„Lauritz z mesta Gahrn na juhozápade Severu, si obvinený za zabitie dvoch nevinných osadníkov, len päťdesiat modrých míľ od kráľovských hradieb, kedy si sa vydával za jedného zo stráží, rovnako aj za hrubé správanie voči princeznej Anne z tretej generácie neviest pre tretieho syna a za zneužívanie dôvery kráľovskej rodiny, kedy si ju okradol o vysokú peňažnú sumu a využil ju pre svoje potreby a na to, aby sa ti dožičilo vyššieho postu, a teda na úplatky."

Neviem, kedy budem dostatočne múdra na to, aby som vedela rovnako ľahko vysloviť na tri nádychy takto zložitú vetu. Nemusím vravieť, že som sa stratila niekde v strede rozprávania hovorcu. Ale snažila som sa tváriť, že úplne rozumiem čo hovorí. Nemôžem predsa Apollyona sklamať.

„A ty, Claudio z mesta Reik na západe Severu, si odsúdený za spolupáchateľstvo, čím ste obaja ohrozili kráľovskú rodinu. Priznávate sa?" vyzval ich hovorca. Na sucho som prehltla.

„Pr.. pri... priznávam." ledva zo seba vykoktal Claudio. Bola by som zvedavá, čo mu Apollyon natáral, alebo či toho v hlave naozaj nemá veľa, ako vravel. Dokonca mi ho prišlo i trochu ľúto. V skutočnosti som o ňom ani nič nevedela, zatiaľ čo z Lauritza som už mala husiu kožu na zátylku. Alebo to spôsobilo to, že som razom zacítila kohosi cudzieho, ktorý prerazil moje myslené bariéry. Zvrtla som sa a zazrela na Aldona. Ten ma prepaľoval pohľadom, no napokon sa stiahol a zazrel na Apollyona. Kam zmizol ten pokoj, čo panoval medzi hradbami kým sa nenakopili tieto problémy?

„Priznávam sa ku všetkému, ale určite som nezabil tých sedliakov!" zvolal pobúrene Lauritz, „Váš milovaný princ, budúci kráľ, je jeden špinavec, narafičil to na mňa! A ty!"

Zazrel na mňa tak nenávistne, až mnou prebehol nepríjemný pocit. Razom som ľutovala, že som sa nechala od Apollyona nahovoriť. Spáchala som čosi zlé, nebola som spravodlivá k tomuto človeku, i keď by ho bol osud počase dobehol.

„Ak by si tam nesedela, zbabelo ukrytá za tými pajácmi, čo sa nazývajú rytiermi ba kráľovskou strážou, vytriasol by som z teba dušu, slizkú ako had!"

Nemo som zaskočene na neho pozerala, neschopná slova a určite úplne bledá v tvári. Jeho slová mi pálili srdce.

„Najradšej by som ťa bol pretiahol, až by si kričala o moju milosť!"

„Už dosť!" zreval pobúrene kráľ, dokonca sa aj postavil.

„Škoda, práve som sa začal baviť." zamumlal Aldon vedľa nás pobavene a tentoraz si vyslúžil káravé pohľady od viacerých. Pretočil očami, čo mi prišlo u neho príliš neobvyklé a za inej situácii by som sa na tom možno aj zasmiala, ale teraz nie, „Neber si to tak k srdcu, Anna. Je to obyčajný chudák. Už dávno mal visieť. Dneska prišiel jeho veľký deň."

„Ako môžeš byť tak bezcitný." zašomrala som.

Aldon sa zasmial: „Drahá Anna, ak by som bol úplne bezcitný, ako si ty myslíš, ktovie, či by si tu tak pokojne sedela."

Vydesil ma tak, že som sa od neho radšej otočila.

„Prestaň ju desiť." pokarhal ho Apollyon.

„Pravda desí, všakže?"

Tak toto bolo tak trefné, až som na moment zatajila dych. Vymenili sme si s Apollyonom rýchle pohľady, no to nás už zaujali Theronove slová.

„Pôjde prvý! Ihneď!" Lauritz sa sem – tam metal, no nič proti strážam nezmohol. Vyviedli ho na popravisko a uviazali mu slučku okolo krku. Potom vzali aj toho druhého nešťastníka, no Lauritzovi vrazil kat do boku dýku a spravil mu nepeknú hlbokú jazvu. Do krku mi vstúpila žlč, zatiaľ čo Lauritz bolestivo zaručal.

„Posledné slová?" opýtal sa ich posmešne kat.

