„Anna, slečna," ohlásila ma láskavo Alice a stisla mi plece, „Nemôžeš predsa preplakať celé dni. I mám je to veľmi ľúto."

Zavzlykala som, chcela jej čosi rozumné odpovedať, no cez slzy som už poriadne ani nič nevidela a oči som mala opuchnuté.

Alice si smutne vzdychla a sadla si vedľa mňa na posteľ. Dovolila som jej, aby ma zľahka objala okolo pliec. Bola jediným človekom za tieto pochmúrne dni, ktorého dotyky boli voči mne láskavé. Apollyon bol chladnejší ako Severské ľadovce. Mala som pocit, že sme si boli ešte viac cudzí ako predtým. No možno bol problém práve vo mne. Mala som dosť kráľovskej rodiny, tých bláznivých ľudí, tej večnej nespravodlivej hry.

„Prosím nechaj ma osamote, Alice." požiadala som ju a ona napokon porazene vstala, no vo dverách sa zamenila s niekym, koho som práve nechcela vidieť.

„I keď plačeš si pekná. V tom je čaro žien."

„Odíď." povedala som prosto.

„Práve som prišiel." odvetil mi okamžite.

„Podviedol si ma!" zvolala som a postavila sa. Aldon len sledoval, ako sa k nemu približujem. Buchla som ho do ramien, „Ubližuješ mi!"

Zdrapol ma za zápästia: „Posledná vec ktorú by som chcel je ublížiť ti."

„Klameš!" vyčítala som mu.

„A ty si slepá!" zvýšil na mňa hlas tentoraz on a kúsok ma od seba odsotil. Zdalo sa, akoby sa vo mne bol sklamal. No na to som mala právo akurát len ja.

„Oklamal si ma, zradil a čo tie čary?" rozhodila som rukami no okamžite ma umlčala bolesť z rán na chrbte a zmraštila som tvár. Napokon som len sťažka vydýchla, „Čo odo mňa očakávaš? Čo chceš?"

Bola som tak nahnevaná, že som na vykanie úplne zabudla.

„Myslel som si, že to pochopíš." utrúsil.

„Mám pochopiť to, že si mi vystavil kamaráta tvárou smrti?! Prepáč, ale tomu neporozumiem." neviem koľko škôd moje slová spôsobili, no bolo vidno, že som ho rozčúlila. Je možné, aby som sa aspoň v jednom van Derwickovi dokázala vyznať?

Napokon mi len bez slova strčil do ruky listinu.

„Myslel som si..." začal, no napokon usúdil, že zvyšné slová budú zbytočné a mávol rukou, „Márna snaha."

Papier som nedokázala otvoriť ani po dlhšej chvíli, keď už Aldon opustil miestnosť. Až keď som nazbierala dostatočné odhodlanie, som papier roztvorila. Po prečítaní pár riadkov som sa musela chytiť prvého, čo som mala po ruke, inak by som to nebola ustála. Napokon som klesla na posteľ.

Peter bol mŕtvy.

Aldon ešte viac nenávidený.

Dvere mojej komnaty sa otvorili opäť až som mala pocit že mi už nie je dopriate žiadne súkromie. Aj napriek všetkému smútku, nenávisti a sklamania mi srdce zaplesalo, keď dnu vošiel Apollyon. Hneď za ním Sena a Alice.

„Zoberte všetky jej veci." prikázal a potom už venoval všetku pozornosť mne. No najprv mu padol zrak na pokrčený vlhký papier od mojich sĺz. Skrivil pery a potom mi venoval priamy pohľad do očí, pred ktorým som nevedela uhnúť. Sadol si oproti mne na posteľ a natiahol ku mne ruky, aby mi palcami zotrel slzy. Skúmal mi tvár akoby ma bol prvýkrát v živote videl. Alice popohnala Senu a rýchlo vyšli z miestnosti aj s mojimi vecami.

„Kam ich berú?"

„Späť do našej komnaty."

Našej. Pousmiala som sa. Takmer som si nevšimla, ako to Apollyona potešilo. No jeho radosť bola len chvíľková. Vystriedal ju hlboký povzdych. Pokýval hlavou. Nepovedala som nič, iba čakala čo z neho vyjde. Kým prehovoril, miestnosť napĺňalo dusné ticho.

„Chcel som..." začal váhavo až sa stalo to, čo nikdy predtým keď sme sa rozprávali. Otváral sa mi, ukazoval mi pravdivé pocity, ktoré sa zrkadlili na jeho zvláštne zraniteľnom tóne hlasu. Bol skutočne zraniteľný, musela som potlačiť nutkanie objať ho a utešiť.

„Chcel som sa ti poďakovať, že si mi otvorila oči. Bol som neskutočne naivný." pri týchto slovách som postrehla, ako sa na seba hnevá, „Hnusím sa sám sebe. Pretože som slepo niečomu veril a držal sa toho zubami-nechtami. A pritom som nemyslel na teba."

„Ja chápem, že..."

