„Všetci zostanú tu!" zvolal kráľ mohutným rozkazovačným hlasom.

„To nesmú." otočila som sa na Apollyona.

„Theron." ohlásil ho Apollyon s Rosalyn spoločne, no pokračovala iba ona, „Takto nás dostanú všetkých. Oni vedeli, čo sa dnes chystá. Môžu nás zahubiť."

Posledné slová povedala značne tichšie, no myslím si, že za normálnych okolností by som ich ani nezačula. Nedokázala som si na nič zvyknúť. Všetko som vnímala citlivejšie, i vzduch bol o čosi iný, výkriky z dolných poschodí občas doľahli až sem a výbuchy boli neuveriteľne hlasné. A bolo ich čoraz viac. Podlaha pod nami sa chvela otrasmi. A čo sa týka času, mám pocit, akoby šiel neuveriteľne rýchlo. Vôbec som nemala poňatia, ako dlho sa lovci dobýjajú do hradu, ako dlho tu už stojíme a hľadáme správne východisko. Od všetkého sa mi razom zatočila hlava, musela som Apollyona silnejšie zovrieť, aby som to nejako ustála. Cítila som sa, ako by ma boli opili. No jedine tak krvou. Jej železitú chuť som ešte vždy pociťovala vo vyprahlých ústach.

„Rytieri do zbrojí! Rozdeľte hostí a odveďte do bezpečnostných priestorov!"

„Tie sme stáročia neotvorili." hlesla Rosalyn.

„Ale teraz nadišiel ich čas." odvetil Theron a vzal svoju lásku za ruku a otočil sa za zvyškom rodiny, „Dôležité je aby sme všetci zostali pokope..."

„Nie!" zaprotestovala Skylar s slzami nakrajíčku, „Musím si ísť po svoju Lunu! Nemôžem ju nechať samotnú!"

„Luther!" ohriakol ho kráľ, keď sa začali vzďaľovať.

„Vezmeme si stráže. Zvládneme to." ubezpečoval ho rýchlo Luther. Nikto tomu priveľmi neveril. Všetkých nás držal v okovách strach. V tom mi priezračný ostrý pohľad zamieril k mojim rodičom, vystrašene sa obzerajúc v mase nervóznych i kusavých upírov. Jeden strážca otca surovo sotil dopredu k dverám.

„Moji rodičia!" hlesla som, pustila Apollyona a opito utekala preč, nereagujúc na svoje meno som sa predierala pomedzi dav. Nemohla som ich nechať napospas smrti. Tá mi už vzala milovaných, nesmie aj ich. Dobehla som ich.

„Mama, otec." vydýchla som a zachytila sa otca. Svet sa so mnou točil.

„Dcérka vráť sa k nim, choď do bezpečia, ochránia ťa."

Pokrútila som hlavou, i keď mi beztak bolo zle: „Nenechám vás tu. Samých."

„Anna..."

Prerušila som mamu: „Zomriete. Nechcem, aby ste zomreli."

Slzy sa mi nahrnuli do očí. Zozadu nás popohnal strážca: „Hýbte sa, rýchlo do úkrytov! Princezná Anna? Vy s nami nesmiete ísť, vráťte sa..."

„Nenechám ich tu." vzdorovala som a keď sa ma snažil rytier od nich odtlačiť strčila som do neho, takmer to neustál. Vytreštila som oči na svoje ruky, čudujúc sa ich sile. Preto tie lenivé pohyby upírov.

Niekto ma chytil za plecia a tým mi bránil akémukoľvek ďalšiemu boju proti neprávosti: „Pustite ma!"

„Anna." povedal mi úpenlivo do ucha Aldon, „Takto nič nevyriešiš."

„Aldon nechcem aby zomreli i oni."

Aldon sa otočil na rytiera: „Vezmi si spoločníka a dozri na týchto dvoch. Stráž ich ako oko v hlave, lebo ak oni dvaja zomrú a teba nájdem živého, porátam sa s tebou. Alebo nechám ju, aby sa s tebou porátala."

Rytier trochu vyplašene prikývol a hneď odviedol mojich rodičov bokom, dokonca sa i skôr dostali cez dvere.

„Ďakujem ti." otočila som sa k nemu a nachvíľu zatvorila oči, aby sa mi svet prestal krútiť.

