Precitla som. Cítila som ako ma niekto ovieva a na čele som mala čosi vlhké.

„Som v poriadku, dajte to preč." zamrmlala som a pokúsila sa posadiť na neveľkom gauči. Zacítila som ako mi dve ruky pomohli nadobudnúť rovnováhu. Zaškúlila som na tmavomodrý, takmer čierny kabátec.

„Skutočne?" pozrela som po ňom.

Nechápavo sa zamračil no napokon pochopil mojim myšlienkovým pochodom.

„Chcel som ti to vysvetliť jemnejšie."

„Chcel si mi to vôbec vysvetliť?" povedala som mierne vyčítavo.

„Anna." ohriakol ma. Stíchla som a prijala od neho pohár vody.

„Toľko tajností." pokývala som hlavou.

„Len som ťa chránil. Vedel som, že ťa takto vezme. Lenže Aldon..." začal nahnevane, no prerušila som ho.

„Kde je?"

„Predsa tu." ozvalo sa obďaleč, kde sa princ ľahostajne opieral o drevený vyrezávaný stolček. Svetlo z lustru mu skresľovalo tvár, keď ju mal sklonenú v zamyslenom pohľade. Zdvihol ku mne svoje tmavohnedé oči, keď vycítil môj pohľad.

„Ako ste si to mohli dovoliť?" osočila som sa na neho.

„Teraz keď poznáš svoje postavenie a moc si dovoľuješ zvyšovať hlas?"

„To by som si dovolila i bez toho, princ Aldon. Chcem tým naznačiť, že Vaše správanie mi príde nemiestne."

„Niekto musí byť tou, čiernou ovcou nemyslíš?" zadíval sa na mňa, až mi to prišlo, že sa skutočne zadíval do mňa. A jeho slová boli ako šíp. Trafil sa až podozrivo presne. Pozrela som na Apollyona, ktorý mal nervy na krajíčku.

Môj pohľad mu dokonale stačil, aby začal konať: „Aldon odíď."

„Ako si praješ." zamrmlal a už ho nebolo.

„Kráľovná?" pozrela som na Apollyona neveriacky a môj hlas bol nezvyčajne tenký.

„Chcel som ti to povedať ešte pred svadbou. No videl som, ako vnímaš všetok ten zmätok okolo kráľovskej rodiny. Môžem posúdiť, že si s Petrom rozumieš lepšie, ako s ktorýmkoľvek z nás."

Uprel na mňa pohľad, akoby čakal na odpoveď, no tá neprišla. Nemohla som mu protirečiť a zároveň som nechcela narovinu priznať pravdu.

„Chránil som ťa." povedal s dôrazom, akoby som mu neverila. Prikývla som, „Som tretie najstaršie dieťa a teda trón prináleží mne. A tebe."

„Kedy?" vytisla som zo seba a nervózne si žmolila lem sukne.

Narovnal sa: „Najskôr o osemdesiat rokov. Kým otec nezostarne a nebude môcť kvôli slabote vládnuť. Potom bude pár sto rokov iba dožívať. Staroba prechádza rýchlo."

„To nie je veľa. Teda, na upírske pomery." opravila som sa.

„Lebo mu veľa času ani neostáva. Sám si to uvedomuje."

Mne sa naopak zdalo, že v týchto rokoch je v plnom rozkvete. Teda predtým býval brutálnejší?

„A kráľovná?" vypytovala som sa ďalej.

„Poberie sa na večný spánok o čosi skorej." hľadala som akýsi cit, no nič som nepočula. No i napriek tomu som videla, že pohľad v očiach mu o čosi znežnel. Nech sú akí sú, miluje ich. Sama som tomu nerozumela.

„I ty umrieš sám." uvedomila som si.

„Nerozmýšľam nad tým. Rozmýšľam len o nás. Našom dieťati."

„Alebo deťoch." kútiky sa mi jemne zdvihli. S Johnom sme plánovali i to i to, no pri Apollyonovi mi to bolo jedno. Nech by som aj porodila samých chlapcov, skoro ako kráľovná, alebo naopak.