Prerušil ma takmer okamžite: „Povedz mi, že ma nenávidíš. Že ma už nechceš vidieť. Len mi nepovedz že ma chápeš, keď ja nechápem seba."

Jeho zronený hlas ma ubíjal.

„Od začiatku som mal myslieť na teba. Ale ja som ti ublížil. Nemal som. Lenže niektoré veci si človek uvedomí neskoro. Alebo v ňom driemu a vyjdú na povrch príliš neskoro."

„Nikdy nie je neskoro." povedala som a chcela sa opýtať čo tými vecami myslel, alebo či je možné že myslel na tie veci v ktoré som dúfala, no on pokračoval.

„Chcem aby si mi odpustila a dala šancu. Chcem ťa mať opäť po svojom boku, nie ako ozdobu, ako bola Valaine a akou ťa chce vidieť Theron, ale ako ženu, poradkyňu. Ako je Rosalyn."

Ak prednedávnom by bol niekto použil Rosalyno meno v spojení so mnou, nahnevalo by ma to. No teraz som to akosi dokázala strpieť.

„Dovolíš mi to?" pozrel na mňa, ako by všetko záviselo od mojej odpovede.

Rýchlo som zažmurkala pretože uplakané oči boli teraz vysušené: „Ako ma presvedčíš?"

Bez toho, aby bol niečo povedal mi myseľ na moment zaplnilo čosi cudzie, no hrejivé, úprimné. Cudzie myšlienky ma donútili zdvihnúť ruku a ja som roztiahla prsty. Apollyon sa jemne pousmial. Ukazovákom mi prešiel od lakťa po zápästí a nakreslil mi kruh na dlani. Potom si so mnou preplietol prsty. Obaja sme upierali pohľady na svoje spojené ruky.

„Odteraz budeme len my dvaja." povedal potichu, hlasom, ktorý dokázal rozpustiť všetky ľadovce v mojom srdci.

„Proti celému svetu." dopovedala som a on na mňa uprel svoje veľké šťastné hnedé oči. A v tej chvíli sa stalo opäť niečo nečakané.

Zaľúbila som sa do neho po druhý raz.

„Potrebuješ pauzu od mužov, rozumiem. A som oveľa lepšia, milejšia a krajšia spoločnosť ako kráľovná Rosalyn, rozumiem." zaškerila sa na mňa. Jej dobrá nálada bola nákazlivá, no práve preto som došla. Navyše od oného incidentu sa jej vzťah voči mne nezmenil, začo som si ju obľúbila ešte viac. Rukou si dala preč vlasy z čela, no to si akurát zamazala sivou farbou čelo. Odfúkla si.

„Už budem čochvíľa hotová."

„A kam potom dávaš svoje obrazy?" opýtala som sa.

Lenore sa tajnostkársky usmiala: „Hrad má veľa zákutí o ktorých ani len netušíš. A jeden z nich, z tých väčších, patrí mojim maľbám."

Prekvapene som sa usmiala a zadívala som sa na jej dielo.

„Nejako takto si predstavujem jeseň cez deň." vysvetlila mi.

„Nikdy si nevidela jeseň cez deň?" opýtala som sa a pozrela na trochu pochmúrnejší obraz jesene, aký som poznala ja.

Lenore sa smutne usmiala: „Som ešte mladá, citlivejšia na slnečné svetlo ako ostatní, čo je mojou nevýhodou."

„Nikdy si nevidela slnko?"

Pokývala hlavou: „Vždy som sa pýtala starších bratov. Luther sa dokonca chodieval občas pozrieť von, aby mi vedel opísať, ako taký západ slnka vyzerá. Niekedy tu sedeli i Aldon a Apollyon a všetci traja sa mi to snažili čo najlepšie opísať. Bolo to zábavné."

„Kedy sa pôjdeš prvýkrát pozrieť na slnko?"

„Zrejme až o desať rokov. Nejako to ešte vydržím." povedala a hrdo sa vystrela, „Mám nápad, poď."

Viac sa nepýtala, položila štetec a nie až tak špinavou druhou rukou chytila tú moju a ťahala ma po všemožných chodbách a napokon až na horné poschodie. Dovtípila som sa, že ma vedie do svojej komnaty. Bola som vcelku zvedavá, čo tam ukrýva umelkyňa ako Lenore, no popravde, bola som ohromená, keď som vošla zadýchane dnu.

„Čo na to hovoríš?" ona vôbec popadnúť dych nemusela.

Rozhliadala som sa na všetky strany a ani mi nenapadlo pritom zatvoriť ústa. V strede stropu boli šiesti anjeli, z toho dvaja väčší a každý z nich mal roztrhané krídla. Od nich vychádzali svetlé pásy hviezd a nejakej mlhoviny, ktoré sa súmerne rozpájali po strope a delili ho na trojuholníky. V každom trojuholníku, ktorých bolo tiež šesť, sa nachádzali rôzne šperky, pečate či čokoľvek iné so symbolom van Derwickovcov. V Apollyonovom trojuholníku som spoznala svoj prsteň. Nevedomky som si ho obtočila okolo prsta. Kráľ mal pečať, kráľovná vreckové hodinky, Aldon medailón, Luther zdobenú dýku a Lenore brošňu. Spomenula som si, že mi je veľmi známa, videla som ju na nej vždy pri slávnostných udalostiach, no nikdy som tomu nevenovala veľkú pozornosť. Nepamätám si, že by som niekedy zahliadla ostatné symboly rodiny.

