„Vybavil si to?" opýtala som sa nadšene, načo sa nado mnou Peter len pobavene zasmial.

„Vybavil. Vie o tom vôbec Apollyon?"

Stisla som pery a zavrtela hlavou: „Bude to menšie prekvapenie."

„A čo si mu povedala?"

„Že by som s ním rada strávila príjemný večer." mykla som plecami.

Peter nasadil poloúškrn, asi si mysliac svoje a podotkol: „Vieš aké bolo náročné zohnať služobnícky koč?"

Nechcela som kráľovský, už len kvôli lovcom. Zbytočne by na nás upozornil.

„Gisla si myslela, že som sa pomiatol."

„Ďaleko od pravdy nebola." utrúsila som, načo ku mne ale Peter vykročil a ja som začala so smiechom spätkovať. Stisol mi boky a takmer by som bola zvýskla, no podarilo sa mi od neho odraziť na pár krokov.

„No-no." vyhrešila som ho ako malé dieťa a on sa zaškeril.

Bol by po mne skočil znova, no ostal stáť a spoza mňa sa ozval povedomý hlas: „Anna?"

Otočila som sa k Apollyonovi a usmiala sa: „Pripravený?"

„Čo si si na mňa prichystala?" opýtal sa neurčito, keď si všimol, že mám oblečené nohavice.

„Nič životaohrozujúce, sľubujem." čestne som sa narovnala a on sa pousmial a potiahol ma za jednu, snáď i jedinú, neposlušnú čiernu kučierku v rozpustených vlasoch.

„Koč čaká vonku." povedal Peter uvoľnene, no zároveň slušne ako sa na sluhu patrilo a krátkym gestom sa odzdravil a odišiel. Perami som mu naznačila srdečné „ďakujem". Apollyon sa nestačil čudovať, prečo služobný, no i tak si bez vzdoru sadol a ja oproti nemu. Koč sa pohol. Apollyon zatiahol závesy úplne, aby sa ochránil pred zapadajúcim slnkom.

„Asi mi nepovieš kam ideme, však?"

„Uhádol si." usmiala som sa a pohodlnejšie sa oprela. Poodtiahla som jemne záves iba na úzky pás, aby som si aspoň trošku slnečného svitu užila.

„Čo ti to vôbec napadlo?" opýtal sa so záujmom po dlhom tichu.

Nechcela som mu príliš vyhadzovať na oči, že ma k tmu inšpiroval kráľovnin strach z toho, aký vplyv a dosah mám. Nakoniec, aj sa mi to potvrdilo. Stačilo, že Peter spomenul len moje meno a sluhovia nám vyšli ochotne v ústrety.

Pustila som záves a pozrela na neho. Moje oči si museli privyknúť šeru koča: „Myslím, že by sme sa mali vyrovnať. Rozumiem, že ty veľa o mojom živote predtým nevieš. Tak ti chcem jeho určitú časť ukázať."

„Čo tým myslíš?"

Potmehúdsky som sa usmiala, keď koč práve zastal. Kočiš nám otvoril dvere. Apollyon vystúpil prvý a prekvapene nadvihol obočie. Pomohol mi vystúpiť z koča a potom sa s otázkou v očiach ku mne otočil. Kočiš mi podal poľovnícku tašku a ja som sa mu poďakovala.

„Kráľovská farma? Prečo práve tu?"

Vybrala som sa dobredu a on ma len nasledoval.

„Prišlo mi to ako výborný nápad. A hlavne bezpečný." otočila som sa k nemu, no v jeho očiach som zračila obavil, „Deje sa niečo?"

Hľadel kamsi za mňa: „Ja len, nikdy som to nevidel naživo."

Otočila som sa a prekvapene sa zasmiala: „Ty si ešte nevidel kravu naživo?"

„Myslíš, že som mal na to niekedy príležitosť?" zostal stáť ako primrznutý a tak som ho jemne vzala za ruku a viedla ďalej. Nenamietal.

