Utápala som sa v mori slov a atramentom popísaných stránok, keď do čitárni ktosi vošiel. Kroky sa približovali, no z môjho miesta som medzi uličky nedovidela.

„Kto je tu?" ozvala som sa váhavo.

„Anna, to si ty?" ozval sa láskavo Luther a vyšiel z jednej uličky aby sa mi konečne ukázal.

„Kto iný?" opýtala som sa s úsmevom, „Vidím, že máš dobrú náladu."

„Theron a Rosalyn opustili hradby, takže si môžeme konečne všetci vydýchnuť. No stále buď opatrná, otec má špehov všade." varoval ma, „Je akoby posadnutý, ak nemá niečo pod kontrolou, zúri."

„Vieš čosi nové? Našli niekoho podozrivého?" obávala som sa, že Johnove meno bude hneď prvé na zozname.

„Ak to chceš vedieť, preverili i tvoju osadu. Nik podozrivý. Ani po výzve, aby sa priznal a ani po... donucovacích prostriedkoch. Neber to zle. Preverovali prevažne mužov, no určite sa im nič závažné nestalo."

„Nik podozrivý?" neverila som.

„Vôbec nik."

„Ten!" zdržala som sa nemravných slov, predsalen, na moju terajšiu hodnosť a hlavne pri princovi sa to nepatrí. John nemá ani toľko úcty v sebe, aby sa bol priznal k činu? Strachopud! Ani štipka odvahy v ňom neprebýva! Ale na druhú stranu, bol by obvinil aj nás. No veril by takej hlúposti kráľ? Po mojom pristihnutí možno aj áno. Ale ak by som bola dostatočne presvedčivá, možno by bol uveril nám a Johnove slová bral ako báchorky.

„Vieš o tomto všetkom niečo?" vyzval ma.

„Nie." nasadila som čo najpresvedčivejší hlas. Ale zabudla som na to, že upíri v ľuďoch dokážu čítať. Snažila som sa tok myšlienok zmierniť, ale bolo neskoro. Luther ma zatlačil do kúta. Alebo skôr k stene, keď u mne urobil krok a ja som zacúvala. Chladná opora za chrbtom mi ale dodala trochu odvahy.

„Niečo vieš." obvinil ma, no výčitky by som hľadala márne, bol tam len strach, ktorému som rozumela, pretože doteraz žil v ilúzii, že jeho tehotnú ženu a dieťa ochránia mocné hradby za každých okolností. Som chodiaca katastrofa.

„Luther ak by som niečo vedela..."

„Určite by si sa nevyzradila. Ani pred Theronom. Ide v tom s tebou i môj najmladší brat?" dožadoval sa dychtivo pravdy.

„Bol by posledný, koho by som zaťahovala do svojich problémov." aká prostá lož, pretože doteraz sa mi daril len opak, „Neviem nič, skutočne. Aspoň nič čo by sa týkalo tohto problému."

„Mali ste v osade previnilca?" chytil sa na moju návnadu.

„Zlodeja." lož bola sladká ako med, zostávala na jazyku a zatemňovala zdravé myslenie.

„Luther!" ozvalo sa odo dverí a mne odľahlo, „Ani vlások jej neskrivíš!"

„Kľud, Apollyon. Nechcem zbytočné súperenie. Len sme riešili vážnu tému." povedal Luther pokojne.

Apollyon k nám došiel a oboch si nás podozrivo premeral. Pokúsila som sa o úsmev.

„Vieš, že to sa na mňa nehodí." vytkol Apollyonovi Luther, „Len mám obavy."

„Za hradbami sme v bezpečí. Pred pravdou i nebezpečenstvom. Vždy tomu tak bolo, tak prečo mať teraz obavy?" odkedy tomuto i Apollyon tak slepo verí? Alebo je to len jeho finta?

„Máš pravdu." Luther sa krátko zasmial, „Budem ako Theron."

„Ešte to by nám chýbalo." usmial sa Apollyon a vzal ma za ruku, aby si ma k sebe pritiahol, „Plašíš mi tu ženu, pozri, je bledšia ako ty."

„Prepáč Anna." zdvorilo sa usmial Luther.

„Nič to." povedala som s úsmevom. Apollyon zvládol to podozrivé dusno poľahky zahnať, čím sa mi teda uľavilo.

„Ospravedlň nás." povedal Apollyon a Luther sa s nami krátko rozlúčil. Počkali sme, až kým sme si neboli istí, že je ďaleko za dverami a potom sa na mňa Apollyon otočil s otázkou v očiach.

