Holé konáre stromov pripomínajúce pazúre zvera sa v mrazivej zime naťahujú k nič netušiacim ľudským telám a oni ich ignorujú v domnienke, že im nemajú ako ublížiť. Zachytávajú sa o ne a padajú do snehových závejov, snehové vločky sa im znášajú na rozosmiate tváre a nevediac, čo ich čaká, vychutnávajú si vianočné dni plné pokoja, pohody a na koláče bohatej hojnosti.

Sára bola rovnaká ako ostatní. Vychutnávala ošiaľ, ktorý bol predzvesťou sebeckej honby na vianočné darčeky. Tešila sa z prvého snehu i okennej námrazy. Každé ráno sa cestou do školy kĺzala po zľadovatelom chodníku a u starkej nasávala vôňu vareného vína a škorice.

V jeden chladný večer sedela pri krbe s knihou, schúlená do klbka z rúk a nôh, začítaná do srdcervúcej romantickej ságy, z ktorej jej hrozil diabetický záchvat. Toľká sladkosť v nej vyvolávala chvenie i túžbu, ale zároveň ju znechucovala: v skutočnom živote nebola láska taká krásna, bezproblémová, priama a ani úprimná. Asi bola na tento žáner priveľkou realistkou.

Niekto nástojčivo zaťukal na vchodové dvere a ona sa strhla. Knihu si zložila do lona a načúvala, či niekto nezbehne otvoriť. Bola však sama v spiacom dome a nikoho ten zvuk neprebudil.

Nazula si chlpaté papučky a knihu nechala v kresle. Dobehla k dverám netušiac kto sa za nimi skrýva. Otvorila a dnu zavial mrazivý chlad, ktorý ju vtiahol do svojej bubliny a chodba ostala zívať prázdnotou.

Oheň v krbe zdobenom imelom si i naďalej veselo pukotal. Kreslo ešte nestihlo vychladnúť od jej útleho tela, no na chodbe už vládol mráz. Dvere, ktoré už nemal kto zavrieť, sa potácali v jemnom vánku blížiacej sa zimnej búrky.

***

Sára sa ocitla na rovine zasypanej snehom. Nad hlavou sa jej ako stuha rozprestierala polárna žiara prekrývajúca svit hviezd.

Uchvátená i zmätená hľadala v tej šírave bod, o ktorý by sa dalo zachytiť, no nebolo tu iných spoločníkov ako padajúcich hviezd a snehových vločiek znášajúcich sa do jej čiernych vlasov.

Po tele jej naskočila husia koža, no nie od chladu, ako by sa bola domnievala, ale od číreho adrenalínu, ktorý si dal závod jej spletitým cievnym systémom.

Tá záplava energie jej dala silu pohnúť sa vpred a pátrať zrakom po náznaku civilizácie, vysvetlenia, či spôsobe prebudenia, ale čím dlhšie šla tým opustenejšia sa jej táto ľadová krajina videla.

Netrvalo dlho a zmocnil sa jej strach. Číre zúfalstvo a bezmocnosť uchvátili jej myseľ a uvrhli ju do jamy zúfalstva. Stratila sa a to ani nevyšla z domu. Netušila ako sa tu ocitla, vedela len, že ju sem zatiahli bledé mužské ruky.

„Hľadal som ťa," ozval sa ľadový tón, z ktorého ju zamrazilo.

S nádejou na ľudskú spoločnosť i rovnako veľkou obavou sa zvrtla za tým zvukom, no nikoho tam nebolo. Azda to bol len prelud vyvolaný ševelením vetra?

„Kam sa to dívaš?" Započula ho znova a kolom dokola prepátrala celý priestor, no nikoho nevidela. „Tu dole sa pozri."

Poslúchnuť bola chyba, ale zvedavosť je občas prisilná. Pozrela na zem a pod tenkou vrstvou snehu rozoznala zrkadlový povrch zamrznutého jazera.

Klesla na kolená a rozhrnula zimnú perinu, aby vypátrala zdroj hlasu, ktorý ju oslovil.

Hľadela na vlastnú tvár: jahodové pery a líca vyštípané mrazom, ktorý ani necítila, na ebenový vodopád havraních vlasov a sivasté oči.

Spod hladiny sa ozvalo zadunenie a ľad pod ňou zlovestne zaprašťal. Preľakla sa a vyskočila na nohy. Rozbehla sa po vlastných stopách v nádeji, že sa jej podarí dostať späť na pevninu.

