Následujúci deň sa Samanthe vstávalo o niečo ťažšie, než zvyčajne. Tri poháriky likéru jej síce úplne neprevrátili žalúdok naruby, ale hlava sa ozývala tlmeným pulzovaním a mala pocit, že má o niečo menej energie než zvyčajne. V duchu si priala, aby večer skončila po druhom drinku. Našťastie mal barman viac rozumu než ona – aj keď včera bola naňho naštvaná, keď jej odmietol naliať štvrtý pohárik, dnes si pomyslela, že si zaslúži jej tiché ďakujem.

Vstala z postele a šla si dať rýchlu studenú sprchu. Má polhodinu aby sa dala dokopy, a potom ju čaká vypočúvanie Nathaniela a Matta. 

Samantha si zo skrine vyprala dlhé čierne nohavice, látkou pripomínajúce latex. Do druhej ruky vzala svetlomodrú košeľu a tmavosivý tenší sveter. Všetky veci hodila na posteľ a vošla do kúpelne, kde sa vyzliekla z pyžama. Po krátkej, no intenzívnej sprche sa zabalila do uteráku, svoje hnedé, mokré vlasy si učesala a stihla sa aj namaľovať, keď v tom sa ozvalo klopanie na dvere.

„Ideeem!" zakričala spoza kúpeľne a zamračila sa. Žeby si vo včerajšej večernej nálade objednala raňajky do izby a zabudla na to? Druhé zaklopanie bolo o niečo hlasnejšie, naliehavejšie. „Už idem!" zopakovala dôraznejšie, schmatla uterák a pevne si ho omotala okolo tela. Vybehla z kúpeľne a energickým pohybom otvorila dvere. 

„Áno?" opýtala sa, no hlas jej náhle uviazol v hrdle, keď zbadala, kto stojí na prahu.

Pred ňou stál Matt, ktorého výraz bol zmesou prekvapenia a nervozity. Jeho pohľad sa na chvíľu stretol s jej, no potom rýchlo odvrátil oči, akoby pohľad na ňu v uteráku nebol súčasťou jeho ranného plánu. Samantha si okamžite uvedomila situáciu a reflexívne schmatla uterák pevnejšie, aby sa uistila, že nič „neželané" nie je na očiach.

„Matt?" ozvala sa konečne, jej tón bol prekvapivý, no snažila sa znieť vyrovnane. „Čo tu robíš tak skoro ráno?"

Matt si nervózne odkašľal a posunul sa o krok vzad. Jeho uši jemne očerveneli, čo bola v jeho prípade nezvyčajná reakcia. „Prepáč, asi som prišiel nevhod..." začal a znovu sa pokúsil vyhnúť priamemu pohľadu na jej tvár, alebo čokoľvek iné. „Chcel som len... no, vlastne som ti chcel niečo povedať."

Samantha zdvihla obočie, jej zvedavosť pomaly prekonávala trápnosť situácie. „Počúvam," povedala pomaly.

Matt prikývol, no stále vyzeral, akoby sa mu v hlave odohrávala intenzívna vnútorná debata, či má zostať alebo radšej okamžite utiecť.

„Chcel som sa ospravedlniť," začal. Hlas mal tichší, než bola uňho zvyknutá, čo ju prekvapilo. „Za to, ako som sa včera správal. Nemal som tak vybuchnúť... hlavne nie na teba."

Samantha len mlčala a pozerala na jeho napätý výraz, nielen kvôli ospravedlneniu, ale aj samotnému faktu, že pred ním stála iba v uteráku. Bol extrémne nervózny, čo ju istým spôsobom pobavilo, ale rozhodla sa, že mu to dá pekne vyžrať. Stála tam s tvárou, akoby ho hodnotila, a vychutnávala si to, ako sa ošíva pod jej upreným pohľadom.

A potom sa to stalo – zachytila, ako mu pohľad na sekundu skĺzol nižšie, než mal. Rýchlo sa spamätal, no jeho tvár odhalila viac, než by sám chcel. Samantha sa musela veľmi snažiť, aby nezvíťazil jej úsmev. Napokon to bola ona, kto mal situáciu pod kontrolou. Hoci istým spôsobom ju tá jeho nervozita... no, ak by si to mala priznať, trochu vzrušovala. V duchu sa však zahriakla, zavrela tú myšlienku do skrinky a rozhodla sa, že si jeho ospravedlnenie vypočuje až do konca.

Matt si odkašľal, akoby chcel prerušiť vlastné rozpaky. „A... ak sa ti to zmestí do nabitého programu," pokračoval trochu sebavedomejšie, „rád by som ti to vynahradil. Možno obed? Po tom, čo vybavím niekoľko vecí v práci."

Samantha na okamih zaváhala, akoby zvažovala, či Mattovi dá druhú šancu. Nakoniec však prikývla. „Fajn. Obed znie dobre. Ale nezabudni, že ty platíš."

Matt sa pousmial. Úsmev bol úprimný, vďačný, no stále tam bol náznak jeho typického drzého šarmu. „Samozrejme."