Meno: Mia
Wattpad: nabixmione
Zvolená téma: Tajný Santa
Názov poviedky: Jasnejšie ako hviezdy
Skupina: Twice
Pár: žiaden (ak sa rátajú priateľstvá tak MoTzu)
Počet slov: 2685

Popis:Zvyčajne sú hviezdy to, čo svieti najviac.Na Vianoce to však neplatí...Text poviedky:

„Ale no tak, zase?!"

Nayeon sa rozbehne do kuchyne, kde jej v rúre zhorel jej dvanásty pokus o sušienky.

„Je toto vôbec normálne?!" počujeme ju kričať cez náš rehot.

„Nayeon, nechceš tie sušienky radšej ísť kúpiť?" zakričí na ňu Chaeyoung.

„Môžete si zo mňa prestať uťahovať? Veď sa len snažím upiecť niečo na Vianoce," bráni sa Nayeon, ktorá pravdepodobne vyťahuje spálené sušienky z rúry a uvažuje, či ich niekomu nedá zjesť.

„Kúpim ti nejaké pod stromček," povie Jihyo a strčí si do úst hrsť pukancov, ktoré sme si urobili k pozeraniu Grincha.

Nayeon vojde naspäť do obývačky, kde uvidí osem dievčat sediacich na gauči pred televízorom. Jeongyeon, Momo, Sanu, Jihyo, Minu, Dahyun, Chaeyoung a mňa, Tzuyu.

„Tak si kúpme všetky navzájom niečo na Vianoce," navrhne odrazu Mina.

„Akože každá každej niečo? Ja som si chcela kúpiť nejaké jedlo," vzdychne si Momo, ktorá s Jihyo súperí o misku pukancov.

„Nie, nemusíme každá každej," ozvem sa. „Môžeme sa zahrať Tajného Santu."

„Tajného Santu?" nechápe Jeongyeon.

„Unnie Jeong!" zamáva jej rukou pred očami Dahyun. „Veď predsa tú hru, kde sa na lístočky napíšu mená všetkých, ktorí sa zúčastňujú. Ty si potom vylosuješ meno nejakého človeka, ktorému musíš zohnať darček," vysvetlila jej.

„Dobre, to môžeme skúsiť," nadšene prikývla Sana.

Mina odbehla do vedľajšej izby a vrátila sa s papierom, perom a nožnicami. Na jej návrh Dahyun napísala na papier naše mená a postrihala ho. Potom sme papieriky dali do šiltovky, ktorú v lete s obľubou nosila Jihyo.

„Nayeon, vytiahni si nejaký papierik," povedala Mina a Nayeon ju poslúchla.

Tak sme pokračovali, až nakoniec bol rad na mne, aby som si zobrala papierik, ktorý ostal ako posledný.

Som zvedavá, koho dostanem.

*ੈ🎄✩‧₊

Vojdem do nákupného centra, kde najradšej chodievala Sana kupovať hlúposti. No tentoraz tu nesprevádzam kamarátku pri nakupovaní, ale sama niečo vyberám.

Najskôr som zamierila do kníhkupectva. Síce tá, ktorú som si vylosovala veľa nečítala, no už niekoľko týždňov básnila o jednej knihe od Harukiho Murakamiho, ktorú veľmi chcela, takže som sa rozhodla ju kúpiť.

Potom som zamierila do potravín, pretože ma dnes dievčatá poslali nakúpiť pre všetky. Okrem iného som kúpila aj obľúbené jedlo tej, ktorej meno som si vylosovala, keďže som ju chcela potešiť. Cestou okolo papiernictva som zahliadla pekný ružový zošit - jej obľúbená farba -, ktorý som okamžite išla kúpiť. Pomyslela som si, že už som dnes minula dosť peňazí, preto som vyšla z nákupného centra.

Striasla som sa chladom a omotala si okolo krku šál ešte pevnejšie. Ešte to by mi chýbalo, prechladnúť deň pred Vianocami.

V Soule vládla vianočná atmosféra. Všade boli povešané svetielka, ktoré sa zvyčajne používajú na vianočný stromček, no v Južnej Kórei je očividne zvykom ich vešať všade po ulici.

Okrem svetielok (o ktoré sa mi podarilo niekoľkokrát zakopnúť) prichádzajúce Vianoce signalizovali úžasné vône klasických vianočných jedál či vianočné pesničky, ktoré som počula úplne všade.

