Niekedy ma tento dedinský ustálený život nudil. Hlavne potom, ako som ukončila štúdium. Rodičia mi zháňali ženícha a ja som zatiaľ chodila na trh predávať naše vypestované výrobky. Trávila som tam hodiny tým, že som sa milo prihovárala drahým spoluobčanom a dlho diskutovala s tými, ktorí boli naši pravidelní zákazníci. Predávala som hlavne kravské mliečne výrobky, ale aj vypestované zemiaky a strukoviny. Ráno som plné krabice vykladala s úsmevom a novou silou, cez najteplejšie obdobie dňa som si udržiavala pokojný úsmev a zotierala pot z čela, keďže občas mi bolo teplo aj v tej dlhej modrej sukni a bielej uviazanej košeli, ktorú mi mama ušila. Bola z ľahkého materiálu, no pred teplom sa nedalo uniknúť. Vlasy som nosila zviazané stužkou vo vrkoči, ktorý sa mi vždy i tak postrapatil. Ak bolo treba, starým som pomáhala a deti na moment postrážila. Vždy som si vtedy vyslúžila nejakú tú jednu zlatú mincu navyše, ale i nejaké to občerstvenie.
Vedľa mňa v stánku pracovala Elisabeth. Predávala dedinčanom tie najlepšie jablká pod slnkom. Či už červené, zelené, žltočervené, alebo kašovité, či príjemne chrumkavé, no i sladké či kyslé. Milovala som ich.
Práca v stánkoch patrila ženám a dievčatám. No taktiež sme sa mohli uplatniť aj ako opatrovateľky a ľahšie remeslá, ako šitie a pletenie košíčkov. Muži tu boli na ťažké ručné práce a remeslá ako kováč, tesár, stolár, drotár i šperkár. Veľa mladých sa zaúčalo, alebo pracovali na roliach od skorého rána po západ slnka, no dostali najesť a mohli sa aj umyť, či dokonca prespať v hosťovskej izbe. Nik sa na nikoho neprevyšoval, jeden druhého sme si ctili.
No predsa, tento jednoduchý život mi bránil rozvíjať sa. Rada som ku koncu týždňa chodila s roľníkmi do lesa, už len preto, lebo tam som sa cítila slobodná. No bol tu aj druhý dôvod. Ten, pre ktorý mi úsmev vydržal až do skorého večera a dodával mi novú silu.
„Anna!" ohlásila ma Elisabeth, keď som na koňa zavesila dve malé vrecia vystavačných zemiakov a tri vrecká mincí. Nič iné mi neostalo. Drevené debne som uložila pod pult a stiahla šiator a zviazala ho.
„Ponáhľaš sa domov?" popichla ma a podišla ku mne. Oblečená bola v hnedej sukni a jemnej žltej košele, na ktorej sa vynímali jej ryšavé vlasy. Tvár jej zdobili modré oči a pehy.
„Tak ako každý večer." usmiala som sa, „Ty to vieš."
„John sa už určite nevie dočkať. Prečo nemôže byť on tvojím manželom?" opýtala sa a odhryzla si z kašovitého červeného jablka. Mne hodila chrumkavé zelené. Odhryzla som si a nechala kyslú chuť aby sa mi rozplynula na jazyku.
„Pretože John si nezískal ešte srdce môjho otca." zaškerila som sa a obe sme sme sa rozosmiali. Môj otec chcel byť ohľadne výberu môjho manžela naozaj istý, že nás uživí a že pri ňom budem šťastná. Teda, hlavne, aby nás uživil.
„A čo ty?" opýtala som sa jej.
Elisabeth sa zahanbila a zabodla pohľad na špičky svojich čiernych topánok: „Keď ja neviem. Ale už sa trochu zbližujeme."
„Tak to je výborné!" objala som ju. Dôležité je, aby svojho manžela milovala. Ja si nechcem na svoju lásku zvykať. Vlastne ani nemusím. Ja už zamilovaná som.
Vysadli sme na koňov a rozlúčili sme sa. Kôň ma poklusom po kamenných chodníčkoch doviedol domov, zatiaľ čo slnko sa lenivo blížilo k vŕškom stromov lesa. Sotva sme míňali maštaľ, zoskočila som dolu a po prašnej pôde utekala k nej. Johnova hnedá hriva dlhších vlasov a tvár s tým najkrajším úsmevom sa okamžite vynorila a už mi bežal oproti. Zvýskla som a vyskočila na neho, chytil ma okolo drieku a potočil so mnou. Len čo som pod nohami zacítila pevnú zem, objala som ho. Mal mokré vlasy, takže sa už určite umyl.
„Vždy tak krásne voniaš?" opýtal sa s hlavou zaborenou v mojom krku. Pobozkal ma na kľúčnu kosť.
„Vždy mi to budeš hovoriť?" zasmiala som sa. Máličko som sa odsunula, aj to len preto, aby som vzala jeho tvár do dlaní a šťastne ho pobozkala. Keď som bola s ním, nič mi nechýbalo.
„Vieš o tom, že dnes má Lucinda dnes narodeniny? Dnes výnimočne nepredávala. Zrejme doma oslavujú." oboznámila som ho. Lucinda bola najmladšie dievča z mojej generácie, ktoré sa už dovzdelávalo. Bola odo mňa len o rok mladšia.
„Kedy oslávime tie tvoje?" opýtal sa s úsmevom.
„Až keď tretí krát napadne sneh." pobozkala som ho.
„Poď." povedal a ťahal ma do maštale. Spoločne sme môjho koňa, každodenného spoločníka tmavej srsti umyli a trochu pošaškovali. Nakoniec ma začal naháňať, až som pred ním utiekla na najbližší kopec, kde ma odbehol a objal zozadu okolo pásu. Obaja sme dychčali ako splašení, no nevadilo mi to. Bola som veľmi šťastná. Vyslobodila som si jednu ruku a natiahla ju nad nás, akoby som tým chcela chytiť posledné lúče slnka. Usmiala som sa, keď som si od Johna vyslúžila pusu za ucho.
Natiahla som prsty a keď aj tie nakoniec opustilo slnko, sklamane som ruku stiahla. John ma za ňu vzal a usmial sa: „Neboj, zajtra zasa výjde."
„A budeme zase spolu." opätovala som mu úsmev.
„Samozrejme, láska moja." zašepkal, vtisol mi bozk na čelo a potom ma odprevadil domov. V ten večer som zaspala ako v bavlnke.

