„Nesmúť už, Anna. Smútok ti uberá na kráse." zavtipkovala. Usmiala som sa. No i tak mi srdce zvieral skľučujúci pocit, že Peter so mnou narodeniny neoslávi. Nikdy. A čo ešte moji milovaní rodičia? Ich jediné dieťa im je vzdialené, no dnes, pri prvom zimnom snehu, sa rany otvárajú viac a prehlbujú sa každou padnutou vločkou. Nikdy som sa necítila prázdnejšia. Bola som ako schránka bez duše, len prežívajúca, dívajúca sa na okolitý život a záblesky radosti, ktorá ale nepatrila mne. Na narodeniny mi otec vždy doniesol do postele kýbel snehu. Matka darmo hovorila, že môžem prechladnúť, vždy sme sa s otcom bláznili aj s tou troškou snehu. Potom sme šli na výnimočne sladké raňajky, ktoré mama počas celého roka robila len na moje narodeniny. Výnimočné ráno pokračovalo hrami, keď som bola menšia a v terajších posledných rokoch oslobodením od prác, kedy som s horármi smela stráviť celý deň v horách. Sledovali sme medvede, ako sa poberajú na zimný spánok a ak nám bolo dopriate, výnimočne sme zahliadli rozprávkové rysy. Ukazovali sa začiatkom zimy, kedy si lovili čerstvú potravu v oblasti dedín a počas zimy sa poberali späť do blízkych hôr. Letá trávili na miestach, kam ľudská noha nikdy nevkročila. Tak nás to učili bádatelia. V deň mojich narodenín som sa ním stávala aj ja. Bola som bádateľka.

Povzdychla som si, keď sa otvorili dvere a dnu vošiel Apollyon. Tvrdo za sebou zabuchol dvere, až ma jemne myklo. Podišiel bez slova ku mne a vtisol mi bozk na čelo ako útechu. Nepýtal sa prečo som smutná. Bolo mu to jasné.

„Sprav si teplý kúpeľ, spraví sa ti lepšie." navrhol mi a potom potichu iba pre moje uši dodal, „O chvíľku sa k tebe pripojím."

„Poď teraz." vyzvala som ho s miernym úsmevom, i keď som videla, že jeho nálada práve veselá nebola.

„Najprv musím čosi vyriešiť a..."

„Teraz si predsa za Theronom bol." podotkla som, „Prečo stále..."

Priložil mi dva prsty k perám aby ma umlčal: „Váž slová."

Roztvorila som oči prekvapením. Apollyon sa otočil k Alice.

„Máme tu donášača. Kráľ už vie, že si späť tu."

Alice si bojazlivo prekryla ústa a okamžite sa začala ospravedlňovať: „Ach, princ Apollyon, keby ste len vedeli, koľko nemravných slov som si musela na svoju osobu vypočuť, koľko vyhrážok. Kráľ Theron si nenechá dohovoriť ani od svojej milovanej. Sleduje každý Annin krok. Vybral ma a ja som sa nemohla brániť, inak by som v lepšom prípade skončila ako žobráčka. Veľmi ma to mrzí..."

„Nemôže mi zobrať po Petrovi aj ju." povedala som rýchlo. Strata ďalšej blízkej osoby ma desila.

Apollyon ma jedným pohľadom upokojil a potom pokojne prehovoril k Alice: „Povie kráľovi, že Anna pred slúžkami nechce riešiť osobné veci, pretože jej dôvera voči služobníčkam sa zmenila. Povieš mu, že si osobné veci riešime len v súkromí, bez očí a uší."

„Nebudete mať z toho, zle, princ?"

Apollyon sa smutne uškrnul: „Theron ma mne hľadá každú chybu, tak jedna naviac nič nezaváži."

„Ale..."

„Odprisaháš mu túto pravdu." povedal Apollyon vážne, „Prisahaj na našu rodinu."

„To je veľká vec, princ Apollyon."

„Iba tak ti uverí a ušetrí ťa. Dávaj si pozor, aby ťa ale nevideli často prichádzať či odchádzať, inak kráľ už milostivý nebude."

„Dobre, dobre." prikývla.

„A teraz choď." napriek vážnosti mal Apollyon priateľský tón hlasu. Alice mal rád tak ako ja. Zatvorili sa dvere a potom sa ku mne otočil, „Ako som vravel, váž slová."