„Teraz nie je čas na oddych, Anna. Teraz určite nie." povedal a už ma ťahal preč, takže som musela proti svojej vôli otvoriť oči. No aspoň ma potešilo, že sa pred nami hneď vynoril Apollyon a za ním Lenore, i kráľ s kráľovnou. Za nimi aspoň desiatka rytierov a strážcov. Tí nás vyviedli v obrannom štíte ktorý spoločne vytvorili von. No nik nerátal s tým, že lovci sa dostali zo služobného poschodia vyššie.

„Tam sú, zabite ich! Každého!" kričali rozzúrene. V živote som nevidela toľkú nenávisť. Nikdy v živote som neucítila ten fakt, že ma niekto nenávidí, a pritom ma ani z časti nepozná. V šoku som zostala stáť, keď asi dvadsať šípov vystrelilo naším smerom a lovci obratne naťahovali ďalšie. Boli to urastení chlapi, silní ako hory, či naopak, chudí a vysokí s obratnými pohybmi a očami dravcov.

„Okamžite preč!" zreval kráľ a dvaja naši obrancovia padli na zem mŕtvi. Šíp im trčal z hlavy, brucha, jednému i z ramena. Ďalší padol na zem hranený. Hneď sme sa pohli preč, ja stále sa opierajúc o Apollyona. Kútikom oka som zahliadla čosi ohnivé k nám letieť. Všetci sme sa prirodzene zohli, akoby sme to mali nacvičené a rytier zastavil horiacu gulu svojím brnením, ktoré sa ohlo, no jeho látka pod kovovou sieťkou sa zapálila a on začal bolestne kričať v kŕčoch na zemi. To už k nám letela ďalšia. Rozbehla som sa dopredu, v tom momente som stratila Apollyonov dotyk, no keď som sa otočila, guľa narazila do steny medzi nami a tým našu skupinku rozdelila na dve polovice. Záclona sa od gule okamžite zapálila a poletujúce uhlie ma popálilo na pokožke.

„Anna, musíme ísť ďalej, nezastavuj sa!" poručil mi ženský hlas, ovplývajúci pocitmi, na ktoré som nebola u neho zvyknutá. No keďže predo mnou som mala Apollyonovu, Lenorinu, Aldonovu a Theronovu tvár, došlo mi, kto zostal na mojej strane a to v momente, keď ma útla ruka chytila za zápästie a ťahala ďalej. Nedokázala som odtrhnúť od Apollyonových hnedých očí pohľad, no zatienil mi ich vpád lovcov a ostré nože rytierov, ktorí ich statočne ochraňovali. Apollyon si stiahol Lenore za chrbát a spolu s bratom a kráľom si vzali od mŕtvych meče a bojovali tiež s vycerenými tesákmi.

Potkla som sa a tvrdo dopadla na zem. Zdvihla som hlavu a dupot som počula skôr, ako sa pred nami objavili dvaja lovci. Rytieri sa do nich okamžite pustili, no jednému sa podarilo hodiť fakľu do mojej tesnej blízkosti. Uhla som sa takmer hneď ale silná žiara ohňa ma mierne oslepila, keďže mi fakľa padla takmer pred nos. Postavila som sa, keď ma jeden rytier ťahal ďalej. Tam na nás ale vybehli ďalší lovci, jedni ma stihli uchmatnúť skôr, ako by boli chudáci dvaja naši ochrancovia mohli všimnúť. Zvolala som na nich, no s lovcami som sa musela vysporiadať sama.

„Pozri, Samo, zabijem svojho prvého upíra." povedal jeden, „A to dreveným kolom rovno do srdca!"

Zahnal sa, no podarilo sa mi podlomiť mu kolená a uhnúť sa, kým by ma bol stiahol za šaty.Banovala som, že som nemala pri sebe aspoň nejakú zbraň. Druhý na mňa s ručaním zaútočil, no nemal šancu. Moje zmysly prevzali velenie nad mojím telom i rozumom. Oči videli jeho spomalený pohyb a moje rýchle ruky vzopnuté spolu. Vlepila som mu takú, že sa ozvalo hlasné chrupnutie a jeho hlava zostala v neprirodzenom uhle. Ignorovala som svoju porezané rameno a vzala si od neho dýku. Bežala som naprieč chaosom, všimla som si príchod ďalších bojujúcich strážcov, no na moje nešťastie si ma lovci opäť všimli. Rozbehla som sa tak rýchlo, že sa mi pohľad pred očami rozmazával do dlhých kľudne pohybujúcich sa čiar, no predsalen som cítila, kedy predo mnou prekážka je a kedy nie. Zažmurkala som a obraz sa mi razom rozjasnil, i keď bol moc rýchly. Postupne ale spomaľoval, zatiaľ čo ja som stále utekala rovnako. Zahla som do zabudnutej chodby a unavene narazila o stenu. Mala som pár sekúnd kým ma lovci dobehnú. Siahla som na sukňu a pár rezmi dýky si ju skrátila pod kolená. Spoza rohu sa na mňa vyrútili lovci i so šípmi, niektoré boli zapálené. V panike som sa rozbehla do náprotivnej miestnosti. Jedna z hosťovských izieb. Prešla som až k oknu, keď sa dnu nahrnulo asi osem lovcov.

