Alice mi už pár minút upravovala vlasy, až mi to prišlo smiešne.

„Takže nemám nič vedieť, pravda?"

„Rada by som ti o tom povedala viac, ale pre naše dobro bezpečie pomlčím."

„Princovia nikdy nemali dobrý vkus na darčeky. Ale ženy s jazvami sú ešte krajšie."

„To si teraz vymýšľaš." usmiala som sa, až ma mi spomínaná jazva na sánke pripomenula. Spôsobila mi to prilba keď mi včera spadla z hlavy. Opäť sa mi vyjavil ten moment, kedy ma človek, s ktorým som kedysi chodievala po horách a bláznila sa, udiera mečom s odhodlaným výrazom za zaslepeným víťazstvom. Bolo to strašné.

Pri včerajšom ruchu a srdci, čo mi bilo viac ako kedykoľvek predtým, som si jazvu ani necítila. Až dnes ráno, keď som sa zobudila pri Apollyonovom boku. Ten ma už sledoval hodnú dobu odvtedy. Upíri a ich nechutné chúťky po ľudskej krvi. Navyše, pridal sa k tomu aj boľavý chrbát, no aby som dokázala, že sa viem po mojom ponížení od kráľa a celkovo zlej situácii čo si vyžiadala obete postaviť na nohy, musela som to pretrpieť.

Dnu vošiel Apollyon, Alice sa mu úctivo uklonila a vyšla z miestnosti. Sena tu dnes ešte nezavítala, Alice sa podarilo ma nasúkať do šiat samú.

„Si pripravená?" opýtal sa a pohľadom narýchlo prezrel moju ranu, „Vyzerá to už lepšie."

„Mohol si mi o tom včera povedať."

„Mal som dosť práce," začal a podišiel ku mne a prstami prešiel do mojich vlasov na opačnej strane ako bola jazva a pohladil mi prstami pokožku na krku, „aby som odolal pokušeniu."

„Aj o tom si mi mohol povedať."

„Nechcem ti spôsobovať ešte viac bolesti." namietol a a zvesil ruku, no ja som mu je zachytila a dala na miesto. Pokýval hlavou, „Teraz nie, neskôr. Musíme ísť na raňajky a vypočuť si správu."

„O včerajšom incidente?" preistotu som sa opýtala a on prikývol.

„Myslíš si, že John o nás prehovorí?"

„Nemyslím, ak aj áno. Sem sa to nedostane. Zato moji rodičia..." ani som nepokračovala. Budú veľmi sklamaní, no najhoršie je, že nebudú poznať pravdu, lebo John im ju určite nepovie.

Palcom ma pohladil po líci: „Teraz si nerobme starosti. Neprospieva nám to. A navyše je čas ísť."

„Dobre." povedala som a prijala jeho ruku. Ešte raz som si pre istotu skontrolovala prehodené vlasy, či ozaj veľmi neukazujú ranu. Alice vymyslela, že mi prišije na šaty väčší golier a rozpustené vlasy mi prehodí dopredu. Ozaj to fungovalo, dokonca mi tak úhľadne očesané ani neprekážali, len ukazovali svoju pravú dĺžku, ktorá bola až po vyvýšený pás šiat.

Spolu sme v napätom tichu prišli až do jedálne. Lenore si nás všimla ako prvá a obdarila nás úsmevom. Prešla som na svoje zvyčajné miesto pri nej a Apollyon zaujal svoje miesto po mojej pravici, hneď pri vrchstole. Aldon na svojej pozícii pred Lenore nám, predovšetkým mne nevenoval ani pohľad. Ani on nebol hoden toho môjho. Ešte stále ma jeho čin príliš bolel.

Luther s úsmevom čosi šepol Skylar a pohladil ju letmo po brušku. Rozžiarili sa jej oči, ktoré sa smiali namiesto jej pier a potom Kráľ pokynul aby sme si sadli.

„Tvár sa prekvapene." šepol mi nečujne Apollyon do ucha a popotiahol ma za pramienok vlasov. Jazva bola našťastie na mojej ľavej sánke, čo kráľ vidieť nemohol. No zato som musela strážiť svoje myšlienky, lebo Aldon, ako to už robil posledné dni, by sa rád všetko podozvedal. To som nesmela dovoliť.