„Prečo nás má Theron tak v zuboch?"

„On má v zuboch každého, no len jeho rodina sú jeho vybrané obete. Teraz i ty."

„Dokáže na iných hľadať iba chyby." povedala som zachmúrene.

„Nie vždy tomu tak bolo. Lenže sa blíži korunovácia. A ja stojím na veľmi tenkom ľade."

„Povedz mi viac." nabádala som ho.

„Teraz nie."

„Zas to robíš. Zas sa predo mnou uzatváraš. Tak ako ti mám porozumieť?" rozhodila som rukami a potom uprela zrak do jeho vážnych hnedých očí, „Nedôveruješ mi?"

„Tebe jedinej áno. Ale je pre mňa ťažké zdôveriť sa."

„Ale ak budeš musieť, som tu pre teba."

„Ja viem. Ale dnes som tu pre teba ja. A beriem si za úlohu vykúzliť ti čo najširší úsmev na tvári. Mám na to ešte pár hodín a myslím si, že sa mi to podarí." s týmito slovami ma už viedol k pripravenému horúcemu kúpeľu. Začínala som mať pocit, že mám očakávať čosi veľké.

I keď som počas celodenného dumania prišla na rôzne spôsoby prekvapení, ktoré si pre mňa taký princ, alebo len jednoducho Apollyon pripraviť, nečakala som, že ma zavedie do najspodnejšieho zadného poschodia, kde sú potom už len pod ním pivnice so zásobami, mučiarne a väznice, a vyjde na mňa s touto požiadavkou: „Vyzleč sa, a ja ťa oblečiem."

„Tu?" porozhliadla som sa okolo seba po chladných kamenných stenách kde visela výzbroj, zbrane a meče, a potom späť na neho, „A ty?"

„Asi by som ťa mal naučiť vyjadrovať sa. No tak, šup-šup." popohnal ma, no nehla som sa, „Princa, manžela a muža musíš poslúchať."

Hravo som mu vyplazila jazyk a uskočila, keď ma chcel chytiť. No i tak sa mu to podarilo.

„Asi potrebuješ pomoc." povedal a pošteklil ma. Zvýskla som a so smiechom sa chcela oslobodiť.

„Dobre, dobre, spravím to." smiala som sa, no nakoniec ma aj tak pustil. Páčil sa mi ten jeho krásny, úprimný úsmev. Šikovne som zo seba začala zvliekať šaty, i keď kde tu mi musel Apollyon pomôcť.

„Obleč si toto." povedal a podal mi kožené čižmy, nohavice a bielu blúzku. Prekvapene som na neho pozrela a celkom zabudla, že tu pred ním stojím zväčša nahá. On si zatiaľ vyzliekol kabát a nechal si nen spodné nohavice.

„Tento nápad sa mi začína čoraz viac pozdávať. To sú tie nohavice čo si mi nechal ušiť?"

„Áno tie." usmial sa a tak som viac neváhala a nasúkala sa do vecí. Vlasy som si pre pohodlie splietla do dlhého pleteného čierneho copu, ktorý mi končil kúsok nad krížami. Po celý čas pobytu v kráľovstve som si vlasy neskracovala.

Apollyon si ma v krátkosti obhliadol a potom povedal nech na neho počkám. Zmizol kdesi za rohom a počula som plechový šramot.

„Apollyon si v poriadku?" ohlásila som ho.

Ozvala sa tichá odpoveď: „Áno, hlavne nekrič, aby nás nezačuli."

Zaškerila som sa: „Hlavne že ty tu buchoceš."

„Poď sem." povedal a ja som nadšene vykročila, no to, že ma tam bude čakať plná rytierska výzbroj som teda nečakala. Zabudla som od údivu zavrieť ústa.

„Vravel som, že ťa budem musieť obliecť."

„Prečo?" vyzvedala som a prstami prešla po chladnom kove.

„Ideme von."

„Von akože von? Von z kráľovstva?"

Ozval sa ten najkrajší, hoci až moc krátky zvuk, ktorý mohol Apollyon vydať. Ak som vravela, že Luther má krásny smiech, Apollyon ho má ešte krajší. Nádherný. Ako melódia pre moje srdce.

„Áno, Anna." pohladil ma po líci.

