Keď sa Apollyon uistil, že nám nič nehrozí, vytiahol ma celú roztrasenú z koča.

„Nie si zranená?" opýtal sa a pre istotu ma ohmatal, akoby tak vedel nájsť nejakú škodu.

„Nie. Ten kočiš..." nedokázala som pokračovať.

„Je mŕtvy, Anna." povedal a potiahol ma so sebou.

„Kam teraz?"

Apollyon sa obozretne obzeral: „Musíme nájsť najbližšiu osadu a potom sa skontaktovať s kráľovstvom."

„Nájdeme cestu a..."

„Nie. Tak nás rýchlo nájdu."

Prudko som zastala: „Kto nás nájde?"

„Lovci." povedal a keď videl, že nerozumiem, dodal, „Lovci upírov, Anna. A keď nájdu mňa, nemyslím si, že ťa ušetria. Zabili by ťa, alebo horšie, vzali so sebou a tvojou povinnosťou by bolo ich len obšťastňovať."

Zažmurkala som. Viac narovinu to snáď povedať nevedel. Rozhodla som sa teda myslieť na niečo iné: „Ale ja sa tu nezorientujem. Nepoznám sever a neviem kde sme."

Rozhodila som rukami a Apollyon zastal. Videl môj bezradný výraz. Pochytilo ma zúfalstvo. To bola moja slabá stránka. Vždy som mala všetko pod kontrolou, lenže ak netuším kde sme a idú nám v pätách lovci... je to snáď horšie ako vstúpiť do upírieho zámku.

„Anna upokoj sa." prešiel mi po ramenách. O to viac som cítila ako sa trasiem, „Si bystrá, statočná, a ja nedovolím, aby ti ublížili. Spoločnými silami sa dostaneme späť do zámku, dobre?"

Neprikývla som. Nikdy som neverila prázdnym sľubom ako „dostaneme sa späť do zámku" alebo „všetko bude v poriadku". No verila som mu, že ma ochráni.

„Ale musíme to stihnúť do svitania." napadlo mi.

Apollyon si vzdychol a zdalo sa, že aj on má obavy: „Som si toho vedomý."

Skryla som si tvár do dlaní: „Aké zlé je to?"

„Čo?" opýtal sa prostú otázku, až mi to na hodnosť princa prišlo smiešne.

„Toto všetko."

„Ja ti..."

„Nemusíš mi nič hovoriť. Nie teraz. Len chcem vedieť, aká zlá je táto situácia. Čo by znamenala... naša smrť." posledné slová som šepla.

„Je to veľmi, veľmi zlá situácia a naša smrť," nachvíľu sa odmlčal, „by mala ešte horšie následky."

Poťahala som sa za končeky vlasov. Beznádej doslova visela vo vzduchu. Všimla som si, že aj Apollyon je bezradný. Možno bol upírom, princom, no nemyslím si, že sa za tých, i keď neuveriteľných 154 rokov, dostal do takéhoto problému.

„Zakresli mapu." hlesla som potichu. Pozrel po mne, „Zakresli mapu. Musíš azda vedieť mapu svojej vlasti."

„Môžem sa zmýliť." síce slušnosť káže, že žena má počúvať muža, ale v tejto chvíli sme si pripadali iba ako dvaja stratení ľudia. A ak sa nevrátime čím skôr späť, aspoň jeden z nás určite umrie.

Otočila som sa a zo zeme mu podala najbližšiu palicu, čo som našla. Rukami som odhrabala lístie z veľkého miesta na zemi a Apollyon si ku mne kľakol. Hrad zakreslil ako korunku a potom okolo nej veľký polkruh. Z toho polkruhu viedli štyri cesty.

„Na každej trase bola založená osada neviest a ženíchov pre kráľovské deti. A mesto, kde sme teraz boli, je na druhej, Aldonovej."

„Vážne sa to tak volá?" zamračila som sa.

„Áno. Cesta princa Aldona. Cesta princa Luthera, princeznej Lenore a i moja. A jedna z nich raz bude niesť názov cesta kráľa." nehovoril to veľmi nadšene. Akoby sa toho obával. Ale predsa kráľom bude Luther, nie? Možno mali iba veľmi dobrý vzťah.

„Táto cesta hore, je cesta princa Aldona?"

