Niečia ruka ma jemne pohladila po líci. Rozospato som otvorila oči, no keď som uvidela Apollyonovu prekvapivo bezchybnú tvár, strhla som sa a viac sa natisla k opierke.

„Dorazili sme.“ povedal, vyšiel prvý, zhodil schodíky a nastavil mi ruku. Váhala som, no on naliehal, „Poď, Anna.“

Bojím sa. Pri Johnovi som sa nikdy nemusela báť. Pri ňom som sa cítila najbezpečnejšie. A bez neho... ako prázdna duša.

Pozrel ma mňa ešte naliehavejším pohľadom a tak som mu s veľkým sebazaprením podala ruku. Moja odvaha je to jediné, čoho sa môžem momentálne držať. A poháňala ma myšlienka, že som sa rozhodla správne. John, Elisabeth, Anabella aj Lucinda nezomreli. Ochránila som ich, hoc som sa vydala do jamy levovej. Alebo do dúpä plného krvocucov.

Vystúpila som z koča a ostala len nemo stáť. Zámok bol prenádherný aj takto v noci. Samotný hrad stál na útese, nad ktorým sa prevyšovali dve vysoké strážne veže. Zvyšné dve som mala pred sebou. Steny hradu boli vytesané zo skaly, mala som pocit, že taká práca musela trvať aj viac ako veľa stoviek rokov. Strechy pokrývali čierne škridle, ktoré dokonale odrážali svit hviezd. Okrem strážnych veží, sa ta nachádzali ďalšie, podarilo sa mi napočítať osem a z toho jedna bola väčšia. Všetky mali špicaté čierne strechy a na ich špicoch boli vsadené gule z ktorých vychádzali dlhé špice. Hrdlá mali úzke a vrchy pod strieškou oveľa širšie. Strážne veže ktoré strechy nemali, mali zubaté kamenné zábradlia a po bokoch rôzne vlajky a erby. Poznala som len jeden, oranžový so striebornou leviou hlavou. Ten sme kreslili v škole a bol to erb nášho kraju.
Zamerala som sa na honosnú bránu z čierneho kovu a komplikovaným zámkovým mechanizmom, no i tak pôsobila honosne a budila silu a odolnosť.

Apollyon  trpezlivo čakal kým ja som si všetku tú pýchu obzerala a potom ma za ruku viedol do útrob zámku.

„Vitaj v Derwickom zámku, v mojom, a tvojom budúcom, domove.“ privítal ma  následne sme zabočili prudko doprava a teda som nemala čas obzrieť si nádvorie. Pokračovali sme v bludisku chodieb, schodov až sme došli k jedným točitým, zrejme smerovali do veže.

„Čo je tam hore?“ opýtala som sa s miernymi obavami.

„Komnata.“ odvetil jednoducho a jeho zamatový hlas zaplnil celý priestor úzkeho schodiska a objal ma ako mater svoje deti. Kde som už to slovo počula.

Zastali sme pred dverami, siahol na kľučku a pustil ma prvú. Keď som uvidela miestnosť pred sebou, plne mi došlo, čo znamená slovo komnata. Bola to izba, no nie taká, akú som doteraz videla. O takejto by sa mi nesnívalo ani v najkrajšom sne. Síce bola na môj vkus moc tmavá, až som mala pocit, že horšie vidím v tom šere mnohých sviečok, ale zároveň to bola najkrajšia izba akú som kedy videla. Steny boli tmavofialové, pripevnené na nich boli veľké lampáše, ktoré tieňmi vytvárali na stenách hotové umenie. Nábytok bol z tmavohnedého ebenového dreva a rúčky boli mosazdné s vyrytými ornamentmi. Dominantným bol tmavý orientálny koberec, ktorý jemne narúšal okolie, no zároveň bol akýmsi dôležitým prvkom. Miestnosť bola kruhová, no nie celkom, pretože určitá časť bola oddelená a domnievala som sa, že je tam kúpeľňa. Veľké okná boli rovnako ďaleko od seba, no veľa som cez ne nevidela, pretože ich pokrývali tmavofialové hrubé závesy siahajúce až po zem a pod nimi sa črtali ľahučké biele. Na poličkách som videla rôzne trofeje- každá bola iná, inej kultúry. Videla som tu čierne váhy s dvoma malými zlatými kockami, akúsi malú sošku chudého človeka nesúceho na hlave veľkú misu, ale i malú vázu s uschnutými krásnymi kvetmi, inde uschnuté čierne ruže s jednou jedinou bielou. Boli tam aj rôzne kresby, či spisy a popísané listy zviazané dokopy, či pero s atramentom, mince v rôznych veľkostiach- zlaté, strieborné i medené, ktoré som nikdy predtým nevidela, lodné kormidlo v podobe sošky alebo aj akúsi tubu pokrytú zlatom na zámok a posiatou zvláštnymi znakmi. Prešla som po nich prstom.