Zrazu som začula povedomú melódiu a usmiala som sa od ucha k uchu. The Best Thing I Ever Did! Vianočná pesnička od nás. Stále ma dokázalo prekvapiť, keď som uvidela obrovský bilboard s nami či počula našu pesničku napríklad v rádiu.

Za niekoľko minút som dorazila do domu, kde sme všetky spolu bývali. Vyhrabala som z kabelky kľúče a odomkla som dvere. Čakala som hluk, rozhovory, možno aj rehot, no dnu ma privítalo len ticho. Bývalo nás tu deväť, takže úplné ticho tu bolo naozaj nezvyčajným javom. Za iných okolností by som si to určite užívala, no nevedela som sa zbaviť pocitu, že tu niečo nesedí.

Nenapísali by mi, keby niekam išli?

Rýchlo som z kabelky vytiahla mobil a skontrolovala správy. Nič.

Vlastne, skoro nič.

Milovaná Tzu-tzu, to si naozaj tak naivná?

Z neznámeho čísla. Odoslaná desať sekúnd dozadu.

Po chrbte mi prebehli zimomriavky. Je to len krutý žart alebo pravda? Naozaj sa mi niekto vyhráža? Ak áno, pravdepodobne ma aj sleduje, pretože vedel, kedy som sem prišla.

Vtom som začula rozbíjanie okna. Bez toho, aby som si hocičo rozmyslela som sa rozbehla hore schodmi, odkiaľ zvuk prišiel. Srdce mi búšilo ako o život (predsa len tu bola možnosť, že o život skutočne šlo, takže to nemohlo byť čudné) aj keď som rozrazila dvere do izby, v ktorej som bývala spolu s Dahyun a Chae.

Posledné, čo som stihla zahliadnuť, bola postava v tmavej bunde vyliezajúca z okna.

Takže to nebol hlúpy žart ktorý na mňa prichystali dievčatá. Bol tu niekto, ale ja som netušila kto...

Vedela som že by nemalo zmysel rozbehnúť sa za tmavou postavou, mala už priveľký náskok a ja by som nezvládla šprintovať. Po dome boli však rozmiestnené kamery

Odomkla som telefón, ktorý som doteraz držala v ruke, a trasúcimi sa prstami som vytočila Nayeon, ktorá zdvihla do niekoľkých sekúnd.

„Tzuyu, ahoj! Mrzí ma že sme ti to nepovedali, sme na-," začne, no preruším ju.

„Nayeon, prosím ťa, okamžite príďte domov."

„Prečo? Stalo sa niečo?" Nayeon pravdepodobne vypočula v mojom hlase, že niečo nie je v poriadku.

„Áno, stalo," rozhodnem sa neklamať, „príďte, vysvetlím vám to tu."

„Dobre, o desať minút sme tam."

*ੈ🎄✩‧₊

„To nie je možné," krúti hlavou riaditeľ našej spoločnosti, keď po tretíkrát prežívam hrôzu z tmavej postavy. Inak povedané, raz som to prežila naozaj, druhýkrát keď som to prerozprávala dievčatám zo skupiny a tretíkrát práve teraz.

Sedíme v hlavnej miestnosti JYP Entertainment, kde sme išli hneď potom ako dievčatá prišli domov.

„Je," namietla Jeongyeon. „Nevideli ste ju, keď sme prišli domov. Bola z toho úplne otrasená - to sa nedá predstierať."

Riaditeľ otvorí niečo na počítači a opäť sa otočí k nám: „Bezpečnostné kamery boli v tom čase zapnuté, preto by sme si najskôr mali pozrieť záznam a potom to začať riešiť.

Klikne myšou a videozáznam sa začne prehrávať.

Vidíme tmavú postavu v bunde, určite presne tú istú ktorú som videla aj ja. Nenápadne sa zakráda k domu a nevedomky aj ku kamere.

Nevedomky?

Nečakane skočí niekam za kameru a prelepí ju tmavou lepiacou páskou.

„Nie!" zhíkne Sana.

Lepiaca páska asi nebola veľmi kvalitná, alebo ju tmavá postava zle nalepila. Nikto však nerieši, ako sa to stalo, pretože sa sústedíme na to že cez štrbinku, ktorá nebola zakrytá, vidíme, ako tmavá postava vyliezla po rebríku k oknu a rozbila ho. Potom bleskovo vošla dnu, zobrala akýsi balíček zabalený vo vianočnom baliacom papieri ktorý schovala pod bundu. Rýchlo zliezla po rebríku a utiekla preč.

