1. Wattpad meno: singularity
2. @meno: @notapriincess
3. Zvolená téma: Vánoční psycho
4. Názov príbehu: Prvý sneh
5. Pár: nie je
6. Hlavné postavy: Felix Lee (Stray Kids)
7. Anotácia: Dokonca aj potom, čo strávil pol roka na psychiatrii, si Felix dokázal nájsť nových priateľov. Zblížil sa s Chrisom, aj keď ani ten nebol schopný vyplniť prázdne miesto, ktoré ostalo po Hyunjinovi. Spriatelil sa aj s ďalšími troma Chrisovými kamarátmi – Jake, Minho, a tiež Fay. Aj napriek všetkému bol Hwang Hyunjin stále jediným Felixovým najlepším priateľom. Nebolo by dňa, kedy by Felix neprinesol čerstvé kvety na jeho hrob. Čas od času priniesol kvety aj Jisungovi a Davine. Nikdy ich osobne dostatočne nespoznal, avšak tých dvoch nevinných duší mu bolo ľúto. Po tom všetkom, boli to predsa Hyunjinovy kamaráti, ktorých poznal dávno pred Felixom. Aj keď sa už pomaly začal po psychickej stránke zotavovať, život Lee Felixa sa opäť začal vymykať kontrole, keď sa prebudil vedľa ​​znetvoreného a krvavého tela ležiaceho na podlahe svojej kuchyne. Zmätený začal panikáriť. Tvár muža bola taká zdeformovaná, že ani nevedel povedať, kto to vlastne bol. Nie... nie... toto som urobil ja?! Urobil som to ja?! Popadala ho panika. Cítil, ako ho zmätok a strach celého pohlcuje. Vnútorný hlas v jeho hlave ho spytoval. Urobil si to? spýtal sa ho. Až kým odkaz na lístku nájdenom na hrozivej scéne nehovoril inak. ‚Zaslúžil si zomrieť,' stálo na zdrape papiera. Nebol to jeho rukopis. Felix si bol vedomý, že to nemohol urobiť. Hoci si nespomínal na to, čo sa mohlo minulú noc stať. Ale to by predsa nebolo možné, však?

TEXT POVIEDKY:

Prvý sneh, pomyslel si Felix pri pohľade na vločky padajúce za oknom. S obdobím prvého snehu prichádzala milovaná zimná sezóna, zasnežené ulice a parky, hravo vysvietené domy a hrejivé úsmevy šantiacich sa detí. Zobudil na sa pavučinkovité praskanie okien, do ktorých sa obúval mrazivý zimný vietor. Bolesť mu trieštila celou lebkou, akoby z jej vnútra narážali ostré nože na každý jeden nerv a odbíjali sa jeden od druhého. Bol to všetko len sen? S hlavou plnou nezodpovedaných otázok kladených hmlou, ktorá zahlcovala jeho schopnosť rozlíšiť sen od reality sa vybral do kuchyne. Každý jeho krok bol plný váhania a neistoty v to, čo si myslí, či nemyslí, že je pripravený vidieť. Avšak keď sa rozhodol prekročiť prah dverí, vskutku to vyzeralo tak, že sa nič nestalo. Telo bolo preč. Hustá kaluž krvi, lístok, jednoducho všetko akoby zmizlo v tom istom šere, ktoré obmotávalo jeho myšlienky. Zem bola čistá, ako aj všetok ostatný nábytok, ktorý sa niesol v jemnej jarnej zelenej a tlmenej bielej, ktorá takmer pripomínala svetlú béžovú farbu. Felix mal pocit, že mu každou sekundou od tlaku vybuchne hlava. Musel to byť sen, zmietol pochybnosť, nad ktorou však stále v pozadí ostával visieť otáznik.

Práve vtedy, keď chcel otvoriť a odísť si všimol, že je zámok na jeho vchodových dverách rozbitý. Už bez toho boli dosť staré a opotrebované, no do podnájomného bytu sa svoje peniaze nechystal investovať. Usúdil, že vylomiť ich nebola zrovna náročná práca. Do riti, teraz na toto nemám dosť času, s ťažkým povzdychom za sebou zavrel dvere najviac, ako to len s pokazeným zámkom povolilo. Svižným krokom sa ponáhľal cez novo vymaľované schodište. Ešte stále ho pri nádychu v hrudi štípal zostatok čerstvej farby, ktorá sa nestihla dostatočne vyvetrať. Myšlienky ho dusili, dôsledkom čoho bolo takmer úplné nevnímanie jeho okolia. „Ach, prepáč!" okamžite sa šiel ospravedlniť človeku, do ktorého zo svojej nepatrnosti narazil. „Jake? Myslel som, že si už odišiel do školy," na počudovanie sa mu stretol pohľad s jeho susedom.

„Mám niečo, čo musím vybaviť ohľadom fotografického klubu. Dúfam, že si nezabudol, že si ma dnes pozval k sebe," vysoký chlapec mierne pozdvihol obočie na uponáhľaného Felixa.

„Samozrejme, že nie, uvidíme sa," bez váhania zaklamal. Aj keď sa snažil rýchlo loviť v pamäti, tak si nespomínal, kedy by Jakea volal.

„Dnes trocha s meškaním, však?" vysoká žena s vypnutými vlasmi do copu rýchlim pohľadom skontrolovala čas na náramkových hodinkách. Usmievala sa, ako vždy. Energia Fay dokázala z Felixovho dňa za každých okolností urobiť lepší.

„Áno, trocha som zaspal," Felix sa okolo seba obzeral, no známej tváre nebolo nikde. Cez výraz tváre sa mu prelialo zmätenie. „Kde je Chris?"

„Včera odišiel na dovolenku. Povedal nám to pred piatimi dňami, nepamätáš si? Bude tam týždeň."

„Áno, jasné. Úplne som na to zabudol," prevrátil očami. Felix si však nevedel spomenúť. Tú pokrývku nevysvetlených otázok nedokázalo jeho vedomie spracovať, ale podvedomie áno. Chcel dať tomu priestor. Rok nebol až taká dlhá doba, aby sa všetko zázrakom dalo do poriadku. Jasnosť prichádza s trpezlivosťou a časom. Vyvíja sa pomaly, ako stará filmová fotografia. A to on dobre vedel.

Do starej knižnice stojacej za univerzitou už takmer nikto nechodil. Výslovne z toho dôvodu ju mal Felix najradšej. Bola vyložená tmavou drevenou podlahou, ktorá pod nohami jemne praskala pri každom kroku. Komplimentovali ju smaragdové steny, ktorým hĺbku dodávalo teplé svetlo vyvážene rozmiestnených gotických lámp žiariace naprieč jej priestorom. Mnohé z nich boli od otvorenia novej knižnice neudržiavané a na miestach už hrdzavé, či jednoducho zapadané prachom. Semišový rubínový koberec však Felixovi pripadal stále do istého štandardu úplne bez zmeny. Hromada políc bola poloprázdna, no aj napriek tomu sa interiérom niesla aróma nemladého papiera a niekoľkokrát moreného dreva. „Dobre, jednoducho do toho rovno skočím," povzdychol si. Sedel na stoličke oproti malej bordovej pohovke a pohodlne si objal kolená k hrudi. „Minulú noc som mal som toto naozaj zvláštne, bože, ani neviem ako to nazvať. Neviem, ako sa mám ohľadom celého toho cítiť," prehovoril, zatiaľ čo držal oči prilepené na ošúchanom konferenčnom stolíku stojacom medzi ním a Fay. „Bolo to také živé, morbídne, ako by to bolo úplne skutočné. Myslím, že som sa ešte stále nespamätal z toho, čo sa stalo minulý december," referoval na vraždu svojho najlepšieho kamaráta. Aj keď sa to všetko udialo pred jeho vlastnými očami, stále mal problém veriť tomu, ako to Changbin mohol spraviť. Myslel si, že sú nerozlučiteľní kamaráti. Opak bol však pravdou. Celý ten čas mal pred očami niekoho, kto ho len manipuloval, a tak plánoval naplniť svoje najohavnejšie fantázie. Musel na neho prestať myslieť. Túžba, aby pri ňom Hyunjin bol ho napĺňala takou zúrivosťou a horkosťou, že si myslel, že vybuchne. Jedného dňa si jeho spomienku bude môcť naozaj uctiť, ale najprv by sa musel zmieriť s tým, že je neodvrátiteľne preč. Smútok prichádzal vo vlnách. Spočiatku boli také silné, cítil sa zmietaný. Prichádzali v náhodných chvíľach a nahrádzali pocit normálnosti tými večne známymi slzami.