Claudio mlčal, no Lauriz vypľul chrcheľ krvi a nahnevane zreval: „Dúfam, že si vás smrť rýchlo nájde!"

Nato kat stlačil páku a pódium pod nimi sa otvorilo. Obaja sebou začali neprirodzene šklbať, bojovať s poslednými nádychmi, až im napokon po minúte, či dvoch, čo mi prišlo ako hodiny, telá ochabli. Bolo mi z toho všetkého nadmieru zle. Razom mi výhľad zatienili Theron s Rosalyn. Opäť, s odmeranými pohľadmi, ale kráľov hlas bol len oznamujúci.

„Prípravy na Prvý zimný ples začínajú od zajtra. Chcem, aby ste im venovali plnú pozornosť. Apollyon, poobede príď za mnou." povedal a po Apollyonovom krátkom prikývnutí sa obaja vybrali na odchod a my napokon za nimi.

Prečo je tak ťažké, v tak veľkom hrade, nájsť si chvíľu pre seba? Už hodnú dobu som sa snažila každého vyhnúť, až si ma niektoré slúžky už obzerali. Bolo mi to jedno. Vyšla som na posledné poschodie s komnatami, no čo čert nechcel, Aldon mi šiel rovno oproti. Otočila som sa, no bol pri mne priam neuveriteľne rýchlo. Ani som nestihla vnímať tú jeho nadľudskú rýchlosť, už ma zastavil rukou na pleci.

„Aldon potrebujem byť sama." pokývala som hlavou odmerane. Nemohla som ho poriadne vystáť vo svojej blízkosti.

„A ja sa potrebujem porozprávať." povedal a pohľad na moment uprel na sluhu, čo sa ponevieral po chodbe a potom späť na mňa, „Koho potreba je dôležitejšia?"

„Nemusím hádať, aj tak povieš, že tvoja." dala som si ruky v bok a krok od neho odstúpila.

„Odkedy sa z teba stala táto ľadová kreatúra?"

„Odkedy si mi zabil priateľa." precedila som pomedzi zuby.

„Keby si si to nechala vysvetliť..." povedal, no opäť upriamil pozornosť na sluhu. Využila som to na jedno rázne zamietnutie všetkých jeho snáh so mnou viesť, vôbec nejaký rozhovor, no on ma veľmi rýchlo umlčal, keď mi priložil prsty k perám. A veru, síce som otvárala ústa, ani hláska zo mňa nevyšlo. Okamžite som sa chytila za hrdlo. Ako to spravil?

Sluha práve prechádzal okolo nás, keď ho Aldon namosúrene schmatol a tesáky mu zabodol hlboko do hrdla. Muž ani nestihol vykríknuť, lebo na neho použil rovnaký trik ako na mňa. Aj keď som nemala hlas, kričala som ako pominutá, úplne pritisnutá o stenu čo najďalej od neho a postupne sa posúvala preč, striehnuc aby sa nevybral ku mne.

Aldon sa pár satiami do sýtosti napil a muž padol bezvládne na zem. No to už bol Aldon pri mne, zatiaľ čo ja som sa od strachu tisla ešte viac k stene ako predtým, a priala si, aby som ňou vedela prejsť ako duch.

Utrel si krv z úst: „Dočerta aj s Theronovými špehmi."

Pohľad som na moment uprela na mŕtveho muža a potom späť na Aldona.

„No tak prehovor už, Anna." vyzval ma a zázrakom, akoby sa mi bol hlas vrátil.

No ledva som zo seba čosi dostala: „Ako... ako si mi vzal hlas?"

„Len som sa pohrával s tvojou mysľou. V skutočnosti ti nedokážem vziať hlas." povedal, akoby to nič nebolo a ja som bola jedno malé neskúsené decko.

„Prečo si ho zabil?"

„O jedného špeha menej." povedal opäť s tým nadľahčujúcim tónom hlasu.

„Budeš mať z toho problémy." prečo som to vôbec riešila? Priala som si, aby ma z toho problémy. A aby mi dal konečne pokoj, „Nechaj ma odísť, prosím."

Slabo sa uškrnul: „Vravíš to tak, ako by som šiel zabiť aj teba. Jediné, čo ale chcem je vedieť pravdu."

Už bol jeho hlas o niečo tvrdší. Nevravela som nič, len som si zahryzla do pery.

„Anna..." vyzval ma chladným hlasom.

„Nepoviem ti ju!" zvolala som, už som z neho bola na nervy. Prekvapivo odo mňa odstúpil.