„Princezná je na dosah." povedal víťazne jeden z nich.

Roztvorila som okno a postavila sa na parapet. Podo mnou zúril v kotline pod hradom potok. Všimla som si posplietané mosty a koly s lanami zapichnuté v hradbách.

„Nemáš kam ujsť." vysmial sa mi do očí jeden z nich. Mal pravdu. Nadýchla som sa a pustila. Tesne nado mnou preleteli šípy.

Potichu, takmer šepotom som spievala pieseň, ktorú mi zvykla spievať ešte mala, keď som bola malá, zatiaľ čo som sa vzďaľovala od okna voľným pádom a pomaly míňala i ďalšie poschodie, zatiaľ čo lovci sa stavali do okna s napriahnutými šípmi. Všetko sa dialo tak neuveriteľne pomaly.

„Vážka malá,

do sveta od mala,

túlavé topánky vždy si mala."

Odrazu moje telo narazilo, no oveľa mäkšie ako by som očakávala. Niekto ma zachytil so slovami: „Tú báseň tuším poznám."

Keď som pred očami uvidela tie ustavične neporiadne vlasy, živé oči a jemný úsmev, cítila som sa ako vo sne. Jediný rozdiel bol len v tom, že jeho hravý chlapčenský hlas znel o niečo mužnejšie. Okamžite som sa ho zachytila a už som ho nechcela nikdy pustiť.

„Peter!" položila ma na nohy a ja som sa odtiahla len toľko, aby som si premerala jeho tvár, „Si to skutočne ty!"

Usmial sa, opäť ten šibalský úsmev, no inší: „Pozri, máme ďalšiu skvelú vec spoločnú! Sme krvocuci."

Neverila som. Aldon ho nezabil. Vzal si ho na starosti, aby ho uchránil pred smrťou a premenil ho. Spravil to preto, lebo vedel, že mi na ňom záleží. To sa mi snažil celý čas vysvetliť, no ja som mu len krivdila. Nemala som. Cítila som sa o to previnilejšie. Ani sa nečudujem, že napokon so mnou nemal trpezlivosť. Možno sa mi to snažil toľkokrát povedať, ale jednoducho ho k tomu okolnosti nepustili. Chudák Aldon.

Dívala som sa na Petra akoby mi boli zhora poslali stelesneného anjela. Opäť som ho tuho objala, načo mi objatie opätoval, ale len na chvíľočku.

„Musíme ísť pomôcť ostatným." povedal vážne a mňa to úplne prebudilo. Horlivo som prikývla. Okrem nás v miestnosti bolo ešte pár sluhov a slúžiek, pár ich bolo zranených a takmer všetci nasmrť vystrašení. Vyšli sme z miestnosti, no na to, čo som videla, som nebola pripravená. Všade mnoho tiel, jedno cez druhé. Všade mnoho krvi, bolo počuť občasné skuvínanie, no zďaleka som začula aj volanie o pomoc. No bolo tu čosi podstatné, čo ma nedokázalo vyzvať do pohybu a videla som, ako sa aj Peter premáha.

Všade bola krv. Privoňala som si a akoby som cítila samotný raj. Zacítila som kúsok predo mnou čerstvú krv, ostatnou som rýchlo opovrhla. Vybrala som sa dopredu, k akémusi sluhovi.Tuším som ho vídavala pri raňajkách. Kľakla som si k nemu a nahla sa, keď ma Peter surovo odhodil do náprotivnej steny až som narazila na mŕtveho sluhu a hneď sa s nechuťou stiahla.

Peter počkal kým na neho opäť pozriem: „Pomôcť, nie zabiť, Anna. Toto nie je pre teba dobré miesto. Odnesiem ho a ty tu počkáš, áno?"

„Nie som pes, nehovor so mnou tak." oborila som sa na neho.

„Tvoje pudy od zvieracích ale ďaleko nemajú, viem to, Anna van Derwick." to oslovenie si odpustiť nemohol. Vzal sluhu akoby nič nevážil a zaniesol ho rýchlo do miestnosti odkiaľ sme prišli. Z tohto miesta sa mi dvíhal žalúdok. Aspoň nejaká zmena od toho opitého stavu.