„Môžem sa spýtať, čo všetko si videl? Čo si myslíš, že je pravda? Budem počúvať, nech to znie akokoľvek šialene" Fay sa mu zahľadela priamo do očí.

Chlapec zostal otázkou zaskočený. Konečne sa niekto pýtal, ako sa naozaj cítil. Žiadne rozpory. Žiadne predpovede. Len surová pravda. Jednoducho sa ho niekto nesnažil analyzovať psychologickými predpoveďami, či diagnózami vytiahnutými z rukáva. Felix si položil bradu na kolená, keď skutočne premýšľal o slovách, ktoré Fay vyslovila. „Čomu skutočne verím?" zopakoval otázku. „Verím tomu, že pravdepodobne išlo o vlámanie. Myslím si, že sa niekto so mnou snaží vyjebať. Veci, ktoré sa stali už dávno nie sú tajomstvom. To by bolo najrozumnejšie, však?" snažil sa uvažovať na logickej škále. „Neviem, prečo by to niekto robil. Ale to je to, čomu verím."

Fay prikývla: „Som rada, že aspoň trochu veríš tomu, čomu napovedá jedna z tvojich myšlienok, že sa stalo. To je dobrý začiatok toho, ako k pravde prísť. Môžeš mi povedať prečo? Prečo si myslíš práve toto?"

Felix bol v tomto štádiu pripravený zodpovedať akúkoľvek otázku, pokiaľ sa mu nakoniec dostalo odpovede. „Na začiatok, zámok na dverách bol vylomený," povzdychol si. „Tiež som našiel lístok a dokonca som ho aj odfotil, ale je preč. Nie je v mojej galérii a v mojom dome nie je ani stopa po fyzickom bytí lístku. Jednoducho to nedáva zmysel! Nič si nepamätám, a to je tá najpodivnejšia časť," dokončil svoj krátky monológ. Fay pomaly prijímala nové informácie a prikyvovala, aby naznačila, že naozaj počúva každé jedno slovo, ktoré opustí jeho myseľ. Felix si odkašľal a posadil sa trocha vyššie. „Ďakujem, že si sa so mnou porozprávala, trocha ma to prinútilo uvedomiť si niektoré veci," nervózne sa pousmial, zatiaľ čo jeho kamarátka len prikývla.

Pritom, ako stromček zdobil, akoby našiel vieru v jeho krásu, a tak ho zahaľoval do stužiek a zlata, drobností a trblietok. Nasával vôňu ihličia, ktoré bolo na živom strome stále jemné a jeho konáre usporiadané, siahajúce po ostrom decembrovom slnečnom svetle. Do okna vyvesil svetielka, na ktoré si ešte pamätal z domu, keď ich jeho mama vešiavala ponad krb. Pohľad mu ostal na padajúcom snehu a pomaly sa začal ponárať do svojej vlny chvíľkového vyčistenia hlavy. Išiel sa podoprieť o parapetu, keď odrazu začul tiché zaklopanie na dvere. Po otvorení dverí ho privítal usmiaty Jake. „Ahoj," Felixove pery sa zvlnili do sladkého úsmevu na podnet obrazu jeho kamaráta stojaceho na prahu medzi jeho bytom a chodbou.

„Všimol som si, že máš rozbitý zámok. Počul som, ako o tom niektorí naši susedia hovorili. Včera večer počuli nejaké zvuky a hovorili o potenciálnych vlámaniach. Je to naozaj nešťastie, že zrovna ty si bol toho obeťou."

Felix len prikývol. „Áno. Myslím, že to dáva zmysel?" odpovedal, pokúšajúc sa presvedčiť sám seba, aby sa znova nezamotal do svojich ďalších šialených špekulácií. „Dnes to dám opraviť." Aj keď sa s ničím do hĺbky nezdôveril, tak vedel z jeho výrazu vyčítať, že ten druhý niečo tušil. Napriek tomu Jake nič nespomenul. Bol zdvorilý, tak ako vždy. Pred jeho odchodom si Felix všimol, že sneží oveľa hustejšie ako predtým. „Ešte máš niečo pre fotografický klub, však? Cítim sa zle, že som ťa zdržal!"

„To nič. Si mimochodom v poriadku? Vyzeráš rozrušene," spýtal sa nakoniec. Ustarostenému kamarátovi svedomie nedalo, aby odišiel bez uistenia.

„Áno, som," Felix vstal a v tom mu v hlave skrsol nápad. „Hej, počkaj sekundu, dobre? Hneď som späť," oznámil, keď kráčal po malej chodbičke, aby na jej konci otvoril dvere na šatníku. Jeho oči prehľadávali obsah vysokej skrine za účelom nájdenia zeleného dáždnika s motívom jarných konvaliniek. Usúdil, že Jake bol dosť milý na to, aby si našiel čas sa s ním porozprávať. Je to na oplátku to najmenej, čo mohol urobiť. Nahol sa, aby ho schmatol a zavrel za sebou dvere. „Hej Jake, mám pre teba dáždnik. Zdá sa, že vonku naozaj husto sneží a nechcem, aby si nach-" vošiel späť do obývačky, no stretol sa s obrazom prázdnej izby. Nikde ani stopy po jeho vysokom, tmavovlasom kamarátovi. Felixove oči stále behali zo strany na stranu a svižne prehľadávali miestnosť. „On... musel asi odísť?" položil otázku do prázdneho vzduchu.

Tá miestnosť vždy vystrelila Felixovu úzkosť raketovou rýchlosťou. Prichádzalo to ako elektrická búrka v jeho mozgu, ktorá, úprimne povedané, bola bolestivá. Avšak iná, ako bolesť hlavy, no pocitovo rovnaká, ako intenzívny smútok. Možno ako akási zamrznutá panika, ktorá nemala kam ujsť. Každý jeden krát keď sa obzrel späť, tak sa bál, že opäť uvidí ležať na zemi znetvorené telo. Ten povedomý, dožadujúci sa odpovede hlas sprevádzajúci tento pocit v zadnej časti jeho hlavy počul odvtedy, odkedy si vôbec pamätal. Zvyčajne bol veľmi tichý a nechal ho na pokoji. V poslednej dobe bol však vytrvalejší a otravnejší. Neustále kládol otázky tak, akoby chcel, aby mu Felix dožičil odpovede. Cítiš sa bezpečne? hlas mu v hlave dookola opakoval. Cítil, ako ho intenzívna pichavá bolesť hlavy začala ťažiť na ramenách stále viac a viac. „Kto si?!" frustrovane zakričal uprostred svojej prázdnej kuchyne. Dúfal, že ho nepočuli susedia s obklopujúcimi stenami tenkými ako papier. Ja som ty, odpovedal mu. Od narastajúcej nervozity si položil hlavu do dlaní a silno stlačil spánky. „To nedáva zmysel. Prečo? Prečo kurva hovorím doslova sám so sebou?!" spýtal sa sám seba zúrivým, no zároveň zúfalým tónom lemujúcim jeho hlas. Nič v jeho živote obvykle nedávalo zmysel. Vŕzganie prichádzajúce od rámu dverí do izby ho však prinútilo rýchlo sa obrátiť za zdrojom zvuku. Jeho oči padli na postavu opretú o zárubňu s úškrnom na perách, ktorý bol takmer až výsmešný. Neznáma bytosť bola bezmála úplne identická Felixovi. Mal pocit, akoby sa mu celkom zastavil dych. Modlil sa, že všetko, na čo sa pozeral, bol len výplod jeho nekonečnej fantázie.

