„Princ Apollyon? Videli ste princa Apollyona?" pýtala som sa rytierov na treťom poschodí, sotva sme vyšliapali hore. Všadeprítomný puch krvi mi motal hlavu.

„Stratili sme ho, princezná." odpovedal mi konečne jeden. Vypleštila som oči a prsty zaryla Petrovi do predlaktia. Tuším ma chytala triaška. To snáď nie je možné.

„A čo ostatní?" opýtal sa Peter a pre istotu ma podopieral.

„Nevieme nájsť princeznú Skylar." povedal nešťastne rytier, „Princa Aldona a princeznú Lenore strážia vojaci na druhej strane hradu. Už by mali byť v záchranných komnatách. Ak teda princ Aldon..."

„Všetci poznáme princa Aldona." prerušil ho Peter, „Kde je kráľ a kráľovná?"

„Luther je s kráľom a kráľovnú... sme ešte vôbec nestretli."

Panebože. Bola som posledná, kto ju videl s tými dvoma rytiermi. No vtedy tam boli aj dve desiatky lovcov.

„Musíme skontrolovať záchranné komnaty." rozkázal Peter a pár rytierov sa za ním pohlo, no ja som sa vybrala späť k schodisku. Zavolal za mnou, no ja som ho už nepočúvala. Sotva som zišla dole, započula som bojazlivé ženské vzlykoty a hnusný smiech a hašterenie. Rozbehla som sa tým smerom, už ma neprekvapilo že tie zvuky prichádzali až z ďalšej chodby. Hrad bol v hroznom stave. Všade mŕtvy, lovci pokradli všetko čo sa blišťalo, no väčšina vecí stála na mieste bez škody. Neprišli zničiť hrad, iba nás. Zahubiť upírov, teraz, keď sú tu úplne všetci, dokonca i deti, na ktoré mali dohliadať opatrovateľky.

Za rohom som našla Skylar, cúvajúcu ku mne s malou Lunou na rukách. Postavila som sa pred ňu, i keď bez dýky, ktorá mi pri páde vypadla, som nemohla viac ako ona. Vydralo sa mi z hrdla čosi obranárske, no veľmi neľudské. Vrčala som. I Skylar, inokedy stelesnenie dokonalosti ženy, so všetkou eleganciou a slušnosťou, vyzerala zničene a zúbožene, no zavrčala, ešte neľudskejšie ako ja. Mňa to povzbudilo a zdalo sa, akoby sme pretekali, ktorá z nás zavrčí lepšie, no výsledok to malo. Lovci cúvli. Ja som spravila krok dopredu a nedala som na sebe poznať svoje obavy. Pri nohe mi ležal mŕtvy strážca. Rýchlym pohybom som vzala meč a hneď odrazila jeden výpad od lovca. Zacúvala som späť ku Skylar, držiac meč pred sebou. Jeho váha bola ťažká, no ak som sa sústredila, ruky som mala silnejšie a meč odrazu vážil ako pierko. Jeden sa odvážil zaútočiť a ostatní sa pridali ako na pokyn, s Lenore sme zaspätkovali, keď sa za nami vyrútili rytieri a okamžite nás začali obraňovať. Jeden sa predral až ku mne, no stihla som švihnúť skôr ako on. Meč mu preťal stehno a spadol na zem. Spustila som meč a klesla na kolená. Len som hľadela n tú krv, čerstvú krv vytekajúcu z rany. Ani som nevnímala, ako sa zbabelo pokúšal dočiahnuť na meč. Ja som chcela len jediné. Najesť sa.

Čosi ma prudko stiahlo späť, keď už som sa k nemu nakláňala: „Teraz na to nie je čas, Anna. Musíme bežať!"

Veľmi som sa premáhala, aby som sa postavila a odolala nutkaniu. Rytier lovca prepichol surovo mečom. Oči, ktoré ma doteraz sledovali schladli. Odrazu som mala pred sebou Markovu smrť. To ma donútilo pohnúť sa, utiecť od tej spomienky čo ležala predo mnou. Malá Luna plakala. Až teraz som to postrehla, čo znamenalo, že som sa z toho pokušenia plne prebrala. Rytieri nás viedli k najbližšej záchrannej komnate.

