Samantha sa ešte pár hodín zdržala v kancelárii, kde si dokončila potrebné poznámky a skontrolovala detaily svojej správy. Keď sa hodiny posunuli na skorú popoludňajšiu dobu, rozhodla sa odísť a dopriať si neskorý obed.

Reštaurácia, ktorú si vybrala, patrila medzi najlepšie v Clevelande. Bola to presklená budova na rohu rušnej ulice, odkiaľ bolo možné pozorovať ruch mesta. Keď vstúpila dnu, privítala ju zmes jemných jazzových melódií a vôňa čerstvého pečiva. Interiér bol elegantný, s tmavohnedým drevom a výraznými zlatými detailmi. Stoly boli upravené s precíznosťou, na každom bol položený čistý biely obrúsok a vázička s jedinou orchideou.

Usadili ju k stolu pri okne, odkiaľ mala dokonalý výhľad na mestský park. Samantha si objednala steak s bylinkovým maslom a pohár červeného vína. Kým čakala na jedlo, z vrecka vytiahla telefón a bezmyšlienkovito prechádzala najnovšie správy.

Naráz ju z myšlienok vyrušil hlas čašníka, ktorý sa ospravedlňoval za dlhšie čakanie. "Prepáčte, slečna, ale kuchár chcel, aby bol steak dokonalý," povedal s úsmevom, keď pred ňu položil tanier. Samantha sa na neho letmo usmiala. "To je v poriadku, o to viac si ho vychutnám," odpovedala.

Pri jedle si začala viac všímať atmosféru okolo seba. Na opačnej strane reštaurácie sedel muž v tmavomodrom saku, ktorého pohľad sa zdál byť neustále uprený jej smerom. Najskôr si myslela, že to je len náhoda, no keď sa ich pohľady stretli už tretíkrát, nemohla to ignorovať. Muž mal tmavé vlasy starostlivo upravené dozadu, jeho tvár bola ostrá a pohľad prenikavý. Pôsobil ako niekto, kto má viac otázok, než odpovedí.

Samantha sa snažila zachovať pokoj. Otočila pohľad späť na svoj tanier a pomaly si odkrajovala ďalší kúsok mäsa. No periférne stále vnímala, že muž ju pozoruje. Vzduch v miestnosti sa zdal byť o niečo ťažší, akoby pod náporom jeho tichého záujmu.

Keď čašník doniesol jej účet, Samantha rýchlo zaplatila a postavila sa. Chcela odísť bez priamej konfrontácie, no keď prechádzala okolo muža, ktorý ju sledoval, ten náhle prehovoril:

"Slečna... Samantha, však?" Jeho hlas bol hlboký a nečakane jemný.

Zastavila sa a na moment zmeravela. Ako poznal jej meno? Pomalým pohybom sa k nemu otočila a snažila sa skryť svoje prekvapenie. "Áno? Poznáme sa?" spýtala sa, tón jej hlasu bol kontrolovaný, no oči prezrádzali opatrnosť.

Muž sa postavil a natiahol ruku, akoby chcel znížiť napätie. "Volám sa Marcus. Myslím, že máme spoločných známych. Mohli by sme sa porozprávať?"

Samantha chvíľu váhala. Jeho pohľad bol síce intenzívny, no zároveň nepôsobil hrozivo. Možno len zvedavo. Pomaly si založila ruky na hrudi a kútikom oka sledovala, či ich niekto nepozoruje.

„Ak máme spoločných známych, mohli by ste byť konkrétnejší, Marcus," povedala nakoniec, pričom si zámerne ponechala odstup.

Marcus sa pousmial, akoby očakával jej reakciu. „Rozumiem. Ale verím, že si nájdete pár minút. Hneď za rohom je kaviareň, kde nás nikto nevyruší. Mohol by som vám objasniť, prečo som vás oslovil."

Jeho pokojné správanie bolo odzbrojujúce. Samantha vedela, že ignorovanie by mohlo pôsobiť podozrivo, a tak sa rozhodla situáciu kontrolovať. „Dobre teda," súhlasila po chvíli. „Ale len pár minút."

Marcus ju zaviedol do malej, útulnej kaviarne, ktorá bola takmer prázdna. Steny zdobili starožitné fotografie mesta a jemná vôňa kávy sa miešala s tlmenými rozhovormi dvoch hostí pri vzdialenom stole. Usadili sa do rohu pri stole s výhľadom na ulicu.„Tak?" prehovorila Samantha, prekrížila nohy a oprala sa o stoličku. „Som zvedavá, čo je tmáte na srdci."

Marcus sa naklonil dopredu a chvíľu ju pozoroval, akoby premýšľal, ako začať. „Pracujeme pre rovnakých ľudí."

Samantha zovrela pery. Jej myseľ okamžite začala analyzovať situáciu. Pracuje pre rovnakých ľudí? Je špión? Niekto, koho Kingsley poslal, aby jej pomohol? Možno nebola dostatočne opatrná a on teraz zbiera informácie, aby ju odhalil. Alebo mal v pláne niečo horšie?

„Ak ste špión, radšej to povedzte hneď," povedala chladne, jej oči sa vpíjali do jeho tváre a skúmali každú emóciu, každý náznak, ktorý by jej mohol poskytnúť odpovede.

Marcusova tvár bola na chvíľu úplne kamenná, no potom sa začal veľmi hlasno smiať. Pôsobilo to úprimne, pobavene. „Špión? Nie, nič také. Aj keď... musím uznať, že ma to označenie trochu lichotí. Veď v našej práci sme vlastne takýíšpióni. Že?"  Smial sa ďalej.

Samantha si chcela dať facku. Marcus. To meno jej začalo znieť povedome. A potom jej to docvaklo – skutočne ho videla, pred niekoľkými mesiacmi na oficiálnom pohovore do Clevelandského magazínu. Tvoje krytie ty trubka, pokarhala sa sama. 

Bol jedným z tých, ktorí sa držali v úzadí, zameraní viac na analytickú stránku práce než na samotnú akciu. To vysvetľovalo, prečo sa teraz objavil.

,,Marcus, preboha, to si mohol povedať skôr a nemuseli sme ísť sem," vydýchla si Samantha a zasmiala sa, ,,Prepáč mi, že tu nemôžem ostať s tebou dlhšie, ale naozaj sa ponáhľam, ešte mám dosť práce s rozpracovanými článkami, veď to poznáš. Tak sa vidíme najbližšie v práci."

Snažila sa ho zdvorilostne odpálkovať. Marcus sa jej odzdravil s uistujúcimi slovami, aby sa necítila za to, že musí ísť, zle. Rozlúčili sa a Samantha sa vybrala do rezortu.