„Tak predsa len to všetko bola lož." povedal víťazne, no i tak nebol dva krát nadšený, „To mi zatiaľ stačí."

Po týchto slovách ma tam zanechal a ja som sa len unavene zviezla po stene na zem. Neplakala som, len som tupo zízala pred seba. Ani som nevnímala kričiace slúžky a napokon i nepokojných sluhov, ktorí mŕtveho vzali preč. Nevnímala som ani ich prihováranie sa. Jediné, čo som chcela spraviť je dobehnúť Aldona, nech mi vezme myšlienky tak, ako mi vzal hlas. Už toho bolo na mňa moc.

Napokon došiel sám Apollyon, na nič sa nepýtal, len si ku mne kvokol, dal mi vlasy na oboch stranách tváre za ucho a pohladil ma palcom po líci.

„Poď, potrebuješ si oddýchnuť." s týmito slovami mi pomohol vstať a duchom neprítomnú ma vzal do našej komnaty a uložil ma na posteľ. Sedel tam mlčky pri mne, dokedy sa mi od únavy nezatvorili oči, pretože jeho jemné hladenie mojej ruky palcom ma dokonale uspávalo.

Stála som oproti Apollyonovi v strede tanečnej sály, asi osem krokov. Štyri moje, štyri jeho. On mal ruky za chrbtom, ja som ich mala zopäté na páse. Tak ako iné dni, aj dnes sme sa ladili. Moje šaty hrali tyrkysovou farbou, väčší výstrih lemovaný jemnou striebornou čipkou. Apollyonov kabát rovnakej farby ako moje šaty mal strieborné gombíky. Zato jeho krátke balónové nohavice mali aj tyrkysové aj strieborné pásy. Obuté mal hnedé nízke čižmy, ktoré, ako som už ten čas zistila, sú jeho najobľúbenejšie.

Ozvali sa prvé tóny a vykročili sme k sebe. Zdvihli sme ruky a jedny si spojili, druhú som mu položila na plece a on mne na pás. Vlastne až pod pás. Začali sme tancovať naučené kroky, pritom sme neprerušovali očný kontakt. Pri jemnej zmene hudby si ma natisol ešte bližšie a začali sme sa otáčať do opačnej strany. Razom si ma Apollyon roztočil, až sa mi sukňa jemne zavlnila a keď som sa k nemu otáčala späť, zastavila som sa úplne natisnutá na neho. Omotala som nohu okolo jeho členku a on mi pustil ruku, aby ma mohol ohnúť dozadu, tak ako to stlmená hudba kázala. Každý pohyb sršal eleganciou, tak ako to i malo byť, a zároveň vyzývavosťou. Vlasy sa mi už dotýkali zeme, rovnako i prsty mojej natiahnutej ruky. Apollyon mi prstami pohladil hrdlo a pokračoval po mojom výstrihu, tak mučivo pomaly, až sa mi rozbúchalo srdce. Opäť. Šlo mi takmer vyletieť, keď som videla ten jeho vášnivý pohľad. Nacvičene som mu zastavila ruku, ktorá bola už kdesi na mojou bruchu a on ma opäť narovnal. Pokračovali sme v tanci, len čo sa hudba znova rozbehla.

„Keby som tak teraz len mohol..." zvyšok nemravností ani nedopovedal. Uškrnula som sa.

„Aj tak mi príde tento tanec vyzývavý."

„Zvyky a tradície, Anna." vdýchol mi do tváre, tak blízko sme si boli. Nesúhlasne som pokrčila nosom, „Tvoja rebélia nebude môcť, spávať, že je to tak?"

„Len mi vadí, že tentoraz som Theronovou poslušnou bábkou i ja." hudba bola hlasná a teda sme sa nebáli, že by naše slová mohli počuť nesprávne uši.

„Ani mne sa to nepáči, ale nemôžme si dovoliť prehrešiť sa."

„Toho sa držíš po celý čas. Takmer." opravila som sa.

Jemne sa zamračil a opäť sa hudba stlmila, takže som sa opäť ocitla dolu hlavou s tým rozdielom, že teraz som ju vytočila nabok, aby mal Apollyon prístup k hrdlu.

Jeho tesáky mi poškrabali pokožku, keď mi prechádzali po línii tepny, no napokon som si len vyslúžila vlhký bozk na pokožku. Vďakabohu, že ma nemusí skutočne pohrýzť. To by bola posledná kvapka, pretože celé toto divadielko mi bolo proti srsti.

Opäť ma narovnal.

