Mala som na pamäti, že nemôžem zastavovať. A hlavne, nemôžem spať. Neviem, čo bol ten neznámy zač, no poľahky sa nám dokázal vkradnúť do snov, vedel nás zhypnotizovať a myslím, že ak by som sa niekde bola zastavila aspoň nachvíľu, našiel by ma. Síce som sa nachádzala v ihličnatom lese, čo delila od osady skalnatý chrbát hory, ktorý som poľahky preliezla, i tak som cítila vo vzduchu nebezpečie.

Hľadá ma.

A preto musím urobiť všetko preto, aby ma nenašiel. Navyše, mala som čo robiť, aby som dokázala rozumne uvažovať. Hádka s Johnom ma veľmi ranila. Ale práve toto bola diera v našom vzťahu. Nerozumel mojej slobodnej dobrodružnej duši a tvrdohlavosti. Otec mi rozumel. Vedel, že jeho dcéra nebude taká ako iné, no i tak sa držal nakrátko už len preto, aby mi nepokazil dobré meno v očiach ostatných osadníkov. Dovolil mi ísť raz do týždňa s horármi do lesov a do hôr, no zároveň som si to musela zvyšných osem dní odpracovať. No za ten voľný deviaty to stálo.

Pomaly som kráčala a nezastavovala. Občas ihličnatý les prestriedali len voľné lúky a poskytovali krásny výhľad ako na bujnú divú prírodu na jednej strane, tak aj na chabo ohňom osvetlenú osadu na druhej. Všetci už spali. Okrem strážnika na nočnej stráži, kováčov čo mali práce nad hlavu a otcov rodín. Všetci okrem mňa a neznámeho zabijaka, teraz môjho prenasledovateľa. Všetci, okrem Johna.

Spomínala som si, ako sme sa prvý krát zoznámili. V jeden rok, keď som mala osemnásť, k nám nastúpili noví mladí roľníci, tak ako to všetci chlapci nad 18 rokov, ktorých otcovia nie sú remeselníci, robia. Nikdy som sa o roľníkov veľmi nezaujímala, rovnako to bolo aj v ten rok. Jeden deň sa moja rebelantská duša znova ozvala, a tak som sa večer vybrala do stajní osedlať koňa a vyjsť s ním za osadu, aby mi vietor no vlasoch a konský pach odviedli preč myšlienky a vyčistili mi myseľ na ďalšie dni. Vtedy už roľníci odchádzali domov, no John tam bol. Rozprával sa s mojím koňom. Bol to príjemný pohľad, pretože bolo vidno, že jeho city k zvieratám sú úprimné. Chcel ho očistiť, no ja som ho v pravej chvíli zastavila.

„Slečna sa niekam chystá? Nie je na to neskoro?"

„Pokým je slnko na nebi, tak nie." vystrčila som bradu. Zaškeril sa.

„Ste dobrodružná povaha? Otec vás musí držať nakrátko." nedal sa. Bolo normálne, že napriek môjmu mladému veku a tomu, že sme boli rovnako starí, mi vykal. Vykalo sa už len z princípu, keďže pracoval pre našu rodinu a aj keby mi bolo osem, aj vtedy by mi musel vykať. Zato ja som mu tykala, pretože to bol pracovník. Rovnako sme tykali aj kováčom, ak to náhodou už neboli muži so šedinami.

„Otec ma stráži len tak, ako je to nutné." ohradila som sa.

„Preto tajne odchádzate?"

Pootvorila som ústa, no nemala som argument.

„Viem, ako to chodí s dcérami. Mám dve sestry. A poznám režim. A ten hovorí, že dievčatá nemávajú takéto neskoré vychádzky."

„A tiež hovorí, že roľníci nerobia dlhšie ako treba."

„Neponáhľam sa domov."

„Ale ja sa zas ponáhľam von. Tak mi prosím ustúp."

„Ako si prajete slečna." šibalsky sa usmial, no keď som prechádzala okolo neho, šikovne ma vzal na ruky a vyviedol von.

„Pusti ma! Blázon akýsi!" pobúchala som mu po pleci.