„Musím nájsť Apollyona!" namietala som. No namiesto toho len otvorili komnatu a vpustili nás dnu. Zatvorili sa za nami dvere. Ostal tu len jeden rytier. Skylar sa snažila utíšiť plačúcu Lunu. Oprela som sa o stenu a zosunula sa k zemi. V skutočnosti to bola len jedna vysoká holá kamenná miestnosť s malými vetracími bodmi v stene. Boli tu ešte nejaké truhlice a zatuchnuté posteľné matrace. Na jeden si sadla Skylar. S lepším zrakom som videla i v tejto tme, no ľudská podozrievavosť mi zostala. Niektoré tiene sa mi nepozdávali. Skylar bola stále zaujatá Lunou. Tiene sa ani nepohli. Tak veľmi som sa snažila začuť ich, no namiesto toho sa mi do uší dostalo čosi iné. Čosi krásne. Tlkot sŕdc. A to jedno, ktoré tĺklo viac ako ostatné ma k sebe volalo. Pomaly som sa popri stene postavila a nečujnými krokmi prešla k rytierovi. Teraz ma tiene nezaujímali. Rytier stál pri schodisku na štvrté poschodie. Bola som pri ňom celkom blízko a pootvorila som pery.

„Krásne ti tlčie srdce, rytier." zašepkala som mu. Ten na mňa vyľakane hľadel, ani sa nehol. Nemohol predsta zdvihnúť meč proti kráľovskej rodine. Pousmiala som sa. Aká oddanosť...

„Anna nie!" miestnosť prerušil výkrik, hneď nato vyplašene zvolala i Skylar a Luna prepukla v plač. Ja som sa razom ocitla chrbtom k stene. Nemálo som si buchla hlavu a vykašlala sa na slušnosť. Z úst mi vyšlo pár nepekných slov. Chytila som sa za brucho a uvedomila si, aká som skutočne hladná. Prahnúca po krvi. Zamračila som sa.

„Dnes len všetko kazíš." zamrmlala som.

„Je mi cťou vidieť i tú neposlušnú Annu. Už mi chýbala." Aldon nadhodil úškrn.

„Kde je Lenore?" nevnímala som jeho reči.

„Tu som." ozvala sa. Tak predsa bolo moje podozrenie správne. Unavene podišla ku Skylar a klesla k nej na matrac. Všimla som si, že i Aldon vyzeral unavene. Možno poriadne nemali síl.

„Mala by si sa naučiť, že na našich neútočíme. Odkedy ti na ľuďoch nezáleží?" Aldon zvolil správne slová. Zaboleli ako rana od šípu a ja som vytriezvela.

„Som veľmi hladná, Aldon. A musím nájsť Apollyona. Musím."

Aldon premýšľal. Nevyzeral, že by bol rovnakého názoru ako ja. Pustil ma a odstúpil kamsi ku stene. Začal hmatať rukou.

„Čo robíš?" opýtala sa Lenore. Bolo tu úplné ticho. Nedoliehali sem žiadne zvuky zvonka.

„Aspoň raz za tie storočia som ohľaduplný." odpovedal jej. Napokon vytiahol jeden menší kameň a zhodil ho na zem, „Tento statočný rytier vás tu postráži. A vy dve sa odtiaľto nepohnete."

Strčil ruku do diery a čosi potiahol. Otvorili sa kamenné dvere, rovnaké akými sme sa sem dostali. Aldon ma zavolal, nech ho nasledujem.

„Kam idete?" opýtala sa vyplašene Lenore.

„Idem ju nakŕniť." povedal a prešli sme vedľa. Tam bolo asi päťdesiat ľudí.

„Anna!" započula som mamin hlas a hneď i otcov, „Anna tu sme!"

„Teraz nemáme čas." surovo ma Aldon potiahol ku schodom na druhé poschodie a rytieri nám neochotne otvorili dvere. Hneď sme sa prešmykli von. Šaty sa mi nechtiac zachytili do dverí a ako som sa tak pohla, kus látky sa mi odtrhol a zostal tam visieť. Nemyslela som si, že moje nádherné svadobné šaty dopadnú práve takto.