„Keď iné nie, aspoň sa netvár, akoby som ťa bol utýral." zamrmlal, aj keď v očiach mal slabé pobavenie.

Musela som sa zmieriť s tým, že s týmto nešťastným tancom nespravím nič. A že celý večer budem musieť byť slušné dievča. Musím byť taká, aká má byť kráľovná, ale podľa Therona. Ak by sa to dalo nejako zmeniť... Lenže on má pod palcom všetko.

Takmer.

„Ešte vždy ma obliekaš ty, že?" opýtala som sa dychtivo.

„Navrhujem ti šaty, ale..." zaškeril sa, „Môžeme to nazvať aj takto."

„Tak potom mám jeden nápad." tajnostkársky som sa usmiala a pošepla mu plán do ucha.

Chvíľu to zvažoval, no napokon sa na mňa pousmial: „Toto je moja kráľovná."

„Toto naše rozhodnutie určite neovplyvní. A teda, nič sa nestane." povedala som nadšene. Vyhýbať sa pravidlám a zároveň ich neporušiť – tento nápad sa mi pozdával.

„Ak si rozhodnutá, dovoľujem ti to."

Odhodlane som sa narovnala: „Som."

„Si prekrásna, Anna." vydýchla rozčarene Alice.

„Čo ten chrbát?" opýtala som sa jej poza plece.

„Bol to dobrý nápad. Skutočne." pochválila ma . Jemne som sa usmiala a pozrela späť do zrkadla. Šaty boli, ako inak, tmavé bordové, s čiernou čipkou na chrbte, ktorá bola práve tým zámerom, s výstrihom a strieborným jemným šitím. Vlasy mi Sena vypla do vrkoča vysoko na temene a nechala volne padať na plecia. Z jedného prameňa mi uplietla vlasy ako čelenku a ponapichovala do nich strieborné ozdoby. Na prst som si nastokla Apollyonov prsteň s erbom kráľovskej rodiny.

„Je to dokonalé. Všetko. Ďakujem vám obom." usmiala som sa na nich.

„Pre našu princeznú všetko." hrejivo sa usmiala Sena. Dnu vošiel Apollon a už obe pratali preč zrkadlo, tak ako vždy. Apollyon si ma niekoľko krát poprezeral. Usmiala som sa a otočila sa dookola.

„Boh mi nemohol dožičiť krajšej ženy." usmial sa a pritiahol si ma k sebe. Hneď som ho objala, čo ho málinko prekvapilo, ale objatie mi opätoval. Všimla som si, ako sa Alice so Senou pri dverách usmiali, no potom sa rýchlo vytratili z izby.

Apollyon mi zdvihol ruku a prezrel si prsteň.

„Je to ako čakať na najlepšie narodeniny, aké si môže malý chlapec priať." povedal zamyslene, mysliac na našu svadbu.

„Tešíš sa?"

„Ty nie? Budeme svoji. Ani nevieš, ako veľmi sa teším, keď budeš van Derwicková. Pristane ti to."

Sklopila som pohľad a hanblivo sa usmiala. Vedel ako na mňa zapôsobiť.

„Asi aj ja sa teším."

„Ak ide o premenu..."

„Nechcem to teraz riešiť." zastavila som ho rýchlo a prstami mu prešla po látke kabáta. Prekukol ma, skutočne som sa obávala práve tohto. Predsa len, je to veľká vec a netuším, čo sa stane. A práve preto som to nechcela riešiť. Nie teraz. Nechcela som nám obom kaziť náladu. Budeme mať na to ešte mnoho príležitostí, aby sme rozoberali túto tému.

„Poď, radšej by sme tam mali byť už skôr." povedal a ponúkol mi rameno.

Prijala som ho: „Dobre. Ale sľúb mi, že so mnou pretancuješ celú noc."

„Inak som to ani neplánoval." usmial sa, „Ba viac ako celú noc."

„Skutočne? A čo keď ma rozbolia nohy?"

„Tak ťa na rukách ponesiem rovno do postele."

„To sa mi páči."

„Mne sa páči aj to, čo by nasledovalo potom."

„Čože?" udivene som na neho pozrela, no oh sa už tlmene smial nad mojou reakciou. Potom mi to došlo a zavrtela nad ním hlavou, „Že som sa pýtala."

„Veď práve. Aj tak by som ti to nepovedal."

So spoločným smiechom sme opustili komnatu. Vidím to na celkom peknú noc.

Ďakujem za vašu podporu :3 :) teším sa na komenty a názory :)

Viki :)