Skutočne by sme boli došli v predstihu, ale Theron mal naponáhlo. Chcel, aby sa ples čo najskôr začal. Rozkázal tak i sluhom a len čo prešiel cez dvojkrídlové dvere aj s Rosalyn, začala sa slávnostná hudba. už boli takmer pri trónoch, keď sme vyrazili my ostatní, ktorí sme začínali ples úvodným tancom. Prví šli Luther a Skylar, za nimi Aldon a Lenore a potom my. Aldon si nás ešte narýchlo premeral, no nesúhlasný pohľad patril predovšetkým mne. Ale mne to bolo jedno. Bola som len rada, že už s ním nemusím zdieľať spoločný vzduch.

Ako sme tak prechádzali cestičkou, ktorú nám vytvorili hostia, počula som prvé šepkanie, či videla prekvapené pohľady.

„Čo to má na chrbte? Prečo má jazvy? Čo sa stalo?" šepkali jedni cez druhých. Nič som nedala najavo, len silnejšie stisla Apollyonovu ruku. Rovnako mi odpovedal.

Postavili sme sa do stredu pódia spolu s ostatnými dvoma dvojicami a začali tancovať nacvičený tanec. Mrmlanie a šepkanie sa dostalo k Theronovi rýchlejšie, ako som čakala. Zámerom bolo len, aby aj Apollyon ukázal istú rebéliu, a hlavne, že Theron nedokáže ovplyvniť všetko. Pretože v posledných dňoch sme museli obaja skákať tak, ako on si zmyslel. A toto bola menšia pomsta.

Síce mi tie rany pripomínali jeden z najhorších dní môjho života, keď ma kráľ obral aj o poslednú hrdosť pred zrakmi všetkých van Derwickovcov. A práve preto som mu chcela ukázať, že ešte vždy nejakú mám. Že nevešiam hlavu.

Apollyon mu chcel dokázať to isté.

Práve si ma Apollyon otáčal späť, keď už mal nasledovať prvý záklon dozadu, keď ma zastavil uprostred pohybu. Díval sa kamsi za mňa. Nestihla som ani otočiť hlavu, keď som započula Theronov rozčúlený hlas: „Čo to má znamenať?!"

Rýchlo som sa postavila Apollyonovi po boku, ani náhodou nechcela som byť kráľovi chrbtom. No pri Theronovi som sa cítila razom maličká.

„Pýtal som sa." povedal tvrdo a oči mu hrali temnejšou farbou ako zvyčajne, „Čo má byť toto divadielko."

„Vybral som jej šaty." povedal Apollyon neutrálnym tónom.

„Už si úplne ohlúpel? Vedel som, že som ťa mal najprv korunovať, a až potom vydaj!"

„Ju z toho neobviňuj." zastal sa ma.

„Práve ju z toho obviňovať budem. Zničila všetko, o čo som sa snažil stodvadsať rokov! Máš v hlave prázdno. Toto nie je správanie, aké má mať princ, následník trónu."

„Nebudem navždy tvojou figúrkou v hre." precedil pomedzi zuby. Aj on mal tak tmavé oči ako jeho otec. Cítila som, že vzduch v okolí ochladol. Sála bola ponorená do ticha, ani muzikanti nehrali. Všetci napäto počúvali.

„Toto si prehnal." sykol Theron priam nenávistne.

„To by stačilo." ozvalo sa kúsok od nás, hlasom pokojným, no zároveň ostrým ako britva. Ten by som spoznala kedykoľvek.

„Ešte aj ty sa zastávaš týchto hlupákov, Aldon? Ešte vždy si mojim synom, tak sa podľa toho aj správaj!"

„Držím sa len toho, čo mi vraví zdravý rozum..."

„Dosť!" prerušil ho Theron, „Alebo snáď chceš byť príčinou rozvrátenia rodiny?"

Jasné, že by mu nedal trest. I teraz sa chcel vyhnúť zbytočnej šarvátke, pretože vážne nikto netušil, čo by bol Aldon schopný. Ten mu iba venoval jeden veľmi škaredý vražedný pohľad. Ale nepovedal nič.

