Deň odchodu na tábor vo Sviežoviciach prišiel rýchlo. Dohodli sme sa, že ja a Terka pôjdeme autom s Bielikovcami. Pán Bielik sa totiž poznal s chatárom (slúžili spolu na vojenčine a chodili spolu na telovýchovnú fakultu), tak sa s ním chcel stretnúť a porozprávať. Ja som išiel v aute s Terkou, s mojím chlapcom, s Kikou a s ich rodičmi, za nami išli autom moji rodičia s mojou batožinou a Terkini rodičia s Terkinou batožinou. Keď pán Bielik zistil, že všetci chcú ísť v jeho aute, bol rád, že z päťmiestneho auta môže urobiť sedemmiestne.

Naši si na tieto dni zobrali v robote dovolenku, lebo ako povedali - voľný byt sme nemali ani nepamätáme, lebo si nikam nechodil. Na to som ich podpichol, aby som o deväť mesiacov nedržal na rukách novonarodeného mladšieho súrodenca. "Koňoš jeden," povedala mi mama so smiechom.

V aute Matúšových rodičov bolo veselo, lebo pani Bieliková navrhla, aby sme si po ceste spievali. Kika s Terkou nadšene súhlasili, kdežto Matúš protestoval. Ja som bol neutrálny.

"Veď viete, že som mal trojku z hudobnej. Nechcem, aby som tatkovi na aute porozbíjal mojím spevom všetky sklá," hovoril Matúš.

Pán Bielik pozrel do spätného zrkadla na syna, ktorý sedel spolu so mnou a s Kikou. "Až také zlé to s tebou určite nie je. Nebuď taký vážny puberťák a uvoľni sa."

"Ale veď ja som uvoľnený, iba sa mi nechce spievať," snažil sa z toho ešte nejako vyviaznuť.

Na to som sa na Matúša pozrel ja. "Poznám ťa už dlho, ale spievať som ťa ešte nepočul. Teda okrem mojich narodenín, keď si mi s babami spieval Veľa Zdravia, Šťastia. Rád by som ťa niekedy počul spievať aj samého."

"Niekedy možno budeš, keď budeme sami. Ale teraz nie. Veď mne ešte stále občas preskočí hlas."

"Bože, veď nejdeš spievať Bohemian Rhapsody, stačí, keď si zaspievame nejaký Elán alebo No Name..."

"Mamaaaaa!", ozvalo sa zo zadného sedadla. Terka sa rozhodla prerušiť nás pesničkou. "Just killed a maaaan, put a gun against his head, pulled my trigger now he's dead."

Otočil som sa na ňu a usmial sa. Terka spievala pekne, to som o nej vedel vždy. Otočil sa aj Matúš. "Myslel som, že Bohemian Rhapsody nespievame."

"Mamaaaaa, úúúú-úúú!", kontrovala mu Terka, ktorá sa dobre zabávala.

"Tereza, jedině Tereza, je toho pravou příčinou..."

Vyvalil som oči a pozrel som na Matúša, lebo to on spieval. Matúš spieval. Nechal sa vyhecovať. Spieval falošne, ale spieval. Vyvalená bola aj Tereza, ale potom sa pobavene usmiala.

"Ty poznáš Waldemara Matušku, Matúš?", opýtal som sa.

"Poznám, naši ho počúvajú. A ty ho poznáš?"

"Poznám, naši ho počúvajú," zaškeril som sa a Matúš sa zasmial. "Spievaj ďalej, ak vieš slová."

"Viem, ale nejdem spievať, lebo sa tam spieva o láske k Tereze a ja do Terezy nie som," povedal Matúš.

"Dobrá výhovorka, prečo nespievať," poznamenala Terka. "Tak daj niečo iné."

"Ľutujem, ale svoj spevácky limit som už vyčerpal, budem počúvať vás dvoch," vyhlásil Matúš. "Alebo, keď mama s tatkom tak veľmi chcú, nech spievajú oni."

Napokon sme počas cesty spievali len ja, Terka a Kika, poprípade všetci spolu. Matúš sa diplomaticky vyjadril, že takým dobrým spevákom konkurovať nebude a zavše len tlieskal do rytmu.

Zhruba po hodine a pol sme prišli na miesto. Náš tábor sa volal Yukon a pozostával z veľkej hlavnej chaty a z desiatich menších chatiek. Všetky boli krásne zruby. Zapáčilo sa mi tu na prvý pohľad.

Vystúpili sme z auta a uvideli sme, že aj moji aj Terkini rodičia boli uchvátení tým, ako to tu vyzerá.

Na parkovisku vládol čulý ruch, rodičia doviezli svoje deti a pomáhali im s batožinou. Pomedzi nich chodili animátori v táborových tričkách a všetkých usmerňovali.

Pri nás sa objavil vysoký, statný muž a srdečne sa zvítal s Bielikovcami. Pozdravil sa aj s Matúšom a s Kikou.

"Tentoraz sme si doviezli aj posily," povedal pán Bielik. "Matúš a Kika majú nových kamarátov a zobrali ich sem. Toto je Max a toto je Tereza. A toto sú ich rodičia - Majerovci a Turčanovci. Zoznámte sa s chatárom Braňom Belanským."

"Vitajte na Yukone, som rád, že ste si vybrali práve tento tábor. Môžete mi tykať, ja som Braňo," predstavil sa. Keď som mu potriasol rukou, moje kosti dostali zabrať, presne ako keď mi podáva ruku Matúš.