„Ako sa voláš?" ohlásil sa hlas, ktorý mi narušil pokojný priechod snu, ako s Johnom sedíme na kopci a obedujeme. John tam odrazu nebol a slnko nahradil mesiac.
„Anna." odpovedala som automaticky, „Kto sa pýta?"
„To nemusíš vedieť." ozvalo sa mi tesne za uchom, no keď som sa otočila, nikto tam nebol.
„Si azda vietor?" zamračila som sa.
„Niečo lepšie."
„Čo také?"
„Nevyzvedaj, Anna. Nevyplatí sa ti to."
„Prečo mi narúšaš sny? To sa nepatrí." urazila som sa.
„Pretože môžem. A môžeš byť rada, že zatiaľ iba sny."
„Ako to myslíš?"
„Čoskoro sa dozvieš." ozval sa hlas chrapľavo a teplý dych mi dopadal na krk. Mala som pocit, akoby ma bolo niečo priľahlo, no pritom som v sne stále stála na kopci a vánok mi vmietal čierne vlasy do tváre.
„Nerozumiem." pokrútila som hlavou. Na sánke som pocítila hrejivý dotyk čohosi mäkkého. Mäkkého ako pery.
„Maj sa, Anna."
„Vieš moje meno. To ti stačí, keď už odchádzaš?" opýtala som sa, zatiaľ čo som započula nejaký hlas. Svoj hlas. Až neskoro som si uvedomila, že toto sa mi nesníva. Toto je skutočnosť.
„Zatiaľ áno." zacítila som pohladenie po líci a ako tá záťaž na mojom tele slabne, no keď som otvorila oči bola tam len moja prázdna izba s otvoreným oknom.
Rukou som si prešla po líci až na sánku, kde som dostala bozk. Zamračila som sa. Bolo to šialené, no zároveň až moc skutočné. Zatvorila som okno a v posteli sa schúlila do klbka. Mala som pocit, akoby ten muž stále na mne ležal, stále sa ma dotýkal. Objala som si hrudník a vystrašená so slzami v očiach som myslela na Johna, až som napokon znova podľahla tentoraz nepokojnému spánku.

Ráno na tržnici bolo chaotické. A nezdalo sa mi to len preto, lebo som sa zle vyspala. Nikde nebolo ani jedného dievčaťa, ktoré zvyčajne stojí a už v skoré ráno ponúka kupcov. Nebola tu ani Elisabeth. Vyložila som si suroviny a čakala na kupcov, keď som zbadala ako sa ku mne rúti Elisabeth.
„Poď!" povedala zadychčane a už ma ťahala von zo stánku, „Toto je niečo neuveriteľné!"
Čoskoro sa pred nami objavilo čosi ako valné zhromaždenie. Všetko to boli dievčatá v mojom veku, najstaršia je Anabelle, ktorá ma 23 rokov. Dokopy, spolu so mnou a Elisabeth som nás napočítala 23. Bola tu aj Lucinda, ktorá včera oslavovala 20 rokov. Veľmi rýchlo som sa z napínavých rozhovorov dozvedela, že každá rozpráva o tom istom. O záhadnom mužovi, čo sa objavil v ich snoch a spýtal sa ich na meno. Bolo to šialené.
„Aj tebe sa to zdalo, však?" obrátila sa ku mne Elisabeth.
„Áno, ale bolo to moc skutočné."
„Áno to bolo." horlivo prikývla.
„Nie, ja to myslím tak, že to bola skutočnosť." povedala som tichšie, sotva ma Elisabeth počula.
Rozšírili sa jej oči: „To je zvláštne. Ale mne sa o ňom snívalo. Ako by dokázal byť v sne a ešte aj v skutočnosti?"
„Neviem." objala som si hrudník. Prekvapivo mi bolo v bielej košeli chladno. Bála som sa.
„A ako sa dostal ku každej z nás do izby? Je to neuveriteľné."
„Už len to, že sa nám snívalo to isté je neuveriteľné." zapojila sa k nám Lucinda, zrejme netušila o čom sme sa pred chvíľou bavili.
„Áno, to je." zamumlala som. Vôbec sa mi to nepáčilo.
Ešte v ten deň sa to dozvedela celá dedina a rodičia chytili paniku. Starosta ich napokon presvedčil spolu s kňazom, že nech sa nestrachujú. Možnože to boli akési čary, no zobudili sme sa zdravé a živé, takže nie je dôvod strachovať sa.
V ten večer som s Johnom ostala na kopci o čosi dlhšie a zaspala o niečo neskôr. Bola som až moc znepokojená a bolo mi ľúto, že John si o mňa robí starosť.

