„Fajn, tak ja som tento rok vďačný za to, že som neotrčil kopytami a že vám aj naďalej môžem strpčovať život," víťazoslávne prehlásim počas štedrovečernej večere, pri ktorej nás mama ako každý rok núti povedať veci, ktoré si na uplynulom roku najviac vážime a sme za ne vďační. Samozrejme sa inšpirovala americkým vďakyvzdaním, a tak je z nás rodina, ktorá okrem modlenia aj ďakuje. Bea ma kopne pod stolom do nohy a mama sa zlovestne zagáni, len otec sa úprimne zasmeje. „A ešte ďakujem za najbáječnejšiu matku a sestru pod slnkom, bez ktorých by som tu dnes nebol a nemal príležitosť dusiť sa na kosti z kapra," dopoviem svoju ďakovnú reč, aby som si ich udobril, no mama sa stále nezdá byť akosi spokojná s mojím predslovom.

„Ty si skrátka ten sarkazmus nemôžeš odpustiť ani pri tejto sviatočnej atmosfére," upozorní ma krútiac odsudzujúco hlavou a vrhne ďalší zo svojich nevrlých pohľadov na otca sediaceho oproti, ktorý sa na mne stále dobre zabáva.

„Prinútila si ma navliecť sa do tejto ohyzdnej bielej košele a kravaty s perníkmi, tak sa potom nečuduj, že si to nejako kompenzujem," ohradím sa a prstom poukážem na červené čudo omotané okolo môjho krku s nevkusnými vyrezávanými perníčkami zdobenými bielou cukrovou polevou. Neviem, ako sa viažu kravaty. Bea mi s nimi musí neustále pomáhať.

„Tak mi prepáč, že som chcela docieliť, aby si vyzeral ako človek," zhodí ma a odfrkne si.

„Mami, ale to by si musela najprv Matúšovi kúpiť plastickú operáciu tváre," zastará sa aj Bea vo svojich hnusných červených šatách s potlačou mikulášov, snehuliakov a stromčekov.

„Na tvojom mieste by som sa príliš nesmial. Nevyzeráš o nič lepšie," bránim sa pred ňou a poukážem na jej ponižujúci outfit, ktorý bude bez najmenších pochýb aj zväčšený na tradičnej vianočnej fotografii rodiny Cehlárikovej.

Otec s nami trávi aj sviatky. Nechýbal na žiadnej z predošlých rodinných fotiek. Rozviedli sa, ale zostali kamarátmi, a my dvaja ich budeme navždy spájať. Teší ma to. Nechcel by som, aby sa hádali a hádzali na seba špinu. Je výhodnejšie aj pre nás, keď spolu vychádzajú. Samozrejme v rámci obmedzených možností, pretože mama otca neustále odbije nejakou poznámkou, ktorou ho na pár minút odstaví, ale my vieme, že to robí len z lásky.

„Zabudnite na to, že sa dnes budete hádať. Dnešný večer strávime v rodinnej idylke, navečeriame sa a potom si pustíme koledy, pri ktorých budeme popíjať horúci nealkoholický punč," ozve sa mama a my po týchto jej nerealistických slovách vybuchneme do hysterického smiechu.

„Lýdia, ak si ešte nezačala piť, tak si daj niečo hneď teraz, prosím ťa," začlení sa do diskusie aj otec, pričom sa počas hovorenia celý čas pučí od smiechu. Mame trhne kútikmi, a i keď sa až doteraz pokúšala zadržať to, i ona sa rozrehoce na plné hrdlo.

„Dokelu aj s vami, aspoň jeden rok som chcela mať tie filmové Vianoce, kde sú všetci dokonalí, sedia distingvovane s vyrovnanými chrbtami a nezabávajú sa na vlastnej sprostosti," fľochne a tvári sa naoko urazene, no veľmi dobre vieme, že si z nás len uťahuje.

„Dám ti inzerát, že hľadáš novú rodinu? Do poznámky hodím, že musí byť ukážková a katalógová - presne ako vystrihnutá z filmu," doberá si ju otec a vytiahne si z vrecka na čiernych elegantných nohaviciach svoj mobil, na ktorom skutočne začína niečo vyťukávať.

„Ty sa hlavne staraj o to, aby si svojím prezentovaním pred klientmi nezhovadil inzeráty, ktoré máme zverejnené," mama využije príležitosť, aby mu uštedrila jeden kopanec do jeho maklérskych schopností, a pyšne si odpije z pohára s červeným vínom.