Riaditeľ zastaví prehrávanie a pozrie sa na nás. „Viete, čo bolo v tom balíčku?"

„Áno, viem," povie Dahyun potichu. Všetci sa na ňu pozrieme a až teraz si všimneme, že jej tečú slzy.

„Tzuyu, veľmi ma to mrzí," otočí sa ku mne a opäť sa jej zalesknú oči. „Kúpila som ti niekoľko darčekov na Vianoce, mala som byť tvoj tajný Santa. Ale teraz sú všetky preč..."

„Dubu, to nevadí, nebola to tvoja chyba," vstanem zo stoličky a prídem ku nej. Vzápätí ju objímem a cítim, ako mi na plece dopadajú jej slzy.

„Ale... všetky dostaneme darčeky a ty nebudeš mať nič, pretože som hlúpa a nedala som na to pozor..."

„Mne záleží hlavne na tom, že budeme spolu a že sa nám už nič takéto nestane - teda aspoň dúfam."

*ੈ🎄✩‧₊

„Tzu-tzu! Veselé Vianoce!"

Hneď po tomto radostnom výkriku zacítim, že mi niekto hodil do tváre vankúš.

Otvorím oči a vidím, že Chaeyoung sa chystá hodiť mi do tváre ďalší, preto si pred tvár rýchlo dám ruky, aby ma vankúš netrafil.

Hneď ako mi vankúš pristál na posteli (Chae netrafila), hodila som ho po Chaeyoung, ktorá sa rýchlo postavila za Dahyun, ktorá tiež bola v izbe, takže som trafila ju. Dahyun schmatla vankúš zo svojej postele a hodila ho po Chae. Do niekoľkých sekúnd z toho bola vankúšová vojna, alebo teda mala byť, pretože to bol úplný chaos. Hádzali sme vankúše jedna po druhej a považovali sme za zázrak, že sme nič nezničili.

Netuším, ako dlho sme sa tam mlátili vankúšmi a rehotali sa, ale zastavila nás Jihyo, ktorú sme zrejme zobudili, lebo bola dosť namrzená.

Zišli sme teda na dolné poschodie, kde sme mali jedáleň a kuchyňu v jednom. Okrem nich sme mali na prízemí obývačku s televízorom, kúpeľňu a chodbu. Na stole už bolo pripravené jedlo, každá mala svoje obľúbené. Ukázalo sa, že raňajky pripravila Mina, ktorá sa zobudila skoro ráno a potom už nevedela zaspať. Čas teda využila na prípravu raňajok pre nás všetky, za čo sme jej boli veľmi vďačné, pretože sme boli dosť hladné a nechcelo sa nám robiť raňajky.

„Čo by ste chceli dnes robiť?" spýtala sa Jihyo, ktorá bola po raňajkách viditeľne veselšia.

„Môžeme ísť na ten kopec, na ktorom Chae minulý rok spadla zo saní," usmeje sa Momo a všetky sa zasmejeme, pretože tento pád je skrátka legendárny.

„Berieme aj sánky, možno sa stane ešte niečo zaujímavejšie ako minulý rok s Chae," povie Sana.

Súhlasne prikývnem a paličkami si naberiem kúsok kimbapu.

Keď sme všetky dojedli, rýchlo sme išli do našich izieb prezliecť sa. Hneď potom sme sa zhromaždili v chodbe, kde sme sa naobliekali do hrubých búnd a vyrazili sme na kopec.

Nebolo to ďaleko, takže sme tam boli za nejakých päť minút. Bolo mi trochu ľúto, že cesta bola tak krátka, pretože bola naozaj krásna. Každý by povedal, že je to len obyčajná lesná cesta, že v Soule sú oveľa lepšie cesty po ktorých môžu chodiť aj autá... Ale aj obyčajné môže byť nádherné.

Vrcholky stromov vyzerali, akoby ich niekto namočil do cukrovej polevy. Čerstvo napadnutý sneh nám vŕzgal pod topánkami a ja som sa kochala nádhernou zasneženou krajinou.

Rozhodli sme sa, že Chae sa z kopca na sánkach spustí prvá, pretože sme všetky chceli vedieť, či znovu spadne.

Našťastie sa jej však nič nestalo a vytiahla sánky hore kopcom s víťazoslávnym úsmevom, ktorý jasne hovoril, že je rada z toho že znovu nespadla.

