Život sa niekedy deje prirýchlo, ale práve teraz mám pocit, že by sa mohol točiť rýchlejšie. Ten obrázok predo mnou sa deje v spomalených záberoch, nie som schopný svižne reagovať, nemo sa prizerám a tlačí ma na hrudi. Sám si za to môžem. Trýznim sa dobrovoľne, pretože túto kapitolu svojho života nedokážem uzavrieť. Vždy sa k nej napokon vrátim. Hoci viem, že tá kapitola je z toho druhého uhla uzatvorená dávno.

Otočím sa, nazbieram posledné zvyšky síl a trmácajúcim krokom sa doteperím k najbližšej lavičke. Nohy ma ledva unesú, necítim v nich dostatočnú oporu a som zadychčaný. Práve teraz je obzvlášť náročné popadnúť dych. Prichádza na mňa môj dnes už druhý kašľový atak. Vytiahnem si balíček papierových servítok a prekrývam si nimi ústa, pretože u okoloidúcich som stihol už aj za tak krátky čas vzbudiť určitú neželanú pozornosť.

Sadnem si bokom, predkláňam sa dopredu a utvorené hliene vypľúvam mimovoľne do servítky, ktorou si prekrývam polovicu tváre. Kašeľ nevyznie práve lichotivo, je nepríjemný a hlasitý, ani sa nečudujem, keby si niekto myslel, že som na prahu smrti. Dusí ma a so svojimi hlienmi čoskoro zaplavím nepochybne celé námestie. Keď už nič, prinajmenšom sa vyrovnáme pojmu mesto na vode. Alebo skôr na hlienoch.

„Ste v poriadku?" pristaví sa pri mne postaršia žena, ktorá sa bojí zájsť ďalej, a nachádza sa nejaké štyri metre odo mňa.

„Nebojte, nie je to nákazlivé. Pokračujte ďalej vo svojej ceste, prosím," podarí sa mi prehovoriť zachrípnuto a odkryjem svoju tvár spod bielej servítky, aby som jej umožnil výhľad na hadičky umiestnené v mojom nose. Kyslík mi zatiaľ nedochádza. Mal by mi vydržať do štyroch hodín. Rozrušil som sa a moje pľúca mi to náležite oplatili.

Postaršia pani sa zamračí, no zároveň súcitne pokyne hlavou, a s nabalenou žltou igelitkou sa pohne naspäť naprieč kockatým chodníkom. I ostatní si ma všimnú a hodia po mne sústrastné pohľady naznačujúce mi, že by si nepriali byť na mojom mieste. Som pre nich úbohý chudák, ktorého ľutujú a radšej mlčia.

Nemienim byť ďalej za objekt súcitnej atrakcie, odkašlem si a privolám si taxík, pretože aktuálne sa necítim na ďalšiu chôdzu. Tušil som to. Zakaždým ma to rozhodilo a naposledy som si pevne zaumienil, že viac si to už robiť nebudem. Prestanem lipnúť na nedosiahnuteľných veciach, ktoré o mňa nejavia žiadnu štipku záujmu. Tým pádom by sme si boli kvit. Lenže pre mňa nebudú účty nikdy vyrovnané. Poznám sa a viem aj to, že ma to bude ťažiť nadosmrti.

Sadnem si na zadné sedadlo a šoférovi nadiktujem adresu nášho bydliska. Pozrie sa na mňa v spätnom zrkadle a opýta sa, či som v poriadku. Pravdepodobne vyzerám horšie, ako obvykle. Zvykol som si na tie pohľady. Aj keď nič priamo nepovedia, je pre nich zvláštne vidieť človeka s trčiacimi hadičkami, ktoré vyzerajú omnoho odstrašujúcejšie, než aj skutočne sú.

Iba prikývnem a zakloním hlavu dozadu. Mám zvýšený tep. Na krku mi pulzuje a moje prsty sa javia nejako nafúknutejšie. Je to podmienené psychikou. Nesúvisí to s mojimi pľúcami. Nepremýšľal som o nich. Už je to doba, kedy sa mi priplietli do mysle. Nedokážem si vysvetliť, kde sa to vo mne vzalo a prečo som nešiel rovno domov. V poriadku nie som ani náhodou. Ale kto v dnešnej dobe je?