„Anna." ozval sa znova ten hlas. Tentoraz som nebola v sne. Všade okolo mňa bola len tma. Nevedela som, či spím alebo nie.
„Si skutočný, alebo len sen?"
„Čo si myslíš ty?" vyzval ma.
Zamyslela som sa. Následne sa mi podarilo otvoriť oči. Opäť ležal na mne. Nedokázala som sa pohnúť. Do tváre som mu nevidela, bola tu až moc veľká tma.
„Šikovné dievča."
„Čo odo mňa chceš?" premáhala som slzy.
„Každou ďalšou nocou dostaneš odpoveď. Tak ako ostatné."
Nadýchla som sa, no on mi prekryl pohotovo ústa, až som sa čudovala aké rýchle má reflexy.
„Krik nie je dobrá cesta, Anna."
„Ublížiš mi?" opýtala som sa cez jeho ruku.
Jemne mi naklonil hlavu doboku: „Iba trošku."
Zacítila som, ako mi pobozkal krk. Prešla mnou vlna vzrušenia z neznámeho, myšlienky úplne opustili moju myseľ a ja som sa sústredila iba na neho. Na jeho pery na mojej horúcej pokožke. Príjemne ma chladili.
Následne som zacítila, ako mi prepichli pokožku dva ostré hroty a zaborili sa hlboko do môjho krku. Bolestivo som zakvílila, čo len vyvolalo ďalšiu bolesť. Následne čosi, akoby mi život unikal cez tie dve rany. Akoby zo mňa ten život skutočne vysával. Prižmúrila som oči, ani som neucítila, kedy tá bolesť prešla do tupej. Bola som až príliš unavená.
„Dobrú noc, Anna." tieto slová som počula ako posledné.

Ráno som sa zobudila s krikom, načo ma prišli ratovať rodičia. Neskôr som sa dozvedela, že rovnako ako ja sa zobudilo ďalších 22 dievčat. Starosta musel problém už riešiť. Rodičia nás vzali do kostola, aby nás kňaz požehnal. Každá z nás bola bledá, akoby mala chrípku a naším doplnkom bol obviazaný krk. Sotva som uvidela Elisabeth otec ma k nej zaviedol, keďže som bola prislabá a objala ju. Tuho sme sa objímali, akoby to malo byť naše posledné objatie.
V ten deň sa na trhu neobjavilo žiadne mladé dievča a ulice boli prázdnejšie.
Poobede ma prišiel pozrieť John. Vyzeral rozčúlený.
„Čo si ten ničomník o sebe myslí?! Je slaboch, ak ubližuje ženám! Tak krásnym stvoreniam! Ja..."
„John prosím." zdvihla som k nemu ruku. Pozrel na mňa a pohľad mu zmäkol.
„Prepáč, láska. Len sa o teba bojím."
„Nemáš prečo." pousmiala som sa, „S tebou sa cítim oveľa lepšie?"
„Skutočne?" opýtal sa a v očiach sa mu objavili iskričky. Pohladila som ho s úsmevom po líci. Posadila som sa a on ma jemne objal. V jeho objatí som sa cítila bezpečne a neohrozene. Aspoň na chvíľu som mohla zabudnúť na strach a myslieť na krásne veci a na našu lásku.
„Všetko bude v poriadku." chlácholil ma.
„Ja viem." usmiala som sa a zaborila mu tvár do ramena, nevnímajúc boľavý krk. V jeho spoločnosti sa mi zaspávalo oveľa lepšie.
No to som ešte nevedela, že kým som spokojne spala, päť dievčat v spánku umrelo v bolestiach.

Keďže toto je trochu iný štýl príbehu čo píšem a odlišuje sa od ostatných hlavne dobou, v akej sa to odohráva, rada by som poznala vaše názory :)
ďakujem, Viki :)