„Bol si tu už vôbec niekedy?" opýtala som sa a on pokrútil hlavou, „Tak strihanie oviec bude ešte väčšia zábava."

„Strihanie oviec?" zopakoval akoby zasnene a ja som ho s potlačovaným smiechom doviedla do ich ohrady. Spokojné ovce si užívali posledné lúče slnka, ktoré pomaly zachádzalo do oranžovej. Podišli sme až k stádu a tak som zložila poľovnícku tašku. Vytiahla som z nej dvojo nožníc a jedny Apollyonovi podala. Vykročili sme k stádu.

„Ako ich mám ostrihať?" opýtal sa už celkom pokojne. Nesmierne ma tešilo, že som ho dokázala vyviesť z rovnováhy. Konečne to nebol ten stále kľudný a pokorný Apollyon.

„Musíš si jednu chytiť."

„Chytiť?" nadvihol obočie.

Zaškerila som sa a potom sa rozbehla poklusom do stáda. Apollyon nasledoval môj príklad, no bol na ovečky prirýchly, takže pred ním začali utekať snáď do každej strany. Vytypovala som si jednu, ktorá práve od neho utekala mojím smerom. Šikovne som jej zatarasila cestu a kým ma stihla pomaličky obehnúť, už som ju mala. Apollyon bol bezradný. Nakoniec to vzdal a kľakol si ku mne. Skúmavo sa zadíval na ovečku a potom ju pohladil po srsti. Tiež som ju pohladila a začala strihať. Pozorne ma sledoval, keď nás vyrušila jedna zvedavá ovečka. Zabékala priamo Apollyonovi pri uchu, načo sa trhol, no potom ju jemne chytil skôr akoby bola ušla. Usmial sa a ukázal rad pekných rovných zubov, z čoho dva mali špicatejšie zakončenie. Dívala som sa na neho ako začarovaná, tak veľmi sa mi jeho úsmev páčil. Všimol si toho a sotva sa naše pohľady stretli, zahanbene som sklopila zrak.

„Ukážeš mi ako ju mám ostrihať?"

„Samozrejme." povedala som akoby nič a ďakovala klesajúcemu slnku za to, že zakrylo moju červeň na lícach. Nakoniec sa nám pred súmrakom podarilo ovečky ostrihať a vlnu sme vzali k farmárovmu skladu, ako ma Peter poučil.

Ani som nepostrehla, ako rýchlo sa nad nami zjavili mračná, no strhla sa veľká búrka, akoby mávli čarovnou paličkou. Apollyon ma potiahol do najbližšieho úkrytu. Sotva sme zatvorili dvere, zistila som, že sa nachádzame v maštali. Zapálila som lampáš a vzala ho do rúk. Zopár hláv zvierat sa k nám otočili, no viac pozornosti nám už nevenovali. Nakoniec sme vyliezli po rebríku na hornú stodolu vystlanú suchou slamou pre zvieratá. Bolo tam i oveľa teplejšie a kúzelnú atmosféru vytvárala i dažďová vôňa. Zavesila som lampáš na háčik a otočila sa k Apollyonovi.

„Smiem prosiť?" opýtal sa nastavil ruku. Usmiala som sa a prijala ju.

„Tancoval si už niekedy v daždi?"

„Nie, a ty?" zadíval sa mi do očí.

„Pár krát. No určite nie kráľovské tance." povedala som a pohli sme sa.

„Nemyslel som si, že ich vieš tancovať."

„Iba máličko. Totiž sme sa ich museli naučiť, i keď sme ich nikdy netancovali. Ale teraz už viem prečo."

Apollyon sa pousmial a zakrútil ma. Znova som ruku položila na jeho plece a druhou držala jeho oproti mojej veľkú ruku, zatiaľ čo naše nohy sa spoločne naučene pohybovali a dážď úpenlivo bubnoval do strechy. Mala som pocit, že sa vznášam nad zemou ale zároveň sa topím v jeho tmavohnedých očiach a úsmeve. Nakoniec som len privrela oči a moja hlava sa uvoľnene spočinula na jeho pleci, kroky sa strácali, až sme tam len tak stáli.