Položil ma na zem a zatiaľ čo jednou rukou si šúchal plece, druhou ma pridržiaval: „Vy máte teda silu, slečna."

„Musím sa brániť proti nespratníkom ako si ty..." ani som nedopovedala, lebo ako som sa tak motala len aby som sa vyslobodila z jeho zovretia, nevšimla som si konskej kade s čistou, no ľadovou vodou za mnou, potkla sa a zároveň so sebou stiahla aj Johna. Na moment sa mi hlava ponorila pod hladinu, ako tak na mňa dopadol, no on mi ju hneď vytiahol. Zadívala som sa do jeho hnedozelených úprimne vystrašených očí a to mi bohate stačilo. Od tej chvíle sa zastávam názoru, že to boli tie najkrajšie oči aké som kedy videla.

„Si v poriadku?" voda z jeho mokrých hnedých vlasov mi kvapkala na čelo.

„Ehm, jasné. Ty?"

Zaškeril sa: „Jasné, slečna."

„Anna." usmiala som sa. Nevedomky mi pohladil líca, až v bruchu motýle trepotali krídlami.

„Aké krásne meno. Moje je John." usmial sa.

„Dúfam, že odteraz mi už nebudeš vykať." zasmiala som sa a ošpliechala ho. Tak sme sa tam špliechali ešte hodnú dobu. Vtedy nás mama videla a od toho momentu mi stále vravela, že sme si s Johnom súdení. A ja som tomu pevne verila.

Niežeby tomu bolo teraz inak, no dospeli sme. Viac sme mysleli do budúcnosti. A John videl podstatný problém práve v tej dobrodružnosti, ktorá nás zoznámila. Myslí si, že sa nikdy neudomácnim. Bojí sa, že utečiem od svojich detí alebo nedajbože s nimi. Ale prečo by som to robila? Chcem snáď tak veľa, ak dožadujem aby mi dal slobodu? Má pocit, že ho nerešpektujem. Ale to nie je pravda... alebo tak trošku je. Vlastne je rozdiel, keď niekoho bezprostredne milujete a keď niekoho rešpektujete. Veľmi na mňa jeho rozhodovania ešte neovplývali, keďže som s otcom, hlavou rodiny, žila pod jednou strechou a musela som poslúchať a rešpektovať jeho pravidlá. Aké smutné, že žena sa nedočká rovnoprávnosti. Že moje srdce bude stále ako divé zviera zatvorené v klietke pokoja.

Vzdychla som a privrela oči, aby som zahnala zbytočné starosti a užívala si slobody ktorá mi je túto noc dožičená. Mesiac v splne mi osvetľoval cestu. Žalúdok mi už od hladu protestoval. Preto som sa napokon rozhodla, že predsa len na pár minút zastanem a najem sa. Potom budem pokračovať ďalej, v približne v rovnakej vzdialenosti od dediny, aby som zbytočne nezablúdila.

Celú noc som sa držala v pohybe. Neznámy sa neukázal počas celej noci, ani počas dňa, keď som si rozložila stanovisko v lese a poriadne sa vyspala a takisto ani ďalšiu noc, keď som znova pokračovala v ceste a nadránom sa pomaly vracala späť do dediny. Nemohla som byť už dlhšie preč. Zvedavosť a strach o blížnych ma premohli.

Sotva som strážnika minula, už moju pozornosť upútal hlúčik smútiacej rodinky.

„Anabelle?" ozvala som sa.

„Oh, Anna!" stiahla ma do vrúcneho objatia, „Všetci si mysleli, že keď si sa stratila, že si tiež..."

„Rozumiem. Nič mi nie je, skrývala som sa v lesoch."

„Mala si veľké šťastie." slabučko sa pousmiala.

„Prečo? Čo sa stalo?"

„Minulú noc zomreli tri dievčatá. Nebola v nich ani kvapôčka krvi." vzlykla.

Prekryla som si ústa. Pochytila ma triaška a ak by ma nebola Anabelle chytila, už by som bola padla.

„Elisabeth..." hlesla som vystrašene.

