„Už je čas, princ Apollyon." ozvalo sa odo dverí kaplnky, kde stál sluha.

„Čas na čo?" opýtala som sa zaujato.

„O malú chvíľku uvidíš." vstal a ponúkol mi rameno a následne si ruku skryl pod plášť. Vyšli sme von a ja som žasla. Nebo hralo všetkými farbami. Od zlatej, cez oranžovú, ružovú až po modrú a paletu dopĺňali plávajúce fialové mraky. Prešli sme až k bralu.

„Je to nádherné." hlesla som.

„Vedel som, že sa ti to bude páčiť." privinul si ma k sebe a jemne ma prikryl plášťom.

„Vyšiel si kvôli mne na slnko." podotkla som.

„Maličkosť." povedal a nosom sa mi obtrel jemne o spánok. Otočila som sa k nemu a moc nad všetkými ostatnými slovami prebrali naše pery. Tak dávno som ich necítila, ich chuť a mäkkosť, že som sa od nich nevedela odlúčiť. Veľmi rýchlo som skončila v jeho objatí a posledné lúče slnka nás príjemne hriali, i keď jesenný vietor sa dostal i pod šaty. V tej chvíli som bola vďačná Apollyonovmu plášťu.

„Vieš, že teraz, v takýchto chvíľach by som bola schopná urobiť pre teba všetko?" prehovorila som šeptom keď sa naše pery jemne oddialili.

Apollyon sa usmial: „Tak to sme dvaja, Anna."

„Nikdy si mi inak nepovedal." pokrútila som s úsmevom hlavou.

„Ako?"

„Stále mi vravíš po mene. Ani raz si ma neoslovil inak. Láska, zlatko."

„Upíri sa veľmi k týmto osloveniam neprikláňajú." vysvetlil a pohladil ma po líci a potom sa zamyslene ozval, „Ako si ma to oslovila toho rána?"

Hravo som sa usmiala: „Je vari na tom niečo zlé?"

„Tiež sa mi to páčilo." priznal napokon. Usmiala som sa a oprela si hlavu o jeho rameno. Zacítila som tú zmenu. Slnko prešlo za obzor a Apollyonove telo opäť silnelo. Nikdy som si nemyslela, že takáto záhadnosť sa dá skutočne cítiť.

„Kedy mi povieš pravdu?" zamumlala som tíško a tisla sa k nemu, lebo mi začínalo byť chladnejšie.

„Zle si to vysvetľuješ Anna. Ak by mi toľko na tebe nezáležalo, všetko by som ti povedal. Denno- denne ťa sledujem, no vidím, že ešte nie si pripravená. Nie na všetko čo nás oboch ešte čaká. Nechcem ťa vyplašiť, zarmútiť či zmiasť, rozumieš mi?" povedal jemne a snáď najúprimnejšie za celý čas.

„Dobre." hlesla som a i keď som sa snažila, určite v mojom hlase spoznal štipku neochoty. Nemala som rada tajomstvá. Hlavne nie, ak sa týkali mňa.

„Táto kaplnka raz bude niesť meno budúcej kráľovnej." povedal s pohľadom upretým na kaplnku pred nami.

„Je to krásna kaplnka na ešte krajšom mieste." povedala som.

„Teší ma, že to tak vnímaš. Výlet nebol zbytočný. A navyše, konečne som ťa vzal i von za slnka."

„Ďakujem." usmiala som sa na neho. Letmo ma pobozkal a potom sme sa pohli smerom ku koču. Ak by bolo na mne, zostala by som ta i celé dni a kochala sa krásnou krajinou a majestátnym zámkom, ktorý som odtiaľ mala ako na dlani.

Upravila som si rubínovo červenú sukňu vyšívanú striebornou niťou. Vlasy som mala vypnuté do drdolu a v ňom vysoko zapichnutý rubínový hrebienok akoby korunka. Rukávy mi končili pri lakťoch, odtiaľ pokračovali rozšírené ťažké volány, ktoré pri spustených rukách splývali so sukňou. Slúžky mi napokon skrášlili tvár a postavili pred zrkadlo.