S veľkým úsmevom som ho objala najsilnejšie ako som vedela. Aj on ma vrúcne objal, no dbal na môj ešte stále trochu boľavý chrbát. Nikdy som si nemyslela, že by bol Apollyon pre mňa niečo takéto urobil. Navyše vie, koľko to pre mňa znamená. Moje srdce, a hlavne moja duša v ten deň prvýkrát bujaro zaplesala, až som mala pocit, že vyletím. Viac som neváhala a nechala Apollyona, aby ma nasúkal do zbroja. No tom nečakala, že sotva odlepím nohy od zeme.

„Vybral som ti odľahčené brnenie. Váži iba sedemnásť kilogramov."

„Iba?" vydýchla som a klapka na prilbe sa zošuchla dolu, čím mi zatienila výhľad.

„Moje váži tridsaťpäť." oboznámil ma. Jemu šlo obliekanie od ruky, i keď som mu s radosťou pomohla s pár drobnosťami. Podal mi mne už povedomý kráľovský meč a druhý si nechal on. Zasunula som ho to železnej pošvy a potom sme prešli k stajniam. Aj tam sme stratili trochu času, pretože mi musel pomáhať vyliezť na koňa. Bola som celá bez seba, keď už som na ňom sedela a veľmi dúfala, nech neskončím na zemi. Na koni som sedela iba pár ráz v živote, no moje odhodlanie mi nedovoľovalo báť sa. Túto noc som si to nemohla dovoliť. Cvalom sme vybehli zo stají, aj keď som za Apollyonom kus zaostávala, pretože som si musela na koňa navyknúť a bála som sa veľkej rýchlosti. No jemný vietor, čo mi fúkal na tvár cez škárky pred očami ma jemne povzbudzoval. Zastali sme až pri hradnej bráne, kde stáli ďalší rytieri.

„Nočná obhliadka, na príkaz kráľa Therona." povedal Apollyon hraným hrubším hlasom. Trochu chrapľavým ktorý som u neho dobre poznala, no zdalo sa, že stráže presvedčil.

„Dnes ste tu o čosi skôr." povedal jeden.

„Neideme podľa nočnej hliadky." pokračoval Apollyon.

„Deje sa niečo?" opýtal sa opäť strážnik a Apollyon chvíľku mlčal, až som sa bála, že sme prezradení."

„Výnimočný stav. Na ceste princa Apollyona zbadali čosi podozrivé."

„Dobre." povedal nakoniec strážnik, „Do pol a štvrť hodiny vám pošleme posily."

„Do hodiny." namietol Apollyon.

Strážnik neochotne súhlasil a potom nás konečne pustili von a zapriali nám príjemnú službu. Až keď sme sa dostatočne vzdialili, mala som pocit, že som mohla roztiahnuť pomyselné krídla a konečne vyletieť.

„Ako sa cítiš?" opýtal sa Apollyon svojím príjemným hlasom, tým tónom, s akým sa v posledných dňoch bavil iba so mnou.

„Slobodne." povedala som šťastne a nadšene sa porozhliadala po okolí. Kone šli zarovno poklusom. V okolí bolo počuť iba odrážanie kopýt, cvrčkov, občas vzlet akéhosi vtáka a sem-tam zahúkanie sovy, sprevádzané jemným vetrom čo sa predieral cez bezlisté stromy. Cez roztrhané oblaky svietil guľatý mesiac a osvetľoval bielu perinu všade okolo nás a vločky z napadaných stromov, ktoré nám občas zafúkal vietor do cesty. Bola to nádherná noc. A s Apollyonovou spoločnosťou vôbec nie osamelá. V tej chvíli som nedokázala myslieť na nič zlé. S pokojom na duši i na tvári som obdivovala krajinu. Ako Apollyon spomínal, nakoniec sme sa i po jeho ceste vybrali. Takto v noci bolo všade mŕtvo.

„Páči sa ti darček?"

„Veľmi. Jeden z najkrajších."

„Prečo nie najkrajší?" opýtal sa hravo.

„Ešte sme nemali snehovú vojnu." zasmiala som sa, „Potom by mohol byť najkrajší."

Prešiel ku mne bližšie: „Snehovú vojnu nepoznám, no čo keby som ti niečo pekné povedal?"