„Máme pre vás jednu správu." začal kráľ. Tentoraz nemal ten svoj pamovačný alebo otrávený či drzý hlas, alebo inokedy neutrálny. Teraz som v ňom cítila obavy, „Päť modrých míl od hradieb došlo k krvavej bitke. Stráže pri bráne povedali že nepostrehli nič, dokonca ani stráže čo obehovali okolo hradu. Len že na Ceste princa Apollyona našli dve mŕtve telá sedliakov a stopy konských kopít v rozrytm snehu. Ne nevedno, odkiaľ prišli, pretože odvtedy na cestu znova nasnežilo."

Apollyonovi poskočil ohryzok. Nedala som nič nejavo, ani som pre istotu nerozmýšľala, čo sa ale nedalo.

„Čo to znamená?" opýtala sa kráľovná kontrolujúc svoje emócie.

„Neviem. Skutočne neviem. Ale takto blízko hradu sa nestala žiadna potýčka už päťdesiat rokov!" buchol päsťou do stola, až ma mierne myklo, rovnako ako Skylar ktorá si chytila bruško. Kráľ prepaľoval pohľadom tmavé drevo stola. Kráľovná mu položila ruku na plece a chlácholivo stisla. Bolo to zvláštne gesto, ktoré malo byť iba ich, no videli sme ho my všetci. Prišlo mi to tak súkromné, až to bolo zvláštne.

„Zdvojnásob stráže. Na hradbách i v okolí." povedal pokojne Apollyon.

„To by si urobil ty." vyčítal mu Theron.

„Tak čo ešte?" opýtal sa trpezlivo.

„Pošleme von zvedov." Theron sa otočil na stráže pri dverách a dal im pokyn, „Hneď teraz ich vyšlite na všetky cesty, kohokoľvek podozrivého zajať a vypočuť!"

Stisla som Apollyonovi plece a nemosa opýtala: „Ublížia im?"

Apollyon neodpovedal. Nemusel, pretože mi všetko napovedal jeho pohľad.

Ak by sa na nás teraz niekto díval, asi by sa schuti zasmial. No musela som povedať, že dlho som sa necítila príjemnejšie. Ležali sme s Apollyonom vedľa seba na posteli, naše plecia, ramená a boky sa dotýkali, no hlavy sme mali rovno a sledovali drevený strop s ornamentami nad nami.

„Možno som nemal toľko vymýšľať." prehovoril napokon Apollyon. Vydýchla som.

„Nikto z nás neočakával to čo sa odohralo včera a mňa to mrzí rovnako ako teba, i keď si veľmi cením čo si bol pre mňa schopný urobiť. Skutočne."

Otočila som sa bokom k nemu. Stále mal upretý pohľad na strop. Zahrabla som mu ľavou rukou do vlasov a potom ukazovákom prešla po jeho čele, nose v jamke nad perami a zastavila sa na brade. Celou dlaňou som mu pohladila líce a zaň ho otočila tvárou ku mne.

Kvôli nám trpia iní. Nedalo sa túto skutočnosť nevnímať, no rovnako som nemala v pláne sa pred kráľom stiahnuť ako Apollyon. Mňa ovládať nebude. A viac už ani jeho, o to sa postarám. Pretože pravý následník trónu, budúci kráľ, má podľa správnosti konať podľa vlastného uváženia, a nie Theronovho, ktorý sa považuje ako za samotného boha.

Letmo som ho pobozkala na pery a spodnú mu jemne potiahla. Jedným pomalým šikovným obratom sa ocitol nado mnou a obdarúval ma ďalšími bozkami, ktoré boli čoraz žiadostivejšie a vášnivejšie.

„Anna." dýchol mi do pootvorených pier chrapľavým hlasom, ktorý mi napovedal presne, čo chce, tak ako nazačiatku, keď si to bral s hrubosťou a bez povolenia. Na tú noc, kedy ma doslova dohrýzol a nechal ma umierať som nespomínala rada, no teraz som zároveň ani nemala dôvod spomínať na ňu. Všetko je iné.

Opustil moje pery a jemnými bozkami mi prešiel po líci, až som sa musela tlmene zasmiať nad jeho nežnosťou, a pokračoval po sánke ku krku. Prisal sa ku mne perami a následne som zacítila dve ostré ihličky, ktoré mi bolestivo prepichli pokožku, až som zmraštila tvár. Apollyon sajúc mi prv prešiel dlaňou po látke šiat medzi mojimi prsiami, po bruchu a následne späť hore a po ruke, až našiel moju dlaň a preplietli sme si prsty. Tak isto sme spojili i druhé ruky. Privierala som oči a potichučku trpela, kým on slastne hltal.

