„Čo to bude dnes?" opýtala som sa pomerne zvedavo a sadla si do kresla a pri dotyku chladnej látky sa striasla a pošúchala si plecia. Ročné obdobia sa menili a hrad mi prišiel ako ľadový zámok. Apollyon si toho všimol a obliekol mi svoj čierny plášť. Poďakovala som a on mi podal maľovanú tabulu, ktorú sme uložili na stôl. Bola rozdelená do troch riadkov, štyroch stĺpcov na dvanásť častí. Boli tam akési názvy a dvojité čísla zoradené vždy v siedmych stĺpcoch.

„Čo je to?" opýtala som sa a zamračila sa.

„Kalendár." povedal Apollyon znova tým pokojným zhovievavým hlasom.

„Načo to je?"

„Ukazuje nám čas."

„Tak ako hodiny?" pomaly som tomu rozumela.

Apollyon na mňa pozrel a jemne, spokojne sa usmial: „Áno, niečo ako hodiny."

Prst mu začal kĺzať po plátne: „Toto je mesiac. Každý z nich má určitý počet dní. Dni sa delia do týždňov..."

„To poznám." nechtiac som ho prerušila a pomaly sa bez jeho pomoci orientovala v jednotlivých značeniach, „Kde je ôsmy a deviaty deň?"

„Týždeň má len sedem dní." opravil ma Apollyon.

Založila som si ruky na hrudi a jemne sa zamračila: „A to už odkedy? Prečo sa tým mám riadiť?"

„Pretože vďaka kalendáru sa zjednodušila kopa vecí. A myslím, že na to druhé ti nemusím odpovedať."

Vzdychla som, spustila ruky a narovnala sa: „Aká kopa? Mne sa páčilo deväť dní. Prijala by som aj desiaty."

Apollyon sa usmial a narovnal kraje plátna: „Chcem, aby si si na to pomaly zvykla. Všetci sa tým riadime. A mali by sme zistiť, kedy vychádzajú tvoje narodeniny. Zdá sa, že to bude koniec Novembra."

„November? Čo to je za názov?" zamrmlala som nepotešene, „Nechcem dátum svojich narodenín. Chcem len počkať, kým tretí krát napadne sneh."

„Ale..." začal, no umlčal ho môj pohľad.

„Neber mi aj to posledné, čo netúžim zmeniť." šepla som.

„Dobre," ustúpil, „Tak žiadny dátum."

„Ďakujem."

Plánovala som ísť do knižnice, keď som na chodbe narazila na Petra. Šla som mu v ústrety a usmiala sa na neho, no on mi úsmev neopätoval. Namiesto toho ku mne rázne vykročil s nič nehovoriacim výrazom a doslova ma zdrapil za ruku.

„No konečne." hlesol a začal ma kamsi ťahať, obozretne sa obhliadajúc, i keď sme na chodbe boli sami.

„Peter čo sa deje?" opýtala som sa zmätene. Takéto chovanie som u neho ešte nevidela. Nereagoval.Iba na mňa poočku pozrel a ťahal ma ďalej na schody na prízemie. Musela som ho pustiť, aby som si pridržala zelenomodrú sukňu zdobenú zlatými výšivkami v podobe kvetov a prekrášlených listov, aby som sa o ňu nepotkla. Chytil ma za predlaktie a ťahal dolu.

„Peter..." ohlásila som ho, no on sa zvrtol a zapchal mi ústa. Pozrel mi do očí. Tie jeho boli len pár centimetrov od mojich a tak som ich mohla rýchlo preskúmať. Zračila sa v nich obozretnosť, ako v každom jeho pohybe a iskrička hravosti. Nerozumela som tomu, no on nasadil jemný lišiacky úsmev.

„Tíško, dobre?"

Prikývla som a on mi pustil ústa. Zišli sme po schodoch a prešli k jednému rohu, kde nakukol. Obrátil sa na mňa a stisol mi ruku: „Čo najtichšie bež."

