.

„Musíš uznať, že je to skvelá práca, a máme rozprávkový plat."

„Nuž, to áno. Ale ja siaham po tom, aby som jedného dňa sedela za tými dvermi a dávala rozkazy namiesto toho, aby som ich spĺňala," prizná sa mi so svojimi trúfalými a vysokými cieľmi a zapozerá sa s intenzívnym pohľadom na zatvorené mahagónové dvere nášho krpatého šéfa s plešinou.

Máme peknú kanceláriu. S nádherným panoramatickým výhľadom na pretekajúcu rieku a tú nerušnú časť tejto budovy, ktorá je na strane prírody a bez otravného ruchu z ulice. Sprvu som sa tu cítil presne ako v tých amerických filmoch. Dôležito, akoby som šiel robiť veľké veci a postaral sa o podstatnú zmenu vo svete, ktorá má obrovský dopad na všetkých.

„Na to nemá ani jeden z nás vek," utrúsim a jej to vari polichotí, pretože sa znovu predkloní so svojím poprsím ponad môj zrak.

„Ak by som chcela, tak by som ťa zviedla. Ale tou poznámkou si nebol až tak vedľa. Načo mi bude príťažlivý chlap, keď sa z neho po čase vykľuje idiot. Asi je načase zamávať tomuto obdobiu a nájsť si niekoho takého, ako je náš šéf. Z neho by som niečo mala," zamyslí sa a teraz k jeho dverám hodí zas sprisahanecký pohľad, kvôli ktorému mne neopísateľne odľahne. Len nech si nájde druhý terč. Mňa by si totižto nezviedla ani náhodou.

Posadím sa naspäť k svojmu stolu a trochu si ho lepšie prezriem. Keď som stál pri tom jej, všimol som si, že má na ňom pár fotografií seba a nejaké druhého, pravdepodobne atraktívneho, dievčaťa, a tiež aj nejakého roztomilého dieťaťa.

Čo sa nachádza na tom mojom? Len spisy, zložky, nádoba na perá a počítač. To je zhruba tak všetko. Keby som aj z tejto práce náhodou dostal padáka, nemusel by som sa obťažovať balením. Nič na tomto stole mi priamo nepatrí. Neurobil som si ho osobným, pretože nič v mojom živote nie je osobné.

Mám ale rád svoje oblečenie. Keď už nič, našiel som si prinajmenšom svoj osobitý štýl. Nebyť tejto práce, nemal by som sa kam obliekať. Čiže to má hneď dve pozitíva. Nespočetne veľa pozitív, keď si to tak vezmeme. Som tomu zavalitému plešatému chlapíkovi neskutočne zaviazaný, že ma sem vzal a poskytol mi prácu vo svojej firme.

Bez neho by som musel trčať v podradnej práci, ktorá ma nebaví. A žiť v podradnom byte s podradným otcom a ešte k tomu pracovať v podradnej práci, to by bolo veľa už aj na mňa. Teda tu existuje aspoň niečo, v čom môj život nie je až tak naprd. Občas je umenie nájsť nejaké svetlé body, našťastie som prišiel k tomuto uvedomeniu, že aj keď sa zdá takmer všetko kalne, to pomyselné svetielko na konci veľmi dlhého tunela tu je.

O pol štvrtej končím. V myšlienkach mi stále koluje tá príhoda zrána. Matúš by sa hneval. Ani som mu o tom nedal vedieť. Napíšem mu, či by som sa s ním mohol stretnúť. Neviem, kde býva, ale teoreticky by som za ním mohol zájsť. Svedomie mi nedá, aby som to pred ním zamlčal. Jeho mama mi zdôrazňovala, že sa musí šetriť, ale týka sa to Júlie. A Júlia je pre neho podstatná.

*****

„Dobrý deň, pani Cehláriková. Rád vás vidím," pozdravím sa po zazvonení na zvonček, po ktorom som čakal zhruba niekoľko sekúnd, kým mi prišla otvoriť. Tvári sa podozrievavo, tým spôsobom, že ma má prekuknutého a vie, že kujem nejaké pikle. So stiahnutým chvostom sa slušne vyzujem, oči jej zbehnú k mojim károvaným ponožkám, ale nekomentuje to.

„Ahoj, D. Matúš sa ťa už nemôže dočkať," privíta ma aj jeho sestra, ktorá má na sebe oblečenú ružovú zásteru a v rukách drží varechu. Vyrušil som ich pri varení večere? No super. Kam až moja dotieravosť ešte zájde?

„Ahojky, Beuš, ako sa máš?" oslovím ju familiárne, zopár ráz sme na seba narazili počas návštev Matúša v nemocnici a usúdil som, že to dievča je fakticky cool.

„Ide to, len by si mohol mojej mame vysvetliť, že nie je jediná, ktorá dokáže variť!" dramaticky zvýši hlas a obe si navzájom pozrú nevraživo do očí. Našťastie ma zachraňuje Matúš, ktorý ma za ruku vtiahne do svojej izby. Nemám ani čas riadne si ju poobzerať, ihneď ma konfrontuje s požiadavkou, aby som mu všetko vyrozprával.

„Tak hovor!"

„Júlia je doma. Dnes som ju videl. Určite nie je v poriadku. Dalo by sa chápať, prečo mi neotvorila, ale niečo na jej hlase mi nesedelo. Zaplietla sa a vysvetľovala mi, prečo jej otec povedal mne jednu vec a tebe druhú, a potom z ničoho nič povedala, že sa s nami dvomi už viac nechce stýkať. Neviem, ale ja som jej to neveril."

„Musím sa s ňou porozprávať ja sám! Jules sa občas správa zvláštne, ale mám zlé tušenie. Ďakujem, že si mi to prišiel povedať." Usmeje sa a ja sa po dlhej dobe cítim naozaj užitočne.