Farby v šedom

„Kto je Eris?"

Muž naproti mne, policajt, otrávený panák so suchým výrazom v tvári, zdvihol obočie. Čakal odpoveď. Tvár mal nemennú, prázdnu. Náhodnými otázkami sa akoby snažil odhaliť niečo veľké, premyslené... Alebo si len ozvláštniť deň.

Zalomil som rukami.

Kto je Eris? Tú otázku bolo ťažké zodpovedať. Skôr možno, ťažšie bolo vysvetliť tú odpoveď. Sám som sa len domnieval, hádal. Počul som o nej už mnohokrát, azda častejšie akoby bolo vhodné, no jej osobu som skladal len z náhodných čriepkov, ktoré dedo utrúsil.

Hovoril o nej často. Vyskytla sa skoro vo všetkých príbehoch, spomienkach, niekedy len tak medzi rečou. Ale nikdy nie priamo, nikdy jej nedal tvár, pôvod, farby – napriek tomu som mal pocit, že ju ja sám poznám.

V mojich predstavách to bola dedova prvá láska, malé dievčatko, s ktorým vyrastal. Znela hravo, šibalsky... Bola Watsonom k dedovmu Holmesovi. Možno preto sa od seba takmer nikdy nevzdialili, nikdy ju nevynechal.

Avšak zmizla.

Nikdy som sa nedozvedel, kde nastal koniec, kde sa to zlomilo. V jednom okamihu sa akoby stratila z jeho života, príbehov, nedošla do súčasnosti. On nehovoril, babka nevedela, matka sa nezaujímala. Všetci sa pri jej zmienení len pousmiali.

Prestal som to riešiť.

Vrátim sa k Eris, tak to napísal. Sťahovalo mi žalúdok len pomysliac na tie slová. Malo to značiť jej koniec? Jeho koniec? Prečo teraz? Možno sa jej niečo stalo už desaťročia dozadu, možno len stratili kontakt na tú dobu, no teraz... Teraz sa zdalo, že si už bližšie byť ani nemôžu. Stretli sa.

Zdvihol som hlavu.

Muž trpezlivo čakal. Tiež mal svoj príbeh, rodinu, ktorá ho čaká, možno psa alebo mačku. Ani jeho príbeh mi však nebol na dosah, zdalo sa, že bol rovnako vzdialený ako príbeh muža, ktorého som mal poznať roky.

„Netuším," vzdychol som nakoniec.

Neviem či tomu veril, čo mu behalo hlavou. Možno chcel mať len tie formality z krku, možno mi veril a možno nie.

Sám by som bol zmätený.

Vymenili sme si pohľady. Nemalo to zmysel.

Von som vyšiel unavený, pomaly sa stmievalo. Netušil som, čo ďalej. Vedel už o tom zvyšok rodiny? Ozval sa im niekto?

Nakoniec, zaujímalo by ich to vôbec?

Dedo bol v rodine čiernou ovcou. Pre väčšinu sa zdal skôr príťažou, než prínosom. Sám sa tomu smial, bavilo ho sledovať ich zriekavé pohľady. Nechápal som mu, im. Nezapadal som ani do jednej skupiny.

Vytiahol som mobil. Nemal som chuť na ďalší osobný kontakt, oči mi klipkali.

Odoslal som správu.

Zívol som.

Hodiny absentujúceho spánku si na mne začali žiadať svoju dať.

Pozoroval som tanier, ktorý predo mňa umiestnili, jedlo, z ktorého mi stekali slinky i sťahovalo žalúdok zároveň. Nemal som odvahu odmietnuť, nemal som nárok.

Otec sa na mňa pozeral z druhej strany stola, tanier poloprázdny, prísne oči privádzajúce mi nevoľno. Nerobil to náhodou, ale naschvál. Čakal či sa ozvem, či stiahnem chvost a dojem svoju porciu.

Pravdou je, že som v ten moment sám nevedel, čo si vybrať. Preberavo som krúžil vidličkou v zelenine.

Za mnou pobehovala mama, dorábala poslednú várku, pripravujúc sa na lačné bruchá.

Nerobil to kvôli nej.

Nezaujímalo ho, aké pocity môže mať, aké mám ja. Boli to len zbytočné prekážky zastierajúce správnu cestu. Chcel len vydolovať z hlbín jeho márne predstavy, ich predstavy – oboch. Túžil po nich, po snoch, aké vybudovali, po dieťaťu, aké vytvorili. Boli rovnakí, hoci hrali rozdielne úlohy v ich premyslenom divadle.

Posadila sa.

Na tvári mala zamyslený úsmev, prázdny, tupý, bolo vidieť, že jej nebol prirodzený – patril len mne, jej dieťaťu. Kútiky jej mykli nadol ako pootvorila ústa, čosi chcela povedať, no stŕpla nad pohľadom na môj tanier. Už na mňa pozerali dvaja, ani jeden neuhýnal pohľadom, neprehovoril. Čakali na moje slová, vysvetlenie.

Boli to štyri dni, odkedy som padol do náručia clivoty, odkedy ma opustil, pár hodín odkedy som mu dal posledné zbohom. Bol som čiernou kôpkou nešťastia, vranou nehodiacou sa k tak ľahostajnému okoliu žiariacemu pestrofarebnými úsmevmi. Mali dôvod na oslavu, nie na žiaľ.