„Dnes budete žiariť, moja pani." predniesla Alice a ja som sa hanblivo usmiala.

„Snúbenec už čaká." upozornila ma Johanne a na moje prikývnutie otvorila dvere. Alice ma odprevadila dolu po schodoch a na chodbe ma už čakal Apollyon. Sotva ma uvidel, doslova na mne ostal visieť pohľadom, až kým som k nemu neprišla.

„Som nesmierne šťastný, že mám tak prekrásnu nevestu." zašepkal mi do ucha a perami sa mi jemne obtrel o líce a potom ma pobozkal na pery.

Jeho ruky si ma pritiahli za driek a bozk sa prehĺbil, keď sa spoza nás šibalsky ozvalo: „Budete meškať, princ Apollyon."

Apollyon ma pustil a ponúkol mi rameno. Peter na mňa žmurkol keď som prechádzala okolo a pozdravil sa: „Anna."

„Ahoj Peter." povedala som zdvorilo a usmiala sa na neho, i keď Apollyon vyzeral, že by sa ho už bol striasol.

„Mám vás odprevadiť." povedal Peter takmer výsmešne a bola som si istá, že som počula Apollyonov tichý otrávený povzdych. Mala som pocit, že vzduch na chodbe chladne.

„Tak teda, aby sme vyrazili, nie?" popohnala som ich nervózne, no účinok to malo. Čím bližšie sme boli k honosnej jedálni a doliehal ku mne ruch, tým nervóznejšia som bola. No všetka moja odvaha opadla v momente, keď sme vošli dnu a Peter nám zmizol z dohľadu.

„Apollyon." vydala som zo seba priškrtene, „Oni sú..."

„Upíri." dokončil.

„Prečo si to nespomenul?"

„Nechcel som ťa vydesiť." povedal starostlivo, no i tak si odo mňa vyslúžil nesúhlasný pohľad, i keď hnevať som sa na neho nemohla.

„Sú všetci upíri?"

„Nie." povedal stručne a krátko sa usmial na akýsi párik, „Prosím nezdôrazňuj tak to slovo. Máme veľmi dobrý sluch a vyčítame i z pier."

Stisla som zahanbene pery. Prešli sme k vrchstolu a sadli si po kráľovej pravici. Najprv Apollyon a potom ja. Oproti nám si sadli Luther so Skylar, sotva som si všimla kto si sadol po mojej pravici. Bola som roztržitá, pretože som na sebe cítila priveľa očí a veľa pozornosti. Predsa bola táto hostina usporiadaná kvôli mne.

„Cítila som sa podobne, Anna." stisla mi ruku Skylar a obdarila ma milým úsmevom, „To je v poriadku."

„Ako si to zvládla?"

Skylar sa láskyplne usmiala na Luthera, načo jej úsmev opätoval a potom pozrela na mňa.

„Rozumiem." povedala som a sklopila pohľad. Škoda, že medzi mnou a Apollyonom taká bezprostredná láska nepanovala.

„Páčili sa mi na tebe tie zelené šaty," ozvalo sa vedľa mňa až ma jemne myklo, „No rubínová je tvoja farba, Anna. Ako čerstvá krv."

„Ešte budem dnes jesť, Aldon." zamumlala som a on sa rozosmial.

„Kde je Lenore?" ozval sa roztržito Luther, keď sme započuli ako po miestnosti nejaká osoba rýchlo uteká sprevádzaná vlajúcimi vlasmi a za nimi pokračovala dlhá sukňa.

„Už som tu." vydýchla a dosadla vedľa Skylar, „Som tu."

„Lenore." ohriakla ju kráľovná hlasom ostrým ako britva. No kvôli spoločnosti si odpustila nahnevaný pohľad a silene sa usmiala. Lenore sa tiež pokúsila o slabý úsmev, no pohľad mala sklopený k stolu.