„To je čínština.“ hlesol a jeho hlas opäť zázračne zaplnil priestor. Bolo mi o čosi teplejšie. Otočila som sa k posteli. K obrovskej baldachýnovej posteli, veľkej snáď ako moja izba, s tmavofialovými perinami, niekoľkými menšími bielymi vankúšikmi a bielou plachtou, dokonale uhladenou ako aj periny. Nad posteľou bola strieška a po krajoch bola zviazaná jednoduchá tmavofialová záclovina.
Okrem toho boli hlavnou ozdobou žiarivé sviečky ktoré vydávali tlmené svetlo a robili izbu útulnejšou. Vo vzduchu panovala ich príjemná, mierne sladkastá vôňa.

„Páči sa ti tu?“ opýtal sa a ja som horlivo prikývla. Nevedela som si predstaviť nič krajšie.

„Koho je to komnata?“ prechádzala som po miestnosti pohľadom. Na stenách nebol ani jeden obraz. Ani nejaký malinký. Dokonca tu nebol žiadny luster.

„Naša.“ ak by nebolo jeho pokojného hlasu ako hladina spiaceho jazera, asi by mi srdce bolo vyskočilo z hrude.

Rázne som pokývala hlavou a vyplašene na neho pozrela: „Ja s tebou nebudem spať v jednej izbe.“

Myklo mu kútikom úst do hora: „Anna, si moja nastávajúca manželka. A toto je naša spoločná komnata.“

„Nepýtal si sa ma, či súhlasím.“ povedala som pretože som bola presvedčená, že aspoň na toto má žena právo, no na jeho tvári sa objavili chmáry. Zneistelo ma to.

„Ani mňa.“ zamumlal takmer nezrozumiteľne a potom pokračoval vyrovnanou tvárou i hlasom ako doteraz, akoby sa nebolo nič stalo, „Obom nám to len pomôže spoznať sa. A navyše, tvoje slovo nezaváži ohľadne veľa vecí.“

Nezdalo sa, že by ho ten fakt mrzel. Zvesila som plecia. Bála som sa.

„Anna.“ hlesol a pristúpil ku mne, no ja som hneď zaspätkovala.

„Nechaj ma.“ povedala som a opatrne si sadla na kraj postele, pretože by ma mrzelo ju čo i len trochu zneuctiť pokrčením perín, „To mám s tebou späť v jednej posteli.“

Mala to byť otázka, no vyšiel z toho holý fakt.

Vzdychol: „Zbytočne sa strachuješ. Nič sa...“

„Strachujem sa len o svoju dôstojnosť.“ zamračila som sa, načo nadvihol obočie, čo vyzeralo na ňom dosť smiešne, no potom nasadil kamenný výraz a podišiel úplne ku mne. Chcela som pred ním ujsť, no on ma chytil silne za zápästie a prinútil ma stať stáť.