Nepatril som do obyčajnej rodiny, ale nehodil som sa do tej, kam som patril. Ako hyenám kradnúcim posledný kus mäsa, všetkým šlo len o výsledky, výhody a zisky. Ľudskosť? Prekážky. Budúcnosť musela byť nalinkovaná do najmenších detailov. Bol som len králik skrývajúci sa v ich tieňoch.

„Pardon-"

„Nechutí ti?" prerušila ma mama skôr, než som začal.

Stiahlo mi pery, zazrel som na tanier.

„Nie som hladný."

Cekla.

„To chceš hladovať?" povedala už útočne, v očiach sa jej blyslo.

Povzdychol som. Akoby som sa nikdy neodsťahoval, nedospel. Nemal som autoritu čo i len v tých najzákladnejších voľbách. Občas ma to nútilo zamyslieť či existovala iná možnosť, iná realita, v ktorej by som získal ich vysnívané postavenie, uznanie, kde by ma prestali ovládať ako handrovú bábku.

Neodpovedal som.

Otec sa po dlhej dobe konečne zahmýril, v krku mi navrela hrča, nemala to byť pomoc, práve naopak. Bol otrávený.

„Musíš kaziť náladu pri jedle? Nielen, že vyzeráš ako posledný žobrák, ešte sa tak aj chováš!" vyprskol, „Ba ani to nie, ten by aspoň žral čo mu dajú pred nos!"

„Otec-"

„A prečo? Kvôli senilnému starcovi, ktorý to mal už i tak spočítané?"

„Otec," odsekol som.

„Aj tak tu bol dlhšie než ho bolo treba!"

„Otec!" skríkol som.

Srdce mi tepalo, v hlave som mal tlaky. Ani som si nevšimol, že som sa postavil. Muž predo mnou sa mračil, žena dvíhala obočie. Hrdlo mi stiahlo.

„Nemáš hanbu kričať po vlastných rodičoch?" vypľul na mňa krčiac nos.

„Nemáš hanbu rozprávať tak o mŕtvych?" vyšlo zo mňa inštinktívne, kútiky pier mi ťahalo nadol.

Pri pohľade na neho som ľutoval, že som čosi vypustil z úst, snažil som sa pôsobiť pokojne, hoci sa vo mne zmietali nepokoje. Prehltol som riedku slinu, pohľad mi zamrzol na chlapovi, čo sa volal mojím otcom.

„Pomiatol ti hlavu," odvrkol po chvíli ticha, oči stále upierajúc na mňa.

Zhlboka som sa nadýchol, zazrel na tanier podo mnou. Nemal som čo dodať. Tie slová som počúval roky, ledva som sám začal rozprávať, už sa hádzala vina. Zahryzol som si do pery, vydýchol.

Pohľad som pomaly napriamil, nevedel som čo dodať.

Mama si ma chladno premeriavala, pozorovala môj ďalší ťah.

Prehltol som.

„Damian, posaď sa," povedala sucho, nohy preložené cez seba.

Ticho. Telo som mal ani z kameňa. Nebol som reakcie.

„Damian, nebol si tu už skoro mesiac. Posaď sa a najedz sa, nie je ti ľúto robiť rozbroje v takýto nemilý deň?"

Striaslo ma, obočie sa mi skrčilo. Znelo to ako moja chyba, malo to tak cítiť. Očami som mihol k otcovi, k mame. Mala pravdu? Možno? Áno? Nie? Hlava mi už nefungovala, krútila sa, myseľ temnela.

„Vezmi to späť," šepol som slabo zazerajúc na otca, on zazerajúc na mňa.

„Povedz, že si to tak nemyslel," zaznel až prosebný hlas, pevný pohľad začali mlžiť oči plniace sa vodou.

Hrudník sa mi zrýchlene dýchal, tvár stuhla sťa by hľadala poslednú nádej v mori krvi, jemný, neviditeľný tras sužoval moje telo v neprirodzenej polohe.

Ticho.

Zrak mi tikol k mame, sama zabodla pohľad na mlčiaceho muža. Chcela ma tam udržať, aj keby len lož, nič jej nemohlo stáť v ceste.

„Henrich."

Nič.

„Henrich, Damian by sa rád posadil," povedala tvrdo, stláčajúc pevne rameno svojho muža.

Bol to signál, nie prosba, rozkaz.

Cekol.

S žilou navierajúcou na čele preplietol si prsty chrčiac napokon sucho, odvracajúc zrak: „To nebolo, čo som myslel."

Vydýchol som, vymenil si pohľad s mamou, pritakal. Dávno som prekročil hranice nebezpečia, dávno som sa mal stiahnuť zo zraku podráždeného tigra – ja biely zajac.

Sadol som si. Trasúce prsty zjedlo čierno pod stolom.

Šeravú náladu prekryl jedine osamotený úsmev ženy v miestnosti, pýchy, moci v jej rukách. Výhra jedného prehrou iných? Naopak? Tak nejak. Bez výhry jedného z nich nebolo šanci vyhrať nad druhým – tak prosté to bolo.

Usmiala sa na mňa jasne.

Usmial som sa na ňu chabo. 

5. 6. 2021, R_P