Hostia si hľadali svoje miesta a tak zatiaľ kráľovská rodina sedela, vrátane mňa.

„Cítiš sa dobre?" opýtal sa ma potichu Apollyon a premeriaval si ma.

„Len je toho na mňa veľa." zhrnula som všetky moje dojmy a strach z toho tuctu upírov, kde len malú časť tvorili ľudia.

„Všetci títo ľudia majú významný titul, alebo úlohu. Hneď pri kráľovskej rodine sa nachádza kráľovnina najlepšia kamarátka, ostatní sú otcovi radcovia. Len vďaka nim poznajú pravú totožnosť kráľovskej rodiny len títo zúčastnení ľudia. Sú to vytrvalí jedinci, ktorí sa museli zaprisahať našej rodine a len tak im bolo dožičené významné miesto. Či už v obrábaní našej krajiny, v bankách, alebo sú to starostovia jednotlivých miest." vysvetľoval mi a sem tam mi nejakých naznačil. Zkráľových radcov mi prišli sympatickí a dôveryhodní dokopy možno traja, a to ich mal kráľ pätnásť. A čo sa týka kráľovninej priateľky... nečudo. Panovala z nej istá odmeranosť, povýšeneckosť, opovrhovanie a nadmerná elegancia. No Rosalyn nik netromfne.

„Budem sa musieť s nimi aj rozprávať?" opýtala som sa a tak odokryla aká nervózna som. No vážne som sa s nimi rozprávať nechcela. Chýbala mi tá bezprostredná samota, akú som občas zažívala doma. Bez živej duše, len ja a lesy, do šumu lístia vo vetre som si pospevovala vymyslené melódie.

„Iba s niektorými, ak ťa ohlásia." ubezpečil ma, „Ak toho budeš mať veľa, alebo ťa budú otázky urážať, poviem im, aby sa viac nepýtali."

„Ďakujem." povedala som a potom si všimla jedného známeho muža ktorý stále pri svojom mieste a díval sa naším smerom. Videla som ho len raz, no utkvel sa mi v pamäti, predsa sa ten večer stalo toho mnoho. Ešte teraz sú spomienky pomerne živé. Otočila som sa k Apollyonovi a sotva pohybla perami, aby muž nemohol vyčítať čo som povedala: „A starosta Gergers Kenet? Aj on je upír?"

Apollyon len krátko kývol a potom mi nastavil ruku. Až teraz som postrehla, že každý hosť bol už pripravený na svojom mieste. Postavili sme sa a pozdvihli poháre.

Sálou sa rozoznel kráľov hlas: „Som rád, že sme sa tu mohli všetci zísť a osláviť nastávajúcu manželku môjho syna Apollyona," predniesol a pozrel na mňa prenikavým pohľadom, „Annu z tretej generácie pre tretieho syna. Nech je správnou a slušnou manželkou i poradkyňou a navždy vernou svojmu mužovi, nech nám jej plodné lono prinesie rad mnohých statných a múdrych synov."

Pozdvihli sme poháre a pripili si. Skylar sa napila ovocnej šťavy, ktorú jej stihol sluha doliať ešte kým sme čakali. Posadili sme sa, následne i hostia a začali sa podávať chody. Medzi chodmi sa ma hostia pýtali kadečo. Kráľovi radci namiesto otázok na moju osobu použili tie vedomostné, ale aj tie som hravo zvládla. Apollyon celý čas ticho striehol, keďže on k tomu nemal čo povedať. Pri piatej vedomostnej otázke Apollyona nervózne myklo, no ja som sa na neho pokojne usmiala a upírovi bez zbytočného premýšľania odpovedala. Tešilo ma, že na mnohých tvárach som videla úsmevy. Urobila som dojem. Lepšie táto hostina nemohla ani dopadnúť.

Neskôr sa pozornosť kráľa a jeho radcov presunula na Apollyona a obracali sa s otázkami na neho. Striehla som, občas odpovedala ak oslovili i mňa, no napokon nám konečne dali vydýchnuť.