Skočila na kryhu hompáľajúcu sa na hladine. Balansovala v jej strede a pripravovala sa na ďalší skok, keď sa spod vody vynorila tá bledá ruka. Skríkla a ustúpila. Kryha sa nebezpečne zakolísala a ona prišla o rovnováhu. Padala a cítila, ako ju tá ruka uchopila a vtiahla pod hladinu.

Zmietala sa, kopala a pri inštinktívnom výkriku prišla o posledné zásoby vzduchu.

***

Sviečka z včelieho vosku osvetľovala jej spiacu tvár i muža sediaceho na posteli vedľa nej.

Bol krásny ako sen, tichý ako tieň a nebezpečne blízko sa k nej nakláňal. V očiach mu horel plameň túžby, hoci pod pokožkou i v hlase by sme našli len arktický chlad.

Sára cítila tú neznámu blízkosť a mala z nej strach. Veď sa mala prečo báť.

Vytrhli ju v predvianočný čas pokoja a voľnosti z jej bezpečného rodinného prístavu a uvrhli do snového zmätku krajiny zo snehu a ľadu.

Ľahký dotyk studených pier ju pošteklil na perách. Prebrala sa z predstieraných driemot a jej ruka reflexívne vylepila fešákovi facku. Zháčila sa a stiahla do seba v očakávaní najhoršieho možného scenára. Nepoznala muža pred sebou a nemohla vedieť ako zareaguje na jej odpor.

Mladík si siahol na tvár, neveriaco skúmal červeň, čo mu rozkvitla na líci. Vzhliadol k svojej spoločníčke s úsmevom, čo by otupil i dýky.

Muž sa spamätal a napriamil, tvár mu stuhla a zľadovatela, len v očiach blikotala akási potláčaná iskra. No z jeho hlasu tuhla krv v žilách, toľko v ňom bolo chladu.

„Konečne si sa prebrala." Že by mu v hlase zaznela úľava?

„Kde to som?" Zmätene sa rozhliadla a výjav spoza sklenených okenných tabúľ jej vyrazil dych. Keby sa nebála otočiť mu chrbtom, rozbehla by sa k nemu a neveriaco zízala. Ryby za oknami nevidno každý deň. „Je toto sen?" Opýtala sa s nádejou. Možno len blúzni.

„Nie. Si tu a práve včas."

„Včas na čo?"

„Na dobytie sveta obyčajných."

Dievča sa zháčilo a pohľadom prebodlo neznámeho muža s takmer bielymi vlasmi.

„Čo tým chceš povedať?"

„Priviedol som ťa domov, aby si bola v bezpečí. Dnes o polnoci sa tvoj svet zmení v arktickú púšť, ale v mojom paláci si v bezpečí."

„Čo? Prečo? Teda, ak je to vôbec skutočné," stále o tom mala svoje pochybnosti, hoci každým zmyslom cítila reálnosť toho sveta, „tak potom je tam vonku moja rodina!"

„Si podstrčené dieťa Sarah, nemáš medzi nimi rodinu."

„Tak za prvé: volám sa Sára, žiadna Sarah! A za druhé: Kto si, že mi kážeš o tom kto je mojou rodinou?!" Neskrývala svoj hnev, nezdalo sa, že by jej chcel ublížiť a to jej dodalo na odvahe. Teraz zdá sa hrozilo väčšie nebezpečenstvo jej milovaným.

Mužove oči sa rozšírili údivom, čo ich urobilo ešte úchvatnejšími. Nečakal, že by sa na neho hnevala, že by jej k tomu dal svojim konaním dôvod. On ju chcel predsa len chrániť. No musel uznať, že nikdy by ho ani v najbláznivejšom sne nenapadlo, že by si k svetu obyčajných a jeho obyvateľom mohla vytvoriť akýkoľvek vzťah. Jednoducho doň nepatrila.

„Som tvoj snúbenec." Spamätal sa a odpovedal jej s vedomím, že ju tým prekvapí. Preč ju poslali ešte ako dieťa krátko po tom ako mu ju sľúbili. Dozeral na ňu každý jeden deň jej nedospelého života a čakal na okamih, keď sa k nemu vráti.

Ženy jeho druhu boli jemné a poslušné, nikdy sa svojim mužom nepriečili, no ona bola ako oheň čo hladnými plameňmi oblizuje jeho skrehnuté srdce a po veľmi dlhom čase cítil vo svojej hrudi teplo, ktoré ho napĺňalo neznámou túžbou.