Nachvíľu spravil prestávku na pár slov: „Tak dlho som túžil po tvojej krvi, Anna. Prepáč, dnes si jej vezmem viacej."

Mohla som namietnuť. Ale nechcela som. Boli to predsalen muky, ktoré by som pre neho kedykoľvek ochotne pretrpela. No odrazu mi myšlienky napadol nečakaný návštevník. Zastonala som, no tentoraz si toho všimol aj Apollyon. No ani sa nestihol zdvihnúť, keď sa dvere rozleteli.

„Pozývam sa sám, keďže, ako sa zdá, máte tu rušno." povedal posmešne Aldon a premeral si ma, zatiaľ čo som sedela na posteli a pridŕžala si trochu krvácajúce hrdlo. Apollyon mi podal odniekiaľ handričku.

„Čo tu chceš?" oboril sa Apollyon na brata. Ja som radšej zabodla pohľad kamsi na starožitnosti na skrini, bola to vždy lepšia možnosť ako dívať sa na Aldona. Doslova sa mi zhnusil. Zahráva sa so mnou, podrazil ma a teraz si myslí akože čo? Že je samotný boh, že mu je všetko dovolené? Ako som si niekedy mohla myslieť, že je v ňom nejaké to dobro?

„Nie som kráľov zved, to sa nemusíš báť." uškrnul sa Aldon a zaujal uvoľnený postoj, čo znamenalo, že sa tu plánoval chvíľu zdržať, „Ani ma nepohostíš?"

„Rum je v poličke na zámok, tej na ľavo. Kľúč je vo váze."

„To vážne?" povedala som a nechápavo sa na Apollyona zadívala, zatiaľ čo Aldon sa sám ponúkol a rovno si odpil z fľaše. Spokojne sa usmial.

„Prejdi k veci, Aldon." vyzval ho Apollyon.

„Zmeškáš niečo, keď tak naliehaš? Navyše, po večeri si už mal." na moment sa zastavil pohľadom na mne.

„K veci." zasyčal Apollyon a spravil ku mne krok.

„Ako si ju ochraňuješ, milé." povedal pobavene, no už bez žartu pokračoval, „Neublížim jej."

„Už si jej ublížil dosť." skočil mu do reči Apollyon.

Aldon bez reakcie pokračoval: „Vy dvaja niečo tajíte. Neviem, čo si si myslel, ale slepý nie som. A ak to nepôjde podobrotky, pozlotky si z nej informácie ulovím ako horári v lesoch. Občas natrafia a ulovia i niečo, čo predom neplánovali."

Jeho pohľad do mojich očí bol príliš jasný a ostrý. Sklopila som pohľad k zemi.

„Nestaraj sa do toho, do čoho ťa nič."

„Mysli na to, Apollyon, že tajomstvá sú zlo. A Theron ich má najviac, pretože i všetky pozná." povedal varovne, no úprimne. Akoby sa mu v hlase zračila aj obava, „Stačí jedna chyba, ty to vieš. Prečo tie risky?"

„Myslíš si, že by som mu robil naprieky?"

Aldon sa krátko výsmešne zasmial: „Nie, ty by si to nedokázal. Teda, aspoň doteraz. Ale tu, drahá Anna je ako malý čert. Zvábi i upírsku myseľ. Privolala by smrť nesmrteľnému? Je pre teba nebezpečná, rovnako ako tvoja láska k nej."

„To, že ty ju nemôžeš mať neznamená, že mi ju budeš osočovať a znetvorovať." zavrčal Apollyon.

„Si klamár, Aldon." hlesla som, načo som si vyslúžila jeho plnú pozornosť. Akoby si až teraz uvedomil, že tu s nimi sedím i ja.

„A ja viem, že ty si bystrá. Lenže tvoje pocity ti zatemňujú myseľ."

„Som len človek, Aldon!" vyskočila som na rovné nohy, môj hlas mal väčšiu silu, ako som prvotne plánovala. Obaja sa na mňa zahľadeli, „Som len človek. Nemám premýšľanie mladého upíra so stovkou rokov odžitou. Som človek, robím hlúposti a hlúpe rozhodnutia. Je to ospravedlniteľné. Malo by byť. Ale ako si vyžiadať cti, keď sa mi dostáva len osočovania? Si proti našej láske, ale i tá tvoja bola slepá."