„Luther vraví, že v osade nič nezistili. A teda sa John nepriznal, alebo sa prinajmenšom vôbec netváril podozrivo."

„Možno tam v tom čase ani nebol."

„To je hlúposť. Živí rodinu." pokývala som hlavou.

„A čo jeho žena? Neživí ona rodinu?"

„Myslíš, že sa oženil?" toto ma trochu ranilo, aj keď vlastne nemalo prečo. No bola som preč sotva tri mesiace.

„Videl som mu na prste ukutú obrúčku." povedal sucho.

Neveriacky som sa na neho pozrela. Takže skutočne? A vraj ma miluje! Toľko hlúpostí, čo natáral! Šlo mu len o pomstu! Slepo sa hnal za niečim, čo nemalo ani zmysel. Úplne potratil zdravý rozum. Kvôli jeho hlúposti zomreli ľudia, navyše doma ho čakala žena.

„Vzalo ťa to?"

„Prečo by sa niekto tak rýchlo hnal do svadby? Ani srdce mu nevychladlo, už horí pre inú! Hnevám sa, pretože som si kedysi myslela, kedysi som chcela aby bol mojím mužom. Tak veľmi sa mi teraz hnusí tá predstava. Mohla som byť tak slepá?"

Apollyon ma len sledoval.

„V poslednej dobre každý večer ďakujem Bohu, že zaspávam pri tvojom boku, a nie pri niekom inom. I keď to všetko prináša útrapy." usmiala som sa a privinula si ho k sebe.

„Nerád sa dívam, ako sa trápiš."

„Trápi ma osud, už celý život. Od hladomoru, cez vlky, po ťažký boj s tým, aby som držala krok s kráľovskou rodinou. Je to ťažké, keďže tie vaše sú od prírody dvakrát rýchlejšie." uškrnula som sa.

„Dlho to už nebude tvoj problém." sledoval mi oči. Ja som sa vpíjala do tých jeho.

„Kedy ma premeníš?" opýtala som sa opatrne. Hlas ma zrádzal. Rozumela som, že môj ľudský život sa rýchlo končí, no snažila som sa na to nemyslieť. Ale v niektorých chvíľach sa to nedalo.

„Všetko má svoj čas. Zatiaľ sa o toto nestrachuj. Už i tak toho máme na pleciach až – až."

„Páči sa mi, že rozprávaš o nás dvoch." usmiala som sa a vzala jeho tvár do dlaní. Už len kúsok ma delil od bozku.

„Rátam s tebou, predsa." utvrdil ma. Priblížila som sa k nemu, keď váhavo prehovoril, „Tie vlky..."

„Čo s nimi?" odtiahla som sa.

„Bola to naša vina. Moja, Theronova a Lutherova. Luther i Aldon sú mojimi radcami, keďže iba tretie dieťa má plné právo na trón, ale poznáš Aldona. Náš počin bol nepremyslený a chcem, aby si vedela, že ma to skutočne mrzí. Nikdy som sa s tým veľmi nezapodieval, zatiaľ čo Luther to ľutoval. No teraz, keď ťa poznám, tak ako on poznal Skylar, už mi nie sú ľudské životy tak ľahostajné."

Sadla som si do najbližšieho kresla a Apollyon zopakoval môj počin. Nadýchla som sa, pretože spomienky na onú udalosť boli veľmi živé: „Toto mi musíš vysvetliť."

„Veľmi ochotne to urobím." vydýchol, no potom prešiel k veci, „Bolo to veľmi zlé rozhodnutie a veľká chyba. Pred dvoma rokmi sa počet upírov v krajine výrazne zriedil. To obdobie je známe tiež ako prvá vlna. Lovci sa na nás chystajú už niekoľko desaťročí. Vedia, že medzi nimi žijú upíri, jedného si odchytia a mučia, aby vyzradil všetko, aby boli múdrejší. No počas prvej vlny boli príliš silní a skrývali sa v horách, blízko dedín. Najlepší vojaci pripravili lesť a poslali proti lovcom vlkov. Tisíce vlkov. Boli ich spoločníci v boji. Ale vlka poslúchať nenaučíš, sú to najdivokejšie zvery, aké môžu hory ukrývať. Keď už bolo po boji, nespokojní chtiví vlci napadli dediny. Vojaci sa nesmeli vyzradiť, osadníkov neochránili, i keď si myslíš, že by mali. I bez toho bolo ťažké ututlať všetko zlo čo bolo napáchané a i existenciu upírov. Nemohli sme si dovoliť ďalšie chyby. Tak zomreli nevinní."