„Už to dáva väčší zmysel?" postava naňho prehovorila.

Akoby sa mu srdce prepadlo až do žalúdka. Hovoril si, že ten strach je jednoducho mozgová chemikália. Snažil sa analyzovať situáciu, ako sa dá aj bez nej. Prezencia toho druhého ho však už len samotným bytím privádzala na hranu šialenstva. Vyzeral ako on, ale predsa iný. Jeho štýl bol úplným opakom Felixovho nežného vzhľadu. Nemal svetlé, ale namiesto toho ohnivo červené vlasy a najmä, nemal na sebe pohodlné oblečenie. Tvár mu zdobila páska, ktorá kompletne zakrývala jeho ľavé oko. „N-Nie! Do pekla nie, nie! Som ešte viac zmätený, ako som bol," povedal roztraseným hlasom, ktorý nevedel ovládať. Vlny strachu a úzkosti elektrizovali celé jeho telo. Pociťoval, ako sa mu zomykal hrudný kôš, keď sa k nemu osoba snažila priblížiť. Utiahol sa ešte viac. Na špičke jazyka mu pobehovalo mnoho otázok. „Ako si sa dostal do môjho bytu?! Prečo si ako ja?" vychrlil zo seba všetko naraz, nevediac sa zadržať.

Opak sa uškrnul: „Ja som ty, Felix. Je to také jednoduché."

Z jeho odpovede vo Felixovi vrela krv. „Prestaň hrať na mňa hry!" zakričal nechávajúc strach, aby ho celkom ovládol. „P-Prečo mi nepovieš, kto si?! Bol si- to ty si sa sem vlámal alebo čo?! Si stalker?" vykríkol naraz všetky svoje predpovede, ktoré sa obiehali ako pretekári jedna cez druhú.

Opak len pokrčil plecami: „Je to iba také jednoduché, ako som povedal. Porozmýšľaj nad tým." Zadíval sa naňho tými najchladnejšími očami, z ktorých sa priťažko čítali akékoľvek emócie.

Felixov zrak sa stretol s jeho telefónom, ktorý bol položený na kuchynskej linke. Upierajúc oči na votrelca poň váhavo načiahol ruku. „Vlastne vieš čo, namiesto dohadovania sa s tebou zavolám rovno na políciu," na zlomok sekundy sa otočil, schmatol telefón a sklonil hlavu, aby napísal čísla "112" do jeho zariadenia. „Zabav sa pritom, ako zhniješ vo väze-" jeho slová sa postupne vytratili do prázdna, keď znova zdvihol zrak a tajomný chlapec bol odrazu preč. Skamenel, ani sa nepohol. Otočil sa, keď začul čudné zvuky vychádzajúce z jednej z izieb. Bola to miestnosť, ktorú používal len na skladovanie, nikdy tam nechodieval. Napriek tomu, že sa stále triasol od úzkosti, jeho nohy a ruky ovládla zvedavosť, ktorá ho donútila sa hnať za odpoveďami. Zastal pred dverami a pomaly natiahol ruku, kým ju nepoložil na kľučku a mierne ju potiahol nadol.

Zadržal ho však známy hlas: „Si si istý, že by si to mal robiť? Keby som bol tebou, nešiel by som tam." Po strhnutí od ďalšieho šoku sa opakovane stretol s chladnými očami jeho podobizne. „Zabudol si na mňa, Felix?"

„Čo to kurva?!" rýchlo cúvol preč od toho druhého. „Ja," snažil sa hlbšie ponoriť do toho, čo mu osoba hovorila. Už som ho videl? Jasné, že áno! Vyzerá ako ja! Ale jeho prítomnosť, jeho protiklad odo mňa je mi známy, pomyslel si. „Myslím, verím, že áno. Si mi povedomý."

Na to si opak odfrkol: „Povedomý? Vyzeráme rovnako, Lix." Pristúpil bližšie a položil ruky na obe strany Felixových líc cítiac, ako sa pod nimi chlapec chveje. „Premýšľaj o tom. Hľadaj naozaj hlboko dole."

A Felix urobil presne to.

„Ah, vlastne áno," ozval sa po chvíli, keď si začal spájať kúsky spomienok, ktoré boli rozhádzané, ako črepy sklenenej vázy váľajúce sa rozbité na zemi.

- FLASHBACK -

Predtým ako sa stretol s Hyunjinom, bol Felix známy tým, že v detstve nemal takmer žiadnych priateľov. Bol tiché dieťa, ten hanblivý. Máte nejaký stereotyp o hanblivom a nemotornom dieťati? To bol on. Slabý, plachý a nesmelý. Nenávidel z toho každý jeden kúsok. Bolo pre neho ťažké nájsť si niekoho blízkeho.

Vždy, keď prišla prestávka, ocitol sa na svojom obľúbenom mieste. Hojdal sa sám, nebol pri ňom nikto, kto by ho sprevádzal na voľnom mieste hneď vedľa. Upokojovalo ho kolísať sa tak vysoko. Aspoň pre ten zlomový moment, keď bol hore, sa skutočne cítil slobodný. Bol deň, v ktorý padal prvý sneh, keď ho stretol. V kútikoch ho štípali slzy a pomaly sa hojdal s očami prilepenými na pod sebou udupanom snehu. Zdvihol hlavu až na podnet škrípania starej hojdačky vedľa neho, len aby čelil chlapcovi, ktorý vyzeral na jeho vek.

„Hej!" usmial sa naňho. „Chceš si zasúťažiť, kto sa vyhupne najvyššie?"

So mnou niekto hovorí? pomyslel si v duchu. Čakal, že si z neho neznámy chlapec začne robiť srandu, pretože bolo veľmi zrejmé, že plakal. Ale ten druhý nič také neurobil. Uvedomil si, že ostatné deti sa nečudujú, že s ním niekto skutočne komunikuje. Všimol si, ako nikto nebadal ani nespochybňoval jedinečný vzhľad druhého chlapca. Bol si vedomý, čo to znamenalo. Nezabránilo mu to však v prijatí pohodlia, ktoré tak zúfalo potreboval. Chlapcovi úsmev opätoval a od zeme sa odrazil čo najsilnejšie, len aby sa vyhupol vyššie ako on.

- FLASHBACK -

Tón jeho hlasu mierne klesol a upokojil sa, keď si uvedomil o koho ide. „Ach, už viem, si môj imaginárny kamarát z detstva, Yong." S tým bol chlapec opäť preč. Felix nemal čas začať spochybňovať všetky nezvyčajné veci, ktoré sa v jeho živote diali. Najmä prečo sa niečo, čo vnímal ako imaginárneho priateľa, znova objavilo v jeho dospelosti. Schmatol svoj batoh a uistil sa, že si v duchu urobil poznámku, aby si po ceste v lekárni kúpil lieky na rastúcu bolesť hlavy.

Cestou dolu zo svojho bytu opäť natrafil na známu tvár, vďaka čomu sa jeho nálada o štipku zlepšila. „Jake!" zakričal a dobehol ho. „Hej, dúfam, že včera si veľmi nepremokol. Snažil som sa ti dať dáždnik, ale odišiel si."

„Och, prepáč. Mal som len súrne veci na vybavenie. Musel som ísť."

Felix bol celkom chápavý, tak len prikývol hlavou. „Čo budeš dnes robiť?" spýtal sa.

„Musím vybaviť nejaké záležitosti týkajúce sa fotografického klubu," odpovedal Jake.

Znenazdania ho zomkol silný pocit déjà vu.

