Opäť som sa zobudila zavčasu, tentoraz sa ku mne pridal aj Apollyon, pretože musel vybavovať kopu vecí. Samozrejme, nepovedal, že akých.

Tentoraz som sa nasúkala do červených šiat z plyšovej lesklej látky so širokou sukňou a zlatým čipkovaným opaskom pod prsiami. Ak mi prišli doterajšie výstrihy šiat nemiestne, neviem, ako by som popísala tento. Divila som sa, že mi z neho ešte prsia nevyskočili.

„Prečo se mi vybrali práve tieto šaty?" opýtala som sa, nespokojná s výhľadom na moje napohľad teraz bujné prsia.

„Výber nie je na nás, Anna, ale na princovi Apollyonovi." povedala Sena a uhladila mi jemne vlnité vlasy.

„Počkať, počkať. Princ si ma oblieka?!" myslela som si, že tie šaty vyrábajú krajčíri podľa... ja neviem, tradícií a vkusu, ale nie, že môj snúbenec si ma oblieka ako malé dievča svoju bábiku.

„Vlastne áno." odvetila Johanne s hravým úsmevom, čo bolo pre ňu nezvyčajné. Alice ju zahriakla.

„Možno by si mala byť poctená, princ má vkus."

„Vyzerám ako nemravná žena." zvesila som plecia. Alice ma pichla prstami pod lopatky a ja som sa znova narovnala.

„Ste jeho žena, žiadna hriešnica." utešovala ma Alice, no veľmi to nepomáhalo. Asi sa to budem musieť pokúsiť nejako prekusnúť. Ako asi všetko. Nadýchla som sa a rozhodla sa, že nateraz to nechám plávať.

„Ďakujem vám, opäť, no už musím ísť." usmiala som sa na ne a vybrala sa z komnaty. Lenore mi spomínala, že je neslušné odísť skôr ako slúžky, no mala som pocit, že ak tam zotrvám dlhšie, udusím sa.

Vyšla som na chodbu a potulovala sa hradnými chodbami ďalej, keď som odrazu započula dupot a chlapca, čo vybehol spoza rohu.

„Peter?"

„Tak tu si!" privítal ma zadýchane, „Nudíš sa?"

„Ja vlastne..."

„Jasné, že sa nudíš." šibalsky sa usmial a potom si ma kratučko premeral, „Princ má vkus a vzorku na obdiv, ako vidím."

Sklopila som pohľad. Ešte nech mi to pripomína.

„Nechaj to tak." mávol rukou a ja som k nemu znova zdvihla pohľad a on sa zaškeril a plesol ma po pleci, „Máš babu!"

Následne sa rozutekal ďalej po chodbe. Nadvihla som obočie. Vážne má ten chalan 19 rokov? Alebo za tých pár dní som stratila i ja tú hravú dušu? Ani neviem, kedy som sa naposledy schuti zasmiala. S Johnom sme sa vedeli blázniť, a to poriadne. Však sme sa spoznali, keď sme obaja padli do kade s vodou pre kone.

Usmiala som sa. Kdeže, stará Anna len tak neodišla. A nikdy neodíde, nech sa bude ktokoľvek akokoľvek snažiť.

Chytila som si sukňu, aby som sa o ňu nepotkla a rozbehla sa tadiaľ, kadiaľ som naposledy Petra videla utekať. Zahla som za roh a prekračovala po dlhej chodbe, míňajúc zopár udivených sluhov, až som pri jednej bucľatej žene postála.

„Nevideli ste Petra?" môj hlas vôbec neznel udýchane. Akoby aj mohol, keď som bežne s horármi behala plašiť vlkov. Beh bol pre mňa zábava s takmer žiadnou námahou.

Žena sa usmiala a ukázala na schody, čo viedli na ďalšie poschodie. Poďakovala som sa a pobehla k nim. Prejsť ich rýchlo s dlhými šatami bolo náročnejšie, no zvládla som to bravúrne. Zastala som na chodbe a obzerala sa na všetky smery. V tom som začula rachot, akoby za zrútilo aspoň pätoro bedien.