„Je v poriadku. Aj Lucinda."

„To je..." nedokázala som dokončiť vetu.

„To je všetko." dopovedala zronene za mňa, „Devätnásť dievčat prišlo o život behom pár dní a Lucinda..."

„Čo je s ňou?" rozšírili sa mi oči.

„Ublížil jej." viac mi nebolo treba a aj napriek únave s dlhej noci a predpoludnia som sa rozbehla krížom cez osadu aby som bola u nich čo najskôr. Sotva som prišla, už som zabúchala na dvere.

„Rodrick!" zvolala som, keď som ho uvidela vo dverách.

„Vďakabohu, že si živá a zdravá." tuho ma objal.

„Kde je Lucinda?"

„Vo svojej izbe." povedal. Vyzeral nešťastne. Neváhala som a vyrútila sa do jej izby.

„Anna, si v poriadku!" zvolala potešene aj napriek tomu, že vyzerala unavene a zničene. Natiahla ku mne trasúce sa ruky a ja som ju opatrne objala. Bolo to krehké dievča menšieho vzrastu, no s jej olivovou pokožkou a čiernymi kučerami a bledoružovymi perami bola prekrásna.

„Už sme len štyri." vzlykla.

„Pššt, neplač. Zvládneme to. Čo sa ti stalo?" pustila som ju a prezrela si ju. Bola uložená v prostriedku postele a prikrytá, takže som mohla pokojne sedieť na kraji jej postele. Okolo krku mala mierne zakrvavenú šatku.

„Zneuctil ma." rozplakala sa, „Prišiel sem, aj napriek tomu, že som kričala, nikto ma nepočul a nezachránil ma. Roztrhal mi nočnú košeľu. On... bol ako divé zviera, ktoré nemá dosť. Veľmi to bolelo."

Bolo trochu obtiažne lúštiť slová pomedzi jej plač, ale keď som si uvedomila, čo sa stalo, vystrašene a chlácholivo som ju objala. Vyzerala veľmi otrasene a vystrašene.

„Bojím sa že príde zas." povedala pomedzi usedavý plač, „Že sa to zopakuje."

„Nič sa nezopakuje, sľubujem."

„To nedokážeš." namietla.

„Budem sa snažiť, aby som ťa ochránila. Už sa ťa ani nedotkne, dobre?"

Krátko prikývla, aj keď mi bolo jasné, že som ju veľmi neutešila. Ale čo som jej mala iné povedať? Nemohla som odtiaľto odísť. Nie, ak sme už len štyri. Nemôžem byť tak sebecká a nechať Elisabeth, Lucindu a Anabelle v tom samé. No zároveň som sa bála ďalšieho stretnutia s ním. To, žiaľ, prišlo čoskoro.

Nevedela som spať, stále som sa prehadzovala v posteli, až som sa napokon len unavene posadila na kraj postele. Zadívala som sa na bledú stenu posiatu mesačným svetlom z okna. Bol tam tieň postavy. Okamžite som sa postavila a dýku, ktorú som mala doteraz skrytú pod vankúšom som pevne zovrela v pravej ruke a namierila na neho. Stál predo mnou prekvapivo rýchlo.

Zasmial sa.

„Ja sa ťa nebojím!" povedala som odhodlane.

„Ale bojíš. No nie tak ako ostatné dievčatá. Prekvapila ma tvoja odvaha." prehovoril tým krásne zastretým zamatovým hlasom až mi to prišlo na takú beštiu neuveriteľné, „Hnala ťa celé dve noci naprieč hrozivým lesom a ja som sa ťa nedokázal vypátrať. Dokonca len vďaka nej si tu túto noc. Nemám pravdu?"

Mierne sa mi roztriasli ruky. Dokonale ma prekukol, no nechcela som dať tak rýchlo najavo svoju nervozitu.

„Prečo to robíš? Prečo nám nedáš pokoj?"

„Robím to z istého dôvodu."

„Nie z vlastnej vôle?" nadvihla som obočie.

Rozzúrene na mňa pozrel: „Nezahrávaj sa so mnou!"

Cúvla som: „Odhalila som ťa nebodaj?"