„Nikdy ma neprestaneš prekvapovať." povedal potichu, jeho hlas jemne zanikal v daždi.

„Marí sa mi, že si mi už čosi podobné povedal." hlesla som a pootvorila oči.

„Vedel by som s tebou pretancovať i celú noc." zašepkal mi do vlasov.

„Budeš mať príležitosť na plese." povedala som, no potom sa mi v hlase ozvala určitá hravosť, „Alebo kľudne aj teraz. Ukážem ti, ako sme tancovávali my. A potom už nebudeš chcieť tancovať celú noc, to mi môžeš veriť."

Zasmiala som sa a odstúpila od neho. S úškrnom ma sledoval: „Tak mi to ukáž. Som učenlivý."

Nadvihla som obočie a poklonila sa rozprestierajúc neexistujúcu sukňu: „Ako si prajete."

Tiež sa jemne uklonil a jeho oči sa zaleskli, nakazené mojou hravosťou a zároveň ukazujúc ich neochvejnú zvedavosť.

Obaja sme sa narovnali a ja som si založila ruky v bok. Apollyon to zopakoval.

„A teraz ma pozorne sleduj." povedala som akoby som učila malé dieťa a ukázala mu základný, rýchly krok – ako dievčenský, tak aj chlapčenský. Rozdiel tam nebol žiadny. Zaprela som sa do ľavej nohy a pravá predviedla úvod základného kroku – striedavo dva krát za sebou z päty na špičku. Následne prehup z jednej nohy na druhú, ľavá zopakovala pohyby pravej a opísala na zemi kruh. Opisovaním kruhu zakrúžim bokmi a vypnem hruď. Pravá noha vkročí špičkou do pomyselného kruhu na zemi a jemný ohyb kolien naznačí malý poklon.

Apollyon sa sústredene mračil, no potom sa len porazenecky ozval: „Môžeš to zopakovať ešte raz?"

Pobavene som sa usmiala a zopakovala celý krok. Následne to on takmer bez chybičky zopakoval. Ale iba takmer.

„Musíš vypäť hruď." povedala som a dlaňami sa mu o ňu jemne oprela. Jeho ruky sa ocitli na mojich a ja som pohľadom opäť zablúdila k jeho očiam. Chytil mi ruky do svojich, celkom sa v tých jeho stratili. A ja som opäť cítila to čaro onej, vzdialenej noci. Pri dotyku jeho pier mi v tele vzplanula vášeň, nechala som sa ňou pohltiť a spaľovať, až som mala pocit, že mi horí celé telo a chladnejší vzduch ma štípal oveľa viac ako pred nemalou chvíľou. Viac som sa k nemu natisla, túžiac po väčšom teple, no on na mňa jemne tlačil, až som sa ocitla v pichľavom sene. Malé slamené ihličky ma začali pichať ešte viac, keď ma jemne priľahol svojou váhou.

„Nemyslel som si, že dnešný večer môže skončiť takto." dýchol mi vzrušene do tváre, zatiaľ čo ja som ostro zacítila ten moment, keď som o jeho jemné pery prišla.

„Mal by si snáď niečo lepšie na práci?" vydýchla som s úsmevom a zahryzla si do pery.

„Neprovokuj." šepol s pohľadom na mojich perách a následne sa ich opäť zmocnil bozkami. Schmatla som mu golier kabátu a potiahla dolu spolu s plášťom. Nadvihol ma, provizórne nám utvoril pelech z oboch našich plášťov a ja som si uložila hlavu na jeho kabát. Už som zimu necítila. Cítila som len neskutočnú túžbu, rovnakú ako som videla v Apollyonovýh očiach. Šiat sme sa zbavovali snáď rýchlejšie, akoby dokázalo služobníctvo obliecť kráľa v naliehavej situácii, i keď Apollyon nezabudol pri zvliekaní mojich nohavíc utrúsiť: „Som poctený, že môžem ženu zbavovať práve nohavíc."