„A ty... synu," to slovo zo seba dostal tak bezcitne a vynútene, akoby ho malo na jazyku popáliť, „Mojím rozhodnutím a stanoviskom..."

Apollyonove oči sa vydesene rozšírili pri týchto slovách. Lenore sa neudržala a vyľakane zvolala: „Len to nie!"

„... ti odoberám právo na trón na ďalších stopäťdesiat rokov."

Prítomní prekvapene zhíkli. Ja som sa na Therona pozerala rovnako prekvapene ako Apollyon, až na to, že v jeho tvári sa odzrkadľovala absolútna porážka.

„Diskusia skončila, rovnako i ples! Moji sluhovia a stráže sa postarajú o to, aby ste v poriadku a bezpečí docestovali domov." povedal všetkým a potom sa otočil k nám a zvýraznil každé jedno slovo, „Svadba prebehne bez korunovácie."

Bolo to ako dýka do chrbta. Alebo rovno do srdca. Nebola som schopná nič povedať, spraviť, i samotný nádych bol príliš namáhavý.

Theron popri nás len tak prehrmel, súrodenci sa na seba beznádejne dívali. Mala som pocit, že za všetko môžem ja. Spočiatku dobrý nápad, ukázať Apollyonovi, ako sa riadiť vlastnými rozhodnutiami a byť samostatnejším, len prehrotil okolnosti k tomu bodu, kam sme sa za žiadnych okolností nechceli dostať. Stopäťdesiat rokov do ďalšej korunovácie. Svadba prebehne bez korunovácie. Tieto slová rezali ostrejšie ako rytierske meče silným švihom. Takto to byť nemalo.

Zo zamyslenia ma prebrala ruka na pleci. Obaja sme sa pozreli tým smerom. Rosalyn nám venovala jeden pohľad, ktorým sa tak veľmi snažila skryť všetky tie pocity. Doteraz nerozumiem, ako to robí. Ja to nedokážem.

„Konala si dobre." povedala a úprimne, no krátko, sa nám zahľadela obom do očí a potom nasledovala Therona, ktorý bol rýchlym krokom na odchode zo sály.

„Toto sa nemalo stať." pokrútil hlavou Luther.

„Čo budeme robiť?" opýtala sa nešťastne Lenore. Čudovala som sa, že im bolo po tomto všetkom ešte do reči.

„Vôbec nič." povedal napokon Apollyon zo zamysleným pohľadom. Mala som pocit, že ma začne za toto nenávidieť. Možno mal Theron pravdu. Ja som bola na vine tomuto všetkému.

„Chceš čakať ďalších stopaťdesiat rokov?" nechápala.

„Ostáva nám vôbec niečo iné?" opýtal sa uštipačne Aldon, „Je rozhodnuté. Nie je možné túto situáciu zmeniť, aj keby sme akokoľvek chceli."

„Je to hlúposť." zamračil sa Luther, „Theron ťa bude korunovať už jedine len zo smrteľnej postele."

„Smutná pravda, pretože ono to tak skutočne bude." utrúsil Aldon. No každý mu dal z pravdu. Súrodenci mlčali, každý sa snažil vyjasniť si myšlienky, či nájsť nejaké východisko. Ani som nepostrehla, kedy všetci odišli. Ale Lenore áno.

„Vidíte to?"

„Čo ako?" pozrel na ňu Aldon.

Lenore sa jemne usmiala: „Po storočí, ba viac, súrodenci konečne držia pokope."

„Je mi to veľmi ľúto." povedala som a všakovako sa snažila zabrániť slzám vyjsť von. Sedeli sme sa posteli vedľa seba ako kopy nešťastia, hľadajúc pravdu vo víne.

„Prestaň sa obviňovať. Už roky som Therona štval, ani mi nepovedal pekného slova. To, že si spáchala pár prehreškov nie je taký problém ako to, ako ťa on vníma. A za to nemôžeš."

„Za to môže Valaine." zamrmlala som.