Tlačili sa mi slzy do očí, no nechcela som plakať. Pre tie nevinné životy som sa naplakala už dosť.

„V tú noc," začala som a snažila sa, aby môj hlas neznel rozochvene, „som bola s horármi blízko dediny, rúbali sme drevo. Mark vravel, že má nepríjemný pocit a stále opakoval, aby sme sa vrátili. Rodrick, veliteľ, napokon dal na jeho slová a začali sme nakladať drevo. A vtedy som to počula aj ja, zlovestné vrčanie. Vlci sa na nás rozbehli, ale podarilo sa nám ich horiacimi fakľami a sekerami odplašiť, no oni sa rozbehli rovno do dediny. Kde priniesli len skazu. Občas si vyčítam, že som nespravila čosi viac. Myslela som len na seba, na iných nie. Mala som."

„Bola si neskúsená a mladá."

„Mladá? Čo mi priniesli tie dva roky?" pokrútila som neveriacky hlavou.

„Múdrosť, oddanosť, silu a hlavne odvahu, ktorou prekypuješ tak ako svojou krásou." povedal jemne. Sklopila som pohľad a sledovala ryhy na dlažbe. Ale Apollyon mi pokoja nedal. Namiesto toho si vypýtal jeden vrúcny bozk.

„Keď budem kráľom," vydýchol mi do tváre, „a ty mojou kráľovnou, nevinným sa ani vlások neskriví. To sľubujem."

„Kiež by sa to dalo zariadiť už teraz." poklesli mi plecia.

Dlho neodpovedal, naopak, len odo mňa zamyslene odkráčal. Len som tam tíško stála a sledovala ho. Nakoniec sa až nadľudsky rýchlo zvrtol a pohľadom našiel moje oči: „Možno by sa niečo dalo robiť. Stačí len vymyslieť dobrú lesť."

„Ale to je nespravodlivé."

„A toto zbytočné trýznenie je snáď spravodlivé?" ukázal rukami okolo seba.

Musela som mu dať za pravdu. Zamyslene som si poťukala prstami po spodnej pere, no potom som k nemu zdvihla pohľad: „Čo navrhuješ?"

„Jedna možnosť by tu bola."

S očakávaním som na neho hľadela, zatiaľ čo pri väčšom snažení by som mohla počuť ako mu v hlave pracujú kolieska a šťukajú ako tie hodinové. Jeho hnedé oči boli taktiež ponurejšie.

„Potrebujem si vybaviť jeden - nie môj - prehrešok z minulosti. A taktiež by nebolo zlé zredukovať Theronových špehov." temne sa usmial.

Náhlila som sa po chodbe, v hrdle som mala hrču. Bola som až neopatrná, že som sa omylom potkla o vlastnú sukňu. Len – len, že som sa udržala.

„Slečna, ste v poriadku?" ozvalo sa za mnou a ja som sa otočila, „Och, princezná Anna, už by som si Vás mal pamätať, to je mi hanba."

Sluha pokrútil hlavou a pristúpil ku mne. Nedala som na sebe poznať, ako veľmi mi odľahlo, že sa už nemusím tváriť tak podozrivo, keď hľadaného som už našla. Apollyon povedal, že je to rodený intrigant, tak sme sa spoločne dohodli, že budem návnada a on dozrie aby sa mi ani náhodou nič nestalo.

„Ste v poriadku?" prezrel si ma.

„Oh, nie." snažila som sa aspoň o nejaký herecký náznak, „Potrebujem Vašu pomoc."

„Som Váš sluha, nemusíte mi vykať a môžete rátať s mojou pomocou, ale..."

„Kráľ Theron sa o tom nesmie dozvedieť." povedala som a položila mu ruku na plece pre väčšiu presvedčivosť mojej hranej slepej dôvery. Vedela som, že po tomto ani neodmietne. Dokonca som postrehla, ako sa mu zvedavosťou rozšírili oči.

„Určite Vám pomôžem, vravte!" náhlila na mňa.

Vzala som ho za rameno: „Poď prosím za mnou."