Obzerám sa z okna a uvažujem o tom, že rodičia by zo mňa boli sklamaní. Naliehal som dovtedy, kým mi neprezradili adresu, a po prvýkrát sme šli spolu. O druhom, treťom a desiatkach ďalších pokusoch o stretnutie nemajú ani tušenia. Rozhodol som sa mlčať, aby som im neublížil. Aby si nemysleli, že pre mňa nie sú postačujúci.

Spomaľujem svoje dýchanie a sústreďujem sa na plynulú jazdu tohto neznámeho šoféra, z ktorého tváre neodznievajú rozpaky spojené s istou dávkou znepokojenia. Je to riziko, nasáčkovať si do svojho auta chorého na tekutom kyslíku. Nikdy nevieš, kedy ti na tom zadnom sedadle môže vydýchnuť po posledný raz a odplašiť ti tak všetkým zákazníkov.

„Mladý, si si istý, že ti nič nie je? Mám ťa odviezť do nemocnice?" ustráchane sa ozve od volantu a otočí sa zo svojho sedadla, aby ma mohol lepšie skontrolovať.

„Neumieram, nič sa nebojte. Len som debil, ktorý sa prerátal a zle odhadol svoje schopnosti. Kým som na tomto," názorne klepnem po svojej tmavozelenej kyslíkovej fľaši, z ktorej mám neustály prívod kyslíka prostredníctvom hadičiek „som relatívne stabilizovaný. Trpím na chorobu, ktorá sa neprenáša. Nemusíte sa báť, že by som vás nakazil," ubezpečím ho odľahčene.

„Čo za hlúposť si teda vyviedol?" nadviaže na moju výpoveď a stopercentne sa so svojou koncentrovanosťou pohľadom vráti k čelnému sklu.

„Riadne veľkú hlúposť. Iba som si tým ublížil."

„Do budúcnosti budeš aspoň poučený."

„Aj ja som si to zvykol myslieť, kým som ju nezopakoval."

„Tak možno to ani nie je hlúposť a mal by si ju dovŕšiť," vnúkne mi svoju objektívnu radu a prinúti ma na chvíľu sa zamyslieť.

Snáď na tom niečo pravdy je. Asi na to nie som dostatočne zrelý. Potrebujem dospieť. Aj mama a Bea mi to stále opakujú. Lenže ja som v prvom rade zbabelec, ktorý sa neodváži svoju hlúposť priniesť do úspešného konca. Mučím sa a prizerám sa z diaľky na život, ktorý mi bol odňatý. Niežeby som sa sťažoval - okrem zdravých pľúc mi nechýbalo nič, no zaujíma ma, ako by moja prítomnosť vyzerala, keby sa isté veci z minulosti nestali.

Vydýchnem si, keď šofér zaparkuje na začiatku našej ulice, a odopnem si pás. Vytiahnem si peňaženku s drobnými a nechám mu aj prepitné, keďže ma kompletne neodignoroval a dovolil mi nastúpiť. Zabuchnem tmavomodrými dverami, prehodím si batoh cez plece a pozriem sa do výšky na piate poschodie oranžovej bytovky s kopou okien a balkónov. Toto je moje trvalé bydlisko. Nemocnica prechodné. Žiadne iné okrem týchto dvoch nemám za potreby.

Uvažoval som o tom, že to risknem a pôjdem schodmi. Len aby som si overil svoje sily a zistil, či v mojej výkonnosti nastal aspoň primeraný pokrok. No aktuálne sa neodvážim. Prebytočný dych som zlikvidoval na tom hlúpom námestí. Pôjdem výťahom. Nemali by sme silene prekračovať svoje možnosti a byť za hrdinov.

Počkám, kým prázdny výťah dorazí na podlažie a nastúpim si do neho. Stlačím okrúhlu päťku na číselníku a opriem sa chrbtom o najbližšiu stenu jeho vnútorného priestoru. Je v pôvodnom stave. Zvláštne, ako sa niektoré veci vôbec nemenia. Za dvadsaťjeden rokov sa na tomto výťahu nezmenilo nič. Akurát tak sa vymenilo sklo, pretože susedine deti zo štvrtého do neho trafili loptou.