„Pardon, pardon." začula som Petrov hlas a zaškerila sa. Rozbehla som sa doľava, odkiaľ znel rachot a len čo som prešla vzdialený roh, uvidela som Petra ako pomáhala žene ukladať drevené debny s látkami na kopu.

Zdvihol pohľad a uličnícky sa usmial. Opätovala som mu úsmev a bežala rovno k nemu, načo sa narovnal: „Prepáčte, už musím ísť. Nabudúce..."

„Budem rada, ak ťa už nestretnem, Peter." dopovedala žena práve, keď som ju minula a videla som, ako nad nami s úsmevom krúti hlavou. Konečne som toho blázna dobehla a zdrapla ho, on sa potkol o okraj mojej sukne a tvrdo sme dopadli na zadky. Pozreli sme po sebe a začali sa rehotať. Smiala som sa tak, ako už dlho nie.

„Si v poriadku?" opýtal sa cez smiech a ponúkol mi ruky, aby mi pomohol vstať.

„Žartuješ? Doma sme robili ešte zábavnejšie veci. A vždy som vyviazla celá."

Postavila som sa a Peter mi pomohol oprášiť sukňu. Usmiala som sa na neho: „Som rada, že je tu niekto ako ty. Aspoň trochu sa cítim... slobodná."

„Ja slobodou žijem. V mojej blízkosti z nej čosi určite nasiakneš." žmurkol a ja som ho so smiechom šťuchla lakťom do ruky.

„Ale beh ti veľmi nejde." rypla som.

„Myslel som si, že proti babe i tak zvíťazím." zatváril sa naoko ľahostajne.

„Toto nezahovoríš. Radšej by si si mal priznať porážku."

„Ale ja porážku nepoznám. No môžem uznať, že si dobrá."

„Dobrá?" capla som mu so smiechom, „Lepšia ako ty!"

„Prestaň, lebo inak z teba bude namyslená princezná!" zaškeril sa a rozbehol sa, no ja som ho rýchlo dobehla a začali sme sa biť ako malé deti a smiali sa pritom na celú chodbu.

„Peter!" započula som Alicin hlas, „Kazíš nám princeznú!"

Usmievala sa jedna radosť, zatiaľ čo sa s látkami a potrebami na šitie kamsi ponáhľala. Obaja sme sa na ňu usmiali. Zastala pri mne a upravila mi strapaté vlasy.

„Anna! Tak tu si! Pýtala som sa všademožne na teba a ak o tebe nevie ani môj najmladší brat, tak to už čosi znamená." privítala ma Lenore, „Potrebuješ pokračovať v nácviku."

„Dobre, už idem." usmiala som sa, šťastná že strávim opäť nejaký ten čas v jej spoločnosti. Nezabudla som ešte drgnúť do Petra, keď som odchádzala.

„Čo to malo znamenať?" opýtala sa všímavá Lenore.

„Ale nič." odvetila som s úškrnom a pokračovala po jej boku po chodbe.

Večer som bola zas raz šťastná, že som si mohla obliecť obyčajnú bielu košeľu. Bohate mi stačilo, ako sa na mňa, alebo teda na moje poprsie, Aldon díval a aj ten Apollyonov neustály tajnostkársky poloúsmev. Nevedela som, čo si mám pod tým predstaviť. Aj by som bola verila, že na mňa niečo chystá, alebo že mi znova zatajuje niečo, kde je nepatrnou skutočnosťou to, že som do toho vtiahnutá i ja. Alebo ja už naozaj neviem.

Prešla som k oknu a vdýchla svieži nočný vzduch. Okolité vežičky zarovno našej tiež svietili.