Prikývla som a zdvihla si sukňu. Znova vyzrel a potom mávol rukou, tak sme rýchlo prebehli k druhému rohu. A onej chodbe boli dvaja strážnici. Videla som ich tu prvý krát. Mali na sebe brnenie a v tichosti sa zhovárali. Prešla som za roh a pustila si sukňu. Peter sa šibalsky usmial a pozrel doprava, na protiľahlú stenu. Skveli sa tam dvojkrídlové drevené dvere. Podišiel k nim a ja som ho nasledovala. Otvoril jednu stranu a... uvidela som nádvorie. Slnkom zaliate pokojné nádvorie so zelenkavou trávou a vysadenými ružovými záhonmi a inými okrasnými kvetmi. Vybehla som von, vyzula sa a roztancovala sa po tráve. Len čo Peter zatvoril nečujne dvere, s úsmevom mi zdvihol baleríny a kráčal ku mne. Ja som sa k nemu rozbehla a šťastne ho objala.

„Ďakujem! Ďakujem! Ďakujem!" Peter sa nad mojou reakciou zasmial a ja som ho pustila a potiahla viac do slnkom zohriateho trávniku. Vôbec nebolo tak teplé, ako keď som bola doma. Jednak sme boli na severe a jednak, prichádzala jeseň. Obzrela som sa po oknách. Každé jedno bolo ako inak zabednené, takže nás nemal kto vidieť. No zbytočne som nechcela hulákať, aj keď smiechu sa nedalo ubrániť. Neviem, kedy som bola naposledy tak šťastná. Jediné, čo ma pichlo pri srdci bolo, že túto radosť nedocielil Apollyon, v čo som tak trochu dúfala, keďže je mojím snúbencom. No Petra som za toto zbožňovala. Skoro dva týždne, podľa kalendára vyše dva týždne, bez slnka robia s človekom divy.

„Ako sa ti to podarilo vymyslieť?" opýtala som sa ho a zvalila sa na trávnik, zatvorila oči a nechala sa zohrievať slnkom. Podľa šuchotu a slabého vánku som vedela, že Peter spravil vedľa mňa to isté.

„Kráľ musel riešiť nezhody medzi Apollyonom a Aldonom, pretože si dnes ráno skočili do vlasov... za teba."

Otvorila som oči a prižmúrila ich ma modrú oblohu s malými bielymi chuchvalcami. Naprázdno som preglgla.

„Navyše, princezná Lenore ma výuku, kráľovná zo svojho salóna orientovaného na inú stranu ako je nádvorie tiež nevychádza počas celého dňa a princ Luther s princeznou Skylar na dnes odcestovali."

„Odcestovali?" obrátila som sa k nemu. Zažmúril na mňa.

„Oni vždy niekam cestujú. Mám pocit, že len vďaka nim má kráľovská rodina tak skvelé kontakty. Princ Luther... sa správaním na svojich rodičov vôbec nepodobá. Aspoň to je moja mienka."

„Naozaj sú kráľ Theron a kráľovná Rosalyn tak povrchní?"

Peter mykol plecami. No ani sa ich nezastal. Vedela som, že tu odpoveď nenájdem, naopak, u Apollyona určite. Obrátila som tvár k oblohe a znova zatvorila oči.

„Nerád ti kazím zábavu, no nemôžme sa tu dlho zdržať." povedal ľútostivo Peter keď videl ako si to užívam, „Pre bezpečnosť oboch. Vieš, že by nás za toto roztrhali v zuboch. Teda, v tesákoch."

Povzdychla som, no nechcela som si kaziť zábavu: „Viem. Aj tak ti ďakujem. Za každý moment, čo tu môžem ležať."

„Hlavne o tom nikomu nehovor." povedal šibalsky, zdvihol ruku a nastavil malíček, „Naše tajomstvo."

„Naše tajomstvo." zopakovala som a mojím malíčkom chytila jeho a následne aj on môj a prekrížili sme ich. Usmiala som sa.

Spustili sme ruky, no malíčky si stále držali. Na Petrovej tvári sa rozhostil úškrn: „Vieš do koľkých problémov som sa už dostal?"

„Viem ich napočítať?" opýtala som sa s hravým úsmevom a hlavu otočila k nemu.

„Do koľko vieš počítať?" opätoval mi pohľad.

„V živote som nepočula o tisíci. Až od Apollyona."

„Myslíš o tisícke." opravil ma a potom odhalil rad bielych zubov, „Tak potom to nenapočítaš."