Jeho pery za rukami príliš nezaostávali. Obdarovával každý kúsok mojej pokožky láskavými bozkami, čo nútilo moje telo do vlnitého tanca od samej rozkoše. Perami sami jemne obtrel o krk, načo som povzdychla, no následne som bolestivo zvolala, keď v rovnaký moment ako jeho panva dosadla do mojej, mi jeho tesáky prepichli pokožku. Začal sať a rytmicky do mňa narážal. Pod viečkami som zadržala slzy, zahryzla si do pery a prečkávala do momentu, kedy ma opantala dokonalá rozkoš a bolesť pre mňa bola len prostriedkom naplnenia. Patrila k milovaniu rovnako, ako naša spoločná rozkoš sprevádzaná hlasnými vzdychmi. Zdvihol hlavu a oblizol si zakrvavené pery. Sotva som vnímala, ako mi krku tečie jarček krvi, ktorý mi Apollyon utrel perami a pobozkal ma. Vo vrúcnom bozku som pocítila železitú pachuť krvi.

„Páči sa ti to?" jeho dych mi popálil tvár.

„Mhm." zamrmlala som zasnene a potiahla ho za vlasy túžiac po ďalších bozkoch.

„Už to nebude dlho trvať," povedal a pritlačil sa na mňa, až som jemne zasmrkala, „a budeme svoji. A všetko bude naše."

„Všetko?" hľadela som na neho cez pootvorené viečka, „Mne stačíš ty."

„Moja skromná princezná." zašepkal, no zatváril sa, akoby povedal niečo čo nemal, no kým som stihla zareagovať, vrúcne ma pobozkal. Opätovala som mu bozky, zatiaľ čo naše tempo zrýchľovalo a vzdychy prehlušovali samotný dážď. Oblohu preťal blesk a jeho svetlo odhalilo každý napätý sval na Apollyonovom tele. Zavrčal a svalstvo trochu povolil, načo sa mi od samej blaženosti zatočila hlava a nevedome som vytrhla kusy slamy. Apollyon si ľahol poza mňa, tempo neustávalo, cítila som, ako sa jeden druhého nedokážeme nabažiť, až som mala pocit, že túto noc som prišla o všetku svoju cudnosť. Apollyonovi som patrila po telesnej stránke, verejnej mienke, ale i citovej. Viac som to už popierať nedokázala. Pravdou bolo i to, že tie pocity neprišli zaraz. Tie tam už boli po dlhšiu dobu, ale čakali na správny okamih. Pri tom pomyslení som sa usmiala a privrela oči, načo Apollyon dosiahol po druhý krát vrchol slasti a pomalými uvoľnenými pohybmi nakoniec docielil, aby som ho dosiahla i ja. Zavzdychala som mu do tváre a mysľou sa mi prehnali tie dve nevinné slovká ľúbim ťa. Apollyon sa zabodol pohľadom do mojich očí, znova tým svojim záhadným pátravým pohľadom, no zároveň akoby videl ducha.

Nemohla som to povedať nahlas. Určite nie. Ešte toľko pri zmysloch som bola.

Usmial sa na mňa a pohladil ma po líci, zatiaľ čo ja som ospalo zaklipkala očami. Zabalil nás do plášťov a ja som si položila hlavu na jeho rameno, zatiaľ čo mi z vlasov vyberal steblá slamy. V teple a priam magicky blízkom spojení našich tiel som sa napokon pomaličky preniesla do ríše snov s jemným úsmevom na perách.

Zobudila som sa na príšerný chlad, až som sa striasla. Na ten pohyb sa prebudil i Apollyon.

„Je ráno." povedal prekvapene a ja som vypleštila oči a posadila sa, celkom zabudnúc, že pod plášťom, ktorý mi skĺzol som nemala vôbec nič. Hneď nato sa ozvala bolesť v podbrušku, no akosi mi to neprekážalo. Pretože pri pomyslení na noc sa mi pery zvlnili do úsmevu.