Opäť som začula volanie. Slepo som sa za ním vybrala, až ma napokon prekvapilo, aké ďaleké zvuky dokážem zachytiť. Ani som nemyslela na to, či ma Peter nájde. No kdesi v diaľke som ho cítila. Jeho vôňu. Že by som takto dokázala vycítiť každého? To preto ma vedel Apollyon celé dve noci sledovať, no predsalen som mala náskok? Hralo mi do karát jedine to, že som tie lesy poznala, narozdiel od neho a tých pár hodín nazvyš, kým si uvedomil, že som ušla. Slabo som sa pousmiala.

Ten strach vo mne bol ako jeden veľký kŕč, tak veľmi som sa o neho i o ostatných obávala. Dokonca i o Therona, no z čisto rozumného úsudku. Krajina predsa nemôže prísť o svojho kráľa. Ani o neho nepríde. Predsa si Theron toho mnoho preskákal.

Došla som až k jedným zaseknutým dverám. No stačil mi jeden silný úder a dvere som vylomila.

„Princezná Anna!" zvolala Sena a hľadela na mňa rovnako prekvapene ako ja na nich. No vyzerali úplne v poriadku, okrem Seninej ruke posiatej modrinami.

„Anna, nemala by si tu byť sama."

„Nie som tu sama. Je tu so mnou Peter."

„Mala by si byť s kráľovskou rodinou. Ale som šťastná, že ste sa konečne našli, i keď za takýchto podmienok."

Nadvihla som obočie: „Ako dlho tu už Peter je?"

„Vrátil sa necelé tri dni od rozsudku smrti."

„Videl som dokonca i tvoju svadbu." ozval sa mi od chrbta. Jemne som sa na neho usmiala a potom si opäť rozpomenula.

„Ranení sluhovia potrebujú vašu pomoc, Alice. Vyzerajú na tom veľmi zle. My s Petrom sa vrátime na horné poschodia, nesmieme strácať čas."

„Nechaj to na nás, Anna, zvládneme to."

„Na prízemí už niet žiadneho lovca, no i tak buďte na pozore." poradil im Peter.

„Koľkí sú tam?" opýtala sa Sena.

Sklopila som ľútostivo pohľad: „Len zopár."

Tieto slová zasiahli každého z nás, no Alice bola bojovníčka: „Poď Sena, potrebujú nás."

Tá len nemo prikývla a obe sa, občas vzlykajúc a kontrolujúc už i tak bezduché telá vybrali smerom, odkiaľ sme prišli, kam ich nasmeroval Peter. My sme sa pomedzi mŕtvych predrali až ku schodom. Na niektorých miestach boli len bezodné diery, ktoré som mohla jedine preskočiť. Neviem, či by som bola takáto obratná aj pred premenou.

Prvé poschodie bolo prázdnejšie, stráže nás práve obchádzali.

„Viete kde je kráľovská rodina? Princ Apollyon?" vypytovala som sa.

„Dúfame, že v ochranných komnatách." prehovoril jeden z nich, „Na týchto dvoch poschodiach nájdete už len mŕtvych. Na druhom a treťom sa bojuje."

„No určite nie pospolu." povedal jeden sklamane.

„Kde sú záchranné komnaty?" dožadovala som sa.

„Medzi tretím a druhým poschodím. Dokážete sa tam dostať skrytými dverami. Zavedieme Vás tam."

„Prídem tam skôr ako vy." povedala som popravde a tým ich i schladila a nevnímala reči typu „to je nebezpečné" a „sama nepôjdete". Celá táto situácia je nebezpečná, „Len mi povedzte kde sú tie dvere."

„Spoznáte ich tak, že sú vedľa nich dvojité svietniky. Tie stiahnete dolu ako páčky a dvere sa vysunú." vysvetlil strážca.

Poďakovala som sa a s Petrom v pätách trielila na tretie poschodie, ku komnatám a modlila sa, aby som našla Apollyona čím skôr.

Ták, dúfam, že s Petrovým príchodom mi dokážete prepáčiť tú drámu okolo Apollyona :D kto sa teší, že je Peter späť a kto veril v to, že skutočne nezomrel? Pomyslel vôbec niekto, že sa vráti práve v takejto podobe? A čo hovoríte na celkovú situáciu? :)

Teším sa na vaše komentáre!

Ďakujem krásne za podporu, ozaj si jej vážim ❤❤

Viki :)