Cítil potrebu chrániť ju, ako keď druh chráni svoju družku, lebo mu bola sľúbená, ale teraz to bola nie len krv, čo ich spájala, ale i jeho duša to tak cítila. Cítila? Toto je cit? Skutočná emócia? To zistenie ho zvláštne upokojilo. Dalo mu pocit, že žije, že je a že ona je tu s ním, pre neho a ostane po jeho boku. Veľmi rýchlo si uvedomil, že viac nepotrebuje a desil sa toho, že bude chcieť od neho odísť a uprednostní tú ľudskú chamraď pred ním a ich zväzkom.

„Ja nemám," zháčila sa a pohľad jej skĺzol na jeho ruku, kde sa mu okolo zápästia tiahla kľukatá jazva. Pozrela sa na svoju vlastnú, identickú. Vôbec tomu nerozumela.

„Všimla si si," vyslovil spokojne a jeho postoj sa znateľne uvoľnil. „To je náš symbol, takto spojili naše životy. Volá sa to kruh zasľúbenia. Ty si moja a ja som tvoj."

Skúmala ich predlaktia a presnosť vyobrazení, boli si zrkadlovým obrazom.

„Stvorila ich mágia nášho ľudu," vysvetlil jej.

„Dobre, povedzme, že sa k tomu postavím čelom a budem na chvíľu predstierať, že je toto všetko skutočné."

„Ale toto je skutočnosť," zdôraznil, no gestom ruky ho zastavila, aby mohla pokračovať.

„Ako zachránim svoju rodinu?"

„Oni nie sú..."

„Ale sú! Vychovali ma, ľúbili, starali sa o mňa, to ty si ten kto mi je celkom cudzí!"

Opäť ho šokovala jej bezbrehá úprimnosť a pravda v tých slovách. Keď sa na ňu teraz díval, nechápal, ako mohol byť taký slepý a nevidieť, že jej na nich záleží. Veď sa na ňu každý deň díval, cez ich puto cítil jej emócie a i napriek tomu mu to najdôležitejšie zostalo skryté. Láska má toľko podôb.

„Ako im môžem pomôcť?" Zatriasla ním, čím ho ešte väčšmi prekvapila. Na ženu bola silná a možno boli také všetky ženy, len si to nikdy neuvedomil.

„Nemôžeš." Bolelo ho nedať jej odpoveď ktorú očakávala. Poskytnúť riešenie na záchranu toho, čo milovala. No jej život bol pre neho dôležitejší ako jeden svet, všetky svety.

„Tak ma vezmi späť! Počuješ?" Zatriasla ním. „Vezmi ma späť! Radšej s nimi zomriem, akoby som mala žiť s vedomím, že som sa ukrývala niekde v bezpečí!"

„V žiadnom prípade!" Vytrhol sa jej z rúk a pocítil prázdnotu na miestach kde sa ho dotýkala. „Tu si v bezpečí!"

„Som tu vo väzení! Vydaná napospas svetu ktorému nerozumiem, mužovi, ktorého nepoznám! A tam vonku sú bezbranní ľudia, ktorých tí tvoji ohrozujú!"

Nič jej na to nepovedal. Za tými očami bolo badať bezradnosť. Kdesi hlboko cítila, že ak by ju mohol udržať v bezpečí a pritom splniť jej želanie, tak by to urobil. Takto ho však frustrovala vlastná bezmocnosť v tejto veci. Sára sa prinútila k pokoju a podišla k mužovi pred sebou. Nie s hnevom, tie plamene v sebe zo všetkých síl zadusila, ale s prosbou.

„Pomôž mi tých ľudí zachrániť, prosím." Zlomil sa jej hlas a to bola pre neho posledná kvapka.

„Rozkaz vydala naša kráľovná, nemôžeme sa jej priečiť. A jej rozkaz môže zrušiť len nový vládca tejto zeme."

„Ako je možné určiť nového vládcu?"

„Sme národ bojovníkov, vyznávame silu tela, ducha a vedenia. Vládcu je možné kedykoľvek v prípade nesúhlasu z jeho rozkazmi vyzvať na súboj."

Pozoroval ju a videl, ako sa v nej rodí plán, no nemala ani silu, ani schopnosti, dokonca neveril ani v tie vlastné, keď šlo o možnosť boja s ich ľadovou kráľovnou, ktorá bola prvou vládnucou ženou vo svojej dynastii a žiaden muž nebol schopný poraziť ju a zaujať jej miesto.

„Ak ti na tom tak veľmi záleží, budem za teba bojovať." Myslel to vážne, vedel to ešte skôr ako mu to slina priniesla na jazyk. Obetoval by sa za ňu, ak to znamená, že mu to prinesie jej priazeň. Zložil by jej k nohám svoj večný život a ušetril srdce zbytočnej bolesti.

„Je mocná?"