„Čo je to za slovník, Lýdia? A že vraj chce mať ukážkovú večeru."

„Keď inak nedáte, musím sa pridať k väčšine. Moje osadenstvo proste ťahá moju latku hlboko k zemi," zahrá sa na dôležitú a prižmúri očné viečka, ktoré má zvýraznené trblietavými hnedými tieňmi.

Primaľovala sa a naozaj jej to takto svedčí. Nehľadiac na tie nevkusné šaty, ktoré majú s Beou rovnaké, vyzerá skvelo. Prinajmenšom nie som jediný, ktorý na sebe musí strpieť gýčový módny vkus našej milej mamy. Ani otec sa tomu nevyhol. Na krku má uviazanú presne rovnakú kravatu. Avšak tento rok už ani neprotestoval. Zvykol si na to, že mame nehodno protirečiť. Vždy dosiahne svoje.

„Tak to by sme teda mali pokračovať v tom, v čom ste ma vyrušili. Povedal som svoju ďakovnú reč, teraz je rad na vás," pripomeniem im dokončiť tradíciu, keď ja už mám svoju povinnosť splnenú.

„Som vďačná za to, že vás všetkých troch mám pri sebe a dúfam, že o vás nikdy neprídem," ujme sa druhej ďakovnej reči moja mladšia sestra, ktorá sa prejaví akosi dojemnejšie, než je u nej zvykom. Nadvihnem obočím, zaškúlim a strčím si koniec svojej kravaty do úst, aby som ju rozveselil.

„Ty si nedáš povedať, Matúš. Prečo musíš vždy robiť opičky?" hnevá sa na mňa mama a capne mi frčku do nosa. To zaštípalo.

„Len som jej chcel zdvihnúť náladu a upozorniť na to, že sa nenachádzame na kare. Čítal som, že tieto sviatky sú najšťastnejšie, tak tu hádam nebudeme smokliť, nie?" protestujem a očami žiadam od otca, aby ma podporil.

„Ja to vzdávam. Ďakujem, že mám toľko trpezlivosti, aby som tohto tu nevyťahala za uši a nevyhodila von pred dvere," mama poďakuje ironicky a otec je v tom našom štvorčlennom rade posledný.

„Ďakujem, že som mohol Lýdiu tento rok poraziť a predal som o dva domy viac, ako ona," otec sa frajersky pochváli a pohodlne sa rozloží v stoličke.

„Netrep somariny, nepredal si viac domov, ako ja! Sme na tom rovnako, predvčerom sme si to rátali," neverí mu, a keďže je mimoriadne súťaživá, postaví sa od stola a zbehne narýchlo do svojej izby.

„Hej, predvčerom sme na tom boli ešte rovnako. Ale dnes, Lýdia, je nový deň, a štatistiky sa zmenili. V utorok večer mi volali dvaja kupcovia, ktorí mali záujem o ten dom na Bajkalskej a Ružinovskej. Ukázal som im ho, previedol ho po všetkých jeho izbách, a neváhali ani minútu. Ihneď volali do svojej banky a ani som sa nenazdal, už sme boli podpisovať zmluvu," predvádza sa hrdo, pretože odkedy založili svoju realitnú kanceláriu, každoročne bola mama tou, ktorá z ich vzájomného súboja predaných bytov či domov vyšla víťazne.

Mama sa vráti s papiermi v rukách a fakticky jej padne sánka. „To nie je možné. Tie domy sme mali v ponuke tri mesiace, každý si na nich našiel nejakú chybu a nakoniec od kúpy odstúpil!" zlostí sa a stále spracováva, že prehrala.

„Uhm," odkašlem si a postavím sa, aby som ju mohol chytiť okolo pliec. „Nerád sa miešam do vašej nezdravej konkurencie, ale je úplne jedno, kto predal o koľko domov viac, pokiaľ tie domy predávate, nie? Ja som napríklad za posledný mesiac pridal z nás všetkých najviac inzerátov, a vidí ma niekto sa predvádzať alebo machrovať? Nie. Takže si pekne posadajme, predýchajme svoje šokové stavy, a sadnime si konečne k tomu stolu, pretože je už pol siedmej a my sme ešte stále nevečerali!" zvýšim autoritatívne hlas kvôli tomu, aby sa nad sebou zamysleli, a nemeškám ani dve sekundy s naberaním kapustnice do svojho hlbokého sviatočného taniera so zlatým orubovaním.