„Nebudeš ma prerušovať.“ následne sa jeho maska opäť rozpustila a pozvoľnejšie pokračoval, „Budeš sa ešte musieť mnohému priučiť.“

Do očí sa mi natisli slzy. Začala som uvažovať, koľko veľa som pre tie štyri životy obetovala. Zrejme ten svoj celý. Vytrhla som sa mu a rozbehla sa z komnaty, na úzkom točitom schodisku sa i nepekne pošmykla, no bežala som ďalej. Nechcela som tu byť. Utierala som si zaslzené oči, keď som do niekoho narazila. S ním ani nehlo, no ja som spadla na zem ako hnilá hruška. V tej chvíli ma silne chytili dve ruky a zdvihli zo zeme. Predo mnou stál Apollyon. No vlastne nie. Apollyon ma práve zdvihol. Toto bol určite jeho brat, dosť sa na seba podobali, no on vyzeral staršie.

„Apollyon, zdravím.“ žiarivo výsmešne sa na mladšieho brata usmial a vyceril zuby. Očné mal ako každý iný človek, no svetlo z lustra nad nami bolo dosť výrazné nato, aby som videla tie jemné ostré zakončenia. No neboli také dlhé, aké mal Apollyon keď ma vtedy pri útese pohrýzol.

Apollyon sa zamračil a na čele sa mu objavila vráska.

„Tvoja nevesta je tu pár minúť a už ti uteká? Mal by si si ju lepšie strážiť.“ škeril sa Apollyonov brat ďalej.

„Rieš si svoje veci, Aldon.“ potichu zavrčal Apollyon ako štvané zviera a po jeho zamatovom hlase nebola ani stopa.
Aldon si ma s jemným krivým úsmevom premeral a potom mi pozrel do sivomodrých očí. Zrejme ho fascinovali, lebo si ich premeriaval viac ako by mal. Napokon sa pokojne ozval: „Samozrejme.“
Dívala som sa ako sa otočil a pokračoval ležérnym krokom ďalej po dlhej chodbe, až kamsi zabočil. Apollyon si ma otočil k sebe: „Toto si už viac neprajem, aby si urobila. Mala si šťastie, že obídeš tak dobre.“
sotva dohovoril, už ma ťahal späť do komnaty.

„Alice!“ zavolal zo schodiska a pre istotu ma mňa poočku pozeral aby si bol istý, že už neujdem. Na schodoch sa ozvalo viacero krokov.

„Áno pane?“ uklonila sa a rovnako aj ďalšie dve ženy za ňou. Boli pomerne mladé, o pár rokov staršie ako ja, no pôsobili oveľa dospelejšie.

„Postarajte sa o Annu, ja idem otcovi ohlásiť náš príchod.“ rozkázal. Uklonili sa jemu, prekvapivo aj mne a potom nás Apollyon nechal samé a zatvoril dvere.
Alice ku mne podišla. Kučeravé vlasy mala skryté v čepci.

„Tá noha vyzerá škaredo.“ hlesla, „Ale neboj, postaráme sa o Vás.“

Všetky tri sa na mňa prívetivo usmiali a ja som tam len zmätene stála. No nevyzerali ako upírky, čo bol celkom príjemný pocit. Videla som len dvoch a úplne mi to stačilo. Bála som sa, koľko ich tu v skutočnosti je.

Pozrela som na odretú nohu. Až teraz som akosi začala cítiť štípanie, no doma sa mi stávali aj horšie úrazy.

„Vyzlečte sa.“ pokynula mi plavovláska s dlhými vlasmi uviazanými v mašle.

„To... pred vami?“ behala som po nich pohľadom.