„Takže zostávaš?" pozrel na mňa s nádejou.

„Nemôžem odtiaľto predsa odísť." zamračila som sa.

„Myslel som pri mne." opravil sa so slabým úsmevom. Moja reakcia ho pobavila.

„Každý kráľ potrebuje kráľovnú. Tak ako každý muž ženu." pohladila som ho po líci. Vzal ma za bradu a jeho pery si podmanili moje, bez toho aby som mohla protestovať. Tak ako vždy. Oprel sa o mňa čelom a privrel oči. Zadívala som sa na naše spojené ruky. Pohladil prsteň s rodinným erbom.

„Sľúb mi, že ho budeš skutočne s hrdosťou nosiť." zašepkal.

Jemne som sa usmiala. Je to česť, ale skutočne i hrdosť? Mám vplyv. Zariadim, aby ma vnímali viac, ako len nevestu-osadníčku na vydaj. A potom už viac nezapochybujem o hrdosti nad titulom van Derwick.

„Už ho z prsta dolu nedám."

Ples napokon dopadol dobre, snažila som sa všetko robiť so zvyčajnou ľahkosťou, akoby sa nebolo nič stalo. No najspokojnejšia som bola až keď som si mohla ľahnúť pri Apollyona do postele a v jeho náručí zaspať, nemysliac na kráľov nevraživý pohľad, kráľovninu neochotu a Lutherove pátrajúce oči, keď sa snažil vyzistiť čo sa stalo. A napokon na Aldona. Plánovala som sa mu vyhýbať, no nasledujúce ráno, keď som sa zobudila bez Apollyona po boku som sa s čistou hlavou rozhodla. Po krátkych ranných prípravách som zbehla pár schodov a chodieb a už som klopala na Aldonove dvere. Otvoril dvere a síce na sebe nedal nič poznať, jeho oči ho prehradili. Videla som v nich menšie prekvapenie, tesne predtým ako sa jeho pery zvlnili do víťazného úsmevu.

„Ste mi dlžný vysvetlenia."

„Odpusť si tú slušnosť, sme si rovní." povedal keď nám začal čosi nalievať.

„Ja z rána nepijem." povedala som rýchlo a opatrne si sadla na pohovku. Nemala som na túto miestnosť príjemné spomienky.

„Ani ja. Je to len čaj." povedal s úškrnom a podal mi pohár. Zdráhavo som ho od neho prijala a on si sadol na stoličku oproti mne.

Ostalo medzi nami mĺkve ticho, dokedy sa on neozval: „Chceš sa porozprávať o tvojom postavení v..."

„Prečo si ma pobozkal?" skočila som mu do reči a uprela pohľad do jeho očí, tak veľmi som chcela poznať pravdu.

Vydýchol a pohodlnejšie sa usadil. Aby predĺžil čas na odpoveď si odpil z čaju. Potom si oblizol pery a povedal: „Odkedy si prišla, spomienky na Valaine sú opäť príliš čerstvé."

„Valaine je... ona?" pozrela som na ich spoločnú maľbu. Prikývol.

„Robila ľudí šťastnými, tak ako ty." začal a díval sa na mňa zamysleným pohľadom, až mi to pripadalo, že sa pozerá cezo mňa, „Dokonca bola Rosalyninou obľúbenkyňou. Trávili spolu mnoho času. Bola poslušná, ukážková princezná, vždy vedela čo chce a bola nesmierne krásna. Rosalyn si priam želala, aby bola Valaine jej nástupkyňou. Bola pre ňu ako vlastné dieťa."

Odmlčal sa, zatiaľ čo ja som si predstavovala, ako Rosalyn mohla mať vôbec niekoho rada. Odpila som si z čaju a potom ho pobádala ďalej v rozprávaní: „Ako si ju vnímal ty?"

„Bolo na nej čosi iné, zvláštne, tak ako u teba. Najprv mi tvoja odvaha prišla hlúpa a smiešna."

„Nie som ako ona."

„Nie." pokýval hlavou.

„Tak prečo som ťa tak oslovila? Prečo si riskoval a pobozkal ma?" nešlo mi to do hlavy.