Celý tmavý strop pripomínajúci hviezdne nebo ešte lemoval obrys hlavy rysa tvorenej súvislými dlhými výraznými čiarami bielej farby. Na stene, ktorá delila izbu od kúpeľne, bol detailne nakreslený hrad i s dvoma strážnymi vežami. Zvyšných deväť bolo ale čímsi odlišných ako od skutočnosti, tak aj jedna od druhej. Strieška Apollynovej, alebo teda našej, komnaty mala fialový odlesk, Aldonova zelený, Lutherova a a Skylarina spoločná mala medený odlesk a najväčšia veža, Theronova a Rosalynina, mala červenkastý odlesk. Ostatné boli bezvýrazné, okrem Lenorinej, ktorá mala biely odlesk, najjasnejší zo všetkých. Okolie hradu lemovali ihličnaté vysoké smreky, ktoré sa postupne do seba zlievali. Ten pohľad na hrad som poznala, bol z toho útesu, kde mi Apollyon ukázal kaplnku. Ktorá bude v budúcnosti pomenovaná po mne.

Očami som sledovala čierne stromy nakreslené na spodku stien v okolí celej izby a nad posteľou s tmavomodrými, takmer čiernymi závesmi, tmavým drevom a bielymi perinami sa týčila i spomínaná kaplnka. Lenore sledovala môj pohľad.

„Z tohto okna," ukázala na okno napravo od postele, „Na ňu dokonale vidím."

Zo stromov ta vyrástol vysoký útes a na ňom sa týčila mne známa kaplnka, v malej napodobenine i sochy. No obloha okolo kaplnky bola úplne nedotknutá, zatiaľ čo na opačnej strane sa rysovali ďalšie hviezdy aby doplnili hviezdnaté nebo úplne.

„Toto miesto si šetrím." vysvetlila mi. Tam bude západ slnka."

„Toto všetko... je to najkrajšie, čo som kedy videla. Dokážeš neuveriteľné veci. Koľko ti to všetko trvalo namaľovať?"

„Osemdesiatsedem rokov. Myslím, že na tom ešte ďalších dvadsať- tridsať rokov budem pracovať. Navyše, farby občas blednú, musím ich prefarbiť."

„Je to tá najkrajšia miestnosť akú som kedy videla." predbehla i Apollyonovu komnatu so zbierkou vecí, ktoré si nazbieral po cestách. Nábytok z tmavého dreva všetko dokonale dopĺňal, bola tu i obrovská skriňa so šatami, malá knižnica a jedna polička s maliarskymi a kadejakými potrebami. Vo vzduchu som cítila vôňu olejových farieb a ruží. Tie boli na nočných stolíkoch, i na jednej nízkej skrini, za celú kyticu.

„Veľmi ma teší, že sa ti moja práca páči. Chcela by som byť umelkyňou po celý svoj život. Ale Rosalyn a Theron to vidia inak." dodala horko, „Ale mne to nevadí. Vynájdem sa."

„A ja ťa podporím." pohladila som ju po pleci.

Usmiala sa na mňa: „Si dobrá duša, Anna."

Zima prišla rýchlejšie, ako som čakala. Bolo pokojné ráno a ja som sa zobudila v hrejivom objatí s Apollyonom, i keď v skutočnosti by som mala byť od neho stále oddelená. Tak prikázal kráľ.

Apollyon nechal jeden jediný záves poodtiahnutý, už len kvôli mne, keďže predtým som to vždy robila ja. Okno bolo otočené proti východu slnka a teda Apollyon nebol ohrozený. No dnes by mu to bolo tak či tak jedno. Pretože oblohu okupovali tmavé sivé mraky. Ba čo bolo lepšie, snežilo.

„Apollyon?" jemne som ho oslovila. Rozospato otvoril oči a ja som sa na neho slabo pousmiala. Bol na neho milý pohľad, „Sneží. Dnes mám narodeniny."

Zdvihol hlavu, aby sa presvedčil a potom sa opäť zadíval na mňa. Zastrčil mi vlasy za ucho.

„Všetko najlepšie, An." mierne ma vykoľajil s tou prezývkou, načo sa jemne usmial a vtisol mi pusu na čelo, „Ani nevieš ako dlho som na tento deň čakal. Pred pár dňami som veľa premýšľal a napokon mi napadol skvelý dar pre teba."

„Ale neprezradíš mi to, všakže?"

Lišiacky sa usmial: „Počkaj do večera."

Ááá v druhej časti sa objaví jedna postava, viete si typnúť ktorá? :)

A ďakujem za ohlasy pri minulej kapitole :3 teším sa čo mi poviete teraz :D :)

Viki :)