Keď sa blížili ku dverám, Jake znova prehovoril: „Už si v poriadku?". Jake si vložil ruky do vreciek na dlhom, čiernom kabáte. „Zdá sa mi, že si trocha rozrušený, takže," odôvodnil svoju otázku.

„Áno, som v poriadku," zareagoval Felix. Myslím, že sme tento rozhovor už viedli, pomyslel si v duchu a uvažoval, či to bola len náhoda, alebo nie. Prišiel k dverám a položil ruku na kľučku. „Hej, nemali sme tento rozhovor pred-" otočil sa a chcel sa pozrieť na Jakea, ale stretol sa s prázdnou chodbou. Niekoľkokrát zažmurkal a premýšľal, čo sa stalo. Vrátil sa a nervózne sa začal okolo seba rozhliadať. „Kam do pekla išiel?" spýtavým hlasom vypustil svoju otázku do prázdneho priestoru.

Felix už sedel v triede, keď počul, ako niektorí študenti hovoria o Jakeovi za jeho chrbtom. Veľa toho nepočul, ale čo ak to boli klebety? Prečo jeho meno bolo vôbec v ich ústach? Na chvíľu sa pokúsil odpočúvať, ale pri ich tichom mrmlaní nevedel z rečí nič vyčítať. Svetlovlasý chlapec sa otočil. „Prečo je jeho meno vôbec spomínané vo vašej konverzácii?" prerušil ich rozhovor chladným tónom.

„Čo? Chceš nám povedať, že o tom nevieš?" jeden z chlapcov prehovoril krátko po tom, čo sa otočil. „Nie si náhodou jeho sused?"

V tom bode začal byť Felix zmätený. „Čo tým myslíš?" spýtal sa a všetky ich pohľady sa od neho razom odvrátili. „Čo sa stalo?" vyzýval ich v tom, aby pokračovali. Videl, že už si dávajú pozor na slová, ktoré im vyjdú z úst.

„Je už niekoľko dní nezvestný," pokračoval neznámy chlapec. „Nikto ho nevidel, čo je naozaj nezvyčajné. Vždy tu je a nikdy nevynechá žiadne hodiny."

„To nedáva zmysel," zamrmlal si Felix neveriacky popod nos. Rozmýšľaj logicky. Možno si berie pár dní voľna? „Pred nedávnom som sa s ním rozprával. Možno len vynecháva hodiny alebo čo?" snažil sa upokojiť sám seba ale cítil, že niečo nie je v poriadku.

„Čo si? Šialený alebo čo? Nikto ho nevidel!"

Nepohodlie sa ho zmocnilo ešte viac, keď sa mu v hlave ozval chrapľavý, ľahko identifikovateľný hlas. Nedôveruj im, nemôžeš veriť cudzím ľuďom, Felix. Si idiot? prehováral naňho nútivým tónom. Felix išiel zareagovať nahlas, ale rýchlo si zavrel ústa. Tón hlasu bol veľmi drsný, veľmi manipulatívny. Changbin, pomyslel si pri striásajúcej spomienke na pôvod hlasu. Prednedávnom si ho videl, však? Vieš čo je pravda, prehovoril ešte raz a Felixovi prebehli zimomriavky po chrbte. Nemajú ani poňatia, čo hovoria, naliehal znova viac, ako predtým. Felix sa otočil späť, tvárou preč od ostatných, ktorí mu venovali otázne pohľady. Nebuď idiot. Neučil som ťa lepšie? Vieš, že štúdium je dôležitejšie, ako ty a tvoja zbytočná zvedavosť. Felixov pohľad klesol dolu na poznámky, ktoré mal položené na lavici pred sebou a jemne po nich prešiel prstami.

„Čo zase?" zamrmlal si popod nos pri začutí zaklopania na dvere tesne potom, ako sa zababušil do jeho milovanej jemnej deky s vianočným vzorom sobov a snežných vločiek. „Kto je teraz pri mojich dverách? Je neskoro," sťažoval sa sám sebe. Pozrel sa cez kukátko, no pri pohľade na jeho kamaráta stojaceho na chodbe prevrátil očami a otvoril dvere. „Nepovedal si mi, že dnes prídeš."

Na Minhových perách začal tancovať uštipačný úškrn. Topánky si jemne obil od snehu na rohožke pred dverami a striasol ho aj zo svojho kabátu. „Hovorím ti to niekedy?" zasmial sa, keď Felix odstúpil, aby ho nechal vstúpiť dovnútra.

„Máš pravdu. Nejaký dôvod, prečo si tu?" prehovoril s dekou stále prehodenou okolo pliec.

„Nemám dôvod, len som bol v okolí. Dlho som ťa nevidel," Minho sa neváhal pohodlne usadiť na gauči. Felix sedel oproti nemu, skalito zapozeraný na prázdnu vázu položenú na stole.

Minho konečne položil otázku, ktorá mu kolísala pri pohľade na sklesnutého chlapca v mysli: „Máš niečo na srdci?"

Felix sa len uvoľnil a povzdychol si: „Myslím, že tak trochu." Minho naňho chvíľu len hľadel ako signál, aby pokračoval. Felix si zahryzol do pery, ale aj tak napokon prehovoril. Vyrozprával sa mu o svojom rozhovore a zvláštnych poznámkach jeho spolužiakov, ktorým sám neveril, no pochybnosti ho niekde v pozadí aj tak tlačili.

„Ak si taký zvedavý a trápiš sa, prečo to neskontroluješ sám?" navrhol a Felix, ktorý s touto otázkou bojoval už hodiny pred Minhovým príchodom začal premýšľať, či by to mal skutočne urobiť.

Naozaj tam mám ísť? Alebo mám veriť svojmu presvedčeniu, že je v poriadku?

„Idem tam," eventuálne sa odhodlal.

Zhlboka sa nadýchol a zaklopal na dvere. Chvíľku počkal, no žiadna odpoveď neprichádzala. Okamžiky ubiehali a výsledok bol stále rovnaký. Možno by som sa mal vrátiť? Išiel sa otočiť preč, ale v tom mu v hlave skrsol ďalší nápad. Pamätal si, že mu Jake hovoril, kde má náhradný kľúč v prípade núdze. Trocha sa naklonil a rukou prešiel po zaprášenom ráme, keď konečne pristál na náhradnom kovovom kľúči. „Jake? Si tu?" ozval sa do bytu, no nedostal žiadnu odpoveď. Váhavo vošiel a rozsvietil svetlá, ktoré iluminovali celú miestnosť. Všimol si, že panvice sú stále vonku, akoby boli pripravené na varenie. Niektoré ingrediencie ležiace na kuchynskej linke boli pokazené. Vošiel do obývačky a uvidel niečo, čo ho naplnilo miernym strachom. Jakeova taška ležala na vrchu jeho konferenčného stolíka. Felix prisahal, že práve s tou ho videl, keď sa stretli na schodišti. Ak sa ešte nevrátil, prečo je to tu? začal sa viac obzerať okolo seba, keď mu konečne zrak pristál na dverách spálne. Znova zaváhal. Bál sa toho, čo pri takom tempe nájde. Zhlboka sa nadýchol. Cítil ten istý pocit úplnej hrôzy, ako predtým vo svojej kuchyni. Izba bola čistá a uprataná, presne tak, ako to Felix očakával. Nič tam neležalo. Žiadne oblečenie, žiadne neupratané knihy, žiadne papiere. Vlastne počkať. Jeho zrak padol sa na kus papiera na nočnom stolíku. Vzal ho do ruky a zmätene prechádzal slová, ktoré na ňom boli napísané. Každá veta mu prinášala viac hrôzy a strachu. Cítil, ako sa všetko okolo neho rútilo. List mu vypadol, keď si jednu z rúk pritisol na ústa a po lícach mu stekali slzy. To nedáva zmysel! Práve som ho videl! No v realite to všetko dávalo zmysel - pokazené jedlo, vytiahnuté panvice, jednoducho všetko. „Ja nerozumiem, nerozumiem!" kričal, keď vybehol z bytu. Nechcel tam byť už ani sekundu. Nevedel sa zbaviť toho zvláštneho pocitu, ktorý sa niesol ruka v ruke s terorom, ktorý zasiahol jeho srdce. „Ó môj bože," vykríkol. „Jake je mŕtvy. Zabil sa," uvedomil si medzi nekonečnými vzlykmi.