Hneď po nej sa na sánkach spustila Jeongyeon, ktorá však trochu naklonila sánky a spadla do snehu. Podarilo sa jej trochu aj prehltnúť, no smiala sa spolu s nami. Predpokladám, že si teraz budeme uťahovať z Jeongyeon a Chae bude mať pokoj.

Na sánkach sme sa povozili všetky - ani nebudem rátať koľkokrát, bolo by to dosť veľké číslo. Popritom sme stíhali guľovať tie, ktoré práve išli na sánkach, ale aj všetky, ktoré sa len pozerali. O chvíľu sme boli úplne premočené od snehu, no nevadilo nám to, lebo sme sa smiali a užívali si to.

Keď sme sa dosýta vyšantili v snehu, išli sme domov, kde sme si na obed rýchlo zohriali kimbap, ktorý sme mali v chladničke. Nayeon navrhla, aby sme upiekli medovníky - najskôr sme sa zasmiali, že radšej nie, nechceme mať ďalšie zhorené pokusy o vianočné pečivo. No nakoniec sme súhlasili a dobre sme urobili, pretože sme si to podobne ako na zasneženom kopci veľmi užili a poriadne sme sa nasmiali, či už na tom ako zhoreli medovníky ktoré vykrajovala Nayeon, ako Jeongyeon namiesto cukru dala do cesta soľ, na Momo ktorá zjedla medovníky ktoré Jihyo špeciálne vyhradila pre jednu jej kamarátku, na Sane, ktorá zjedla akési modré lízatko a jej jazyk bol celý od neho, na Jihyo ktorej sa podarilo nastaviť rúru o niekoľko desiatok stupňov viac (to bol vlastne dôvod, prečo zhoreli Nayeonine medovníky), na Mine ktorá vykrajovala tučniakov a o chvíľu zistila že jej Jeongyeon tajne z cestových tučniakov odtŕha krídla (nikto nevie prečo práve krídla), na Dahyun ktorá zhodila celý vianočný stromček (potom ho opravili spolu s Minou), na Chaeyoung ktorá si namiesto vianočného trička obliekla iné s nápisom "Veselý Chuseok" či na mne - podarilo sa mi totiž sedemkrát poliať čajom tričko, za čo som si vyslúžila veľký potlesk od ostatných členiek.

Hneď ako sme mali upečené medovníky, pustili sme sa do zdobenia. Vykrojili sme veľa panáčikov, preto Nayeon navrhla, aby sme polevou "nakreslili" každá sama seba. Všetky sme mali so zdobením medovníkov skoro nulové skúsenosti, takže výsledky neboli úžasné a určite by neohúrili žiadneho profesionála v zdobení medovníkov, ale pre nás boli fajn, pretože dnes sme nechceli riešiť naše povinnosti, stresy, to, či je náš medovník dokonalý či hocičo iné. Chceli sme si tento deň skrátka užiť najviac ako sa len dá.

Momo sa rozhodla skúsiť zapnúť prastaré rádio, ktoré sem jedna z nás kedysi dávno doniesla a nakoniec sa jej to aj podarilo - nikto z nás okrem nej netuší ako sa jej to podarilo, každá z nás sa o to pokúšala, no nepodarilo sa to nikomu okrem Momo. Neviem či to bol nejaký zázrak alebo Momo tajne vyštudovala ako opravovať rádiá a nepovedala o tom nikomu, ktovie. Vlastne, Momo to vie.

Okrem smiechu či iného hluku sme teda počuli aj vianočné pesničky hrajúce z opraveného rádia. Keď hralo This Christmas od Taeyeon, Dahyun zaspievala skoro celú pesničku a nás to ohromilo. Jej vokály sú úplne úžasné, bola radosť ju počúvať ako spieva.

Keď Dahyun a Taeyeon dospievali, Mina navrhla aby sme sa išli prezliecť do vianočných kostýmov - niektoré z nás mali sobie parohy, niektoré zase santaclausovské čiapky či iné vianočné prestrojenia. Všetci sme s ňou súhlasili, takže o nejakých desať minút sme vyzerali ako akýsi sprievod Santa Clausov a jeho sobov.

Posadali sme si na gauč - teda okrem Jihyo, ktorá zapojila svetielka na stromčeku do elektriky. Vonku už bola tma a stromček vyzeral nádherne.

„Kedy si vlastne dáme tie darčeky?" ozve sa Momo zrazu.

„Môžeme aj teraz," povie Nayeon. „Musíme sem však chodiť každá sama, aby nikto nevidel, kto komu čo dal, aby sme úplne neskazili hru."