„Na takýto pohľad by som si rád zvykal." prehovoril Apollyon sledujúc každú moju krivku s úsmevom. Sklonila som hlavu aby nevidel narastajúcu červeň v mojich lícach.

Idilku nám prerušili akési hlasy: „Skontrolovali ste maštaľ? Určite neodišli?"

Hneď nato sa ozvalo zanadávanie a modlenie sa k najvyšším svätým. Ten hlas som spoznala.

„Čo tu robí Peter?"

Zdalo sa, že sa Apollyon až teraz naplno prebral: „Zabudli sme sa vrátiť do hradu."

Zhrozene som na neho pozrela a takmer naraz sme schmatli svoje veci a začali sa obliekať. Dosť neskoro som si všimla, že mám jeho košeľu, načo Apollyon len mávol rukou a natiahol si iba kabát. Vzali sme si plášte a oprášili z nich seno. Svoju košeľu som hodila do poľovníckej tašky a potom sme zišli dole. Práve sa otvorili dvere maštale a Apollyon nepríjemne sykol, keď sa dnu dostalo viacej svetla, i keď bolo zamračené.

„Ospravedlňujem sa, výsosť!" povedal vyplašene a hneď vyšiel dverami von a zareval, „Princ sa našiel! I nevesta!"

„Ó Bože, vďaka!" zvolal Peter a votrel sa dnu i s tým istým mužom.

„Všade sme vás hľadali." povedal muž s viditeľnou úľavou v hlase.

„Zrejme ma má ten hore rád, keďže sa mi vás podarilo vypátrať skôr, ako by sa to bol dozvedel kráľ. Iba ak by už o tom náhodou vedel..." zbledol Peter.

„V kráľovstve ešte nič netušia. No musíte sa dostaviť na raňajky načas, aby to nikomu neprišlo podozrivé."

„Zapriahnite kone, okamžite odchádzame." prikázal Apollyon.

„Ach ten kočiš! Mal vás ochrániť a nie stratiť!"

„Zľutujte sa nad ním, bolo nepriaznivé počasie a navyše, prikázal som mu aby neopustil farmu, nepovedal som, koľko sa zdržíme. Beriem vinu na seba."

Sluha mľaskol, no napokon pokorne prikývol: „Ako si želáte, princ."

Na to vyšiel von a Apollyon si nasadil kapucňu.

„Vidím, že narozdiel odo mňa ste vy mali celkom príjemné ráno." povedal zničene Peter.

„Zvládol si to." podporila som ho a stisla mu rameno, „Ďakujeme."

Peter sa konečne trochu uvoľnil a vyčaroval ten úsmev, ktorý som mala tak rada a potom sa spolu s nami vybral ku koču. Teraz tam bolo okrem koča hneď niekoľko koňov. Traja muži nasadli a následne i Peter a nezabudol na mňa žmurknúť, keď som okolo neho prechádzala ku koču.

„Čo tá trs slamy?"

Zahrabla som si do vlasov a rýchlo všetku vytiahla. Peter sa pobavene uškrnul a Apollyon mi pomohol do koča. Až v koči sme si obaja vydýchli a usmiali sa na seba. Skôr než sa koč stihol pohnúť mi venoval jeden vrúcny bozk a potom sme sa pohodlne usadili. Tak toto bolo o chlp. Nechcem ani vedieť, aký hurhaj by z toho v kráľovstve bol. No pri toľkých živých spomienkach a pocitoch... už som mala pocit, že sa úsmevu nebudem vedieť zbaviť.

Viem, čo som hovorila :D ale ples bude už v budúcej (dokonca okrúhlej) kapitole!

Všetkým veľmi pekne vďačím za každý jeden komentár, navyše ak môžem spoznať tak milých ľudí :) 

Teším sa na vaše názory, Viki :)