„Všetci za to môžeme." zdôraznil.

Znova som sa napila vína: „Prečo osud vyťahuje vždy tie zlé karty?"

„Nie vždy." povedal a pozrela som po sebe, „Je pravda, že Theronova vláda na najbližších stopaťdesiat rokov bude ako malé peklo na zemi, no radšej obetujem kráľovskú stoličku, ako svoju kráľovnú."

Nemohla som sa neusmiať. Bolo príjemné vedieť, koľko veľa pre neho znamenám. No on pre mňa znamená ešte viac. Pri tom všetkom, pri tej mnohej strate, stále stál pri mne. Síce to dlho trvalo, ale konečne sme dospeli tam, kde sme máme byť.

Nezdržala som sa a pobozkala ho. Bol to dlhý, láskyplný bozk. A hneď za ním niekoľko bozkov, až ma Apollyon jemne potlačil.

„Počkaj, víno." zasmiala som sa, lebo som takmer pohár rozliala. Chcel mi ho vziať ale rýchlo som sa napila. Nebolo tam toho veľa a tak som vypila pohár do dna, potom mu ho podala. Ale to, že sotva položí poháre na stolík okamžite ma zhodí na chrbát som nečakala. Opäť som ho začala bozkávať, zatiaľ čo rukami ma chytil za driek. Na chvíľu prerušil bozk a ja som sa jemne zamračila.

„Čo bolo v tom víne?" opýtal sa a myklo mu kútikom nahor.

„Nie je to jedno? Mňa to víno práve teraz nezaujíma." povedala som a pritiahla si ho bližšie.

Chrapľavým hlasom sa ozval: „A čo ťa zaujíma?"

„To, čo mi dĺžiš od nacvičovania tanca." povedala som a oči sa mu zaleskli. No zbytočne naťahoval čas, „Apollyon, prosím."

Viac mu nebolo treba. Jeho bozky boli dravé, asi tak, ako moja túžba po ňom. Moje šaty mu nerobili žiadny problém, raz dva boli na zemi. Zastavila som ho a postavila sa. Po celý čas zo mňa nespustil oči, len sedel na kraji postele. Sadla som mu do lona a začala mu rozopínať gombíky, zatiaľ čo on mi zahrabol do vlasy a na krku mi zanechával vlhké bozky. Druhou rukou mi prechádzal končekmi prstov po boku, čo ma príjemne šteklilo. Usmiala som sa a zvliekla mu kabát, poľahky aj košeľu. Pobozkal ma a stiahol zo seba dolu. Ostala som ležať na posteli a sledovala, ako sa zbavuje aj posledných kúskov odevu. Len čo dopadol na zem posledný kus látky, nahol sa nado mňa a jeho panva presne, tvrdo dosadla k mojej. Nezdržala som sa zvolania. Udržiaval rýchle tempo zatiaľ čo som čoraz viac k sebe sťahovala prikrývku a zakláňala hlavu. Prešiel mu rukami po hrdle a potom mi nadvihol hlavu, aby som sa na neho dívala. V kútiku mysle som dúfala, že moje stony nepočuť až na chodbu, no ostatku mysle to bolo úplne jedno. V tej chvíli som mala hlavu plnú Apollyona a zároveň tak prázdnu. Ten mi nedal ani vydýchnuť, na chvíľu poľavil, keď mi telo zachvátili jemné kŕče. Prerývane som dýchala, zatiaľ čo on ma príjemne hladil. Jeho prsty boli oproti mojej horúcej pokožke chladné. Zatvorila som oči a uvoľnila sa. Dostala som pusu na čelo a potom ma otočil na brucho. Odhrnul mi vlasy a vyslúžila som si bozk na každú ranu na chrbte. Objavil i tú na pravom stehne a už som len čakala otázku, ktorá prišla takmer okamžite.

„Odkiaľ máš túto?"

„Od vlka." povedala som krátko a odkašlala si.

„To si mi nespomínala."

„Nespomenula som to nikomu. Vedel to len Marcus." neviem, z čoho mi prišlo viac zle. Či z tej spomienky alebo z Marcusovej smrti.