Aspoň raz som prestala vnímať cestu pred nami a zadívala sa na neho. On sa na mňa díval už hodnú chvíľu.

„Povedz." vyzvala som ho dychtivo.

Jeho oči sa zasmiali: „Už som ti to chcel povedať dávnejšie, predsa, som ti to dlžný. Lenže nemám toľko odvahy ako ty. Vôbec netuším, odkiaľ ju berieš."

„Naťahuješ to." zasmiala som sa a môj smiech znel v plechovej prilbe zvláštne.

„Mi..." začal, no vyrušili ho splašené kone.

Pozreli sme pred seba, no neskoro, lebo na nás mierilo päť ostrých mečov: „Máme vás! A teraz sa vzdajte! Bojte sa, nech aj váš kráľ, čo berie životy, nech aj on cíti strach!" prehovoril muž tvrdo. Čo ma desilo viac bolo, že ten hlas som spoznávala.

Nestihla som zareagovať a už ma tvrdým úderom meča zložili z koňa na zem a ten splašene utiekol.

„Pozrite, tento sa veľmi nebráni!" posmievali sa mi, sotva som v ťažkom brnení vedela vstať. Zato Apollyon bol už na nohách a divo bojoval s ostatnými dvoma .

„Vstaň ty chudák!" smiali sa na mne a jeden sa zahnal mečom, no prekvapivo, i keď chabo, som výpad odrazila svojím mečom. Zaprela som sa oň a postavila sa. Apollyon ma zdrapol a stiahol k sebe.

„Dnes sa budete modliť, aby ste sa mohli po vlastných vrátiť domov." sykol a keď na mňa jeden zaútočil, okamžite zareagoval a stačilo pár šikovných fínt a meč prebodol sedliakovu hruď.

„Panebože!" skríkla som a už mi slzeli oči. No oni boli ako zvery. Pustili sa do seba, bojujúc za smrť priateľa. Nastavila som pred seba bojazlivo meč, videla som, ako sa mi triasli ruky. Jeden sa do mňa pustil, keďže v Apollyonovi videli väčšieho bojovníka, no ja som mu skôr uskakovala a nadávala, že ma Apollyon doteraz nenaučil narábať s mečom, alebo sa brániť.

„Bojíš sa maličký?" zasmial sa môj protivník. Spoznala som v ňom mladého horára Marka. Ranilo ma jeho chovanie, už len preto, aký milý, priateľský a spoľahlivý chlapec to bol. Švihol mečom, no trafil iba moje brnenie. Zdvihla som meč, no pri silnom údere jeho meča mi takmer vypadol.

„Mark prosím." hlesla som vydesene, no jeho tvár bola bojovná a neprosná. Ani ma nepočúval, „Mark..."

V tom momente mečom švihol mieriac na moju hlavu, až mi z hlavy sňal prilbu. Nachvíľu mi to zatienilo výhľad a opäť som sa dostala do kolien. Prilba padla do snehu predo mnou. Zdvihla som pohľad k Markovi. Šokovane sa na mňa díval, meč pozvoľna držal v ruke. No vtom ho meč prebodol od boku po bok až som takmer nadľudsky skríkla a surovo bol vytiahnutý. Mark na mňa upieral pohľad ako pomaly padal k zemi. Hodila som sa k nemu, no kým padol na zem, jeho telo bolo bezvládne a jeho typický živý pohľad nahradil sklený mŕtvy.

„Mark..." rozplakala som sa. Ozval sa bojovný rev a Apollyon sa okamžite otočil, pripravený zaútočiť.

„Dosť!" zvolala som až ma rozboleli hlasivky, držiac Markovu bezvládnu hlavu v dlaniach, „John, dosť!"

Vtedy sa akoby čas zastavil. Na zem dopadol sedliacky okovaný železný meč, kúsok od červeného, krvou nasiaknutého snehu. Prudko som vydychovala paru do chladného vzduchu, kým sa na mňa upierali oči muža, ktorého som kedysi milovala celým srdcom. A teraz ma srdce pálilo.

„Anna." vydýchol. Apollyon mečom ukázal na Johnových dvoch priateľov a tí poslušne odhodili meče. Apollyon svoj zľahka držal v ruke, zatiaľ čo druhú mi podal. S jeho pomocou sa mi vstávalo tentoraz ľahšie.