„Už som ti vravel, ako neskutočne príťažlivá si v tej nočnej košeli?" ozval sa za mnou zamatový hlas. Otočila som sa, no to som už ucítila jeho paže na mojom drieku. Pritiahol si ma natesno k sebe a pobozkal ma. Jeho pery si ma poľahky podmanili. Nedokázala som sa mu nijako brániť, pretože... sama som to netušila. Bozkávať sa s upírom predstavovalo nebezpečie a presne to moje zbesilé srdce potrebovalo. Doma som sa cítila ako v bavlnke, chránená od všetkého zlého. Tu nie. Apollyon bol stelesnením neohrozeného a zároveň tak neuveriteľne božského. A tá rozkoš, ktorú mi spôsoboval bola vítaným pocitom. Nechcela som sa tomu brániť.

Pritlačil ma o okraj kamenného rámu okna a ľavú nohu mi vyložil na parapet. Rukou mi prešiel od kolena po stehne a vyťahoval mi nočnú košeľu, až jeho ruka zmizla pod jej lemom a usídlila sa mi v lone. Vytreštila som oči a zavzdychala. Telom mi prešla horúčava a usídlila sa mi v lone, presne tam, pri jeho pohyblivých prstoch. Apollyon moje vzdychy umlčal bozkami, sotva som mala priestor na nádych. Ruky som mu omotala okolo krku a pomedzi bozky stonala, ohýbala sa v drieku. Nikdy som taký pocit nezažila, no istým spôsobom sa mi páčil. Chcela som viac.

Mierne som sa odtiahla na nádych a všimla si, že v susednej veži, kto bolo oveľa menej svetla ako v našej, stála v okne postava muža a dívala sa priamo na nás. Dokonca by som mohla potvrdiť, že v tej chvíli som ten pohľad doslova cítila.

Apollyon ma znova pobozkal, no vôbec som sa necítila príjemne, pretože ten muž na nás stále pozeral. Stlačila som Apollyonovi plece, aby som upútala jeho pozornosť a celkom ma potešilo keď sa odtiahol. No len toľko, aby ma vedel vziať na ruky, až som zvýskla a uložil ma do postele. Hneď nato sa ocitol nado mnou. Presne ako tú noc, keď ma chcel zabiť, ale nezabil. Možnože sa chcela len pobaviť. Celkom by som tomu verila.

„Už ti viac odolať nedokážem, Anna." povedal, zdrapol mi golier košele a roztrhol ju. Následne ju zo mňa strhol a pobozkal ma na prsia. Rukou mi prešiel po bruchu a opäť k môjmu lonu a začal ma obšťastňovať. Nevedela som sa brániť vzdychom. Všetko bolo tak intenzívne, všetko bolo prvý krát a ja som sa v tom chaose a búrke pocitov úplne strácala.

Apollyon zliezol z postele a začal sa vyzliekať. Obrátila som sa na bok a sledovala ho. Usmial sa na mňa a venoval mi vášnivý bozk. Nechal svoje oblečenie na zemi a nahol sa ku mne. Neustále sa bozkávajúc som sa prevalila na chrbát a Apollyon ma priľahol svojou váhou. Prerušil bozk, perami sa mi prisal na krk a jazykom zanechal na ňom vlhkú cestičku, ktorá pokračovala aj po mojom ľavom líci a následne som dostala bozk na spánok. Opäť sa narovnal, jedným rýchlym pohybom mi roztiahol nohy a pritlačil o posteľ. Vytreštila som oči na jeho veľkú pýchu, ktorá do mňa jedným pohybom vošla a ja som bolestivo zavzdychala. Bolesť sa znásobovala, až kým Apollyonova panva nezapadla do mojej. Vyhŕkli mi slzy. Apollyon sa začal pomaly pohybovať, zatiaľ čo mi slzy stekali po tvári a nevedela som zadržať ďalšie bolestivé vzdychy a kvílenie. Zaborila som nechty do perín. Apollyon sa na mňa díval, doslova ma prepaľoval hnedými očami a pri pohľade na moje telo sa mu vkradol úsmev na tvár. Bolo vidno, ako veľmi si to užíval. Zrýchlil na tempe, až som zrevala a on sa nado mňa sklonil. Moje ďalšie trpiteľské vyznania umlčal bozkami. Znova o čosi zrýchlil, až sa mi ďalší rev vydral na pery a Apollyonova panva ešte tvrdšie dorážala na moju. No bolesť postupne striedala neuveriteľná rozkoš a horúčava, čo sa presúvala po celom mojom tele až do končekov prstov a drala sa mi cez pery ako vzdychy. Posteľ pod nami hlasne protestovala a natriasala sa a ja som občas nemala poňatia kde som a kto som, dokonca ani vtedy, keď sa bolesť vyrovnala rozkoši. Zvolala som, telo sa mi v príjemných kŕčoch rozochvelo a ja som vyvrátila dohora oči. Apollyon ma pustil a ja som sa na neho zadívala. Jediné čo som dokázala ešte vnímať bol on. Ani raz som v ňom nevidela toľko života a chuti, toľko vášne a túžby. Chytil ma okolo drieku a pretočil na brucho, vyrovnal mi nohy a opäť do mňa vošiel, bolestivejšie ako predtým. Neuveriteľným tempom do mňa búšil a mala som možnosť počuť jeho spokojné tiché ručanie. Pritlačil sa na mňa, až som skríkla, potiahol ma za vlasy a pobozkal na pery. Predýchaval naše prvé milovanie s pokojom vpísaným na tvári, zatiaľ čo jeho panva sa stále pomaly pohybovala.

