Puch rokov minulých

„A toto?"

„Nie, to patrilo ešte mame, to vezmeme."

„Niečo po nej chcel ešte tvoj brat, stále sa sťažuje, že mu toho neostalo mnoho."

„Hmm."

Byt sa hmýril ľuďmi, vypratávali sa zvyšky majetku. Ticho som sledoval vlastných rodičov preberajúcich staré krabice, vyhadzujúc všetko, čo mu patrilo, zbierajúc všetko jej. Neboli sami. Akoby zázrakom sa v neveľkom priestore stretli všetky časti rodiny, ktoré sa nevideli aj niekoľko rokov. Všetci boli rovnakí. Všetci až na mňa.

Ktovie či to čakal.

Nepamätám si, kedy naposledy som videl svoju rodinu takto spolu na jednom mieste. Možno sa tak ani nikdy nestalo, možno som sa len onomu okamihu sám ukrýval. A predsa, jeden odchod, jedna smrť, bolo všetko, čo k tomu bolo potreba.

Cekol som.

Spoza mňa sa vynoril tieň, stisol ma za rameno.

Poskočil som, stuhol, zľakol sa. Roztrasené oči som uprel na žiarivý úsmev šedivejúceho chlapa.

„Ale, aha! Neklame ma zrak, Damian?! Nevidel som ťa od kedy si bol," rukou ukázal k svojmu bruchu, „takto veľký," zachechtal sa.

Tupo som stál, gánil na rozosmiateho chlapa, na vrásky, čo mu rysovali tvár.

Jeho pohľad stvrdol, obočie skrčil.

„Čo je to? Nepovedz, že si na mňa snáď zabudol-"

„Strýko Oskar," vyšlo zo mňa pohotovostne, preľakane snáď.

Usmial sa. Stiahol ma za rameno k sebe, ruky, hoci už staršie, stále držali veľa sily. Tikol som pohľadom k rodičom, čo sa neunúvali ani len otočiť, potom späť k nemu. Vystrúhal som slabý úsmev. Nemal som ho rád.

Bol to otcov brat, najstarší zo súrodencov. Tváril sa vždy prívetivo. Kde-kto by si pomyslel, že je dobrák od kosti, že je to to jedno dieťa z troch, čo sa vydarilo... To by bolo, keby len nehral svoju hru trochu inak. Všetci boli rovnakí. Videli len profit, perspektívne vzťahy – akurát, na rozdiel od ostatných, o ňom to vedela len malá hŕstka ľudí.

Pokúsil som sa vymotať z jeho zovretia, slabo sa zahmýril. Nebol mi po vôli taký blízky kontakt.

„Počul som, že robíš v nejakom časopise tu v meste..." uškrnul sa, „Kto by to na teba povedal, čakal som, že to potiahneš na niečo viac-" začal akoby naplánovane - nie, nie akoby... bol to plán.

„Strýko," úsmev mi stŕpol.

Vedel som, kam tým smeruje, vedel som o sesterniciach, ktoré do školy vždy tlačil, porovnával nás. Mal v tom súťaž. Neznášal som to.

„Som spokojný s mojou prácou," dodal som trpko, zvraštil nos.

Nie vždy to bolo ružové, niekedy skôr naopak. Neplatili mi milióny a nemal som ani istý kariérny postup. Ale nemenil by som. Patril som tam, žiadny titul by ma nepresvedčil inak.

Muž kývol plecom, úsmev stále zdobiaci tvár. Potľapkal ma po ramene a vrhol pohľad na pár pred nami. V očiach sa mu ligotala škodoradosť, zášť... výhra?

„Našli ste aj niečo pre mňa?" ozval sa zrazu, preťal zvučným hlasom ticho miestnosti.

Dva páry očí na neho vrhli pohľad.

Ja som na neho vrhol pohľad.

Postrčil ma do chrbta, smerom k nim. Vrhol na mňa zamyslený pohľad, ja na neho otrávený. Dva kroky, čo to bralo, som vykročil vpred k rozhádzaným haldám vecí. Zaťal zrak do steny naproti, stuhol nechutenstvom. Ruku nespúšťal z môjho ramena.

„Oskar," mľaskol otec.

Cítil som jeho pohľad na mne, hlavu som skrčil, stiahol chlapovu ruku zo svojho ramena. Vzdychol. Musel som do toho byť stiahnutý.

Dvaja bratia, na oko opaky väčšie, než čierna a biela, vnútri však rovnakou osobnosťou. Niekto by to videl ako detské hry, žabomyšie vojny, v očiach mamy sa však zrkadlili len rovnaké predtuchy, aké mne vtedy prelietali hlavou sťa hladné lastovičky. Toto už dávno nebolo len o rivalite.

„Už som sa bál, že predo mnou snáď chlapca skrývaš. Takto mi ho roky neukázať, akoby si sa mal hanbiť za neho."

Otec podvihol obočie, chladne si odfrkol. Tvár mal ani do kameňa vyrytú.

„Nenechaj sa vysmiať," sykol uštipačne, „ja svoje dieťa nemusím skrývať."

„Tak-"

„Akurát ho nemusím ťahať ako psa kade chodím," venoval mi pohľad utišujúci vlastnú lož, „deti potrebujú čas na učenie, nie?"

Strýko sa stuhnuto pousmial. Kyslosť plnila jeho tváre.

„Čo tie veci?"

Odfúkol som si. Mama si odfúkla. Obaja sme čakali horšie, atmosféra povolila.