„Ustupujem len kvôli tomu, že som hladná, ale toto si ešte odskáčeš, Peter," pohrozí mu, aby si nemyslel, že to kvôli mne len tak ľahko vzdala, a sadne si nazad na svoje miesto pri stole. Otec gúľa očami a zaraz mu zamrzne aj úsmev na perách. Zrejme si už uvedomil, že vyťahovať svoje víťazstvo práve počas mierumilovnej večere nebol jeden z jeho najlepších nápadov.

„A presne takto vyzerajú nefalšované nedokonalé sviatky u rodiny Cehlárikovcov!" pojašene zahlási Bea a zachichoce sa. Má úplnú pravdu. Naše Vianoce neboli nikdy dokonale uhladené a nezaobišli sa bez menších šarvátok, ale nikdy by som ich nevymenil za žiadne iné.

V tichosti prežúvame a premýšľame. Teda aspoň ja určite premýšľam, pretože ma zaujíma, ako vyzerá jej večera. Či majú nejaké zvyky a či sa dokáže prinajmenšom počas týchto sviatkov dostať do nejakej duševnej pohody, pri ktorej by už viac nemusela trpieť.

Jej otec nás vyrušil a od cintorína sme sa opäť nevideli. Pozeral sa na mňa tak zvláštne a nesúhlasne. Akoby ma za Júliin stav obvinil. A ja som sa aj cítil byť vinný. Všetko, čo som jej mohol dať, boli moje slová.

Dokážem rozprávať veľa, hovoriť predsa nie je žiadne umenie, ale hovoriť s účinkom je omnoho zložitejšie. Hovorím bezvýznamne, aby som mal pocit užitočnosti. No neviem, či pri nej môžem byť užitočným. Nehovorí sa však, že ranení sa dokážu lepšie vžiť do roly toho druhého? Sám viem, aké to je trpieť v tichosti a nikomu o tom nepovedať. Niekedy sa žiaľ nedá vysloviť. Avšak svoje zlomené a boľavé srdce dokážeš zdieľať s niekým, kto pozná, aké muky také ubolené srdce a chorá myseľ dokážu spôsobiť.

*****

Dnes budem o polnoci na balkóne.

Jediná správa, ktorá mi v dnešný deň zdvihla náladu a úplne ma nezlomila. Bol som v obchode. Mama potrebovala kondenzované mlieko, pretože ju chytila nálada do pečenia a zaumienila si upiecť mi tortu dopredu aj napriek tomu, že narodeniny oslavujem až o týždeň. Vedel som, že Jules dnes službu mať nebude. Jej blonďatá kolegyňa mi včera oznámila, že si vybrala na sviatky voľno. Ani som sa teda neobťažoval ísť celú tú cestu k jej obchodu a zbehol som do najbližších potravín pri našej bytovke. Mal to byť nudný a obyčajný deň.

No problém s nečakanými vecami, ktoré vás kompletne vykoľaja a odfúknu vám dekel, je taký, že vás nikto dopredu nevaruje, že sa vám tá nečakaná vec stane. Neoslovia vás a nepovedia: Hej, kamoš, dnes buď obozretnejší, oči maj na stopkách a priprav sa, že ťa po prvýkrát v živote osloví tvoja biologická matka, ktorá nemá ani páru o tom, že ťa pred takmer dvadsiatimi dvomi rokmi porodila.

Stál som jej otočený chrbtom, keď narazila do môjho košíku a slušne sa ospravedlnila. Prepáčte, moja chyba. A zasmiala sa nevinne. Túžil som počuť tie slová z jej úst, lenže totálne pri inej príležitosti. Predstavoval som si vždy, že ja oslovím ako prvý ju. Zaklopem na jej dvere, predstavím sa a poviem jej, že sa mám báječne aj bez nej. Že mi nevadí, ako sa ma vzdala a nikdy po mne nepátrala. Presviedčal by som ju skalopevne o tom, že mám tú najúžasnejšiu rodinu, o ktorej sa mi nemohlo ani snívať, a že som nikdy nemal dôvod banovať za ňou.