Uvoľním si z krku nepríjemnú kravatu, na ktorú nie som absolútne zvyknutý a škrtí ma. Odomknem si a nahodím na tvár úsmev, pretože Bea bude mať milión otázok, i keď už akiste stihla o všetkom vyspovedať mamu. Vyzujem sa a topánky si odložím do skrinky.

„Oslavujeme alebo si vážne taký krepý, že si neprešiel ani na pohovore s vlastnou matkou?" so svojím podrezaným jazykom mi nenechá ani minútu na oddýchnutie, čaká ma vo dverách opretá o zárubňu a bez odpovede ma dnu nevpustí.

„Len sa netvár, že ti mama ešte nepovedala."

„Ja to chcem ale počuť od teba. Pravdaže viem dopodrobna celý priebeh, ale musím to počuť aj z tvojich úst," nástojčivo si stojí na svojom a zatarasí mi cestu.

„Pripomeň mi opýtať sa rodičov, prečo som nemohol ostať jedináčik?" žartujem, aby som prestal myslieť na posledných pár minút, a ona mi zahryzne do ruky. „Au! Zbláznila si sa?"

„Ani si nevieš predstaviť, aká obrovská nuda by v tomto byte bezo mňa bola. Ty by si bol neustále zadebnený vo svojej izbe a hral tie trápne hry, mama by pracovala a otca by ste ani nevideli. Som dôvod, pre ktorý naša rodina drží stále pokope!" Neskromne sa vytiahne a pohrozí mi ukazovákom pri očiach.

„Áno, áno, presne tak to je. Tú pozíciu asistenta som dostal, mama mi dala zákernú hypotetickú otázku, pri ktorej som mal vyriešiť situáciu s komplikáciami a pravdaže som uspel. Ako inak," predvádzam sa rovnako neskromne a zavesím si bundu na drevený vešiak, ktorý nám darovala babička.

„Ja viem, preto som nám prichystala menšie pohostenie na oslavu. Tvoje obľúbené plnené olivy, balkánsky syr, paradajky. Dúfam, že ti bude chutiť." Odstúpi sa od dverí a vedie ma do kuchyne, kde na stole skutočne zbadám prestreté moje obľúbené spomínané chuťovky.

„To si urobila ty?" neveriacky hľadím s vyhúkanou tvárou a som dojatý.

„Nie, máme doma ten stolček prestri sa z rozprávky a zatiaľ sme ti o ňom s mamou nepovedali. Občas si sedíš na vedení, Matúš, ale som tvoja sestra a mám povinnosť milovať ťa presne takého, aký si," zotrie ma šikovne a ja sa od srdca zasmejem. Smiech však zakrátko vystriedajú slzy, ktoré sa mimovoľne valia z mojich očí a mne sa nedarí ich zastaviť.

Sadnem si na stoličku so zvesenými plecami a odvrátim tvár k oknu, pretože som nečakal, že sa pred ňou takto poľahky zložím. Udalosti celého dňa aj napriek tomu, že je iba desať hodín, na mňa doľahli, a ja zrejme nemám vybudovanú dostatočne silnú rezistenciu na to, aby som to udržal v sebe.

„Čakala som všelijakú reakciu, ale určite nie takú, že sa rozplačeš. Čo sa stalo?" Ustráchane sa ku mne nahne a objíme ma okolo krku.

„Nič sa nedeje, rozcítil som sa."

„Chcela som ťa potešiť. Nehovorím ti to často, ale si môj najobľúbenejší brat."

„A ty moja najobľúbenejšia sestra. Vieš, dnes som čosi urobil..."

„Matúš, prisahám, že ak si bol...!" nenechá ma ani poriadne dohovoriť a zahrá sa na autoritatívnu figúru v podobe našej matky.

„Nie, tentoraz som urobil niečo iné. Zrejme aj omnoho viac nesprávnejšie a vyčítam si, že som neprišiel priamo domov za tebou."

„Nikoho si nezabil, všakže? Som tvoja sestra, v najhoršom prípade budem tvoje alibi, ale musíš mi povedať všetko, aby sme sa dohodli na rovnakom príbehu," ihneď sa podujme pomôcť mi a ja ju pevnejšie stisnem. Nie je to odo mňa spravodlivé. Nemal by som chcieť viac, keď mám týchto troch, ktorí by boli ochotní riskovať pre mňa aj svoj krk.