Komnata sa na moment ponorila do ticha.

„Toto si prehnala." Aldon sa pohol vpred, vystrašene som zacúvala, no už si medzi nás stal Apollyon a brata zastavil rukou.

„Ani sa k nej nepriblížiš."

„Ste ako malé decká! Hlúpi a nič si nevážite, nič neoceníte." povedal Aldon a stiahol, „Len aby som napokon nemal pravdu."

S týmito slovami, bez vyhnania a zbytočných slov odišiel. Zvesila som plecia, no hneď som na nich ucítila Apollyonove veľké ruky.

„Prečo sa bojím, že ju napokon bude mať?"

Zozadu pri mojom uchu prehovoril: „Nesmie ju mať."

Roztvorili sa dvere knižnice a ozval sa radostný piskot. Nechápavo, takmer identicky, sme sa na seba s Apollonom zamračili. Radšej som položila šálku čokolády na malý stolček pri kôpku kníh. Pri Apollyonovi som mala úspech, podarilo sa mi prečítať už štrnásť kníh. Ten si pokojne odpil z čaju.

Ešte dobre, že som odložila tú šálku, inak by bola skončila na mojich šatách, keď ma Lenore tuho objala. Mierne odstúpila a sadla si do voľného kresla. Opäť som kde- tu našla fľak od olejovej farby.

„Hádajte, čo som sa dopočula." vyhŕkla.

Apollyon nadvihol obočie: „Príde návšteva?"

„Si celkom blízko. Teraz Anna." pozrela na mňa.

„Bude nejaká oslava, či ples?"

Obaja na mňa mlčky pozerali.

Mykla som plecami a jemne sa zamračili: „No a čo. Horenosi vždy usporadúvajú kopu osláv a dôležitých spoločenských udalostí. Toto som sa naučila za tých pár mesiacov tu."

„Povedal som ti, aby si sa tak už nevyjadrovala." povedal Apollyon sucho, no nie tvrdo, ešte vždy ho vedel ten výraz pobaviť.

„Ako bolo to slovo?" chytila sa toho i Lenore.

„Neuč ju to slovo." varoval ma rýchlo Apollyon.

„Horenosi." hlesla som.

„Horenosi?" zopakovala Lenore a schuti sa začala smiať, zabudnúc na eleganciu princeznej a rýchlo nakazila i Apollyona, ktorému sa jemne mykali plecia a ja som sa škerila jedna radosť.

„To musím niekde použiť. Zapíšem si to." povedala Lenore nadšene.

„Neskús." povedal pobavene Apollyon.

„Ak to použijem vo veľmi dobrej súvislosti, budem to mať i tak zakázané?"

„Keď to použiješ, bude už neskoro."

„Práve to je pointou." žmurkla na brata, ten len s úsmevom pokrútil hlavou.

Lenore odbehla a veľmi rýchlo sa vrátila s papierom a perom. S úhľadným písmom, čo som nevedela vynachváliť napísala na temer celý papier horenosi.

„Takto sa mi to páči." zamrmlala si a potom jej pohľad ušiel k oknu, či skôr závesom pred ním, „Je noc, však?"

„Áno." povedala som a dopila si čokoládu.

Zdalo sa mi, že jej oči doslova zaiskrili: „Mám jeden úžasný nápad. Chcete zasa hádať?"

„Už žiadne hádanky na dnešný večer. A navyše, nedostala si zo seba ani tú správu, s ktorou si sa prišla podeliť." upozornil ju Apollyon.

„Anna ju predsa uhádla." usmiala a zdvihla bradu, „Zimný ples."

„Nejako skoro, nie?" prekvapilo ma to.

„Zima je dlhá, Anna. Usporadúvame niekoľko plesov." podotkol Apollyon a potom sa obrátil k Lenore, „A čo bol tvoj úžasný návrh?"

Lenore sa tajnostkársky usmiala a uprela na nás veľké hnedé kukadlá: „Oblečte si plášte a kabáty. Zvyšok zariadim ja."

Zatiaľ čo sa Apollyon díval za odchádzajúcou Lenorinou postavou, moje pery sa vlnili do nadšeného úsmevu. Viac mi nebolo treba hovoriť. Nevedela som sa dočkať, kedy zas ucítim vôňu mrazu a chuť snehu na jazyku.