„Do dnešných dní neporaziteľná. Vládne na ňom viac ako päť storočí a z každej výzvy odišla ako víťaz."

„Aký osud čaká porazeného?"

„V magickom kruhu sa bojuje na život a na smrť. Odíde z neho len víťaz." Zahľadela sa na neho a do teplých dlaní chytila jeho tvár, jej pohľad bol pre neho magnetický, nemal silu odvrátiť sa od neho.

„Žiadam priveľa, viem to, ale prosím, ak to pre mňa urobíš, spravím čokoľvek budeš chcieť. Sľubujem." Slzy sa jej ako perly skotúľali po lícach, bolelo ho dívať sa na jej bolesť. Sám pred sebou si musel priznať, že ho táto mladá žena porazila a stačilo jej k tomu tak málo.

„Vezmi si ma, viac nežiadam. Ak aj neprežijem, budeš mať v tomto svete vysoké postavenie a budeš v bezpečí, moji verní ťa budú chrániť."

„Ale útok má prebehnúť o polnoci! Nie je čas..."

„Tak si ma vezmi hneď teraz, všetko čo potrebujeme je kňažka, ktorá v rýchlosti odslúži obrad a hneď na to ju vyzvem do boja. Tvoje práva ti nikto neuprie, ani ona nie."

„Dobre." Bol šťastný z jej zlomeného súhlasu, aj keby to bola posledná pekná chvíľa v jeho živote. Myslel len na ten slastný pocit naplnenia, keď budú ich životy prepletené a na stvrdenie sľubu ju bude môcť aspoň jeden jediný raz pobozkať s nádejou, že nebude odmietnutý a že mu bozk opätuje. Ako málo mu stačí k radosti od chvíle, čo sa rozhodol priviesť ju k sebe a ako málo času im zostávalo.

***

Obrad bol zvolaný náhle a kňažka ho odslúžila ako sa patrí. Spojila ich životy a jazvy na ich zápästiach zažiarili a zmenili sa v tetovania sťa vykladané perleťou. Trblietali sa vo svetle a i v tme žiarili vlastnou mágiou súznenia, snáď aby i v temnote našli partneri vždy dlaň toho druhého.

Ku koncu obradu zvieral Princ Fejreah obe jej drobné ruky vo svojich mozoľnatých drsných dlaniach a očakával ten slastný moment, keď ju bude môcť pobozkať a nazvať svojou. A keď tá chvíľa konečne nadišla, zaváhal, spomenul si na ranu, čo mu predtým uštedrila. Nebolo to zas tak dávno, čo jeho náklonnosť otvorene odmietla, no s prekvapením si uvedomil, že mu ide v ústrety s perami lákavo pootvorenými a očami privretými. Čakala na neho, váhanie nechal ďaleko za sebou, keď ju strhol do náručia a vášnivo pobozkal.

V jeho tele vybuchli milióny drobných ohňostrojov, ktoré sa ozývali zo všetkých nervových zakončení. Každá bunka jeho tela jasala od radosti z jej blízkosti a cez puto, ktoré teraz bolo také jasné a pevné ako nikdy predtým cítil, že i jej telo je na pokraji eufórie.

Namáhavo sa od seba odtiahli a ona ako by ho videla pred sebou naozaj po prvý raz. Ten nejasný pocit spojenia v nej zosilnel a pevne sa ukotvil v jej srdci. Nebolo cesty späť.

Ešte vždy sa na ňu díval, keď poveril jedného zo svojich generálov, aby doručil výzvu ku kráľovnej. Tým splnil svoju časť dohody, rovnako ako ona splnila tú svoju, keď si ho vzala a dobrovoľne s ním uzatvorila zväzok.

***

Kladná odpoveď na výzvu bola doručená obratom a oni sa skrz portál vytesaný do žiarivého kryštálu dostali priamo do kráľovského mesta Ataranis, kde sídlila vládkyňa Atear.

Fejreah stihol svoju novonadobudnutú manželku oboznámiť so svojim krajom len okrajovo, aby mala aspoň základné informácie. Stále mal dojem, že to nestačí, no ocitnúť sa pred kráľovnou nepripravená bolo rovnaké ako ísť na bojisko celkom nahá.

Preto keď v trónnej sieni pokľakli pred jej veličenstvom kráľovnou Atear, bolo jej vystupovanie na ženu s ľudského sveta takmer perfektné a len málokto by tipoval, že je tu dnes po prvý raz. Jej mierne spôsoby nikoho neupútali, ani nepohoršili, ale to všetko len vďaka tomu ako dobre jej Fejreah popísal náturu tunajších žien a zvyky jeho národa.

