Pevne som zvierala svoj kufor, ktorý sa vliekol za mnou, a v ruke som držala Fluffy. Mala som pocit, že kadžú chvíľu spadne a udupe ju dav ľudí. Znovu som si pozrela lístok, ktorý som dostala od Lorcana.

Vysvetlil mi, ako sa ide na nástupište, no myslela som si, že je iba opitý alebo si robí srandu. Ale videla som, že nástupište deväť a trištvrte sa naozaj nenachádza na King's Cross. Musela som teda prejsť cez múr a dať si pozor, aby ma nikto neuvidel. Počkala som, aby som sa uistila, že sa nikto nedíva, a kráčala som oproti tehlovému stĺpu, ktorý oddeľoval nástupište desať a deväť.

Zavrela som oči, dúfajúc, že si nerozbijem nos a že Fluffy bude v poriadku.
No nič také sa nestalo. Bola som prekvapená. Veď som ani necítila, že by som prešla cez kopu tehál nastrkaných na sebe.
Nástupište sa hemžilo ľudmi, rodinami, čarodejníkmi a čarodejnicami.
Bolo to magické. Para z vlaku bola takmer všade, takto nástupište vyzeralo, akoby nemalo zem.
Predierala som sa cez davy ľudí, ťahajúc kufor za sebou. Nastúpila som na vlak, snažiac sa nájsť nejaké voľné kupé. 

To sa mi, bohužiaľ, nepodarilo. Našla som kupé s jedným jediným dievčaťom, tak som sa opýtala, či s môžem prisadnúť. Mlčky prikývlo, tak som vyložila kufor hore na policu a posadila som sa oproti nej ku oknu. Neprítomne som hladkala Fluffy po hlave a hľadela som na svet za oknom. Vonku bolo hrozné počasie, takže som ani nevedela, že už je poludnie. Zistila som vďaka starej pani, ktorá chodila po vlaku s vozíkom plným sladkostí. 
Nemala som chuť na sladké, tak som ostala na mieste. Dievča, s ktorým som neprehovorila ešte ani slovo, si kúpilo čokoládovú žabu. 

"Nechceš trochu?" opýtala sa ma.

"Nie, ďakujem," povedala som a snažila som sa zabrániť Fluffy, aby mi vyskočila z náručia a zaútočila na žabu. 

Dievča po chvíli vytiahlo noviny a začalo si ich čítať. Ja som si nezobrala žiadnu knihu, takže som sa nudila. Všetky učebnice boli v kufri, v ktorom sa mi nechcelo prehrabávať. Iba som sledovala dážď, ako vytrvalo bubnuje na okná vlaku. Pršalo už niekoľko hodín, vlastne odkedy vlak vyrazil. 

Fluffy mi zaspala v lone a ja som mala tiež chuť spať, no nakoniec sa mi to ani nepodarilo. Pozrela som na hodinky, ktoré mi Lorcan dovolil zobrať do Rokfortu, a zistila som, že je takmer päť hodín poobede. Niektorí takzvaní prefekti začali chodiť po vlaku a hovoriť každému, že sa už majú prezliecť do habitov. Zatiahli sme "závesy" na sklenených dverách a prezliekli sme sa.

V habitoch sme sedeli ešte hodnú chvíľu. Keď sme dorazili na stanicu, mohlo byť tak pol siedmej. Vonku už bola tma, a veľa ľudí si svietilo prútikmi. Vysoko nad našimi hlavami niekto mával  lapmášom a kričal: "Prváci ku mne!"

S dievčaťom z vlaku sme sa predierali ku chlapovi s lampášom, ktorý stále volal prvákov. Keď sme boli všetci, šli sme ku člnom. 

"Do jedného člnu sa vojdu traja, takže sa tam nepchajte všetci!" kričal chlap.

Člni išli samé od seba, a keď sme sa dostali asi do polovice obrovského jazera, prvý krát v živote som uvidela Rokfort. Ak som si myslela, že Šikmá ulička je najčarovenšie miesto na svete, mýlila som sa. 

Viedli nás do hradu, kde sme chvíľu čakali vo Vstupnej hale. Potom malý profesor priviedol do Veľkej siene, kde sme mali byť zaradení do fakúlt.

"Jodie Eatonová," povedal profesor a ja som podišla ku nemu, sadla si na stolček a nechala som ho, nech mi položí Triediaci klobúk na hlavu.