„Šup- šup." náhlila nás Lenore von do hradných záhrad. Bolo tu veľa voľného miesta, zrejme sa tu v lete usporadúvali plesy a zelená tráva slúžila ako pódium. A ak boli hradná záhrady v plnom rozkvete, hostia sa na nich nedokázali vynadívať. Aspoň takto som si to predstavovala ja. No teraz predo mnou boli len suché kríky ohnuté pod ťarchou snehu a obďaleč bezlisté stromy.

Apollyon mi ponúkol rameno a spoločne sme vykročili do zimy, sneh nám hlasno praskal pod nohami. Lenore pred nami nadšene vyskakovala.

„Hlavne si neublíž." varoval ju Apollyon s úsmevom.

„Nič sa neboj." povedala poza ramena.

„Je krásny večer nie?" síce nesnežilo, no noc bola tichá a pokojná. Taká, aké som poznala v osade, keď som po večeroch vyzerala z okna.

„To áno. Ale nemávaš aj ty tej zimy po krk? Letá sú príliš krátke."

„Tebe by to mohlo byť aj jedno, nie?"

„Cítim zimu i teplo rovnako ako ty. No ako vonku, tak aj zámku stále cítim zimu a chlad."

„Ja som si už aj zvykla." trpko som sa usmiala.

„Pobledla si za ten čas. Tvoja pleť spojení s čiernymi vlasmi," premeral si ma hrejivým pohľadom, čo by roztal i tie snehové periny vôkol nás, „vyzerá ako z mramoru."

„Takmer sa k sebe ladíme." povedala som. Nedalo mi trochu ho nepodpichnúť.

„Ešte sa len budeme..." povedal, keď Lenore zvolala. Okamžite sme sa zvrtli a videli ako kľačí v snehu čo mala takmer po pás.

„Som v poriadku!" povedala a podarilo sa jej vstať, kým som k nej od Apollyona dobehla a za ruku ju stiahla so sebou do snehu, no mala dobré reflexy a udržala sa. Ja som už ležala na chrbte v snehu a smiala sa.

„Je to príjemné?"

„Nesmierne. Ako ležať v perinách."

„Ale je to studené, nie?"

„Skús to." vyzvala som ju s úsmevom, „Ukáž ako sa válajú princezné!"

Lenore sa na tvári usadil šibalský pohľad a potom sa s tichým pišťaním hodila do snehu. Bola tak prirodzená, pobláznená, živá, že pri nej dokázal človek zabudnúť na všetko čo ho mohlo trápiť. Dokonca to bol jej nápad, aby sme začali do Apollyona hádzať sneh, dokedy sa k nám, už celý biely po snehových guliach nedostal a Lenore vyšvihol na nohy. Začali sa pretláčať, no napokon znova skončila v snehu. Ja som sa schuti smiala, dokedy si ma Apollyon neprehodil cez plece ako vrece. Bála som sa, že ma zhodí, už len preto, ako som sa motala a výskala, kabát som mu zvierala tak silno, že som chytala kŕče do rúk.

„Daj ma dolu." prosíkala som sa.

„Čo ponúkaš na výmenu?" opýtal sa so šibalským hlasom.

„Daj ma dolu a uvidíš." povedala som s čo najzvodnejším hlasom, aký som vedela učarovať, čo pomohlo takmer okamžite. Zadívala som sa mu do očí a trochu priblížila pery, keď v tom som ho postrčila do snehu, čo vôbec nečakal, no nestihla som sa ho pustiť a hlavami sme do seba bolestivo narazilo. Aspoň mňa to bolelo dosť.

„Nemehlá." utrúsila Lenore s predstieraným nudným hlasom, no kútiky pier ju zrádzali. Bolestivo som zastonala držiac si hlavu. Aj Apollyon podo mnou sa smial, ten krásny zvuk doslova uzdravoval všetky bolesti.

„To ja tam budem mať hrču zajtra ráno, nie ty, samozrejme, že ti to príde smiešne." povedala som urazene a odula peru.

Pobozkal ma na ňu a potom na boľavé čelo: „Nech ich máš aj tri, aj tak budeš krásna."

Hodila som mu do tváre hŕstku snehu a uškrnula sa: „Uvidíme čo povieš ráno."