„Vidím to na nejakú príhodu." zasmiala som sa. Slniečko mi príjemne pálilo tvár.

„Raz som kráľovi podpálil plášť." povedal zľahka, no ja som na neho vyvalila oči a potom sa začala nekontrolovateľne smiať. Aj on sa začal, no priložil mi ruku na ústa, aby som sa utíšila.

„To ako?" opýtala som sa cez smiech. Keď si predstavím Therona a za ním horiaci plášť... znova záchvat smiechu.

„Pššt." povedal pobavene a prikrýval mi rukou ústa, naklonený nado mnou. Dala som si dole jeho ruku, odsunula ho a posadila sa. On si znova ľahol a ruky si založil za hlavu.

„Birthe, hlavná slúžka čo má na starosti estetiku hradu, ma poverila, aby som sa postaral o osvetlenie a... nechtiac mi padol luster." povedal znova tak ledabolo, no ja som už od smiechu nevedela dýchať. Zašklbalo mu kútikmi úst.

„Na kráľa?" zakvílila som.

„Tesne za neho. No podarilo sa mi odkopnúť rebrík a zatiaľ čo ja som visel na slučke pre luster, kráľov plášť horel ako fakľa. Nezabudnem ako na mňa pozeral. Prisahám, že vie vraždiť pohľadom a nie tesákmi." zaškeril sa a posadil sa.

Páčilo sa mi,ako zľahka bral prítomnosť upírov, zatiaľ čo iní o nich ani len netušili. To nikdy z paláca nevyšlo von žiadne tajomstvo? Ktovie, ako trestali previnilcov. Striaslo ma.

Opäť som sa zahľadela na Petra hľadajúc útechu. Bol to bláznivý človek, najbláznivejší akého som kedy poznala. A to sa mi na ňom páčilo. Bol iný. Tak ako ja. Tak ako... Apollyon? Neviem, či môžem súdiť jeho osobnosť na základe dvoch týždňov. Navyše, neustále ma pred spaním naháňajú desivé myšlienky ako sa ku mne Apollyon svojou obratnou rýchlosťou nahne a rozkuše mi krk ako vlk telo kozy. Alebo človeka. Opäť som sa striasla. Nerada spomínam na udalosti spred dvoch rokov. A hlavne nie na hladomor. Vtedy som verila, že peklo na zemi existuje. Verím tomu do teraz.

Plytko som sa nadýchla a takmer sa strhla, keď som na rameni ucítila niekoho ruku. Peter sa jemne usmial: „V poriadku?"

„Prepáč, zlé myšlienky." sklopila som pohľad.

„Kvôli mne?"

„Nie!" rýchlo som ho ubezpečila, „Kdeže. Len..."

„Nechaj to tak." usmial sa a pohladil ma po chrbte. Oprela som si hlavu o jeho rameno. Dala som na jeho radu a s jedným nádychom utlmila nevhodné myšlienky. Mala by som sa radovať. Prečo si sama sebe priečim?

Usmiala som sa: „Povedz, že kráľ Theron nebol jediný, komu si znepríjemnil život?"

Potešil sa mojej dobrej nálade: „To teda nie. Ale to už je iný príbeh."

Vstal a podal mi pomocnú ruku: „Je čas ísť do paláca."

Pomohol mi vstať a ja som si oprášila sukňu. Venovala som mu úprimný úsmev: „Ďakujem. Ozaj za všetko."

„Nemusíš. Ešte si spolu užijeme kopu zábavy."

„Som ti dlžníkom." namietla som a vzala si od neho svoje baleríny. Neobula som si ich, chcela som si posledný krát užiť steblá trávy medzi prstami. Bolo to veľmi príjemné.

Peter mi venoval hlboký úprimný pohľad a ja som si spomenula, že ma dnes už druhý krát vyviedol z miery: „Si jediná, ktorá ma chápe, Anna. V mojej prítomnosti si sama sebou a tvoj úprimný smiech len značí, že ma berieš akého som. To je pre mňa najdôležitejšie. To ja som ti dlžný."

Obdarila som ho úsmevom a jemne šťuchla lakťom do rebier: „Mám ťa rada, Peter."