Rýchlo sme prešli dve tri chodby a na moment som mala pocit, že som zablúdila. Predsa len toto služobnícke poschodie som nepoznala až tak dobre, aj napriek tomu, že som sa tu pár krát s Petrom prechádzala. Keď som míňala pár mne povedomých miest, ma až zabolelo srdce. Vyrovnám sa raz s jeho stratou?

„Princezná!" povedal zadýchane Lauritz, „Kam sa tak náhlite?"

„Už len kúsok!" precedila som nervózne pomedzi zuby. Kde si, Apollyon?

„Nie nie, trochu sme sa neporozumeli." povedal a prinútil ma zastať, no ruku mi nepustil, „Vzhľadom k situácii, mám pocit, že ma to dostane do problémov."

„Neveríš mi?"

„Ale pravdaže, no viete, tu aj steny majú uši. A hlavne oči. Potrebujem aj ja čosi od Vás."

„Nerozumiem." pokývala so hlavou.

„Istotu." objasnil.

Zapochybovala som. Nevedela som, ako ďalej hrať svoju rolu: „A keď ti ju neviem dať?"

„Tak si musíme byť kvit." bol až príliš blízko a veľmi rýchlo som vedela o čo mu ide. Nespratník!

„Pustite ma!" zvolala som nahlas, nedbajúc, že prilákam pozornosť. Teraz vyšli všetky plány na zmar. Lauritz sa pobavene usmial a chytil ma ešte pevnejšie, tak som mu silne vrazila do hrudi, dúfajúc, že sa mi poradí mu vyraziť dych. Túto fintu ma učil otec. Podarilo sa mi, pustil ma. Ale to už si ma vzal pod ochranné krídla Apollyon, ktorý sa tu znenazdajky so strážami objavil.

„Už sa jej ani nedotkneš! Zatýkam ťa, v mene kráľovskej rodiny van Derwickovcov!" povedal odmerane a stráže sa ho chopili.

„To... to.. hej! Prečo ma zatýkate?! Ja som..." začal sebou lomcovať a kričať, ale Apollyon ho rýchlo zmrazil jednoduchým odôvodnením.

„Si kráľov špeh, tvoje nadržané pudy zapríčinili to, že si sa voči princeznej Anne správal neúctivo a hrubo. Navyše ti na plecia spadá obvinenie za vraždu dvoch sedliakov päť míľ od hradbieb kráľovstva, ktorá ti je určite známa."

„Ale ja som to nespáchal!"

„Obhájiť sa môžeš pred kráľom. Rovnako aj tých niekoľko prehreškov v minulosti."

„Robíš špinavú hru!" vpľul Apollyonovi slová do tváre rozhnevaný Lauritz a potom fľochol pohľadom na mňa, „A ty tiež! Obaja ste špinavci!"

„Za urážanie kráľovskej rodiny je trest odťatie hlavy. Nech sú mi udatné stráže svedkami! Odviesť!" rozkázal Apollyon a stráže ho poslúchli. Ja som ho reflexne chytila za ruku.

„Mám to brať tak, že sme v bezpečí?" opýtala som sa opatrne.

„Ešte musím narafičiť pascu na Claudia, čo bude jednoduché, pretože ten muž toho nemá v hlave veľa. Ty si choď oddýchnuť a priprav sa na zajtrajšiu cestu na popravisko."

Nespokojne som prikývla.

„Neboj, všetko sa uberá správnym smerom." pobozkal ma na čelo a potom mi ponúkol rameno. Prijala som a poslušne sa nechala zaviesť na poschodie s komnatami, nezastavovala sa a vydýchla som si, až keď som zatvorila dvere a ocitla sa v objatí známej fialovej. Ale môj tok myšlienok neustal ani tak.

Všetko sa uberá správnym smerom. Naozaj?Ja som o tom až taká presvedčená nebola. Apollyon je stále len figúrkou v Theronovej hre, Aldon chcel poznať pravdu za každú okolnosť a teda bol nebezpečný a kráľ ma rovnako nenávidí ako predtým. Kráľovná sa ma z neznámych dôvodov zastala a moje srdce stále trúchli za veľkou stratou.

Tak kde je ten správny smer?

No o jednom som presvedčená bola. Nenechám to takto. Apollyon musí byť za každú cenu kráľom a hlavne, sám sebe pánom. To je teraz najdôležitejšie.

Jeheheej! Nová časť! :D dúfam že ste tak isto radi ako ja a teším sa na vaše komentáre a názory :) teší ma, aké nádherné čísla sa pri tomto príbehu zbierajú :) Ďakujem!

Viki :)