„Luther, ja nevládzem." vzlykla som unavene. Dívala som sa na kráľa a kráľovnú, ktorým ešte pred nemalou chvíľou oči tleli životom, ležiacich vedľa seba so spojenými rukami. Bolo mi ľúto, že len takto sa nám podarilo splniť Rosalyno, možnože i Theronove želanie.

„Tu sa už nenachádza žiadny lovec!" povedal jeden z rytierov. Všetci chodili a kontrolovali všetky miestnosti, i tie záchranné a hľadali ukrytých lovcov. No aj na nich bolo vidieť únavu. Predsa len, lovci napadli kráľovstvo v neuveriteľnom počte, na čo ani stráže, ani na svadbu prizvaní rytieri neboli pripravení. Pri tak malom počte stráží sme nemali ani náhodou jasné víťazstvo. Ale nakoniec nám to vyšlo.

„Skylar je v poriadku." povedala som, aby som ho aspoň nejako potešila a pomaly k nemu otočila hlavu, keďže sme sedeli vedľa seba opretí o stenu, „Nevidel si niekde Apollyona? Povedz, že aspoň ty si ho videl."

„Boli sme takmer neustále spolu. Lovci nás poriadne doriadili, museli sme sa skryť do záchrannej komnaty, aby sme sa zotavili. Apollyon celý čas vravel iba o tebe, aké šťastie, že ťa má a dúfa, že si v poriadku." pousmial sa, „Potom nás ale lovci prepadli, prišli na princíp dvojitých svietnikov. Niekoľkí ukrytí kvôli tomu zbytočne umreli."

Dúfala som, že sa to stalo ešte skôr, ako som ja naposledy videla svojich rodičov. Odhrnula som si prilepené zakrvavené vlasy z tváre.

„Potom som ho ale stratil. On ostal na druhom, mňa vyhnali lovci sem."

„Jedného po druhom nás rozdeľovali... Aby nás mohli ľahšie zabiť." uvedomila som si.

„Nikto nesmel zostať sám, tak sme sa dohodli hneď, ako sme ťa s kráľovnou stratili."

Strhla som sa, že sa postavím. Aldon teda musel ísť za Apollyonom. Pomaly som vstala: „A kde je Peter?"

„Poslal som ho do úkrytu." ubezpečil ma. Oprela som sa o stenu a pomaly postupovala k schodom. Nohy boli unavené, no ešte vždy by vládali. Razom sa zo schodišťa vynorilo niekoľko hláv. Najprv samé helmy, no potom som uvidela dve podobné, s hnedými vlasmi.

„Anna!" zvolal a ja som sa od šťastia vybrala k nemu. Keď som ucítila jeho ruky okolo mňa, jeho hrejivé objatie, vtedy som pocítila víťazstvo. Bol tu, živý a v poriadku.

„Tak som sa o teba bál." zašepkal mi do vlasov.

„Celý čas som sa za teba k Bohu modlila." povedala som. Nevedeli sme sa na seba vynadívať. Takmer by sa naše pery stretli, kebyže nás Aldonova otázka nepreruší.

„Čo sa tu stalo?" opýtal sa prekvapene, slabým hlasom. Sklonila som hlavu a pustila Apollyona z objatia.

„Panebože." vydýchol a prešiel k mŕtvym rodičom. Aldon tam už kľačal a len sa tupo pozeral pred seba. Pomaly som šla k nim. Položila som kľačiacemu Apollyonovi ruku na plece.

„Je mi to ľúto." nič múdrejšie a chlácholivejšie zo mňa nevypadlo. Chodbu opäť zapĺňalo to dusné ticho, rovnaké ako to, kým som tu sedela len s Lutherom. Smrť panovníkov doľahla na každého.

Napokon sa Apollyon sípavo nadýchol: „Boh ich vzal k sebe, nech odpočívajú odteraz až naveky v pokoji."

Nahol sa ku kráľovi a čosi mu stiahol z krku a nasadil si ju. Pozrela som na neho a spoznala som kráľovskú pečať, znak kráľa. Pomaly vstal, zatiaľ čo všetci prítomní si kľakli. Zostala som na zemi. Pozrel po mne a podal mi ruku. Pomaly som vstala.