„Lebo niečo máte spoločné. Osobnosť."

„To každý z nás."

„Lenže vy ňou ste. Teda, ona bola." zadrhol sa, „Človek žijúci v tomto večnom kolotoči netúži po ničom inom, ako túto ohranú bezchybnosť rozbiť."

Pomaly som tomu rozumela, ale iba pomaly: „Robíš chybu, keď ju vidíš vo mne."

„Ja viem. Ale dá sa tomu vôbec zabrániť? Bola mojím oporným bodom. Jej smrť..." namoment stratil slová, „ma zrazila do kolien. Teraz si tu ty, niekto, kto dokáže byť oporným bodom, ako barla pre chorého, nielen pre mňa. Kebyže by si bola len pre mňa..."

Ostatné slová ostali nevypovedané, zatiaľ čo som jemne pokývala hlavou. Znova si odpil z čaju. Bolo mi jasné, že v jeho slovách boli vypovedané roky osamelosti, smútku a cnenia. Až mi napadlo, že Aldon bol v minulosti, pred Valaininou smrťou vcelku iný.

„Ja..." hľadala som najvhodnejšie slová.

„Miluješ ho? Miluješ môjho brata, budúceho kráľa? Miluješ ho tak moc, že si ochotná strpieť každú ranu budúcnosti, alebo sa do všetkého len bezmyšlienkovite vrháš?" prehovoril, akoby ho to hnevalo.

Hrdo som sa narovnala: „Som jeho nevestou."

„Ak by si si mohla vybrať?"

„Ja som si vybrala, Aldon."

Nechápavo na mňa pozrel.

„Nepochopíš to, pretože nie som Valaine. Nie som poslušná, ani ukážková. Nie som princezná."

„Nie?" opýtal sa neveriacky. Položila som šálku na opierku a postavila sa.

„Som žena. Anna z tretej generácie pre tretieho syna. Dievča z osady. Žiadna princezná, či kráľovná." povedala som rozhodne a vydala sa na odchod, „Ešte nie."

No cestou po chodbách nevnímajúc okolitých sluhov a slúžky som si čosi uvedomila. Ak by som čo i len trošku zapadla do tohto kráľovského života, bolo by to akoby vtákovi odstrihli krídla, aby viac nelietal. Odopreli by mu slobodu.

Zadívala som sa na kráľovský prsteň a zároveň som zistila, že s Valaine ma nespája jedna dôležitá vec a to tá, že ja nikdy neviem čo chcem. Zistím to, až keď to dosiahnem, čo vždy dosiahnem. Vedela som, že ani teraz tomu nebude inak. Zistím, či hrdé nosenie kráľovského mena je skutočne to po čom túžim. Alebo je to len náklonnosťou k Apollyonovi, ktorú som dokázala zatajovať čoraz ťažšie.

„Kráľovná Rosalyn." ozvala som sa.

Rosalyn sa otočila až sa jej sukňa jemne zavlnila a nacvičeným hlasom prehovorila: „Anna, nečakala som ťa tu."

„Dúfala som, že si na mňa nájdete chvíľku času."

„Nemám rada, ak ma niekto ruší." vrhla na mňa nevrhlý pohľad.

Skôr ako by ma poslala kade ľahšie som ju rýchlo prerušila: „Myslím, že by ste ako skúsená kráľovná mohla poradiť Vašej nástupkyni."

„Tak už to konečne vieš. Nerozumiem, prečo Apollyon robil okolo toho také tajomno. Mal ti to vysvetliť v koči, ešte skôr ako si sem prišla."

Pretože Apollyonovi na mne ako jedinému záležalo.

„Nuž, nedozvedela som sa to práve za takých okolností, ako by som chcela."

„Stalo sa niečo?" prepichla ma pohľadom. Videla som, ako sa vžívala do klebiet.

„Nič vážne. Iba sme sa trochu nepohodli."