Na druhom poschodí už nebolo tak rušno. Obehli nás akýsi vojaci.

„Vyhrávame! Vyhrávame!"

„Nevideli ste princa Apollyona?" opýtala som sa znovu.

„Nie, princezná." povedal jeden sklamane a potom bežal za ostatnými. Šli sme s Aldonom tým smerom. Onedlho sa pred nami opäť odohrával boj.

„Drž sa stranou." povedal a stiahol ma za sebou.

„Aldon?" spomenula som si zrazu a on sa ku mne otočil, „Ďakujem ti. Z celého srdca."

Pousmial sa: „Myslel som si, že v tomto chaose nájdete."

„Je mi ľúto ako som ti krivdila. Vždy si mi chcel pomôcť, aj keď... svojským spôsobom. Ako teraz." narážala som aj na všetky tie čary, ktorými ma ovplyvňoval. Len ma chránil, zatiaľ čo ja som poriadne ani nepremýšľala.

„Aj nabudúce. I keď s čarami by si ma poslúchala viac." povedal a zahľadel sa sústredene dopredu. Ja som sa len tešila z toho, že na mňa už žiadne čary fungovať nebudú. Odrazu sa k nám vybral jeden lovec a nespúšťal z nás pohľad.

„Aldon." stisla som mu plece.

„Pokojne." povedal a lovec odhodil nôž. Aldon ma chytil za predlaktie a začal niekam viesť. Lovec šiel s nami. Už mi napadlo, že v tom sú čary. Vošli sme do jednej z miestností. Na moje prekvapenie neniesla žiadne stopy násilia. Aldon zatvoril dvere. Lovec stál predo mnou a čakal.

„Najedz sa." povedal Aldon a ja som k lovcovi spravila krok.

„Ako?" opýtala som sa. Odrazu som sa cítila ako nováčik.

„Sleduj mu pulz na krku. Počúvaj jeho srdce." povedal Aldon, zozadu mi položil ruky na plecia a zašepkal mi do ucha, „A potom to príde samé."

S privretými očami som našla tepnu. Po boji mu srdce bilo ešte rýchlejšie. Započula som ho. Pri uchu ma hrial Aldonov dych.

Musela som pootvoriť ústa, sama som sa naplašila, keď sa ostré hroty jemne šuchli o moje spodné zuby. Opatrne som po nich prešla jazykom. Aldon ma sledoval.

„Porežeš sa." napomenul ma jak malé dieťa. Venovala som mu nepekný pohľad a pozrela späť na lovcove hrdlo. Už som viac nemohla čakať. V zlomku sekundy som mu tesákmi prepichla pokožku a čerstvá krv sa mi nahrnula do úst. Hltala som a hltala, už som chápala ten ich pôžitok z krvi. Mala som pocit, že nič lepšie som nikdy nechutnala.

„Už stačí, nemáme toľko času." povedal odrazu Aldon a ja som musela prestať. Ostala som smutná. Otočil si ma k sebe a utrel mi krv z brady a pier. No zároveň si utrel ruku do mojich šiat. Blbec. Polomŕtveho lovca sme nechali v miestnosti a vyšli sme na chodbu.

„Pozrite, tam sú!" zvolali lovci a rozbehli sa k nám. Okamžite sme sa rozbehli preč. Aldon zastal a otočil sa k nim. Ja som pokračovala ďalej, no nespúšťala som ho z dohľadu. Odrazu lovcov premkli kŕče. Následne sa odvrátili od Aldona a zaútočili sami na seba.

„Pokračuj, ja na nich dohliadnem." povedal Aldon poza plece. Pohľad mal tak neústupčivý, že som napokon poslúchla. Všimla som si skupinu rytierov a upírov, pomerne veľkú, ako sa skryli do jednej z miestností. Premýšľala som, kde by mohol byť Apollyon. Možno by som ho zvládla nájsť podľa puchu.