„Čo tu robíš?"

„To isté by som sa mohla spýtať teba. Prečo si chcel napadnúť kráľovskú stráž? Prečo ideš proti kráľovi?"

„Lebo mi ťa ukradli. Ukradli mi niekoho, koho som za celý svoj život ako jediného skutočne miloval. A kto je tento?" ukázal na Apollyona. Ten si zložil prilbu.

„Princ!" vyhŕkol chlapec, ktorého som si pamätala len z videnia.

„Apollyon odlož ten meč. Prosím." zdôraznila som svoju prosbu. Po krátkom uvážení tak spravil.

„Tak toto je tvoj manžel? Vrah?"

„Nie je to môj manžel, ale snúbenec. A o čo si lepší ty?" vyčítala som mu.

„Odkedy sa láska vyčíta? Azda som čosi premeškal? Myslel som si, že ma pochopíš."

Chladnou kovovou rukavicou som si prešla po čele a začesala si neposlušné pramene. Bola som zúfalá. Čo sa to s ním porobilo?

„Myslel si si... Čo si si vôbec myslel? Myslel si vôbec?"

„Milujem ťa! Robil som to z lásky!"

„Z lásky alebo hnevu?" ozval sa Apollyon. Tušila som, že prezradil Johnove myšlienky. John mu venoval nenávistný prenikavý pohľad.

„Postaviť sa kráľovskej rodine? Tvoj život by vyhasol rýchlejšie ako keď sfúkneš sviecu. Tvoje skutky sú hlúpe. Navyše, zatiahol si do toho ďalších! A teraz sú mŕtvy!"

„Zabil ich tvoj milovaný princ!" osočil sa na mňa, no potom svoje slová oľutoval, „Pozri, nechcel som to takto, Anna. Všetko a zároveň jediné, na čo som po celé tie osamelé mesiace myslel, si bola ty."

Zmäkla som. Neviem, ako to dokázal urobiť, no razom som sa na neho nehnevala. Vlastne som sa na neho vôbec nehnevala, hovoril zo mňa strach. Predsa len, na tak vážnu lásku sa zabudnúť nedá, i keď s odstupom času začala mať diery. Stále som ho mala príliš veľmi rada.

„Vystrašil si ma. Posledné, čo by som chcela bolo, aby si bol vystavený nebezpečenstvu. Prečo ma tak trápiš?"

„To som nechcel. Chcel som si iba vziať späť čo mi patrí. Teba, láska moja."

S uslzenými očami som ho sledovala, vpíjala sa do tých jeho malých, no úprimných.

„Už sa to nedá zmeniť." pokývala som hlavou.

„Dá." ozval sa nečakane Apollyon a prekvapene som na neho pozrela, „Ak chceš, môžeš odísť. Ak to znamená tvoju slobodu, ak by si bola šťastná, videla svoju rodinu a ak... ho miluješ, choď."

„Apollyon..." zľahka som sa mu dotkla líca a ľutovala, že som teraz na prstoch necítila jeho pokožku.

„Myslím, to vážne." povedal a stále sledoval moje oči. Tie jeho boli plné očakávania a okolo nás sa vznášalo dusné ticho.

„Ako ťa mohlo niečo také napadnúť?" pokrútila som hlavou, „Bol by si schopný obetovať nás?"

„Ak by to bola obeta pre teba, tak áno." povedal, no hlas sa mu lámal.

„Moje krídla už dávno nie sú také majestátne, ako keď som mohla dýchať slobodu každý deň. Mám na nohách okovy, ktoré ma držia s tebou, ale len preto, aby si neušiel mne, tak mi to prosím neurob. Nechcem od teba odísť."

Stiahol si ma pevne do objatia, prestala som vnímať, že tento pohľad láme srdce osobe, ktorú som kedysi tak veľmi milovala a bola mojím svetom. Namiesto toho som zachytila jemný záchvev. Apollyon vzlykol.

„Neplač." šepla som takmer nečujne, i keď sama som mala slzy v očiach. Rukavicou som mu zahrabla do vlasov a i keď som ich necítila, i tak som si vedela predstaviť ich hebkosť. Vtisla som mu pusu na líce a potom sa otočila k Johnovi, zatiaľ čo Apollyon sa snažil skryť svoje slzy a posledné stopy chvíľkovej slabosti.