Minho vyšiel z bytu, keď začul Felixove náreky žiaľu. Naklonil sa a ovinul okolo neho ruky. „Nebol tam, však? Už som to vedel, všetci sme to vedeli. Počul som o tom pred niekoľkými dňami a polícia stále nenašla jeho telo. Len sme nevedeli, ako ti to oznámiť," povedal potichu, keď sa mu roztrasený Felix pritisol na hruď.

Skúsil to všetko - počúvať hudbu, robiť projekt do školy, pozerať televíziu, baliť darčeky, nič nefungovalo. Nič mu neťahalo myseľ preč z tohto tmavého a otupeného miesta. Bol unavený byť sám. Napriek tomu Felix cítil prítomnosť za svojim chrbtom, keď sa matrac na posteli jemne prehĺbil. Pomaly sa posadil. „Ach, to si ty," povedal s malým úsmevom na tvári, keď sa otočil tvárou k prítomnosti Jakea. „Viem, že nie si skutočný. Ale stále je pekné mať ťa pri sebe, ako za starých čias. Viem, že som si ťa vymyslel vo svojej hlave. Viem, že to bol hlúpy spôsob, ako sa s tým vyrovnať," zdvihol rukáv, aby si utrel slzu, ktorá mu stekala po líci. „Stále neviem, kde si, a to je to, čo má trápi najviac," spomínal na jeho telo, ktoré polícia ešte nenašla. Nenávidel vedomie, že Jake nie je v pokoji, že jeho telo nebolo pochované v rakve. Nenávidel tú myšlienku.

Po niekoľkých jemných chvíľach ticha Jake prehovoril: „Teraz už tomu rozumieš, Felix?"

„Mal by som vyhľadať pomoc?" spýtal sa Jakea s vedomím, že nedostane žiadnu odpoveď. „Si tu teraz preto, aby si mi pomohol pochopiť váhu mojich problémov?" spýtal sa ešte raz. Keď sa však opätovne pozrel hore, nikto tam už nebol.

Felix sa po poslednej hodine dňa vybral do kancelárie. Nervozita v ňom stúpala pre zjavný dôvod. Pamätal si svoje skúsenosti so psychológmi z ústavu a nemal na to dobré spomienky. Byť považovaný za šialeného či zamotaného. Zvonku to znie zábavne, zvnútra ani tak nie. Predstavil si tú najhoršiu nočnú moru, akú kedy mal. Avšak z tejto sa stále nedokázal prebudiť, pretože už bol hore. Všetky tie bizarné diania, ktoré dávali taký zmysel, keď spal, začínali dávať zmysel aj s doširoka otvorenými očami. Keď prišiel, sekretárka oznámila, že terapeut bude o chvíľu pri ňom. Felix sa posadil na hnedú pohovku a oči mal prilepené na vzorovanom koberci pod nohami.

„Dobré popoludnie," pozdravil sa mu terapeut, ktorý do miestnosti vošiel so svojim zápisníkom a perom. „Takže, naplánoval si si vraj mimoriadne stretnutie, máš nejaký dôvod?" spýtal sa pritom, ako klikol na hornú časť pera a pripravoval sa na písanie. Tikal mu, ako každý predtým. Felix odpozoroval, že to bola akási ich taktika na priateľské správanie a vytvorenie atmosféry, kde by sa pacienti cítili viac vítaní.

„Nemal som kam inam odbočiť. Je to pre mňa všetko mätúce." Všimol si, že terapeut prikyvoval a začal si robiť poznámky.

„Môžeš mi vysvetliť, kde to všetko začalo?"

Felix sa snažil čo najlepšie opísať celý jeho zvláštny sen, všetky detaily ktoré si pamätal, hlboko dole lovil všetky spomienky z toho dňa.

„Nie, toto bolo prvýkrát a neviem, čo to mohlo začať, ale od tej prekliatej udalosti ide všetko v mojom živote do pekla," odpovedal na terapeutove otázky roztraseným tónom.

„Môžeš mi povedať, aké udalosti nastali po tom všetkom? Možno to všetko spolu súvisí?"

„Jeden z mojich najlepších priateľov zomrel. Do včera som o tom ani nevedel. Je tu podozrenie, že sa zabil sám," prehltol.

„Nemusíš mi to hovoriť všetko naraz, ak nie si pripravený."

V tom bode sa však Felixovi hnali v hlave myšlienky ako divé a predbiehali jedna druhú do záverov. „Ja len, je to také zvláštne! Pretože som ho videl. Videl som ho, aj keď vraj zmizol! A ja nechápem prečo!" začal panikáriť. „Mohol som ho zastaviť, však?" slzy ho začali štípať v očiach. „V liste bolo napísané, že mal depresiu. Mohol som ho zastaviť, ale neurobil som to! Nezastavil som ho!" s plačom sa celé jeho telo triaslo ako list. „A-A teraz je mŕtvy! Je to moja chyba!"

„Skús dýchať."

„Mohol som to zastaviť. Mohol som tomu všetkému zabrániť! Prečo sa mi dejú takéto veci?!" zaboril si zaboril tvár do dlaní a silno prstami upäl vlasy tak, že pár ich dokonca vytrhol.

Terapeut bol zvyknutý na pacientov, ktorí mali pred ním psychické zrútenia. To mu však nebránilo v tom, aby sa pokúsil vyjadriť svoje obavy: „Si v poriadku Felix?"

Na chvíľu zostalo ticho. Felix zdvihol hlavu, aby sa pozrel na terapeuta. „Čo? Ja nie som Felix," odpovedal dezorientovane.

„Čo tým myslíš?" spýtal sa terapeut snažiac sa zachovať chladnú hlavu. Pri pokuse upokojiť svojho pacienta nezabudol zapisovať všetko, čo stíhal. V budúcnosti mu to môže pomôcť.

„Nie, prečo som tu," zamrmlal si pre seba a poobzeral sa po kancelárii, akoby tam predtým ani nevošiel a videl ju úplne prvý krát.

Terapeut sa mu snažil pripomenúť: „Si u terapeuta. Povedal si, že potrebuješ pomoc."

„Nemal by som tu byť. Jednoducho by som nemal," pokrútil hlavou. „Nemá to zmysel. Musím ísť," roztrasene zamrmlal, keď vychádzal z miestnosti.

„Felix, počkaj!" zvolal terapeut, ale Felix už bol preč. Hlboko si povzdychol, keď sa pozrel na svoje poznámky. Sen, Jake, zmienky o opaku a jeho súčasný stav. Vzal pero do ruky a nakreslil šípku medzi každým bodom, ktorý mal urobený - 'spojitosť?'

Fay očami prechádzala regál plný kníh hľadajúc poslednú učebnicu, ktorá jej chýbala. Jej sústredenosť prerušil nečakaný dotyk, keď cítila, ako sa okolo jej pása zozadu ovinuli ruky.

„Chceš pomôcť bublinka?"

Po otázke zostala zaskočená. Na prezývku zvyknutá bola, ale nie od Felixa. „Dnes si akýsi zvláštne prítulný," poznamenala a snažila sa potlačiť zvláštny pocit.

„Nepáči sa ti to?" povedal hravým tónom a hlavu si položil do priehlbinky jej krku.

Otočila sa a objala Felixa naspäť. Usúdila, že možno to je práve niečo, čo jej kamarát v tom momente potreboval. Odrazu ostala ako obarená. Každý kúsok nej sa zastavil, zatiaľ čo ju myšlienky dobiehali. „Prečo máš na sebe Minhovu kolínsku?" spýtala sa nesmelo, keď jej pod nosom tancovala známa vôňa.