„Radšej sa o tom nebavme." povedal napokon a dal mi pusu za ucho.

„Ďakujem." hlesla som a jemne pootvorila oči. Za ten pohľad do jeho krásne hnedých to stálo. Tentoraz zvolil jemnejšie tempo, ktoré naše milovanie len krásne zakončil. Jeho stony boli pre mňa ako pohladenie duše.

„Pripravím nám kúpeľ." zašepkal mi do ucha. Obliekol si späť nohavice a ja som sa zabalila do perín. Raz- dva sa tu objavili Alice a Sena a hneď sa stratili v kúpeľni. Do pár minút hneď aj odišli a Apollyon sa ku mne vrátil tak ako ho Boh stvoril. Začervenala som sa pod jeho pohľadom a odbalila sa z perín. Bez bozku ma do kúpeľne ani nepustil. Rýchlo som sa ponorila do príjemnej horúcej vody a on za mnou. Voda voňala ako ruže. Spokojne som sa usmiala a namočila si vlasy po korienky. Zdvihla som sa späť, do spojených rúk nabrala vodu a obliala mu s tichým smiechom hlavu. Spravila som to ešte raz, no nebránil sa, čoho som využila a s potmehúdskym úsmevom mu stiahla hlavu pod vodu. Rýchlo sa vynoril a zdrapil ma do objatia, no ani to mi nebránilo v tom aby som sa mohla na ňom smiať.

V tom nás vyrušil hlas z vedľajšej miestnosti.

„Apollyon?" bol to Aldon. Nechápavo som pozrela na Apollyona. Prestal ma objímať.

„Deje sa niečo?" ozval sa a začal vyliezať z vane. Nasledovala som ho a rýchlo sa zakryla bielou jemnou látkou. Ostala som stáť vo dverách zatiaľ čo Apollyon už oblečený v nohaviciach vošiel do izby. Aldon si nás premeral.

Čakala som uštipačnú poznámku, lebo jeho oči o nej v jednom okamihu nasvedčovali, no asi sa dialo čosi vážne, pretože sa zdržal a povedal: „Skylar rodí. Hneď teraz. A chce aby si bola pri nej, Anna."

Pre zmenu pozrel po mne a ja som rýchlo prikývla. Bez zbytočného zdržania opustil izbu a Apollyon mi pomohol nasúkať sa do šiat. Bosá s mokrými vlasmi som bežala po chodbe, až ma uvidela jedna slúžka a hneď ma naviedla do jednej z komnát. Vyšla som hore po schodoch, vydýchala sa a otvorila dvere. Bolo tam toľko ľudí, že som sotva vnímala, v akej miestnosti som sa to objavila, no prostredím sa veľmi nelíšila od Aldonovej, steny mali nádych modrej. Okolo postele bolo niekoľko slúžiek, jeden muž, určite lekár a samotný Luther, ktorý sedel pri posteli a držal svoju milovanú Skylar za ruku. Zdola som počula hlasy, rozoznala som Apollyonov, i Aldonov, tuším i Theronov a Rosalynin.

„Anna." vydýchla Skylar ,napriek bolesti a situácii si ma letmo prezrela, „Si bosá?"

Začudovala som sa nad jej pobaveným úsmevom. Jemne som prikývla, keď sa za mnou ktosi dorútil a takmer ma zvalil.

„Prepáč, prepáč. Ó Bože môj. Ako si na tom? Je všetko v poriadku?" vyrapotala zo seba na jeden dych Lenore.

„Pokoj, Lenore." povedal jemne Luther, no svaly tváre mal napäté.

„Ste pripravená?" opýtal sa lekár. Skylar rýchlo prikyvovala, „Tlačte."

Na tento pohľad, túto chvíľu, som nebola vôbec pripravená. Navyše som stále nevedela pochopiť to, prečo ma Skylar chcela mať v takejto chvíli pri sebe. Veľmi príjemne mi padlo, keď ma Lenore chytila za ruku, i keď si myslím, že tým chcela utešiť skôr seba ako mňa.