Po zoznamovacích frázach sme sa dozvedeli, že máme už zarezervovanú chatku, kde Matúš býva každý rok. Ja budem s ním na izbe, na čom sme sa dohodli už doma. Terka bude v chatke s inými dievčatami a Kika bude zase v inej chatke, kde budú dievčatá jej vekovej kategórie.

Rodičia nám povyberali batožinu a do chatiek sme išli už sami. Dospelí išli do hlavnej chaty, kam ich pozval Braňo. Chcel sa porozprávať s pánom Bielikom, aj s našimi, aj s Turčanovcami.

A moje prvé táborové dobrodružstvo sa začalo.

Zrubové chatky vyzerali krásne zvonku, a rovnako krásne vyzerali aj zvnútra. Dole bola veľká spoločenská miestnosť, dve izby po piatich posteliach boli na poschodí. Vnútri už bolo zopár chalanov.

Matúš sa so všetkými so širokým úsmevom zvítaval a každému ma predstavil. Bolo jasné, že sa poznajú už dlho.

Jeden z chalanov mi bol povedomý.

"Čau, boxer," pozdravil ma.

Ostal som sa naňho pozerať, lebo mi stále nedopínalo, odkiaľ ho poznám.

"Mali sme spolu sparing, nepamätáš? Bol tvoj prvý a vyhral som nad tebou s ťažkosťami. Ja som Marek."

Až vtedy mi to doplo. "Aha, už viem. Bol si mi známy, ale nevedel som ťa zaradiť. Čo ty tu?"

"Ja sem tiež chodím každý rok. Čo myslíš, odkiaľ sa poznám s Matúšom? Bývame aj blízko seba, takže sa občas stretneme aj mimo tábora," hovoril Marek.

"Rád ťa spoznávam. Jasné, na ten sparing nikdy nezabudnem. Ale Matúš nespomínal, že tu budeš."

"Chcel som, aby to bolo trošku tajomstvo. Poď, Maxo, ukážem ti našu izbu," povedal Matúš.

Mali sme veľkú izbu aj s balkónom, z ktorého bolo pekne vidieť areál. V izbe bol chalan, ktorý sa práve chystal vyšplhať na vrchnú posteľ jednej z poschodových postelí.

"Kde si myslíš, že ideš, Roman?", oslovil ho Matúš.

"Na vrchnú posteľ," odvetil Roman.

"Sorry, kamo, ale táto posteľ je od začiatku moja. A podomnou spí tuto Maxo, tak si nájdi inú posteľ."

"Robíš scény ako keby si ju mal podpísanú, či čo."

"Veď aj mám," povedal Matúš spokojne. Ukázal na roh postele, kde bolo nožíkom vyrezané 'Tuško'. Musel som sa zasmiať.

"Tuško som ja, takže táto posteľ je takpovediac moja. Takže ak chceš spať na poschodí, rýchlo si obsaď túto, lebo prídu chalani a budú chcieť spať hore."

Roman si teda vybral oproťajšiu vrchnú posteľ a my dvaja sme sa zložili na našej.

Práve keď sme sa pozerali z balkóna, popred chatku prechádzala animátorka a kričala do megafónu.

"Všetci dobrodruhovia z Yukonu sa dostavia do spoločenskej miestnosti hlavnej chaty. Opakujem, všetci dobrodruhovia z Yukonu sa dostavia do spoločenskej miestnosti hlavnej chaty! Bude privítací olovrant!"

Matúš sa spokojne usmial. "Privítací olovrant znamená chlebíčky, dobošky, ovocie, limonády, muffiny. Môžeš si zobrať čo len chceš. Poďme, nech nám všetko nevyberú!"

Rozbehli sme sa do hlavnej chaty a to isté robili aj ostatné decká. Videl som Terku, ako beží po boku nejakej novej kamarátky. Terka sa skamaráti hneď.

Spoločenská miestnosť hlavnej chaty bola obrovská. Boli v nej nastavané stoličky a vpredu už stál Braňo s ostatnými animátormi. Na kraji miestnosti som videl stáť mojich rodičov aj Bielikovcov aj Turčanovcov. Mama a otec na mňa žmurkli a ja som im to opätoval.

"Vitajte všetci v tábore Yukon. Som rád, že sa po roku opäť stretávame. Počas nasledujúcich dvanástich dní zažijete množstvo dobrodružstiev, nájdete si nových kamarátov, alebo utužíte staré kamarátstva a na všetko budete do konca života spomínať. Naši animátori sa vám budú starať o zaujímavý program a prispejú k tomu, aby ste sa tu cítili čo najlepšie.

Tento rok má u nás premiéru aj moja neter Natália, tak verím, že sa spolu skamarátite."

Pri týchto slovách mi padol zrak na mimoriadne krásne dievča, o ktorom som si najprv myslel, že je to taká mladá animátorka. Napokon to je Braňova neter. Keby som nebol na chalanov, tak by som bol určite do nej. Nízka blondínka, hoci, nie úplne blondínka, skôr tmavoblondínka. Mala veľmi živé oči a celkovo pôsobila životaschopným dojmom. Dúfam, že sa chalani o ňu nepobijú.

"No a keďže nie som priaznivcom príliš dlhých preslovov, poďte si zobrať z našich chlebíčkov a sladkostí, nech vám od hladu neškŕka v bruchu," povedal Braňo a my sme sa pobrali ku spojeným stolom s jedlom a pitím.