„Samozrejme.“ prikývla Alice, „Rozumieme, že sa trochu hanbíte, môžeme sa zatiaľ presunúť vedľa a pripraviť vám kúpeľ.“

Dobre teda.“ zašomrala som a oni sa pobrali vedľa, „Ja len... nemáte nejakú zásteru?“

Tmavovláska mi s jemným úsmevom podala hnedú  jemnú látku a potom sa stratila s ostatnými vo vedľajšej miestnosti. Vyzliecť mi chvíľu trvalo, lebo som bola nervózna, no napokon som sa obalila látkou a vošla vedľa do... raju.
Kúpeľňa tvorila zvyšok polkruhu, na jedinej rovnej stene bolo krásne hnedé keramické obloženie ladené aj s bledšími kúskami a tvorilo to akýsi obrazec. Ostatné steny mali drevené obloženie a taktiež tu boli veľké okná rovnako ďaleko od seba a rovnakými tmavými dlhými hnedými závesmi. V strede bola veľká kruhová kaďa po okraj plná vody a penou. Vedľa na obložení kade boli rôzne prípravky a hnedé keramické schody. Nádrž bola obložená sviečkami. Slúžky už čakali pri kadi.

„Môžem sa okúpať?“ hlesla som neurčito.

„My Vás okúpeme.“ vyvalila som oči, no ona ma milým úsmevom ubezpečovala, „Je to naša práca, nemusíte sa obávať.“
Slabo som prikývla, vyšla na schody  a potom pokračovala ďalšími v kadi a keď som tam už stála vo vode po stehná, ostýchavo som si dala dolu jediný kus látky ktorý ma zakrýval, podala ho plavovláske a ponorila sa do vody. Ešteže je tu tá pena. Plavovláska si vzala na starosti moje nohy, ošetrila mi nechty, vyčistila mi chodidlá a niečo na nich natrela, vraj to zjemňuje pokožku. Nakoniec ma ešte oholila kde bolo treba podľa ich úsudku. Nikdy som takéto problémy až tak veľmi neriešila. Predstavila sa mi ako Sena. Tmavovláska si zase vzala na starosti moje ruky. Volala sa Johanne.
Alice sa mi postarala najprv o vlasy, ktoré mi umyla s úžasne voňajúcim prípravkom a dôkladne vypláchala, potom aj o tvár. Naniesla mi akýsi krém, na pery mi naniesla prípravok čo krásne voňal po lesnom ovocí. Prvý krát som si pery schuti oblizla, načo ma s úsmevom pokarhala a dala mi ďalšiu vrstvu. Nakoniec som od Seny dostala veľmi príjemnú masáž, ktorá mala na mňa uspávacie účinky. Bola pravda i to, že som nespala celú noc a ak by nebolo tmavých závesov, prisahala by som, že už svitá.

I keď som sa vonkoncom necítila príjemne, obliekli mi bielu nočnú košeľu a keď som sa im poďakovala, rozlúčili sa so mnou so slovami, že keď sa zobudím, mám zavolať Alice a donesú mi šaty. Aj keď som bola moc unavená, vrátila som sa do sparenej kúpeľne a obzrela sa vo veľkom zrkadle pri oknách otočeného od kade. Bola som čistá, pokožku som mala jasnejšiu a hladšiu ako predtým. Pod nechtami som nemala žiadnu špinu, i keď doteraz som ju nikdy nevnímala. Bola tam predsa vždy. Cítila som sa čistá. Dokonalá. Iná.

Viac som sa už na novú Annu dívať nemohla a tak som sa ozaj pobrala do postele a dúfala, že Apollyon sa tak skoro nevráti. Ako som tak ležala zakutraná v perinách s jedným jediným vankúšom, ktorý som si z tej kopy vybrala, mi z očí uniklo zopár sĺz. John mi veľmi chýbal. Naša láska nemala nikdy svetlú budúcnosť, vždy som bola pripravená, že sa budem musieť naučiť milovať niekoho iného, ale teraz, keď to vyzeralo tak svetlo, všetko sa pokazilo. Viac než to. Už nikdy neuvidím nikoho z blížnych, na ktorých mi tak veľmi záleží. A ani oni mňa. Ale predsa som zachránila štyri životy. Môj život je tu, to viem už teraz.

Stará Anna a jej život sú pochovaní. Ale tak si to predsa chcel, však Apollyon?