„Anna, Anna." zanôtil Aldon a odpil si z vína, „Ako samotná kráľovná."

Pokývala som hlavou.

„Pozri na tie pohľady, boli by schopní skákať ako ty hovoríš. Nie je to úžasné?"

„Nie." povedala som rázne.

Aldon sa uškrnul: „Zmeníš názor. Aspoň trošku. I tak musíš uznať, že je to lepšie, ako aby ti hľadeli na to krásne úzke hrdlo." odkašlal si, „Pekne sa vyníma keď máš zopnuté vlasy."

Prešla som si nevedomky mierne rozpačito po krku a Aldon nesúhlasne zamrmlal: „Len to zhoršuješ."

Nadýchla som sa, no potom príval slov zadržala. Musela som sa predsa správať slušne, aj keď Aldonova prítomnosť mi nebola vonkoncom príjemná.

Vydesilo ma, že doniesli ďalší chod, pretože moje brucho bolo plné už na prasknutie, nerozumela som, ako ešte mohli niektorí spokojne objedať kusy diviny. Čašníci našťastie niesli len ďalšie vínové poháre. Apollyon mi spomínal, že kvôli ľuďom sa krv dnes nenalievala. Vďaka Bohu.

Kráľ a kráľovná dostali zvlášť a nám podržali tácku s piatimi pohármi. Čašník mi jeden podával, no skôr ako som sa poň načiahla mi ho uchmatla iná ruka a obočie mi vystrelilo nahor. Skylar sa hravo zasmiala, no víno si v ruke dlho neohriala, pretože jej ho vzal Luther.

„Ty ale nesmieš piť, Skylar." povedal s úsmevom aj keď vedel, že ani to nemala v úsmysle. Vzala som si ďalší podávaný, zatiaľ čo Luther sa spokojne napil a pohladil Skylar za ruku, ktorú jej držal. Apollyon sa ku mne otočil a prehovoril, no ja som naďalej sledovala manželský párik. Práve preto som to všetko videla. To, ako sa v Lutherových očiach zračil nepokoj, čo som sprvu pripísala čulému ruchu, alebo zvláštnej pachuti vína. Sledovala som jeho ruku, ako pomaly ukladá kalich na stôl, a v tom sa vo mne niečo pohlo. Podobnú reakciu som už niekde videla. Slabne.

Prišla som na to žiaľ neskoro a síce sa mi zdalo, že sa to všetko vlečie, v skutočnosti to trvalo možno sekundu času. Stotinu času zase trvalo, keď sa Luther obzrel na Skylar s obavami v očiach.

Rozbúchalo sa mi srdce tak rýchlo, ako sa aj čas následne rozbehol. Videla som už len to, ako Luther bezvládne padá zo stoličky a Skylar vydesene kričí. Aldon už bol spolu s Lenore na nohách a Apollyon mi tuho stisol ruku.

Kráľov výkrik mi prenikol až do kostí: „Zrada! Víno bolo otrávené! Nájdite toho prekliateho zradcu!"

Nastal všade ruch a krik, ktoré sa mi zarývali do uší, zatiaľ čo Apollyon ma ťahal bokom.

„Luther..." hlesla som, no hlas ma zradil. Iné je byť v nebezpečí vonku, a iné dnu, v hrade či domove, kde to človek nečaká. Pripomenulo mi to noci, keď si Apollyon volil nevestu.

„Už ide zdravotník. Bude v poriadku Anna." ubezpečoval ma a chytil mi tvár do dlaní, aby ma prinútil pozrieť sa na neho, „Upíra ten jed nezabije, ale človeka áno, a kalich bol určený pre teba. Takže musíme ísť do bezpečia. Sľubujem, že sotva sa zobudí, pôjdeme ho pozrieť, hlavne teraz poď."

Prikývla som a Apollyon ma ťahal so sebou von z jedálne. Bola som mimo, hlavne preto, že sa to všetko týkalo mňa. Opäť. Ale... ale kto by ma chcel vidieť mŕtvu?