„Áno." odvetil a skúmal moju tvár, akoby chcel zistiť čo sa mi v nej odohráva.

„Ako ďaleko je najbližšia cesta?"

„Najbližšia je cesta princa Luthera. Ale trvalo by nám celú noc, kým by sme sa na ňu dostali Anna." pokrútil hlavou. Zovrela som pery.

„Tak budeme rýchlejší ako noc."

Zdvihla som pohľad k oblohe. Onedlho svitá. A my stále prechádzame len cez les. Sklopila som pohľad.

„Potrebuješ oddych?" opýtal sa starostlivo.

Uškrnula som sa: „Pred tebou som utekala dve noci, Apollyon."

„Pomaly začínam veriť, že si divoška."

„Divoška?" nadvihla som obočie a prekvapene ho sledovala. Zaškeril sa. No v očiach som mu videla strach. Strach z nového dňa, zatiaľ čo ja som sa bála noci. Ale v jeho blízkosti som sa nikdy necítila bezpečnejšie ako teraz. I keď sme boli ufúľaní a moja sukňa bola pomaly na francorce. Siahala mi sotva pod kolená- Apollyon mi z nej polovicu usekol, aby sa mi ľahšie chodilo.

„Ak toto prežijeme, splním ti hocijaké želanie."

„Čokoľvek?" pozrela som na neho.

„Čokoľvek."

„Dovolíš Alice, aby mi ušila nohavice." povedala som rozhodne a teraz on bol ten prekvapený, „Som divoška, nie? A divoškám nohavice nie sú neznáme."

Ozval sa šuchot a strhli sme sa. Apollyon si ma pritiahol tesne k telu a na chrbte som cítila ako sa mu nadvihuje hrudník. Tíško sme načúvali šušťaniu.

„Vlci." šepla som. Svitla vo mne nová nádej, „Poď!"

Rozbehli sme sa za šuchtavými zvukmi a len čo sme preliezli menší kopec, na druhej strane sme zbadali vlkov. Skrčili sme sa.

„Vlci sú vždy v blízkosti osád. Ak budeme sledovať ich stopu, dorazíme ta do svitania."

„Ale musíme byť opatrní." hlesol. Ja som to vedela. Predsa len, boli sme dvaja. A to je rozdiel od bandy statočných horárov veľkých ako hory. Apollyon mi podal meč aj s opaskom. Udivene som na neho pozrela. Stisol mi na podporu ruku a potom som mu dovolila, aby mi upevnil opasok.

„Nikdy predtým mi nevadilo, že si tak útla." povedal a chabo sa usmial. Ja som tie svoje kútiky zdvihnúť nevedela. Bála som sa. Silno mi upevnil opasok, až ma tlačil, no nič som nepovedala. Zvyknem si na to, a predsa, cítila som sa istejšie.

Svorka sa pohla a my sme pobehli za ňou. Svorka sa nám ale strácala z dohľadu. Zastonala som, no takmer zvýskla, keď mi Apollyon v behu podlomil nohy a vzal ma na ruky. Chytila som ho okolo krku a sledovala tú závratnú rýchlosť akou bežal. Čo všetko vlastne upíri dokážu?

Vietor mi bil do uší, až som začula zdiaľky dupot kopýt.

„Počujem kone." vydýchla som mu do tváre a neubránila som sa úsmevu a videla som v jeho očiach úľavu. Naše nosy sa pri tej malej vzdialenosti dotýkali. Usmial sa a ja som sa znovu obzrela a snažila som sa znova zachytiť dupot. V tom Apollyona zradili nohy a obaja sme tvrdo dopadli na zem, až som si udrela kostrč. Zvolala som od bolesti.

„Prepáč Anna." zachrapel. Dávno som nepočula jeho chrapľavý hlas. Mával ho vtedy, keď túžil po krvi. Ale teraz... Donútilo ma to pozrieť sa na neho i cez slzy bolesti. Pomaly vstával, ale doslova som videla, ako slabne. Pozrela som nahor a... na obzore obloha rýchlo bledla.

„Panebože." vydýchla som. So zaťatými päsťami a sánkou som vstala a podišla k Apollyonovi. Podoprela som ho, lebo som si všimla, ako ťažko sa mu chodilo.

„Sľúbil som, že ťa ochránim."