Dohodli sme sa, že všetky ostaneme na chodbe a budeme posielať vždy len jednu, aby išla po svoj darček a dala ho pod stromček v obývačke. Hneď ako ho tam dá, vráti sa do chodby a pošleme ďalšiu. Keď tam bude darček od každej, všetky pôjdeme do obývačky a rozlúštime tajomstvo - kto mal koho?

Hneď ako prišiel rad na mňa, vybehla som hore do izby, ktorú som obývala spolu s Dahyun a Chaeyoung a vybrala balíček zabalený v papieri so sobmi. Ešte som tam nedala ceduľku, preto som rýchlo vyhrabala kúsok papiera a napísala naň meno tej, ktorej som mala robiť tajného Santu.

모모.

Papierik s napísaným menom som lepiacou páskou prilepila na balíček a spolu s ním som zišla dole po schodoch.

Pod stromčekom už bolo niekoľko balíčkov, no nechcela som čítať mená, ktoré na nich boli napísané, preto som tam len rýchlo položila svoj a zamierila som do chodby.

„Hotovo," povedala som.

„Dobre," zamumlala Nayeon a vyšla vonku po svoj balíček. Bola predposledná, po nej išla ešte Sana.

Pomaly ale isto sa ma začal zmocňovať stres. Čo ak sa jej nič z toho nebude páčiť? Čo ak som hlúpa a vybrala som veci, ktoré by ju nikdy nepotešili? Čo ak...

Dosť. Prestaň. Za chvíľu zistíš, ako to je a nemá zmysel takto hlúpo stresovať.

Až tak som sa zahĺbila do uvažovania o darčeku, že som z piatich minút zaregistrovala len to, ako Sana vošla dovnútra a povedala, že môžeme ísť do obývačky.

„Dobre, navrhujem, aby sme v tom mali nejaký systém," začala Jihyo, hneď ako sme prišli ku stromčeku. „Vždy ku darčekom pôjde len jedna a zoberie ten, ktorý bol určený pre ňu. Neberte darčeky pre niekoho iného," zakončila.

Súhlasili sme, a tak sa Nayeon načiahla po darčeku, ktorý bol pre ňu. Nasledovala ju Jeongyeon, potom Momo (ruky sa mi začali potiť viac ako predtým), Sana a tak ďalej. Nakoniec prišiel rad na mňa - bol mi určený balíček zabalený v jednoduchom červenom baliacom papieri.

Roztrhla som papier a otvorila som darček.

V malej krabici bolo poukladaných niekoľko vecí: zrolovaný papier, pero a zošit, ktorý vyrobila Dahyun. Na obálke bol nápis v čínštine: 到黑暗中的星星.

Mojej hviezde v tme.

Kútiky úst sa mi zdvihli do širokého úsmevu. Niekto by toto možno považoval za odporné darčeky, ale ja som vedela, že majú oveľa väčšiu hodnotu ako niečo, čo nikdy nevyužijete. Okrem toho, Dahyun mi chcela dať niečo iné.

Vlastne, to že mi Dahyun plánovala dať niečo iné je mi úplne jedno. Bola som šťastná aj bez toho.

Pohľadom som vyhľadala Dahyun a usmiala som sa na ňu. Ďakujem, povedala som jej pohľadom.

Niekto ma poklepal po pleci.

„Tzu-tzu, mohla by si na chvíľu?"

„Samozrejme," poviem prekvapene a nasledujem Momo na balkón, kam sa ma rozhodla odviesť.

„Ja... asi teraz vyzerám hlúpo, že som ťa takto odviedla, ale chcela som ti niečo povedať osamote," nadýchne sa a začne.

„Chcela som ti povedať, že si tá najlepšia kamarátka, akú si človek môže priať. Nebudem ani počítať, koľkokrát si mi pomohla, možno aj nevedomky. Keď sme si navzájom pomáhali a rozprávali sa. Skrátka, chcem, aby si vedela, že som tu vždy pre teba, rovnako ako si tu ty bola pre mňa vždy keď som to potrebovala. Nehovorím ti to kvôli darčekom, ktoré si mi dala, aj keď sa mi veľmi páčili, ale preto, že som si uvedomila, čo pre mňa znamená priateľstvo s tebou."

Vzápätí ma objíme.

Možno väčšinou hviezdy svietia najjasnejšie zo všetkého.

V túto noc to však bolo priateľstvo.