„Zvládaš to, Skylar. Veľmi ťa milujem." povedal jej potichu Luther. Slúžka jej uložila mokrú handru na čelo a Luther jej voľnou rukou pohladil vlhké vlasy. Skylar sa vydýchavala, videla som, ako statočne bojuje. Lekár kývol Lutherovi, a ten ju nežne vyzval, „Potlač."

Skylar poslúchla a vyšlo z nej bolestivé vrčanie, i jej tvár sa bolestivo napäla.

„Ešte trochu." naliehal lekár a Skylar na druhý dych potlačila. Začuli sme detský plač. Skylar hlasno vydýchla a priškrtene sa zasmiala. To šťastie v ich tvárach, keď sa na seba pozreli sa nedalo popísať. Bola to snáď najkrajšia vec čo som kedy videla.

Lenore vedľa mňa sa tiež uvoľnila. Stisla som jej ruku a akoby sme sa bez slov dorozumeli, naraz sme sa objali, obe s úsmevmi na tvárach.

„Posledný krát. Zvládneš to." podporil ju Luther a Skylar s vypätím síl potlačila. Detský plač bol lahodou pre uši.

„A je vonku." povedal milo lekár a okamžite bábätko umyli a zabalili do plachietky.

„Čo je to?" opýtala sa nedočkavo Skylar a unavene natiahla ruky za bábätkom. Uložili jej ho na hruď a hneď si vyslúžilo milujúce pohľady oboch rodičov.

„Princezná." povedal šťastne lekár a dojaté slúžky začali odkladať veci. Podišli sme s Lenore bližšie. Luther pobozkal na čelo najprv Skylar a potom malú.

„Ako sa bude volať?" opýtal sa Luther.

Skylar sa na nás usmiala a potom sa zadívala na Lenore: „Chceš jej vybrať meno?"

„Ja?" opýtala sa prekvapene s rukou na hrudi. Videla som ako ju to dojalo, nestihla zadržať slzu a tak si ju rýchlo zotrela opakom ruky. Plač bábätka už ustával, rovnako ako zapĺňal izbu pokoj. Lekár dal Lutherovi odporúčania a povedal, že sa o pár hodín zastaví. Ostali sme tam už len my a Skylarina dôverná slúžka.

„Myslím, že by sa mala volať Luna." povedala napokon neisto Lenore, „Zrodila sa za neskorej noci."

„Luna." zopakovala Skylar s unaveným, no nesmierne šťastným a pokojným úsmevom.

„Krásne meno." usmial sa na Lenore Luther.

Lenore sa zoširoka usmiala a potom sa pozrela na mňa. Opätovala som jej úsmev. Chcela som rodinku nechať osamote, a tak som navrhla, že ich necháme odpočinúť. Skylar sa vďačne usmiala.

„Ďakujem, že ste boli pri mne. Veľmi si toho vážim." prehovorila Skylar, zatiaľ čo malinká otvárala hnedé očká ako gombičky. Malá Luna.

„To je to najmenej." usmiala som sa na ňu a potom sme zišli s Lenore dolu. Všetci van Dersickovci na nás s očakávaním hľadeli.

„Je to princezná." povedala som s úsmevom.

„Luna." dopovedala Lenore a úsmevy sa rozhostili na všetkých tvárach, okrem jedinej. Ale i tej pohľad znežnel. Van Derwickovci vítali nový prírastok.

Drahí moji, toto bola jedna z dôležitých kapitol, a teda veľmi by som chcela vedieť vaše názory, ohľadom odobratia trónu, celkovej situácii a napokon i malej Luny :)

A verím, že vás tá prvá vec rozhodila, musím s ľútosťou oznámiť, že do konca príbehu máme už len pár kapitol! ( ak správne rátam :/ :D )

Ďakujem za vašu úžasnú podporu, vďaka vám sa dostal tento príbeh tam, kde je (dokonca bol už aj 1. vo vampire!), za každý vote i koment ❤❤❤

Viki :)