„Anna!" ozvalo sa odrazu unavene spoza pootvorených dverí. Rýchlo som vošla dnu. Našla som tam kráľovnú. V boku ma reznú ranu, ktorá sa jej hojila príliš pomaly. celé zlatisté šaty mala od krvi, v tej i sedela.

„Prosím pomôž mi."

„Zavediem vás do bezpečia." povedala som a opatrne ju zdvihla na ruky.

„Nie." zaprotestovala. Vôbec to nebola tá Rosalyn akú som poznala, „Zaveď ma za mojím manželom, prosím. Chcem ho naposledy vidieť."

„Nie vy nezomriete. A ani on. Kráľovná..."

„Stačí len Rosalyn." prerušila ma, „Zomieram, Anna. Toľko drevených triesok, čo mám v tele nie je ani hviezd pri vychádzajúcom mesiaci. Len ma zaveď za Theronom. Moje posledné prianie, nástupkyňa."

Mala som pocit, že toho oslovenia nie som hodna. Nikdy som nebola. Ešte chvíľu som dala svojmu telu oddýchnuť, pretože som vedela, že ma čaká ťažká úloha. Napokon som Rosalyn zdvihla a ona si cez moje plecia prehodila ruku, druhou si pridŕžala ranu. už jej toľko nekrvácala, no stratila mnoho krvi.

„Drevo je pre upírov ako jed." povedala, keď si všimla ako si ju premeriavam.

„Zvládneme to." stále som sa nevzdávala tej predstavy. Ona to prežije. Musí. Tak ako ja nájdem Apollyona a hlavne, živého.

„Aldon!" zvolala som. Riadila som sa jeho puchom. Zdalo sa, že za niekým šiel. Zišiel mi na um jedine Apollyon. Ostatní sú poschodie nad nami. Dúfala som, že to tak je. Tak veľmi som chcela ísť za nimi, no musela som dbať o kráľovnú. Už len preto, lebo som jej rozumela. Nech to dopadne akokoľvek, splním jej prianie.

Kráľovná ale pomerne rýchlo slabla. Vyzerala na tom oveľa horšie ako predtým. Museli sme pred schodiskom zastať. Všimla som si na schodisku lovcov a tak som jej pomohla na zem a ona sa unavene oprela o murované zábradlie. Vykukla som na schodisko, no veľmi nemotorne som sa potkla a dopadla na štyri. Hneď mojim smerom poleteli dva šípy a našťastie ma ani jeden netrafil, iba ležiace mŕtvoly. Jeden som zo strážcu vytiahla a bezmyšlienkovite ho hodila späť k lovcom. Mal rovnakú rýchlosť ako keď oni strieľali zo lukov. Trafil jedného do ramena a ten bolestne odkrivkal preč, zatiaľ čo už druhý šíp vystrelil. Stiahla som sa, no šíp mi preťal rameno. Zvolala som, pretože to príšerne bolelo a tak som sa stiahla späť ku kráľovnej.

„Nepozeraj sa." povedala.

„Čože?" chcela som sa k nej otočiť, no ona mi odvrátila hlavu.

„Hovorím aby si sa sem nepozerala!" opäť tá stará dobrá Rosalyn. V tom ma rana zabolela ešte väčšmi, až som zvolala. Rosalyn odhodila kus dreva preč od nás. Neveriacky som na tú triesku hľadela. Už ma rana toľko nebolela. Dokonca sa mi zahojila tá na predlaktí od dýky.

„Ďakujem." povedala som prekvapene. Kráľovná Rosalyn sa na mňa len usmiala, ale bol to taký ten materský úsmev. A ten ma nabudil. Musíme to zvládnuť. To že na druhom poschodí nikoho nebolo nám len hralo do karát. Zhora sme začuli výkriky, celkom blízko nás.

„Ústup! Ústup!"

„Myslíte, že sú to rytieri?" pozrela som zhrozene na ňu.

„Načúvaj inštinktom, Anna." povedala unavene. Začula som rýchlobijúce srdcia. Lovci sa vzdávali. Na schodoch sa ozval veľký dupot a buchot. Postavila som sa a nazrela situáciu. Na zemi ležali mŕtvi lovci, no niektorí šťastlivci ich rýchlo preliezali. Začala som okamžite dvíhať kráľovnú na nohy.