Felix začal rýchlo žmurkať, akoby sa práve zobudil. Zdvihol ruky, aby si pretrel oči. „Ehm," jeho tón sa vrátil do normálu, už nebol taký uštipačný. „Koľko je hodín?" zmätene sa spýtal.

Fay zdvihla oči, aby sa pozrela na nástenné hodiny v knižnici. „Je pol piatej."

„To je divné," zamrmlal si pre seba, akoby stratil pojem o všetkom, čo sa okolo neho doteraz stalo. Nikdy predtým si Felix nevšimol, aký je čas tak veľmi podobný vode; môže ísť pomaly, po kvapkách, dokonca aj zamrznúť alebo preletieť ako mrk. Skôr ako mohla Fay znova prehovoriť, si Felix uvedomil, ako blízko pri nej je. „Prečo si ku mne tak natisnutá? Ak sa chceš túliť, choď za svojim frajerom," podpichul ju, keď sa pomaly odtiahol.

Fay si všimla dezorientovaný výraz na Felixovej tvári. Jeho divné správanie hodila za hlavu. Bola jeho kamarátkou aby mu pomohla, nie aby mu vyčítala emócie, s ktorými sa sám nedokázal vyrovnať. „Ak sa niečo deje, snaž sa ma nenechávať tápať v tme, dobre? Som tvoja kamarátka."

Rástla v ňom úzkosť. Nie kvôli rozhovoru so svojím terapeutom, ale preto, že sa bál, čo sa stalo, keď tam predtým bol. Zdalo sa, že si nikdy veľmi nepamätal, o čom sa rozprávali. Boli to len úlomky, ale nikdy celé sedenie, na ktoré si spomínal. Nemal ani potuchy prečo.

„Dobrý večer," pozdravil sa, ako obvykle. Keď si sadol, nervózne sa usmial. Napriek tomu sledoval, ako si pozorné oči terapeuta všímali jeho správanie.

„Už som sa toho dozvedel veľa o tvojej minulosti, ale čo tvoja prítomnosť? Nestihol si mi o sebe veľa povedať."

„Ako čo?" Felix sa spýtal, aké informácie by chcel terapeut vedieť.

„Čokoľvek. Žiješ sám? Koľko máš priateľov? Vídavaš sa s niekým aj vážnejšie?"

„Áno, s niekým áno," hral sa s prsteňmi, ktoré mal na ruke pritom, ako hľadel dole do svojho lona.

„Veľa si o tom človeku nehovoril, prečo je tomu tak?"

„Nerád o tom diskutujem s ostatnými, často sa v našom vzťahu nepohodneme."

„Ako sa volá, ak sa smiem spýtať?"

„Hwang Hyunjin."

S vyslovením toho mena videl, ako terapeut na zlomok sekundy zaváhal. Prehodil niekoľko svojich poznámok, ako keby niečo kontroloval. „Chápem. Ako hovoríš, ty a táto osoba mávate spory. Viem, že si povedal, že o tom nechceš hovoriť. Ale ak to zo seba potrebuješ dostať, tak to môžeš urobiť," upokojoval ho.

Nervózne si zahryzol do pery. „Ja..." pokúsil sa vykríknuť. Terapeut si všimol, že sa v ňom hromadia slzy. „Zasa som tu," zamrmlal si potichu popod nos tak, že to terapeut ledva zachytil.

„Takže jeden z vás je späť," poznamenal. „Povedz mi. Povedz mi to, čo Felix nedokáže."

Bol to dlhý deň. Alebo skôr pár dlhých dní. Fay prechádzala okolo stola, na ktorom ležalo niekoľko starších novín. Zastavila sa pri ňom a zdvihla ich.

'V Soule sa odohrala hrozná autonehoda, pri ktorej zahynul mladý študent umenia Lee Minho.' 'Záhadné zmiznutie slávneho instagramového fotografa Jakea. Mŕtvy?'

„Tieto by som mala... jednoducho vyhodiť" povzdychla si, ako sa jej v kútikoch začali tlačiť slzy do očí. Pri oboch jej pukalo srdce a z očí sa púšťal nekonečný oceán zlomeného srdca. Smútok cez ňu prerastal z vnútra a objímal ju aj z vonku. Vedela, že nasilu mu neutečie. Jej duša bola razom tak tenká. Dozvedela sa o bolesti viac, ako kedy túžila vedieť.

Keď bola pripravená sadnúť si a učiť sa na skúšku z chémie, zrazu jej zazvonil telefón. „Haló?" zdvihla neznáme číslo.

„Mám informácie, ktoré by ste pravdepodobne chceli mať po ruke. Príďte do komunitnej nemocnice," hlas znel zvláštne povedome.

„Aké informácie?"

„Je to miestnosť 159," hlas povedal a skôr, než Fay stihla odpovedať, ten druhý zložil.

„Izba 158, izba 159. Ach, tu je," zhlboka sa nadýchla. „Môžem?" ozvala sa, keď vošla do miestnosti.

„Fay, rád Vás spoznávam," pozdravil ju muž s jemným úsmevom. Fay niekoľkokrát zažmurkala. Felixov terapeut vyzeral zbitý, ale nie príliš hrozne.

„Dúfam, že sa zotavujete dobre," vyjadrila sústrasť a sadla si na sedadlo vedľa nemocničnej postele.

„Ďakujem. Už sme spolu hovorili, však?" terapeut sa spýtal a Fay prikývla.

„Áno, ale bolo to po telefóne. Musela som s Vami urobiť rozhovor kvôli projektu. Môžem sa spýtať, načo ste ma sem zavolali? Je to vážne?"

Terapeut si povzdychol a pozrel sa na papiere ležiace na stolíku vedľa postele. Bola to poriadna kopa poznámok. „Toto sú moje zápisky zo sedení s Felixom."

„Nie sú takéto veci dôverné?" spýtala sa so zdvihnutým obočím.

„V situácií ako je táto som ochotný to riskovať," otvoril poznámky, ktoré začal vysvetľovať. „Počas sedení s Felixom som badal extrémne zmeny v správaní. Predpokladám, že sa to všetko viaže na smrť jeho najlepšieho kamaráta Hyunjina a na zmiznutie Jakea."

„Áno, spáchal samovraždu, ale-"

Terapeut dokončil Fayinu vetu: „Jeho telo sa nenašlo. Nezdá sa Vám to podozrivé? Počas sedení býval často veľmi nervózny a paranoidný. Začal si mumlať veci, ktoré tak celkom nedávali zmysel. Vyskytovalo sa aj extrémne a násilné správanie, no zakaždým odlišné."

„Vlastne, pred pár dňami, keď sme sa stretli, tak sa správal naozaj zvláštne. Napriek všetkému bol mimoriadne naladený a šťastný. Toto môže byť divný poznatok, ale mal na sebe kolínsku nášho kamaráta, ktorý nedávno zomrel v autohavárii."

Terapeut si to zapísal a zakrúžkoval. „Túto jeho osobnosť som ešte nevidel, možno sa táto stránka objavila len pri Vás? Takže musíte byť jej spúšťačom. Na ďalšom sedení sme diskutovali o Hyunjinovi. Felix ho spomenul, ako svojho priateľa."

Fayine oči sa z prekvapenia rozšírili: „Nikdy spolu nič nemali. Nepoznám ho tak dlho, ale určite viem, že nikdy neboli viac ako najlepší priatelia. Chýba mu tak veľmi. Možno sa snaží presvedčiť sám seba, že Hyunjin je stále nažive, keď hovorí takéto veci?"

„To by dávalo zmysel. Po poslednom rozhovore som však urobil chybu. Nechal som svoj zápisník k dispozícii v mojej kancelárii, kým som si musel odskočiť ísť niečo podpísať na recepciu. Mám pocit, že sa rozhodol šmírovať a zistil všetko, čo som si doposiaľ zapísal. Bola to tá istá noc, kedy som bol napadnutý," povedal terapeut.