Po chvíli zo mňa zliezol a ja som sa pretočila na bok, aby som na neho videla. Cítila som sa ako v siedmom nebi, v tej chvíli pre mňa neexistovalo vôbec nič. Len on a ten blažený pocit, aký mi spôsoboval. Dokonca i tá nepríjemná bolesť čo pretrvávala v mojom lone mi prišla ako moje zadosťučinenie. Rovnako ako jeho spokojný výraz. Vzal ma na ruky a odviedol do kúpeľne. Vlial do ešte teplej vody v kadi horúcu z kýbla, ktorá bola doteraz zohrievaná nad mierne pohasnutými uhlíkmi a opäť ma vzal na ruky, načo som sa usmiala a viac natisla naše spotené horúce telá k sebe. Nechcela som zimu. Páčilo sa mi toto teplo. Jeho teplo.

Ponorili sme sa do vody, ja som si opláchla tvár i vlasy, no to si ma už Apollyon stiahol k sebe do objatia. Jemne som sa k nemu pritúlila a uložila si hlavu na jeho plece, zatiaľ čo on mi láskal prsia.

„Máš prekrásne telo, Anna. A patrí iba mne. Tak ako ty." zašepkal mi do ucha a mne sa pred očami zotmelo. Dobehla ma únava.

„Si v poriadku?" opýtal sa Peter a premeral si ma.

„Len ma bolia nohy," keby len nohy, „Nemám chuť ich namáhať viac ako teraz."

Zosúladil sa s mojim pomalším krokom: „Chcel som ti niečo ukázať."

„Čo také?! zbystrila som pozornosť.

Tajnostkársky sa usmial: „Niečo, čo ti bude aj zaručene chutnať."

Podal mi ruku a pomohol mi zísť schody. Potom sme zabočili doľava, kde pobehovalo služobníctvo.

„Síce nepôsobíš veľmi nenápadne, čo sa týka výzoru," povedal a pohľadom prebehol po mojich sivobielych šatách ladených s červenými doplnkami, „Ale to je vlastne jedno. Bude sa ti to páčiť."

Otvoril dvojkrídlové dvere a potlačil ma dnu. Už podľa toho tepla, vôní, kriku a buchotu som usúdila, že sa jedná o kuchyňu. Nadšene som sa porozhliadala. Náhle som si spomenula na časy, keď sme s mamou varili aj niekoľko hodín, keď k nám mali prísť hostia, nehovoriac o vypekaní. Veľa krát sme potom ani nejedli, lebo nás zasýtili všetky tie lahodné vône. No najviac ma tešilo, keď som otcovi prestrela na večeru a doniesla mu uvarené jedlo. Miloval naše jedlá. Tak ako my sme milovali variť.