„Musíme ísť okamžite preč. Tadiaľ neprejdeme. Kde je tu najbližšia záchranná komnata?"

Kráľovná ťažko dýchala. Zdalo sa, že to už nerozdýcha.

„No tak, Rosalyn." pobádala som ju.

„Rovno a potom doľava." vydýchla a pomaly sme sa pohli.

„Skúste pochytiť ešte jeden dych."

Pousmiala sa: „Na to som už príliš stará, Anna."

„Náhodou, na svoj vek tak nevyzeráte."

„Upíri rýchlo starnú, ak minú vrcholiaci vek." povedala a ja som na ňu so záujmom pozrela a ona napokon dopovedala, „Osemstošesťdesiat rokov. Ale je možné, že váš vrcholiaci vek sa môže posunúť. Záleží od generácie samotnej."

„Čo budem robiť vyše osemstoštyridsať rokov?" opýtala som sa, no prinieslo to výsledok, kráľovná sa až tak nesústredila na bolesti a chodilo sa jej lepšie. Všetko je to v hlave a Aldon to vedel najlepšie z nás. Spomenula som si, ako pomocou ovládania mysle poštval lovcov proti sebe.

„Budeš žiť- robiť chyby a učiť sa z nich. Tak ako sme ich robili i my s Theronom. Ak by sme i my neboli omilní, lovci by sa nikdy do hradu nedostali. Je to snáď horšie ako pred tristooosemdesiatimidsiedmimi rokmi." vzdychla, „Kto sme, aby sme súdili?"

Myslela som si, že to bola len rečnícka otázka, ale ona sa pozrela na mňa. Za nami som počula lovcov, ale snažila som sa nezastavovať. Už som dovidela na dvojitý svietnik.

„Iba Boh môže súdiť, kráľovná." odpovedala som a sťažka si odfúkla, keď sa o mňa oprela ešte viac. Zrádzali ju nohy.

„Ešte kúsok, potom si odpočiniete." povzbudzovala som ju.

„Nie, nesmiem odpočívať." povedala a znova som začula kúsok odhodlanosti v jej hlase. Konečne som sa mohla načiahnuť po svietniku a celou silou som ho stiahla k podlahe. Našim smerom poleteli šípy. Kráľovná sa zľakla rovnako ako ja, nepodarilo sa mi ju udržať a padla na zem. Bolestne zvolala. Rana sa jej opäť otvorila. Dotiahla som ju po zemi dnu. Dvere sa mi podarilo včas zatvoriť, kým nepribehli lovci. Kráľovná ležala na zemi s pohľadom upretým na strop. Rýchlo som si k nej čupla.

„Rosalyn, vnímajte ma, prosím."

Pozrela na mňa a pootvorila pery: „Vieš, keď mi už smrť podáva ruku, aby ma stiahla so sebou, začínam ľutovať, ako zle som sa k svojim deťom chovala."

Spomenula som si na Apollyona: „Každý robíme chyby, no nie? Možno sa Vám to nezdá, ale Vaše deti Vás ľúbia, viem to, pretože som toho bola svedkom."

Kráľovná sa usmiala a snažila som sa jej pomôcť na nohy, no zostala len v sede. Roztrhla som si spodnú sukňu a priložila jej ju na ranu.

„Len si ju tam držte, áno?"

„Dobre." prikývla. Podarilo sa mi ju vziať nemotorne na ruky až tretí krát a nezaobišlo sa to bez jej bolesti a vzlykov. I moje rameno protestovalo, no s nadobudnutým odhodlaním som začala šliapať po schodoch opierajúc sa o chladnú stenu. Postavila som ju na nohy, keď sme už boli pri dverách na štvrté poschodie a ona sa unavene oprela o stenu. Podarilo sa mi s väčšou silou dvere otvoriť. Opäť som ju podoprela a vyšla na chodbu. Tackali sme sa za zvukmi doznievajúceho boja. Zdalo sa, že okrem poschodia pre služobníctvo by sa tu našlo najviac mŕtvych. Ale väčšina z nich boli lovci.