„Mohol som si to myslieť." povedal sklamane, no potom rozhnevane povedal, „Teraz si princezná, však? Sláva, bohatstvo a márnivosť ti stúpla do hlavy! Prečo by si mala ešte záujem o sedliaka?"

„Vieš že to nie je pravda!" namietla som. Razom všetka jeho milosť a láska zmizli. Bola to len faloš. Zmýlila som sa. Zatiaľ čo ja som konala z lásky, on z číreho hnevu. Mohla som sa spočiatku tak zmýliť?

„Si jedna chudera! Fľandra! Princov majetok, jeho slúžka!"

„Prestaň o nej a o kráľovskej rodine takto rozprávať! Mal by si byť rád, že som k tebe tak láskavý, že ušetrím tvoj život. Pretože city tej, ktorú tak hanebne nazývaš, rozhodli o tvojom živote. Nabudúce, keď sa stretneme, budeš sa jej klaňať ako svojej kráľovnej, sám to zariadiť. Prídeš si odprosiť milosť, inak budeš povesený. Budeš prosiť Pána, aby ti doprial jej milosť. Prisahám na rodinu van Derwickových," povedal s úplnou vážnosťou Apollyon, ktorej som bezprostredne verila, „A teraz sa mi practe z očí, chudáci!"

Chlapci skutočne poslúchli, i keď Johnov pohľad bol tak nenávistný, že mi pukalo srdce. No Apollyon to tak nenechal. Zaceľoval ho, ani sama som netušila ako. Kým on zavolal naše poplašené kone, nasádzali sme si prilby. Bolo mi ľúto, že mŕtvym nebude dožičený spravodlivý pohreb, no za to niesť následky nebudem. Ale srdce ma bolelo ešte viac za Marka. Bol to dobrý človek a takúto smrť si určite nezaslúžil, napokon, konal viac menej s dobrými úmyslami, i keď hlúpo. A ja som sa na jeho smrti podielala, čo ma mrzelo najviac. Mohla som tomu nejako zabrániť. Tak ako Petrovej.

Všetci traja od nás odchádzali s porazene zvesenými hlavami. Zatiaľ čo ja som už sedela na koni a Apollyon nasadal, venovala som Johnovi posledný pohľad. Sklamaný, plný žiaľu. Vtedy som si uvedomila, že by som bola najradšej, ak by som ho nikdy v živote viac nevidela. Pohli sme sa.

Mlčanie prerušil Apollyon: „Takto som si svoj dar vôbec nepredstavoval. Nepovedal som ti ani to, čo som chcel."

Pousmiala som sa, čo on ale nevidel: „Povedal si toho viac než dosť. Nik sa o mne krajšie nevyjadril, nik sa ma nezastal tak ako ty."

„Nikto ma nemal rád viac, ako ty." povedal potichu, no i tak som to počula. Pohľadom som vyhľadala jeho oči, pretože tento raz sme nemali dolu klapky na oči. Venoval mi krátky váhavý pohľad. Moje oči sa usmievali a čakali, kým sa usmejú tie jeho. Dlho nečakali. Zdvihol pohľad.

„Pozri. Sneží." povedal. Zdvihla som hlavu. Pár vločiek mi dopadlo na nos a líca.

„Dnešný deň nebol možno najlepší, ale zajtra je tu ďalší."

„Ale dnes to boli tvoje narodeniny." namietol.

„To je maličkosť. Radšej sa vedľa teba zobudiť každý deň v roku, v dobrom i v zlom, než užiť si jeden krásny deň, keď aj tak ďalší nebude o nič všednejší."

„Kedy prestaneš byť tak skromná?"

„Keď ty prestaneš pozerať na mňa ako na výnimočný zjav."

„Skutočne sa tak pozerám?"

Zasmiala som sa: „Skutočne. Ale prečo?"

Hlasom, v ktorom bolo cítiť úsmev prehovoril: „Lebo si len a len môj výnimočný zjav."

Vedela som, že v ten moment som nemala červené líca iba od zimy a mrazu, či predošlého plaču.

Táák, prekvapil vás John? :D A čo hovoríte na Apollyona? :)

Ďakujem všetkým čo čítajú, hlasujú a komentujú <3

Viki :)