„Ešte neumieraš, Apollyon. A ani neumrieš. Postarám sa o to." rýchlo som hľadala tieň, zatiaľ čo Apollyon sa o mňa opieral čoraz viac a to mojej kostrči nepomáhalo. Opäť som od bolesti zavrčala, ale i naďalej kládla nohu pred nohu.

„Anna je mi ľúto, že..."

„Pššt, Apollyon. Či si princ alebo nie, teraz ma poslúchneš, dobre?" úkosom som na neho pozrela.

Vyzeral, akoby mal horúčku. Môžu mať upíri horúčku?

„Dobre." vydýchol.

Podišla som s ním k jednému veľkému kmeňu a usadila ho presne smerom na západ, nech na neho priamo nesvieti slnko. Apollyon pomaly dýchal a sledoval ma. s vypätím síl som poodlamovala mečom vetvy a uložila ich po bokoch Apollyona. Unavene som sa zvalila na kolená. Obloha na obzore začala byť jasnejšia. Vzala som mu tvár do dlaní.

„Veríš mi?"

„Vždy som ti veril. Odkedy," nadýchol sa a až potom pokračoval, „Odkedy si sa zobudila v mojej posteli v prvé ráno."

Pohladila som mu líce a on ma jednou rukou chytil. Stisk mal slabý.

„Vrátim sa po teba, Lyon."

Prekvapene na mňa pozrel: „Ako si mi to povedala?"

Usmiala som sa na neho a pustila ho: „Vrátim sa."

Vstala som a využívajúc meč ako podopierku som vykročila čo najrýchlejšie k ceste. Na moje nešťastie, narazila som na kopec. Začala som liezť pomedzi suché lístie a dúfala, že nevzbudím pozornosť vlkov. Obloha bola čoraz svetlejšia a mne sa tlačili slzy do očí. Musím ho zachrániť.

Zavrčala som a zviezla sa k zemi. Tupá bolesť v kostrči oslabovala celú moju chrbticu a presúvala sa k pažiam a nohám. Zovrela som rukoväť meča a zapichla ho kus vyššie. Potiahla som sa rukami vyššie, nedbajúc, že budem celá dooškieraná. Takto som sa doštverala až na kopec.

Obloha mala tyrkysový odtieň. Zrevala som, keď sa mi podarilo dostať na nohy a potom sa bezmyšlienkovite rozbehla na cestu predo mnou. Započula som koč smerujúci k hradu. Podlomili sa mi nohy, dopadla som na kolená a následne celá na zem. Koč začal brzdiť a kone ma len tak- tak neudupali, keď som si kryla hlavu. Na viac som sa nezmohla. Niekto rýchlo vystúpil z koča a už ma ťahal hore.

„Koho to tu máme..." ozval sa muž so starším hlasom a ja som si zahryzla do jazyka, len aby som nezvrieskla od bolesti a voľnou rukou za sebou rýchlo schmatla meč. Muž ma potiahol za vlasy a ja som bolestne zmraštila tvár.

„Aká mladučká tvárička." pohladil ma tvrdou dlaňou po líci, „V nevestinci pribudne ďalšia kráska, počuješ?"

Až teraz som si všimla muža za ním. Ten, čo ma držal prechádzal prstami po mojom krku a nižšie, až ho stopol meč a jeho hrana ho jemne bodala do hrude. Odhodlane som mu pozrela do očí. Prekvapene ma pustil a cúvol. Ruku som mala natiahnutú a hrana meča ho stále bodala niekde v strede hrude.

„Už sa ma viac nedotknete. Princ má veľké problémy a vy mu pomôžete a potom nás prepravíte do hradu."

Muž sa pozrel na toho druhého obďaleč. Ten jemne prikývol: „Ten meč má kráľovský erb, musíme jej pomôcť."

„Princ je v lese, dolu za kopcom. Zoberte mu nejakú veľkú prikrývku a celého ho zahaľte." povedala som rázne a ukázala som jednou rukou za mňa a druhou zložila meč. Muž bez zbytočných slov poslúchol. Pozrela som na toho druhého a oprela sa o meč, no únava na mňa prišla skôr, akoby som čakala. Skôr, ako som sa bezvládne zniesla k zemi som začula hlasné „slečna!" a následne len tma a ticho. A konečne žiadna bolesť.