„Nevesta!" zvolala jedna kuchárka prekvapene a chytila sa za srdce. S Petrom sme sa rozosmiali, zatiaľ čo som si vyslúžila pohľady ostatných prítomných.

„Pokoj, nič sa nedeje." hlesla som.

„Prečo ste tu?" opýtla sa kuchárka. Zrejme tu bola vedúca.

„Priviedol som ju." vypol hruď Peter vedľa mňa.

„Bože Peter! Už si sa načisto pomiatol? Nemá tu čo robiť!" karhala ho.

„Nie počkajte." zadržala som ju, „Je mi smutno za domovom. Peter mi len pomáha, aby som sa necítila smutná. Zaviedol ma sem, aby ma rozveselil."

Žena si ma premerala, potom Petra a znova sa na mňa zahľadela a usmiala sa: „Volám sa Gisla."

Podala som jej ruku, vôbec mi nevadilo, že jej bola zamúčená: „Anna."

„Ja viem." žmurkla na mňa.

„Mne meno nikdy nepovedala." zamumlal Peter a Gisla pretočila očami.

Zacítila som známu vôňu a usmiala sa. Všimla si toho aj Gisla: „Už varíme obed."

„Remuládu?" usmiala som sa. Zbožňovala som pikantnú omáčku.

„Máš ju rada?"

„Zbožňujem ju." prikývla som.

„Môžeš ochutnať a povieš mi, azda je i moja chutná." povedala, podala mi drevenú varechu čo držala v rukách a zaviedla ma k hrncu, „Pozor, pozor, nevesta si nesmie pošpiniť šaty."

Zasmiala som sa a naklonila sa k bublajúcemu hrncu. Ochutnala som omáčku a nechala jej chuť chvíľu pôsobiť na jazyku.

„Je to výborné." povedala som a schuti si dala ešte jednu. Zozadu ku mne podišiel Peter a zakryl mi oči, „Čo robíš?"

„Ovoňaj." povedal a ja som tak spravila. Následne sa zoširoka usmiala a vzala si krajec chleba čo mi držal pred nosom.

„Milujem vôňu chleba." podala som naberačku Gisle a spokojne si zahryzla do krajcu chleba, „Toto miesto je raj na zemi."

Gisla sa zasmiala a pohladila ma na ruke: „Mali by ste sa vrátiť, nech vás nehľadajú."

„Ďakujem za váš čas a pohostenie. Určite tu nie som posledný krát." usmiala som sa na ňu a ona prikývla. Popohnala nás von a Peter ma nenápadne vyviedol z poschodia pre služobníctvo naspäť ku komnatám. Dovtedy som stihla zjesť krajec chleba a nejako nevnímať tú stálu odznievajúcu bolesť. Keď som sa mu poďakovala a on zdúchol, uvoľnila som sa, oprela o stenu a chytila sa v podbrušku. Mierne som zvraštila tvár a sadla si do kresla pri stene. Zaklonila som hlavu a privrela oči. Žiaľ, moju chvíľu pokoja predsalen musel niekto po chvíli prerušiť. Len čo som otvorila oči a videla, ako ku mne Aldon kráča, napriek bolesti som bola hneď na nohách.

„Zdravím ťa, Anna." povedal a ja som sa mu poklonila tak, ako ma to učila Lenore.

„Prepáčte, ale mala by som..." chcela som mu ufujazdiť čím skôr, no on ma veľmi rýchlo prerušil.

„Rád by som s tebou strávil pár chvíľ osamote."

Vypleštila som oči a potom pokrútila hlavou: „Nie."

„Nie?" opýtal sa výsmešne, „Princovi nemôžeš povedať nie."

Naprázdno som preglgla, zatiaľ čo on mi ponúkol so spokojným úsmevom rameno. S maximálnou nechuťou som ho prijala, čo si všimol, no nič si z toho nerobil a viedol ma smerom k jednej z komnát. Hneď som sa dovtípila, že sa jedná o jeho komnatu.