„Žiadna vražda. Týkalo sa to nesprávneho rozhodnutia, kvôli ktorému som sa cítil menejcenne. Mohlo by to ale ostať medzi nami dvomi? Mama o tom nemusí vedieť. Je pre mňa ťažké hovoriť o tom," poprosím ju o zamlčanie mojej slabej chvíľky.

„Isteže, nič im nepoviem. Mohla by som prinajmenšom vedieť, o čo šlo?"

„Minulosť, ktorú nedokážem nechať ísť. To je jedno. Podstatné je, že som tam nemal chodiť. A je mi naozaj ľúto, že si ma musela takto vidieť."

„Nech ti nie je. Som rada, že môj veľký brat dokáže prejavovať emócie a nehrá sa na nejakého tvrdého a bezcitného drevorubača, jasné?" opýta sa a nadvihne mi hlavu do úrovne svojich očí. Neodporujem jej. „A teraz sa pustime do jedenia. Čakala som na teba a ani som neraňajkovala, poriadne mi už škvŕka v bruchu."

Bea neustále klábosí, len aby ma zamestnala a priviedla na iné myšlienky. Konverzujeme a navzájom sa doberáme, no zlého pocitu uhosteného v mojom vnútri sa nemožno zbaviť. Poviem jej, že si idem na chvíľu zdriemnuť a zavriem za sebou dvere. Najradšej by mi pomohla, ale to teraz nie je v jej moci. Ono to prejde. Vždy to prešlo. Len dnešný deň budem mať celý nafigu.

Mama sa vráti vo zvyčajnú dobu, doprajeme si spoločnú večeru a potom si sadneme k televízoru. Nedokážem sa sústrediť na nič iné, aj ona si to všimla, ale čaká, kým prehovorím ako prvý. Viem, čo potrebujem.

„Idem sa poprechádzať. Nebudem dlho a beriem si aj mobil, keby niečo," postavím sa zo sedačky a oznámim im v čase reklamného slotu.

„O takomto čase? Kde by si už len teraz išiel? Zabudni," mama zavelí rázne a stíši na ovládači hlasitosť.

„Som dospelý, nemôžeš mi zakázať prechádzku. Naozaj sa o chvíľu vrátim. Idem sa vyvetrať," trvám si na svojom a nenechám sa ňou v tomto preškriepiť.

„Ak sa do hodiny nevrátiš, budeš spať pred dverami," varuje ma a pretože viem, že nežartuje, ihneď cez seba prehodím mikinu a bundu a ponáhľam sa von do tej kosy.

Prituhlo, prízemný mráz je prítomný na vyschnutej a zastrihnutej tráve v provizórnej záhradke pri našom paneláku. Fľašu som si naplnil ešte poobede, mala by mi tú hodinu vydržať. Som asi jeden z milióna, ktorého bezpečné útočisko sa nachádza v nemocnici. Chýba mi môj balkón a výhľad.

Kvôli kyslíkovým okuliarom si ma nikto nevšimne a považujú ma za pacienta. Nastúpim si do širokého nemocničného výťahu a prehrávam si, koľkokrát som bol do neho vtláčaný na praktickom vozíku. S malou dušičkou zastanem na medziposchodí a kráčam k plastovým bielym dverám. Ešteže je na tie praktikantky z detského spoľahnutie!

Otvorím si a posadím sa na panel v samom centre tohto rozmerného balkónu. Kolená si pritiahnem k brade a uprene hľadím do vzdialenej diaľky nášho mesta. Nachádzam tu svoj pokoj. Keby som chcel ukončiť svoj život, snáď by som si zvolil rovnaké miesto.

Nasávam chladivý vzduch a ukryjem si ruky do vreciek, keď ma vtom vyrušia cudzie kroky. Vyľakám sa, že je to niektorí z doktorov, ktorý mi rozhodne vynadá a pošle ma kadeľahšie, no človek usádzajúci sa vedľa mňa ma vystraší väčšmi. Je to ona. Objavila sa na mojom mieste. To je divná náhoda. Zo všetkých obyvateľov nášho mesta by som ju tu čakal najmenej.