„Ako váš kráľ vám sľubujem, že tak ako sme dnes zvíťazili a preukázali svoju silu a moc, tak víťazné budú aj naše ostatné dni. Každý človek bude mať v tejto krajine svoje miesto." posledné slová vravel s pohľadom upretým na mňa. Slabo som sa usmiala. Toto je náš začiatok.

Ozvalo sa zaklopanie. Skôr ako Apollyon povedal „Vstúpte" už bol Peter dnu, načo sme si už zvykli. Jeho šťastný úsmev som pochopila, keď som uvidela čo drží v rukách. Opatrne som od neho vzala malú drevenú krabičku s vyrytým rysom na jej veku a spolu sme si ju poriadne poobzerali.

„Je nádherná." poznamenal Apollyon.

Usmiala som sa: „Otec má umeleckého ducha."

Poďakovali sme sa Petrovi a vzali si od neho krabičku. Prešli sme do druhej časti veľkej miestnosti. Po vpáde rebelov sme museli určité miestnosti hradu prestavať. A hlavne sme sa zameriavali na vonkajšie múry a hradby, ktoré boli na mnohých miestach zdevastované. Ale zatiaľ sme si počínali dobre.

Položila som krabičku na stôl pred Lenore a otvorila ju. Lenore si zložila z vlasov brošňu a vložila ju do krabičky. Luther do nej vložil zdobenú dýku a Aldon si zložil z krku medailón. Boli to znaky každého člena van Derwickovcov a teraz nám ich odovzdávali, pre moje a Apollyonove deti. Začala som si skladať prsteň s erbom, no Apollyon ma zastavil, keď prekryl moje prsty svojimi.

„Ten si ešte ponechaj." usmial sa a vtisol mi bozk na spánok.

„Myslíš, že to bude stačiť?" pozrela som do krabice.

Aldon nadvihol obočie a ja som sa uškrnula.

„Tuším ste sa o deťoch ešte príliš nerozprávali, všakže?" opýtala sa potmehúdsky Skylar, ktorá sedela s malou spiacou Lunou v náručí hneď vedľa Lenore.

Apollyon sa ku mne otočil a opatrne sa opýtal: „Koľko detí plánujeme?"

So širokým úsmevom som sa k nemu otočila: „Najmenej päť."

„Najmenej?" zopakoval a pozrel po súrodencoch, „Už beztak je nás veľa."

Aldon sa pousmial: „Nestrachuj sa, máte na to kopu času. A možno budú mať viacej rozumu ako my."

„Neuveriteľne veľa času." zdôraznila Lenore a spravila veľké oči. Myslím si, že nejeden chlapec by sa v jej hnedých kukadlách stratil.

Ozvalo sa opäť zaplopanie a všetci sme sa otočili. Peter len mykol plecami a na môj pokyn otvoril dvere. Stál v nich sluha.

„Všetko je pripravené, kráľ Apollyon." povedal sluha. Neviem, kedy si konečne zvyknem na toto pomenovanie. Prešli mesiace, príroda sa prebúdzala do skorej jari, ktorá, ako to už býva zvykom, rýchlo prejde do horúceho leta a následne tu opäť máme ukrutné zimu.

Apollyon len prikývol a naprieč mne už v pamäti zarytých chodbách hradu sme prešli až k pripraveným kočom pred bránou. Mali sme namierené na kopec obesencov, ako som si ho už pomenovala. No tentoraz sa mi s ním nebudú viazať len zlé spomienky.

„Koľko kráľovských míľ je šibenica od hradu?"

„Aj menej ako jednu." odpovedal mi Apollyon.

„Ešte vždy sú to kráľovské míle? Cítim tu nadradenosť." ozval sa Peter, ktorý sedel pri kočišovi pred nami. Zapadajúce slnko sa mu farbilo vlasy na vlastné tiene červenej.

„Máš snáď návrh?" opýtal sa Apollyon.

Peter sa díval na rozbité časti múru a pracujúcich, no dobre odmenených, staviteľov. Jemne sa mračil. Ani mne tak rýchlo spomienky na oný deň nezídu z mysle. Navyše, bola to naša svadba.

„Nazval by som to krvavou míľou. Už len preto, že lovci sa tajne zdržiavali v úkrytoch necelých šesť kráľovských míľ od hradu a nik o tom ani netušil. A tá noc bola krvavá. A víťazná."