Fay začala byť defenzívna: „Snažíte sa povedať, že Vás napadol Felix?"

„Nie on samotný, ale jeden z jeho alterov," povzdychol si, keď sa podoprel o ruky, aby sa posadil vyššie. „Pozri, ja nie som detektív, ale som veľmi skúsený psychológ. Dospel som k záveru, že Felix má disociatívnu poruchu osobnosti, ktorá sa vyvinie, keď človek prechádza ťažkou traumou a netuší, ako sa s ňou vyrovnať. Práve kvôli tomuto sa vedomie rozdelí na rôzne kategórie."

Fay si zahryzla do pery. „Mala som ten pocit, nevedela som o tom dosť, aby som situáciu plne vyhodnotila."

„Má päť osobností, o ktorých viem. To nezahŕňa hostiteľa," otočil stranu. „Avšak nazvať viem len jednu, a to jeho imaginárneho kamaráta z detstva. Táto osobnosť je ochranná, no zároveň veľmi, veľmi agresívna. Z toho, čo ste mi už povedali je tu aj osobnosť, ktorá sa objavuje zrejme pri Vás. Tá, ktorá je jasná a živá. Teraz k číslu tri – táto osoba je veľmi starostlivá. Číslo štyri je alter, ktorý má pocit, že musí Felixa za každú cenu chrániť a nechce, aby ho niečo ešte v jeho živote znova zranilo." Prstom prešiel na piaty bod: „S týmto som sa stretol iba raz a na veľmi krátko, veľmi rýchlo sa prepína. Ale z toho, čo si o ňom môžem domyslieť je to, že je veľmi chladný a agresívny. Je tiež bezohľadný." Obrátil stránku: „Tu som sformuloval zoznam mien všetkých ľudí, ktorých Felix spomenul od nášho prvého stretnutia. Toto by sa nejako dalo spojiť s tými osobnosťami, pre ktoré nemám mená," terapeut odovzdal zápisník Fay. „Môžete mi s tým pomôcť?"

„A čo chcete, aby som urobila? Vyriešila to? Mená?" Fay sa spýtala terapeuta a ten prikývol.

„Myslím, že to bude pre vás ľahšia úloha, ako si predstavujete. Tiež chcem, aby ste sa s ním porozprávali. Ešte jedna vec. Urobil som ďalší výskum a našiel meno Christopher Bang, sú si blízki?"

„Áno, Chris mu veľmi pomohol, prečo?"

„Dozvedel som sa, že bol na dovolenke a prišiel len včera. Ak sa alteri dozvedia, že sa vrátil, tak to bude preňho veľmi nebezpečné."

„Ďakujem Vám. Možno ste mu práve zachránili život," Fay vyšla von z izby zovierajúca notes s poznámkami v rukách. „A možno aj mnohým iným."

„Vitaj" Felix ustúpil, aby brunetku pustil dnu. „Dáš si niečo na pitie?" spýtal sa, ako vošiel do kuchyne. Fay si všimla, že Felix so vstupom do miestnosti neváhal tak, ako jej to predošle opisoval. Akoby sa jeho strach z celej tej hroznej spomienky úplne pominul.

„Čaj môže byť," odpovedala a podišla k rámu dverí, o ktorý sa oprela. „Takže, už si prekonal svoj strach z kuchyne?"

„Myslím, že už áno," zobral dve šálky a položil ich na malý jedálenský stôl. „Poď, sadni si."

„Máš na sebe očné tiene?" spýtala sa Fay, keď sa usadila oproti svojmu kamarátovi a lepšie sa naňho pozrela.

„Áno. Pristanú mi, nie?"

„Áno. Myslím, že trochu áno. V skutočnosti som však prišla preto, že sa s tebou potrebujem o niečom vážnom porozprávať."

„A to je?"

Pri zmienke o vážnej téme si všimla ostrý záblesk v očiach protisediaceho. Ako keby čakal, kedy konečne prizná, prečo naozaj prišla. Zhlboka sa nadýchla: „Pozri, hovorila som s tvojím terapeutom."

„S ním? Myslel som, že je mŕtvy?"

„Nechaj ma dokončiť. Myslíme si, že máš disociatívnu poruchu. Nikdy si nedostal pomoc, ktorú si naozaj potreboval, preto to zašlo tak ďaleko," vysvetľovala mu, zatiaľ čo Felix si len povzdychol.

„Ako to myslíš, ďaleko?" oprel sa do stoličky a zahľadel do stropu.

„Myslím ako, bože. Neviem, ako to povedať. Ako si nejakým spôsobom spojený s každou osobou, ktorá zmizla? Ako sú vždy preč po rozhovore s tebou? Felix, myslím si, že týmto ľuďom ubližuješ."

Felix si povzdychol a pozrel sa na prázdny pohár svojej kamarátky: „Dáš si ešte?"

Fay sklopila zrak, ani si neuvedomila, že už vypila všetok čaj: „Iste."

Felix vstal a išiel po džbán plný čaju, ktorý jej položil k poháru. „Hm," prenikavým a hlbokým, no zároveň pokojným hlasom začal, keď za ňou stál. Jemne položil ruky okolo jej krku a pomaly nimi skĺzol po jej hrudi, až kým sa jeho pery nenadnášali nad jej uchom. „Ubližujem? To je slovo, ktoré sa dnes používa namiesto zabíjania?" zašepkal a na perách sa mu zvlnil úsmev. „Ach Fay, hovoríš so mnou, ako keby som to nevedel."

Fay cítila, ako jej po celom chrbte prešli zimomriavky. Prebrala sa z tranzu a schmatla Felixovu ruku. „Nie si Felix," povedala tvrdo a vedela, že sa jej zmocňuje strach a panika.

„Ale to on teraz vedieť nemusí," jedným ťahom vytiahol ruku z jej pevného zovretia. „Pretože ak sa to dozvie, bude chcieť opäť získať plnú kontrolu. To nemôžem pripustiť kráska. Veľmi dlho som o ňu bojoval."

Chcela mu oponovať, no zrazu ju omráčila náhla bolesť hlavy a okolie sa začalo rozmazávať. „Čo bolo v tom č-čaji?" vyhodnotila pochybnosti z tekutiny, ktorej už vypila dostatočné množstvo. „Dal si mi drogy?" cítila, ako ju čoraz viac udierala ostrá bolesť zvnútra lebky.

„Hmm, bolí ťa hlava? Možno by si sa na to mala vyspať," uchechtol sa jemne ju pohladkal po vlasoch.

„Bastard! N-Nenechám ťa z-zabiť ma-a!" koktala, keď sa jej celá vízia začala plniť čiernymi škvrnami. Zaborila si tvár do dlaní, aby si pretrela oči, no nič nefungovalo. Felixov smiech bola posledná vec, ktorú Fay počula pred temnotou, ktorá zcela pohltila jej vedomie.

Zobudila sa v tmavej miestnosti ležiac na studenej podlahe. Pokúsila sa pohnúť, no ruky mala zviazané za chrbtom. Niekoľkokrát zažmurkala, aby prispôsobila svoj zrak tme, v ktorej sa nachádzala. Bolesť jej búšila o lebku. V miestnosti bolo ticho. Až po chvíli začula jemné cinkanie železa, ktoré prichádzalo z druhého konca. Uvidela obrysy schúlenej osoby, ktorej reťaze zväzovali zápästia. Rám tejto osoby sa jej zdal povedomý. Prižmúrila oči: „Chris?"

„Buď ticho," zašepkal známy hlas, ktorý potvrdil jej obavy.

Odrazu sa otvorili dvere. Felix sa uškrnul, ako vošiel do miestnosti: „Už si hore." Prešiel prstom po vypínači a rozsvietil malú lampu, ktorá trocha osvetlila miestnosť zatemnenú miestnosť.