Premkol som si oči. Nemohlo sa nestať, aby sa moje rozhodnutia nestali terčom ich narážok. Nebolo to však, že by som bol vinený, že by na mňa ktokoľvek ťahal zodpovednosť – nie, naopak. Bol som tým vždy dokonalým dieťaťom, aspoň tak ma videli oni, rodičia. Nebolo mi chyby, viny, ktorá sa mi dala zavesiť na golier. Všetky moje neduhy, omyly, problémy boli vždy zaiste vinou iných, nie mňa. Najčastejšie jeho.

Nebolo ťažké nájsť prirovnanie, čo presne označovalo ich názor na deda, no nájsť ich všetky už bolo zložitejším. Blázon, ničiteľ, senilný starec, zlodej, afektovaný príživník, donkichot, tento reťazec slov by len ťažko hľadal konca, ak teda nejaký existoval.

Tvrdili, že im skazil dieťa, toho dobrodruha, muža bez hraníc, vodcu – ja som to však všetko poprel. Nebol som tým dieťaťom, po ktorom túžili, ktoré si tak starostlivo naplánovali – neprekričal som okolie, nepredbehol vietor a nevyslúžil si hlúpe jazvy odvahy pri lezení na stromy. Bol som to len ja, tichý syn, čo hľadel viac do kníh, než do slnka.

Ten muž bol len prekážkou.

Ten muž bol preč.

Ostávalo len otázkou času, kedy si ich dieťa opäť prečistí hlavu a dosiahne na ciele, ktoré mu do života pripravili.

Zívol som si.

Zvláštny pocit, ťah, šuštiaca látka - prsty poťahujúce môj rukáv. Pozrel som na ich majiteľa.

„Vynes to na chodbu."

Pohľadom som skĺzol na krabicu pri mojich nohách, na mamu vedľa mňa, na mužov diskutujúcich za ňou. Slabo som sa usmial, jej tvár hovorila všetko. Dostal som šancu vzdialiť sa.

Prikývol som.

Mala to byť jedna z tých, ktoré čakal už len smetný kôš alebo zabudnutý sklad. Nie príliš ťažká, nie ľahká, hrkala pri prenose. Pri pokladaní som sa ohliadol, privrel za sebou dvere. Nikto tam nebol. Konečne samota, šanca! Chcel som si čosi nechať, keby len drobné, na spomienku, aby si toho nik nevšimol.

Zafučal som.

Aká bola šanca, že nebude len plná harabúrd? Že z nej už neprebrali všetko, čo sa dalo zachrániť? Mysliac späť – malá nikdy nebola. Nikto nechcel jeho veci, nikto by si z nich nevzal na spomienku, nostalgia nemala cenu – cena mala cenu. A cena vecí onoho starca bola ešte nižšia, než akákoľvek iná.

Ruka mi siahla pod kartónové veko, odkryla obsah svetlu dňa.

Látka. Mnoho látky. Tá by však nehrkala.

Úsmev.

Strčil som prsty pod starú plachtu nespúšťajúc zrak z dverí, akoby opäť dieťaťom, srdce mi zrýchlilo pri myšlienke pristihnutia pri čine. Zahryzol som si do pery.

Nahmatal som dno, krabičku, perá, obal knihy, šperkovničku, iste prázdnu... zastal som. Končeky prstov mi zmeraveli, ruku som zaboril hlbšie.

Koža, kožený obal neveľkého zápisníka. Zalapal som po dychu. Srdce mi zaplesalo, tvár sa rozžiarila.

Keď sa spod plachty vynorila malá červená knižka, vydýchol som si. Neveril som, že ho ešte niekedy uvidím – pokladnicu všetkých jeho spomienok, ten svet vo svete, čo pre mňa stvoril, ten príbeh, čo jeho život sám napísal. Spomienka nad spomienky.

Stránky už zvonka zažltli, napáchli vlhkom, koža sčernala potom, rohy sa poprehýbali.

Roztrasene som ho roztvoril, prešiel po drobnej kurzíve, ktorá lahodila oku.

Mával ho vždy pri sebe, nemusel doň ani nazrieť, poznal svoje príbehy snáď lepšie než zápisník sám, detským očiam však predstava knižky lahodila viac ako ponuré rozprávanie. Vedel to. Využíval to.

Pred rokmi som ho videl zvnútra často, však márne, nevedel som čítať. Neskôr menej, potom len obal, tieň, keď si ho zakladal do vrecka. Začal som počúvať jeho, veriť pamäti, ktorú si pestoval. Dala sa vôbec spochybniť? Nemohla... Nie.

Náhodná strana, náhodný riadok, slovo. Eris. Opäť tam bola, týčila sa nad ostatnými slovami, napísaná lahodne, krajšie než inak unáhlené slová.

Odfúkol som si.

Kráska, kamarátka, láska. Kýmkoľvek bola, je, nepovedal.

Meno akoby skopírované z krížoviek spred niekoľkých dní. Rovnaký ťah ruky, rovnaké písmená, rovnaký sklon. Musel ho napísať prinajmenšom tisíckrát.

Plesk!

Zhrozene som ho zavrel.

Pulz som si cítil až v hlave.

Nechcel som ho vidieť, to meno, ju, spomienku.

Za tie roky sa vryla do mojej pamäte, do každého jeho príbehu. Bola s ním od začiatku po koniec, bola tam so mnou, keď ten príbeh toľko prerozprával. Bola tam, keď babka stála pri hrnci.

Zaškrípal som zubami, srdce mi kleslo.

Privrel som oči, drobnú knižku vložil do vrecka bundy. V hlave mi trešťali drobné črepy bolesti.

Slabo som zazrel na onú krabicu, postavil sa ledva potláčajúc závrat.

Trvalo mi to už pridlho.

Eris...

12. 6. 2021, R_P