„Krvavá míľa je naozaj výstižné pomenovanie." zamyslel sa Apollyon. Smutne som pritakala. Už som rozumela Rosalyninmu výrazu, keď sa náhodne spomenula minulosť. A to sme s Apollyonom len na začiatku. O to viac sa budeme snažiť, aby sa čosi podobné neopakovalo. Našla som Apollyonovu ruku a on mi ju ochranársky prekryl svojou.

„Chcete čosi na skrátenie cesty?" opýtal sa Peter. Podľa hravosti v jeho hlase som vedela, že lepšie je nevravieť nič. Hrot meča zapichol do dreva, dlaňami sa oprel o rukoväť noža a následne si oprel už len bradu a pozrel na nás. Apollyon ho len sledoval a potom sa opatrne pozrel na mňa. Snažila som sa zakryť smiech, ale oči ma prezradili. Peter sa žiarivo usmial a začal vypiskovať melódiu. Kočiš na neho poočku pozrel.

„Nabudúce mi pripomeň, aby som ho zadržal skôr, ako svoju bizardnú požiadavku dopovie." povedal s úsmevom Apollyon. Zasmiala som sa a zľahka sa o neho oprela. Peter si vypiskoval ďalej. Vôbec nevyzeral ako človek, ktorému bola dožičená pocta kráľovského poradcu.

Preživších strážcov a rytierov z onej bitky bolo presne päťdesiatsedem. Všetci práve kľačali hrdo pred nami a Apollyon im „pokrstil" špeciálnym udelením Statočných a predniesol krásny príhovor. Ako pravý kráľ. Bola som na neho hrdá. I keď sme sa nestali panovníkmi za najlepších okolností, ale badala som, ako mi krajina i celý Sever pred očami rozkvitá. Naozaj bolo každému človeku udelené špeciálne miesto, ako Apollyon vravel. Pretože už neboli len upíri na významnejších postoch, ale ľudia, ktorí o to celý život bojovali, alebo tí, ktorí toho boli skutočne hodní. Samozrejme, pravda o upíroch zostávala stále pod rúškom tajomstva a oni museli svou vernosť odprisahať a súhlasiť s trestom smrti, ak prísahu porušia.

Statočných sme vyprevádzali potleskom. A teraz prišiel čas na horšie veci. No nebola som úplne pripravená na toho, koho priviedol kat. A ani on na nás. Hľadel akoby videl čísi prízrak.

„Privádzam pred vás muža menom John, z juhu Severu. Previnil sa..." kat ani nestihol dohovoriť, čo ostatných zaskočilo, pretože za neho pokračoval, neľútostným hlasom, Apollyon.

„Hanlivými slovami voči kráľovnej Severu." mala som pocit, že tiaž koruny ma mojej hlave sa zväčšila i o polovicu. Predtým som mala pocit, že koruny k Theronovi a Rosalyn jednoducho patria. I preto som sa dlho bránila tomu, aby som korunu nosila. Naozaj som skúšala Apollyonovu trpezlivosť. No teraz som poznala každý zasadený kamienok a každý odlesk zlata.

„Anna." len na toto sa zmohol John.

Z výšky som na neho pozrela: „Pre teba kráľovná."

Kat ho zhodil na kolená: „Pokloň sa, naničhodník!"

„Prijmi vinu za svoje hriechy." vyzval ho Apollyon.

Mysľou mi prebehli tie slová, ktorými ma tak môj kedysi milovaný ranil.

Si jedna chudera! Fľandra! Princov majetok, jeho slúžka!

A taktiež Apollyonové slová, ktoré sa naplnili - Nabudúce, keď sa stretneme, budeš sa jej klaňať ako svojej kráľovnej, sám to zariadim. Ale koľko veľa vecí sa v skutočnosti zmenilo.

„Odpusťte mi prosím." povedal s pokorou. Sledovala som len Apollyona, i vtedy, keď k nám John zdvihol pohľad. Ani na krátky stret očí mi nebol hoden.

Apollyon vyrozumel môjmu pohľadu a otočil sa k Johnovi späť: „Prosiť o milosť je už neskoro. Sám si svojho činu neľutoval. Či azda by si teraz zvážil svoje slová? Už len preto, že ti smrť dýcha na krk!"