Fay skúmala, čo mohla. Všimla si, že niektoré časti podlahy boli zašpinené zaschnutou krvou. Niet divu, že miestnosť pohlcoval intenzívny zápach železa. Rôzne zbrane, ktoré boli zavesené na stene jej naháňali teror až do morku kosti. Cítila chtíč utiecť, skryť sa, dostať sa preč z tej agónie, aj keď jej prvotným cieľom bolo Felixa z nej vyslobodiť. Nebolo to nič iné, ako keď sa ako dieťa bála opasku, papuče alebo čohokoľvek, čím ju otec prišiel zbiť. Jej mozog nechápal plynutie času. Nevedel, aká stará je trauma, ani koľko mala rokov. V mladosti si myslela, že dospelí to musia mať všetko v hlave usporiadané, ale vôbec to nebola pravda. Je tým istým človekom, akým bola vtedy, len s väčším počtom najazdených kilometrov. Panika silnela, zatiaľ čo jej duševné schopnosti ustupovali emóciám. Opäť sa cítila ako dieťa. Triasla sa, mala strach. Stiesnené pocity narastali, akoby ju škrtil len samotný vzduch okolo.

„V skutočnosti tam, kde práve teraz ležíš, som nedávno rozrezal muža. Minho, nepamätáš si? Naplánoval som to tak dobre, že každý uveril, že zomrel v tom aute."

„Si kurva chorý! Minho si nezaslúžil zomrieť, ty kretén!" vykríkla Fay a Felix sa len zasmial na jej bezvýznamnom pokuse vyvolať v ňom súcit. „Felix prestaň s tým! Ubližuje ti to viac, ako si myslíš," snažila sa ho uprosiť. Jej snaha bola však márna.

Felix si začal obzerať zbrane, ktoré viseli na stene. „Ktorú si vyberiem? Píla? Opäť? Aaalebo možnooo, nôž? Hmm, to rozhodovanie je naozaj nanič," pokračoval v hľadaní ignorujúc prosby plačúcej a bezmocnej Fay.

„Toto si urobil aj Jakeovi?" spýtala sa cez vzlyky dúfajúc, že udrie slabinu, pri ktorej sa objaví ten skutočný Felix.

„Nie tak úplne. Ubil som ho k smrti. Dobodal som ho. Zohavil som ho. Bože, tak neskutočne ma rozčuľoval. Tak som ho znetvoril do nepoznania. Nikdy nezavrel hubu." Felix vytiahol šnúru a natiahol ju, pričom si ju obmotal okolo oboch dlaní. „Zabil som ho a nechal ho vo Felixovej kuchyni ako pripomenutie, že jeho idiotský život bude vždy živým peklom, z ktorého nikdy neujde." Povzdychol si: „Tam som sa chcel zastaviť, ale moja posadnutosť rástla viac a viac. Milujem mať túto kontrolu, ktorú Felix nikdy nemal. Teraz zabijem aj teba, ako ďalšiu životnú lekciu pre toho chudáka."

Ten strach bol jej výzvou a zároveň jej démonom. Jediným východiskom bolo prikázať hlave, aby fungovala. Požadovať riešenia namiesto tej šialenej krúžiacej úzkosti. Aj keď mala pocit, že všetky jej svaly boli bez sily, musela ostať v pokoji, aby si vybrala, ako bude bojovať. Snažila sa vykrútiť a odporovať, ale nadarmo.

Felix jej obmotal šnúru okolo krku a zatiahol. Jej lapanie po dychu mu bolo hudbou pre uši. „Je zábavné sledovať, ako zápasíš. Si taká slabá," uškrnul sa na ňu.

Bojovala, aj keď cítila, ako sa šnúra neustále uťahuje a povoľuje. Jej myseľ bežala, ako o závod, jedna myšlienka predbiehala druhú. Snažila sa ulapiť nejakú, ktorá by jej zachránila život. „Tu som sformuloval zoznam mien všetkých ľudí, ktorých Felix spomenul od nášho prvého stretnutia. Toto by sa nejako dalo spojiť s týmito osobnosťami, pre ktoré nemám mená," prehrávali sa jej v hlave slová terapeuta. Tie mená! To je môj kľúč k víťazstvu. Kvôli obmedzenému času bola však prichystaná zo seba vyhŕknuť akékoľvek meno. „Minho! Hyunjin! J-J-Jake! Prestaň! Ktokoľvek si!" vykríkla.

Felix sa jej výsmešne zachichotal do tváre. „Poďme si zahrať hru. Hádaj, kto som. Ak uhádneš správne, ostaneš na žive." Znova utiahol šnúru: „Začni! Máš čas, dokým ti nedôjde kyslík." Jeho tón hlasu bol maniakálny, no zároveň taký prázdny a chladný, bol strašidelný.

Účasť Fay v tejto hre zrejme nebola diskutovatelná. Len už niečo povedz! pomyslela si, keď cítila, ako sa jej stále ťažšie a ťažšie dýcha. Nikdy si nemyslela, že zrovna Felix sa ju bude pokúšať zabiť. Musela si stále pripomínať, že to v skutočnosti nie je on. Nie je to jej kamarát, s ktorým strávila toľko krásnych chvíľ. Hlavne kvôli tomu musela bojovať, aby ho dostala naspäť. Aj tak vedela, že prichádza o čas. „Changbin! Si to ty! C-Changbin!" vykríkla. Cítila, ako sa jej postupne šnúra okolo krku uvoľňuje.

„Ach, miláčik," pousmial sa na ňu skoro tak sladko, ako naozajstný Felix. „Asi som ťa precenil. Vždy si sa zdala byť tá múdra."

„Ako som mala vedieť tvoje meno?!"

„Nemusíš vedieť meno, ak poznáš správnu odpoveď," uškrnul sa. „Zbohom, Fay," zasmial sa, keď opäť utiahol šnúru.

„Nie! Nie! Čo si jej to urobil?!" Chan vykríkol cez slzy plávajúce po jeho lícach, ako rozbúrená voda.

„Si tak kurevsky frustrujúci," Felix pustil šnúru na zem. Schmatol zbraň, ktorá ležala v jednej z krabíc preplnených v rohu miestnosti. „Aj tak si bol vždy otravný."

O ROK NESKÔR

Felix strávil posledný rok v ústave pre duševne chorých s najvyšším stupňom stráženia. Bol si vedomý, že ho tam čaká ešte mnoho mesiacov, ba až rokov. Pozeral sa na svoj odraz v zrkadle, zatiaľ čo voda tiekla z kohútika. Trocha sa zohol, aby si po dlhom dni umyl tvár. Keď sa pozrel späť na svoj odraz, videl seba. Takmer seba. Ustúpil, ako sa ho zmocnila stará známa bezradnosť. Červené vlasy, výrazný štýl a nenávistný úsmev. Yong.

„Ahoj Felix, dlho sme sa nevideli," odraz naňho prehovoril. Na Felixovej tvári sa okamžite črtol nahnevaný výraz, keď všetky spomienky začali tiecť späť ako prúd vody po tej najsilnejšej búrke, akú si vedel predstaviť. „Zdá sa, že si na mňa nahnevaný. Prečo? Krv je na tvojich rukách, Lix."

Zmocnil sa ho amok. Keď kričal na svoj odraz, päsťou doň vrazil, len aby mu zmizol z pred očí. Sklo zo zrkadla sa roztrieštilo na márne kúsky, ktoré mu popadali všade okolo nôh. Ochranka ho okamžite schmatla a začala ho odvádzať preč cez veľkú chodbu, ktorá na ústave spojovala mnoho miestností, ako Felixovi bezradne tiekli potoky sĺz po lícach. Pozrel sa doprava, do veľkého okna, ktoré zdobilo na pozdanie nekonečnú chodbu. Prvý sneh, pomyslel si.