„Ja tomu nerozumiem Apollyon. Kto by to robil? Prečo mne?" nechápala som.

„Každý máme nepriateľov. Van Derwickovci ich majú najviac. A ty už patríš k nám. Ku mne." dodal, akoby chcel sám seba presvedčiť. Stisla som mu ruku na podporu a on sa zmohol na veľmi chabý úsmev. No aspoň na nejaký.

„Myslíš, že za to môžu lovci?" opýtala som sa vystrašene. Predstava lovcov bola ako keď rodičia strašili svoje deti strašidelnými príbehmi o strigách a pekelníkoch.

„Sú to naši najväčší nepriatelia. Ale sú tu i stúpenci. Ľudia, ktorí nepoznajú upírov, no nepáči sa im naše kraľovanie a kráľovský rod."

Pochytila ma triaška a kolená sa mi podlomili. Apollyon ma k sebe potiahol a následne sme prešli za roh. Už som sa stratila, koľko uličiek sme prešli, no neprenikal ku nám ani hlások. Unikli sme.

Vydýchla som si v jeho náručí a on si ma k sebe privinul: „Už budeš v poriadku."

„Apollyon čo sa stane..." začala som, no rýchlo zmĺkla, keď sme začuli kroky. Apollyon si ma stiahol ochranársky za seba. Pohla som sa, no silne mi zovrel zápästie a ja som zmraštila tvár a ostala bez pohnutia stáť.

„Keď ti poviem, aby si bežala, budeš bežať dobre?" povedal poza plece.

„Je to zradca, však?" šepla som, no odpovede som sa nedočkala. Apollyonove telo sa pripravilo na útok a kroky sa ozývali za rohom. Srdce mi vynechalo úder a nohy sa už doslova odliepali od zeme, pripravené na útek.

„Te..." sekol sa Apollyon, rovnako i v prudkom pohybe, keď už držal vojaka za krk blízko svojich vystrčených tesákov a ten tisol hrot meča k Apollyonovmu srdcu.

„Panebože." vyhŕkla som a Apollyon ho pustil.

Vojak sa prerývane nadýchol a potom naučeným monotónnym hlasom spustil: „Zradca bol vystopovaný, ale ušiel. Poznal tajné chodby, môj princ."

Apollyon zaťal päste v snahe zachovať pokoj: „Mal spojenca?"

„Nie. Bol sám. Iste ho niekto poslal, aby nevestu otrávil. Jed bol príliš silný a neznámeho pôvodu, nie tunajší."

„Stopujete ho?"

„Áno." povedal vojak, no pery skrivil do nepodareného úškľabku, „Lenže už je v lesoch. A tie sú zradné. Je možné, že ho nenájdeme. Zdalo sa, že mal všetko nachystané. Ako vpád a otrávenie, tak i útek. Je neskoro."

Apollyon len zmraštil čelo a potom poslal vojaka preč. Otočil sa ku mne a na moje prekvapenie si ma stiahol prudko do objatia.

„Hlavne že si v poriadku." vydýchol mi do ucha a pohladil ma po vlasoch.

„Vďaka tebe, Apollyon." zaborila som mu tvár do krku a tuhšie ho objala. Konečne som si mohla vydýchnuť. Takto som si dnešnú hostinu aleže vôbec nepredstavovala.

10 minút pred polnocou... tak som to stihla ešte dnes, Stela24 :D :D 

Nekutočne krásne vám ďakujem, že čítane tento príbeh ❤❤ tie čísla sú neskutočné ❤

Táto časť bola trochu dramatickejšia, znovu ste si užili aj Aldona (:'D) aj ostatných prítomných :D dúfam, že sa mi bude dariť písať časti rýchlejšie a častejšie, lebo moja aktivita počas prázdnin je dosť smutná :D 

Poteším sa, ak zanecháte koment a dúfam že sa vidíme čoskoro pri ďalšej časti :D

Viki :)