John na svoju obhajobu nepovedal nič. To ma nahnevalo. Priam rozzúrilo, pri tej upírskej povahe. No ovládala som sa: „Takže ti nestojím ani o jediné ospravedlnenie?"

John ku mne zdvihol pohľad: „A ja ti za niečo stojím?"

Obral ma o slová. V skutočnosti mi na ňom už viac nezáležalo. No... predsa len tam bolo čosi: „Je mi ľúto tvojej ženy a dieťaťa."

John ma obdaril nepekným pohľadom. Na toto už nemal čo povedať. A ja som povedala všetko.

„Si taká ako oni." povedal a až teraz som si uvedomila, ako veľmi si ma obhliadal, „Si monštrum."

Prudko som sa vyrovnala a panicky pozrela na Apollyona. John vedel, koľká bije. Však kto by ma po tých rokoch poznal lepšie ako on? Okrem tých, ktorí pravdu poznajú a môjho milovaného.

„To by stačilo." zakročil Apollyon a vzal ma za ruku – vždy vedel, kedy to najviac potrebujem a nemusel pritom skúšať čary, „John z juhu, si odsúdený za ponižovanie a hanlivé slová voči kráľovnej i kráľovskej rodiny, bez jedinej milosti. Tvoj trest bude obesenie."

„Prijímam." štekol John. Neverila som, ako môže človeka hrdosť tak zmeniť. Doslova ho priviedla až k smrti. Nemihla som ani brvou. Ani vtedy, keď ho na šibenicu odvádzali, ani keď mu okolo krku stiahli slučku a ani vtedy, keď mi venoval posledný pohľad a podlaha sa pod ním prepadla. Lano sa natiahlo a Johnom šklbalo. No ja som pohľad neodvrátila. Tu to všetko jednoducho končí.

Apollyon mi stisol ruku: „Si v poriadku?"

„Nie je nič, čo by ma malo rozhodiť." povedala som a pozrela sa na neho. Johnove telo už len ochabnuto viselo. Moja upírska podstata mi zakazovala čokoľvek cítiť. Predtým by som tomu nechápala, no upíri skutočne strácajú na ľudskosti. A preto je pre nich najťažší boj práve s láskou.

„Ospravedlňujem sa za prerušenie, ale toto vás tak trochu rozhodí." predstúpil k nám s týmito slovami Peter a zdvorilo sa uklonil a potom pokračoval, „Pretože k nám zavítala nezvaná návšteva."

„Nerozumiem." povedal Apollyon a postavil sa. Kútikom oka som stále ochabnutého Johna. Nech ho Boh sprevádza, napriek tej ľudskej hlúposti.

„Návštevou sú cudzinci." objasnil nám. Vyvalila som oči. Apollyon sa neisto postavil, takisto aj my ostatní. Aldon bol už v strehu.

„Kde nás očakávajú?" opýtal sa Apollyon.

„Priamo tu." ozval sa ženský hlas, no zato príjemný. Peter sa otočil, keďže mu stáli za chrbtom, obhliadol si ich tak ako my a spravil krok späť ku mne sťa môj osobný strážca. Toho som už ale vedľa seba mala.

Bolo ich aspoň tridsať, všetci mali plášte zo zamatu s červeným odleskom. Nemálo ma vydesili. Ale Apollyon to videl inak. Rezko k žene, ktorá stála vpredu ešte s jedným mužom, pristúpil. Potom som si to uvedomila, pieseň sŕdc znela inak ako sa mi spočiatku zdalo.

Boli to i upíri.

Drahí moji, čaká nás už len posledná kapitolka. Istým spôsobom sa teším, ale zväčša mi je to ľúto, poznáme to :D Mala som v pláne na záver po celom príbehu pre vás zozbierať pár faktov o knihe, kde by ste sa dozvedeli i čosi viac, čo ste možno v príbehu ani nepostrehli, súhlasíte? :)

Okrem toho, čo vravíte na Johnov osud a návštevníkov? Kto si myslíte, že to je? :) Teším sa na vaše komentáre!

Ďakujem vám, ozaj z celého ❤ za vašu podporu!

Viki :)