V tom momente som ale ostal hluchý, slepý a nemý. Plechovka so sladkým mliekom do mojej torty mi vypadla z rúk a ona si ochotne kľukla a podala mi ju. Ako keby nič. Ako keby jej najväčšou chybou bolo to, že náhodou vrazila svojím košíkom do toho môjho. To ospravedlnenie som si zaslúžil z iných dôvodov. Ale pre ňu som bol ja iba neznámym.

Pravdaže ma nemohla spoznať, keď som u nej žil len tých prvých deväť mesiacov. Narodil som sa možno jej, ale žiť som začal až vtedy, keď som sa dostal k Lýdii a Petrovi. Pre nich dvoch som bol z nejakého dôvodu darom, kým pre tú ženu, ktorá sa správala tak slušne, iba obyčajnou chybou, ktorej sa bez výčitiek zbavila.

Vyšiel som von a rozkašľal sa. Zaplavovali ma hlieny, dusil som sa a prosil všetkých, aby som si to stretnutie s ňou iba predstavoval. Aby nebolo reálne a ja som ju mohol stále považovať za človeka, s ktorým som v živote neprehovoril ani slovo. Ak už som s ňou aj mal viesť konverzáciu, potom sa mala týkať mňa, mojej adopcie, dôvodov, nie jej nepozornosti.

Prehovoril som mamu, aby mi dovolila ísť von. Protestovala, spierala sa a vadila sa na mňa, ale Bea mi s ňou pomohla. Prezradil som jej, že sa stretávam s Jules. Mlčala, ale neodpustila si záludne nadvihnúť obočím a niečo si zamrmlala.

Keď sa zjavím pred dverami, už ju tam vidím stáť. Vybral som si svoj tradičný vstup. Ukázal som na fľašu s kyslíkom, recepčný ma bez okolkov pustil.

Opiera sa rukami o balkón a stojí mi otočená chrbtom. „Divná vec s nemocnicami. Tých, ktorí tu ležia, strážia nonstop, ale pritom si nevšímajú tých, ktorí sa sem prepašujú. Podľa teba je to rovnaké aj s väznicami?" prehovorím bez pozdravu a posadím sa na studený panel. Priniesol som aj deku, nepochybne aj tak prechladnem.

„Neviem, väznice sú široký pojem. Z niektorých sa dá ujsť a z druhých nie."

„Posaď sa sem. Niečo ti ukážem," potľapkám po prázdnom mieste vedľa mňa a dúfam, že ma nepošle do kelu.

„Neobťažuj sa s hviezdami. Nie som človek, ktorý by sa na ne pozeral a videl na nich to povestné nezvyčajné čaro."

„To je dobre, pretože to ani ja. Nesúvisí to s oblohou, hviezdy sú ďalšia pomôcka otrepaných režisérov."

„Okej," privolí a svojimi šuchotajúcimi krokmi si prisadne vedľa mňa.

„Tie zažaté svetlá na bytovkách sú omnoho čarovnejšie a záhadnejšie. Ponúkajú milión rôznych príbehov. Pozri sa napríklad na ten štvrtý úplne na pravej strane zľava," ukážem prstom na okno, „svetlo na ňom sa vypne o necelú minútu. Je to detská izba a tí malí chudáčikovia musia dodržať svoju večierku ešte aj na nový rok," komentujem a zapozerám sa na svoje o pätnásť minút dopredu nastavené hodiny. Podľa nich by totižto ten chlapec, dievča alebo vo všeobecnosti deti mali už pätnásť minút po večierke.

„Hádaš alebo ich naozaj poznáš?" prejaví záujem.

„Tie byty a svetlá sú mojím živým televízorom. A sú lepšie, než kdejaké filmy, pretože ich príbehy sú celkovo všetky utvorené mojimi imaginárnymi schopnosťami."

„Takže si tu sedával a tvoril si ich príbehy?"

„Presne tak, Jules. Niekedy je fajn využiť svoju fantáziu."

„Vieš ju využiť len vtedy, keď ju máš."

„Ja jej mám dostatok za nás oboch. Trochu ti z nej požičiam, ak budeš chcieť," ponúknem jej a zahľadím sa uprene do štvrtého vysvieteného okna v radovej výstavbe. Otec zhasína a ukladá svoje deti do postele.

„Okej," neodmietne a spolu so mnou sa zapozerá na kopu okien s rôznorodými živými príbehmi. Na nový rok a nové priateľstvá.