Peter nachvíľu zastal a neveriacky sa usmieval. Pobavene sa mi nadvihli kútiky úst a naklonila som hlavu doboku: „Tak ideš?"

Zasmial sa a opäť vykročil. Nezabudol mi podržať dvere, počkať kým sa obujem a následne naše kroky a prázdne bruchá viedli na miesto, ktoré som v tomto hrade stihla pokrstiť ako raj na zemi. Jedlu človek nikdy nepovie nie.

Slúžky som poslala preč, zatiaľ čo som si spokojne oprela hlavu o kamenný okraj napustenej kade a nechala horúcu vodu zmáčať mi telo. Odrazu som zacítila jemný bozk na pery, načo som sa strhla a odstúpila od kraja. Čiastočne som si vydýchla, že to bol len Apollyon a objala si hrudník. Prehupol do kade cez okraj.

„Ani som ťa nepočula. Vydesil si ma."

Presunul sa ku mne a ruky mi stiahol dolu a jemne ich držal vo svojich. Málinko sa mu nadvihli kútiky: „Nemohol som odolať."

„Tak si ma vystrašil." nadhodila som nepodarený úsmev, vnímajúc svoje búšiace srdce a rozpaky z našej nahoty. Mala som pocit, že bez kúsku odevu sa cítim zraniteľná. Akoby moje chovanie a pocity od toho záležali a teraz pred ním neviem nič skryť. Možno bol toto jeho zámer.

Napriek rozpakom som sa na neho zadívala. Mierne nadvihnuté kútiky, no žiadny úsmev. Pohľad nebol mrazivý, ale pocity v ňom boli plytké. Tie Johnove boli vždy plné pocitov a keď sa díval na mňa, či na svoju rodinu, boli plné lásky. Pre niektoré moje prešľapy ich zvyklo pohltiť sklamanie.

Bol zo mňa toľko krát sklamaný.

Pichlo ma pri srdci a sklopila som pohľad. Nevedel ma prijať aká som, naopak, z mojej pravej podstaty bol vždy sklamaný. Nikdy ma nechcel takú, aká som. Chcel aby som bola ako ostatné dievčatá. Sám netušil, ako hlboko a bolestivo sa jeho slová do mňa zarezávali. Netušil, ako ťažko sa tie rany hojili. No i napriek tomu som ho veľmi milovala. Láska býva slepá. No možno by som bola šťastná. Zmenila by som sa a bola by som šťastná.

Privrela som bolestne oči.

„Trápi ťa niečo?" opýtal sa Apollyon prirodzene. Pozrela som po ňom. Chýbala mi láskavosť. Láskavosť, ktorú mi John dával. Láskavosť, ktorú u Apollyona neviem nájsť. Kedy sa to zmení? Zmení sa to vôbec? Budem sa musieť kvôli Apollyonovi taktiež zmeniť? Ale veď už sa mením, nie?

Pokývala som hlavou. Nikdy nebudem mať to čo chcem.

Apollyon ma pustil a stiahol si ma do objatia, čo som nečakala. No znova... žiadna láskavosť. No i tak to bolo milé. Pohladila som ho rukami po hrudi a následne si na neho opatrne uložila hlavu. Apollyon sa o moju hlavu oprel bradou.

„Nechcem, aby si bola smutná Anna."

„Nie som smutná kvôli tebe." alebo čiastočne áno.

„Ale ja nechcem vôbec vidieť smútok v tvojej tvári." povedal a privrela som oči. Záleží mu na mne. Možno len nedokáže ukázať pocity tak, ako by mal.

„Tak ma rozvesel." riekla som prosto, no hneď som to oľutovala. Nemala by som si tak dovoľovať.

„To som mal aj v pláne." povedal a ja som zvedavo zdvihla hlavu, až sa voda okolo nás rozčerila, a pozrela mu do tmavých očí, „Mojou povinnosťou je zúčastniť sa mestského trhu, no prijal by som milú spoločnosť."

Nezabránila som úsmevu, čo sa vkradol na moju tvár. Vedela som, kam to speje.

„Takže pôjdeš so mnou. Určite ti nové prostredie prospeje." jemne sa usmial.

„Ďakujem." povedala som a snažila sa zakryť to ohromné nadšenie. No myslím si, že mi ho musel vidieť v očiach.