Kráľovná bola svojim vlastným spôsobom krásna, neskrývala svoju silu a hrdo ju vystavovala na obdiv. Plavé vlasy okolo nej povievali v poryvoch mágie, ktorá z nej sálala do okolia a šaty sa okolo nej zľahka vlnili. Z očí pripomínajúcich temné hlbiny oceánu jej sálala chladná nezaujatosť.

Ak nik iní, tak ona si uvedomila, že žena po boku Princa je dôvodom jeho náhlej vzbury. Cítila i videla ich spojenie, ktorého magická moc sa medzi nimi rozpínala a uvedomovala si hĺbku takého mocného puta aké ich spájalo, hoci trvalo len krátko.

„Vyzval si ma k súboju, Fejreah, budeme teda bojovať." Dvorania zborovo zavzdychali a zaujato sa presunuli bližšie k trónu, aby im neunikla tá senzácia.

Bez ďalších slov mávla rukou, čím vyčarila magický kruh určený pre ich boj. Vstala zo svojho tróna a jej oblečenie sa kúzlom zmenilo zo striebrom vyšívaných šiat na striebornú zbroj. Stráž jej ku kruhu priniesla meč vykladaný drahými kameňmi a ona vošla dnu.

Fejreah mal svoj meč pri sebe a po vstupe do kruhu ho tasil. Dvorania sa zoskupili po jeho obvode a bojovali o čo najlepší výhľad.

Atear mala naponáhlo, preto chcela túto nepríjemnosť ukončiť čo najrýchlejšie. Urobila výpad, no bojovník ju šikovne zablokoval a opätoval útok.

V tých rukách, mocnom tele, sa skrývalo veľa sily. Kruh nedovoľoval použitie mágie a preto boli odkázaní práve na to, čo bolo jeho prednosťou.

Tancovali a zbrane sa okolo nich len tak mihali. Nebolo možné určiť kto z nich má na vrch, boli si rovní. Ona poháňaná nenávisťou k špinavému ľudskému pokoleniu a jeho spôsobom a on hnaný silou lásky, ktorej puky v jeho srdci ešte len začínali rozkvitať.

Tvrdo mu podrazila nohy a on klesol na kolená, ocitol sa v nevýhodnej pozícii, keď sa na neho zahnala a on sa len tak tak uhol ostriu jej meča. Pretočil sa a videl ako sa k nemu znova vrhá s mečom vysoko zdvihnutým, aby úderu dodala potrebnú silu. Za normálnych okolností by jej výpad odrazil, no tentokrát zariskoval a vyrazil do protiútoku.

Ťala, v poslednej chvíli sa na kolenách zvrtol do otočky, hrot jej meča mu poranil rameno, no skôr než mohla uskočiť z jeho dosahu, stihol mečom opísať pol kruh a ten sa jej zaťal hlboko pod rebrá.

Z úst jej vyrazil gejzír krvi a padla na kolená, z ktorých sa zviezla k zemi.

„Kráľovná je mŕtva," zvolal ktosi v dave, „nech žije kráľ!"

Fejreah si nevšímal ostatných, len v rýchlom slede vydal rozkazy k zastaveniu armády Stromochráncov, ktorých légie sa chystali ako predvoj zaútočiť na mestá usadené v divočine a ich obyvateľov.

Až potom spočinul zrakom na svojej Sarah, Sáre, svojej manželke, ktorá sa k nemu prihnala so slzami v očiach a objala ho.

***

Sára sa zobudila vo svojom kresle s knihou na kolenách. Búrka, ku ktorej sa v noci schyľovalo, utíchla a ona si spomenula na prazvláštny živý sen a Fejreaha.

Niekto nesmelo zaťukal na dvere a ona vstala, aby otvorila.

Z kuchyne k nej doliehali hlasy príprav na vianočnú večeru a tak nepredpokladala, že jej mama pôjde ku dverám.

Na prahu stál vysoký mladý muž s nervóznym úsmevom, mesačne bielymi vlasmi, ľadovo modrými očami a mäkkým pohľadom. V rukách zvieral darček zabalený do bieleho papiera so striebornými vločkami, previazaný červenou stuhou.

„Šťastné a veselé, Sarah."

„Fejreah,"vyslovila tak potichu, že si nebola istá, či ju počul, no jeho úsmev sa rozšíril a vystrel k nej ruku s tým zvláštnym tetovaním, ktoré zdieľali. Podala mu tú svoju a s úsmevom si ho k sebe pritiahla,aby ho mohla pobozkať, nie preto lebo musela, ale preto, lebo chcela.