Neviem, ako sa to mohlo stať, no jeho tvár som mala okamžite pred sebou akoby som len bola žmurkla. Snáď ešte rýchlejšie ma jednou rukou schmatol za driek a druhou za pravú ruku a následne sme len tvrdo dopadli na matrac postele. Hrozivo sa nado mnou týčil.

Poľahky ma odzbrojil, ruky mi jednou spojil nad hlavou a priľahol ma, takže som nemala ako utiecť. Začala som kričať.

„Nezačujú ťa."

„Začaroval si ich?"

Zovrel mi ruky silou aj za troch chlapov. Bolestivo som zavzdychala. Zacítila som jeho dych na sánke: „Si veľmi bistrá, Anna. Odhalila si moje prvoplánové skutky, utekala si mi v lese celé dve noci. V tú noc na útese si bola hore a ja som ti nedokázal ovládnuť tvoju myseľ. Si veľmi nebezpečná a priebojná."

Perami mi prešiel po sánke až ku krku a ja som sa nedokázala ani len nadýchnuť.

„Všetky moje rozhodnutia sú z mojej vlastnej vôle. Ja si vyberám ktorej z dievčat bude táto noc posledná."

„Prečo?" hlesla som, „Prečo som ešte stále nažive?"

Otázka ho trochu prekvapila, no potom sa usmial. No z toho úsmevu sa mi vytvorili zimomriavky.

„Pretože tvoja krv mi najviac chutí. Pulzujúca krv dobrodružného srdca. Tá je najlepšia." zašepkal, sklonil hlavu a dve ihličky mi bolestivo prebodli kožu na pravom pleci. Od bolesti som zvolala, zatiaľ čo on sa blažene napil a keď sa odtiahol, z kútikov úst sa mu rinula krv. Moja krv. Oblizol si pery a ja som vypleštila oči na dva predĺžené očné zuby. Srdce mi vynechalo zopár úderov. On je skutočne monštrum.

Voľnou rukou mi poľahky rozviazal šnúrky ktorými bol výstrih uviazaný a prstami mi vošiel pod látku a prešiel mi v prostriedku hrude. Tieto dotyky vo mne vyvolali čosi doposiaľ nepoznané. Akési chcenie. Nevedela som tomu zabrániť akokoľvek by som chcela.

„Panna. Že ma to neprekvapuje." zamrmlal a sám pre seba sa usmial. Roztrhol mi látku a vtisol mi bozk na brucho. Nohy som pevnejšie zovrela, načo som ho len pobavila, aj keď som nerozumela čím. Moje myšlienky rýchlo ustúpili nasledujúcej bolesti, keď mi dvoma ostrými zubami zahryzol do pravého boku. Zovreté ruky mi zdvihol a pritlačil mi ich na hruď. Mierne zo mňa zostúpil a uchopil mi jednu voľnú nohu, zdvihol mi ju a potom mi rukou prešiel od kolena vyššie po stehne, načo som sa mierne prehla v páse. Zahryzol sa mi do vnútrajška stehna. Znova som bolestivo zvolala a slzy mi stiekli po tvári. Pustil mi nohu a už som mala jeho tvár kúsok nad mojou.Utrel mi slanú slzu a potom si oblizol prst.

„Dúfam, že máš silnú vieru. Možno ťa Pán Boh ušetrí bolesti a smrť bude tvojím darom." povedal potichu a jeho zamatový hlas pôsobil priam vražedne.

Zahryzol sa mi do ľavého predlaktia a následne do krku. Už som nevládala kričať, ba ani plakať. Ležala som ako taká bezduchá bábka bez pohybu a nechala, aby mi slzy ďalej tiekli po tvári a krv zmáčala moje periny. Krk ma neznesiteľne bolel, zo všetkých rán najviac a jeho pery ma doslova pálili na pokožke ako horúci kov. Sotva sa odo mňa vzdialili, necítila som už na svojom tele tlak. Odišiel.

Bolesť mi pomaly zatieňovala myseľ. Privrela som oči aj keď som vedela, že viac ich už neotvorím.