„Už len kúsok." povedala som, keď som pred nami uvidela postavy.

„Bude tam." povedala mysliac na Therona, „Nenechal by si ujsť bránenie svojho vybudovaného."

Podarilo sa nám pridať do kroku. Boli sme blízko. Spoznala som prvú tvár.

„Luther!" zvolala som. Otočil sa k nám a šiel nám naproti. Padli ďalší dvaja lovci a naskytol sa nám pohľad n Therona. Hrdo stál a bojoval za svoje kráľovstvo, ako skutočný panovník. Oháňal sa mečom, i keď jeho sila nebola ako za mlada, mladým sa v tej chvíli určite cítil. Ani na ňom nebolo vidno únavu.

„Theron!" zastonala Rosalyn, no nepočul nás, pretože šermoval s ďalším lovcom. Pohol sa vpred a tvrdo zakusol lovca do hrdla, krv vystrekla všade a jeho telo ochablo. Odhodil ho od seba preč a pomaly sa otáčal.

My sme sa blížili. Theron k nám bol už takmer otočený chrbtom. A vtom sme uvideli ako meč prebodol jeho hrudník. Theron klesol na kolená.

„Nie!" zvrieskla Rosalyn, „Theron, nie!"

Snažila sa náhliť k nemu, no spadla na zem. Theron sa naším smerom otočil. Z pier som mu vyčítala slovo: „Rosalyn" tesne pred tým, ako mu lovec zabodol drevený kôl do srdca. Theron dopadol na zem, no jeho oči už boli prázdne.

„Nie!" až nadľudsky zvrieskla Rosalyn, no dobre som vedela, že to bolo to posledné, na čo sa zmohla, pretože sa už len obrátila na chrbát. S Lutherom sme si k nej kľakli.

„Nestihla som to." šepla takmer nečujne.

„Rosalyn." slzy mi zakryli výhľad.

„Nestihla... chcela som... iba jeho objatie... a slová." ťažko hovorila. Zakašlala a krv jej vystrekla z úst. Luther bol úplne bledý. Matka mu umierala pred očami a nik s tým nedokázal nič urobiť.

Utrela som si oči. Rosalyn príliš rýchlo slabla. Prečo... prečo to nevyšlo? Prečo im to osud nedoprial? Prečo nás opúšťajú obaja? Snáď pre toto kráľovstvo neurobili dosť? V tej chvíli som im jednoducho krivdiť nedokázala.

Rytieri porazili posledných lovcov. Zvíťazili sme. Ale prečo som sa ako víťaz necítila?

„Anna." vydýchla a rukou pohladila svoj náhrdelník skrytý pod látkou šiat, „Vezmi si ich. Je to môj dar..."

Rozkašlala sa. Ja som sa opatrne načiahla za retiazkou. Jej pokožka bola neuveriteľne chladná. Vytiahla som, mne už dobre známe vreckové hodinky. Symbol kráľovnej.

„Sú odteraz... tvoje." vydýchla a sledovala, ako si ich od nich preberám. Dala som si ich okolo krku.

„Ďakujem, ja..." pozrela som po nej, no slová sa mi minuli. Pozrela som na Luthera a on len mlčky prikývol a zatvoril Rosalyn oči. Šla za svojim kráľom.

Tuho som zovrela hodinky v ruke. Takto som si svoju korunováciu i svadbu nepredstavovala ani v najhoršom sne. Rozplakala som sa.

Táák dúfam, že som vám aspoň trošku spríjemnila nedeľný večer ( i keď je kapitolka riadne divoká ) a prajem úspešné týždne školy :D

Čo hovoríte na kapitolku a hlavne na jej ukončenie? Kto už Rosalyn tú svinskú povahu odpustil? :D Ako sa vám páči Annina upírska povaha? Aldon je dobrý učiteľ, no nie? :D

Vážení, koniec knihy sa blíži :/ neustále som vám vďačná za vašu podporu a krásne komentáre! ❤❤❤

Teším sa na ne i teraz,

Viki :)