Kroky detí dávno dospelých

Ticho.

S koncom dňa nastal čas byť sám. Túžil som po ňom celý deň, už odkedy len začal. Bol tu, ten moment.

Nepáčil sa mi.

Zrazu sa zdal príliš prázdny, ťažký. Akoby ich už predtým nebolo takých milión, nevedel som zo seba striasť ten nepríjemný pocit. Bol iný. Všetky boli odvtedy iné.

Miloval som samotu, ticho, vlastné myšlienky brázdiace vlny opustených morí. Boli moje. Nie však dnes. Prikrádal sa k nim tieň, čosi nevlastné, nekrásne, clivé. Pocit sťaby mi telo vzdalo silu, akoby si každý orgán zamotal slučku, každý vlas sa vzpriečil. Chaos.

Cítil som sa slabý.

V rukách silný čaj, sálalo z neho teplo, nohy zakrútené v deke.

Mohol som byť chorý? Nie. Nebolo to telom. Hlava stagnovala.

Usrkol som si.

Zízal na mňa zo stola. Ten zápisník. Denník?

Brada ma svrbela, strnisko, čo už pár dní nevidelo britvu. Na čelo sa mi lepili vlhké vlasy.

Bral som si dovolenku.

Neustále blúdiac pohľadom ku stolu, prichytil som sa naťahujúc prsty k nemu. Špičky prstov ma svrbeli zvedavosťou.

Privrel som oči. Čierna, čo nie je čiernou pred nimi. Čo som čakal?

Chýbal mi. Mal som pocit akoby mi nedorozprával celý príbeh. Niečo vynechal, musel. Kdesi vnútri som si tým bol istý. Veril som v to. Zazlieval mu to.

Mohol si skutočne pamätať všetko?

Pamätám si všetko ja?

Mám si vôbec čo ja sám pamätať?

Jeho príbeh začal skôr, než som si ja bol schopný uvedomiť vlastné bytie. Začal plný života, žil to nikdy nezavrhujúc.

Držal som ho v ruke.

Povedal mi ho ako prvý, dieťaťu vidiacemu hviezdy, váľajúcemu sa v sadziach.

Na kraji mesta stával dom. Nie veľký, celkom maličký, rodinka v ňom o nič väčšia - muž, žena, syn. Všetko, čo si mohli priať.

On bol podnikateľ, ona sekretárka. On bol chladným kameňom, ona vlažnou vodou rieky. Kosila jeho ostré hrany.

A medzi nimi rybka.

Žiarila stovkou farieb, plná života, hrala sa s neposednými prúdmi rieky, skrývala sa v tieni skaly, utekala z neho.

Mal som vtedy len niečo málo rokov. Dieťa, tak, tak to je. Spomínam si len na to, čo zachytili prvé strany, len to a nič viac.

Na druhej strane ulice býval iný chlapec. Chodili sme spolu do školy, učili sa písať naše prvé riadky.

Dával som mu zviesť sa na bicykli, bavil ho viac než mňa, ten vietor vo vlasoch. Behával som za ním, o preteky. Stroj alebo človek? Čo bude rýchlejšie.

Vždy vyhral.

Mal jasný smiech. Skoro ako zvonky... áno, zvony.

Prvé zazvonenie. Druhé, ďalšie... Vtedy nezneli ako tie vaše. Ba viac, niekedy nezvonili vôbec. Aktovky boli tvrdé, nepoddajné. Aké deti, také aktovky, nie? Ha...

Niesli tiahu tabuliek, zošitov, požičaných kníh.

Jednu z nich som vlastnil ba aj, knihu.

Tiež som sa o ňu delil. Bola to vzácnosť.

Nebavila ma.

Za mestom býval dol.

V podvečer tam všetko stíchlo. Všetky zvuky strojov, ľudí, i strážne psy sa utiahli spať, len svetlá ostali zažaté. Skvelé miesto pre malé tajomstvá.

Nemal by som to vedieť, samozrejme, ale viem, vedel som to vtedy.

Bol piatok. Víkend čo by si kameňom dohodil.

Sľúbil mi, že mi niečo ukáže. Vzal mi aktovku k sebe na bicykel. Ľahšie sa mi bežalo.

Hviezdy toho dňa jasne svietili, vánok vyl v korunách stromov.

Zastali sme pred plotom. Prehodil nám aktovky skrz. Byť nám ich niekto ukradne, bola by to škoda, problém, výplach žalúdka.

Preliezli sme plot.

Pýtal som sa, čo hľadáme.

Uškŕňal sa. Chcel sa hrať na skrývačku.

Bolo nás málo. My, dvaja.

Skryl aktovky.

Čas čakania uplynul, spadol som, natrhol si nohavice. Mal som za to neskôr dostať palicou. Chlapec už bol skrytý, zakrádal sa niekde v tme medzi obrovskou mašinériou.

Potreboval som ho nájsť.

Žlté svetlá sa na zemi preplietali s čiernymi tieňmi, jeden pohyblivý. Niekto tam v ten deň bol.

Zaliezol som za veľké koleso.

Možno ten dol nebol tak prázdny ako sme si vtedy mysleli.

Ústa zakryté, koleno ma svrbelo, hnedé nohavice červenali.

Strážca, pravdepodobne, niesol v rukách petrolejku. Nevidel som na neho, sedel som tam schúlený. Srdce mi bilo strachom, pretekalo sa, kosti ako rôsol.

Dochádzal mi dych.

Zhlboka som sa nadýchol.

Svetlo petrolejky sa strhlo.

Strach.

Pozbieral som sa zo zeme. Rozbehol sa na druhú stranu... Skočil za krovie, skotúľal sa dole kopcom. Ha, kopec jeden... Nikdy by si dlhší kopec nevidel. A ja som sa kotúľal... kotúľal. A pristál.

Už dávno som nebol čistý.

Svetlo na kopci zmizlo.

Z tieňa sa ozval smiech.

Našiel som ho.

Na chrbte svoju, v ruke moju aktovku. Oči sa mu trblietali v slabom nočnom svetle. Čakal na mňa. Sedel na pníku.

Vrhol som sa k nemu. Strachom otupený, zajal som ho v tesnom objatí.

Spadli sme k zemi.

Tiekli mi slzy.

Rozišli sme sa tam. Chcel ostať dlhšie než ja, pozeral na vyváľanú cestičku hore kopcom odkiaľ som prišiel, videl ranné slnko vzlínať sa ponad zlámané kríky.

Dostal som bitku.

24. marec, 8 rokov.

Zívol som.

Tie slová boli jeho, trochu iné. Znelo to viac než ako poznámky, prekážka zabudnúť ten deň, predsalen, bol to diár.

Poznal som to trochu inak, to však nebolo podstatné.

Usmial som sa.

Prstom som zľahka obchádzal slová v tesných riadkoch. Dobre známe písmo sa mi vrývalo do pamäti, snažil som sa ním dotvoriť spomienky, ktoré mi plávali hlavou.

Písal o detskej hre, o bežnom dni. Čo to záleží? Zažil ho, skutočne zažil, nielen prežíval. Nebol len zvislou šedou existenciou toho sveta, nebol mnou. Človek milujúci život, víriaci farbami spomienok... Zmizol tak rýchlo a ľahko.

Sám. 

29. 6. 2021, R_P