„Sadni si." prikázala mi a ponúkla mi misku s hroznom, zatiaľ čo som si sadala, „Pre budúcnosť manželstva i severu by si mala obmedziť všetky hádky. Si veľmi priebojná. Ľudia si budú myslieť, že kráľ sa nevie rozhodnúť sám, ak mu velí žena."

„Nevelím mu." namietla som rozhodne.

„Ale meníš jeho rozhodnutia." sykla a potom opäť nasadila normálny jemne znudený tón, „Prečo svoj vplyv nevyužívaš na niečo prospešnejšie pre nás všetkých?"

„Ako to myslíte?" opýtala som sa a na jej tvári sa zjavil pohŕdavý úsmev.

„Slúžky si ťa priveľmi pochvaľujú, všetci ľudia sú s tebou spokojní. Počúvali by ťa na slovo ako hlúpe psy bez tých opovrhujúcich myšlienok." bolo mi jasné, že jej čarám neušla nejedna myseľ slúžky. Bola som rada, že do tej mojej sa už nedostane, „Priatelíš sa s nimi nie? Cítiš sa rovnocenná a vyhľadávaš takú spoločnosť."

„Máte ma za slúžku?" zvolala som zaskočene. Rosalyn si s vyzdvihnutými kútikmi odtrhla z hrozna. Razom som naň nemala chuť. Zamračila som sa.

„Treba si hľadať priateľov na úrovni. S koľkými si sa spoznala na plese?"

Naprázdno som otvorila ústa a potom ich hneď i zatvorila. Kráľovná zacmukala. Neverím, že tá žena bola niekedy človekom. Že bola niekedy ako ja.

„Tu sú moje rady, ktoré si chcela." zhrnula.

„Vaše rady nasvedčujú iba to, že sa mám zmeniť. I vy ste bola kedysi človekom." povedala som pokojne, no s dôrazom.

Znechutene skrivila ústa.

„Bola to Valaine, ktorá zmenila Váš názor, je to tak?"

„Nebolo to ňou. Ona bola iná."

„A Skylar?"

„Boli mi, ako dcérami. To platí o Skylar i teraz." nezdalo sa mi, že by ju tak bola ozaj vnímala.

„Tak čo máte proti mne? Vlastne, vy máte proti mne všetko. Ja len nerozumiem prečo." povedala som úprimne a zvesila plecia. Nedívala som sa na ňu. Čakala som ďalšiu uštipačnú pripomienku s tým výsmechom čo počuť v jej hlase, nemusela som sa ešte na ňu dívať.

No ona zmĺkla. Pozrela som na ňu, rovnako ako ona ku mne zdvihla pohľad, ktorý bol skutočne, poprvý raz, úprimný: „Nebolo to Valaine. Bolo to jej smrťou."

So zaskočením, ktoré ma dokonale umlčalo som ju sledovala.

Rozhodným hlasom prehovorila: „Ľudia sú slabí a ich duše jemné ako pierka vtáka. A oni by chceli vládnuť svetu. Nepríde ti to nerozumné?"

„Ale Valaine a..."

„Každý človek je slabý. Slabý natoľko, aby nedokázal uvládať tiahu a ťarchu tajomstiev storočí." povedala a pozrela na svoju ruku, ktorá svedčala o jej zrelom veku a potichu dodala, „Nejeden by sa z toho pobláznil."

„To je dôvod prečo opovrhujete ľuďmi? Kvôli jej smrti?"

„Jej slabosti, ktorá ju priviedla do hrobu! Nikdy som sa tak veľmi nesklamala." pokývala rozhorčene hlavou a potom na mňa konečne uprela pohľad a prehovorila chladným hlasom: „Zapamätaj si, že bez upírov by už sever ani nežil! A teraz odíď."

Cítila som, že i vzduch sa pod návalom emócii vôkol nás ochladil a tak som už nemala žiadny dôvod zostať. Bez zbytočných slov, či čohokoľvek iného som opustila miestnosť a nechala kráľovnú ponorenú kdesi vo vlastných myšlienkach.

Novou časťou pozdravujem všetkých verných čitateľov <3 teším sa na odozvy :)

Ďakujem, robíte mi veľkú radosť :)

Viki :)