Predtým, ako ľudia začali pršať z neba

EXISTOVALO LEN PÁR VECÍ, ktoré ma v živote dokázali naštvať.

A ten deň ich skombinoval nemálo.

Bola to skorá jar, piatok, doobedie – čas, kedy len málokto zvláda udržať svoje myšlienky pred vábivými predstavami jedla. Pozoroval som hru vetra v kvitnúcich korunách stromov, ľudí skladajúcich zimné čiapky, dýchajúcich čerstvý vzduch plný vôní. Azda neexistovala vec, čo by naznačovala blížiacej sa búrke, ktorá ma mala zasiahnuť.

Ja sám som si však onej idyly neužíval, sedel som vnútri. Ticho som vyklepkával obohraté melódie o drevené operadlo stoličky čakajúc na to, čo malo prísť. Bol som len muž čakajúci na iných, významnejších ľudí.

Chlap za mohutným stolom oproti mne si po dlhej chvíli odfúkol. Nastal môj čas. Robert Gris, muž s kamennou tvárou a riaditeľ nie tak vážneho mesačníka, odtrhol svoj pohľad od monitoru a zabodol ho do mňa. Oči mu tikli smerom k mojim prstom.

Prestal som.

Nečujne som si odkašľal a narovnal sa, dych sa mi chvel od nervozity, no v tele mi planuli bojovné ohne. Nemal som právo začať, na to som bol príliš malým človekom, ale aj keby, nedokázal by som. Nastal moment ticha.

„Presiahli ste."

„Je mi to ľúto, ale-"

„Neskáčte mi do reči."

Nasucho som prehltol. Môj šéf po mne prešiel ľadovým pohľadom, snáď si to vychutnával. Pocit moci, dominancie, dravca. Sám som niečo podobné poznal len letmo, nebol som mužom činu, ale počul som o tom. Počul som príbehy muža, ktorý zažil už mnohé a to hádam viac, než ktokoľvek z nás. „Keď sa ako orol z neba pozeráš na korisť, keď ten druhý je len klbko vlny v tvojich pazúroch," tak to popisoval, tak som si to predstavoval.

„Limity existujú, aby sa dodržiavali. Ja ich stanovím, oznámim, pošlem ďalej. Vy ich obdržíte, dodržíte, prispôsobíte sa, vrátite mi výsledok," zamyslel sa, hlas mal pokojný, presiaknutý silou, „myslíte si, že keď mi ho vrátite viackrát, zmením názor? Alebo snáď pochybujete, že skutočne robím svoju prácu a neschvaľujem všetko, čo sa mi dostane pod nos?"

Sklopil som zrak, zaťal zuby. Ruka, ktorá si predtým pokojne klepkala teraz silne zvierala operadlo. Musel som odpovedať, chcel som.

„Nemyslím si, že ďalšie skrátenie by môjmu článku prospelo, stratil by zmysel," dostal som zo seba pomaly narovnávajúc pohľad.

„Vy si nemyslíte?"

„Pri všetkej úcte, pane, dva odstavce navyše... Vždy- Ah," odkašľal som si, „teda. Niekedy sa podstatnosť niektorých článkov zmení až po ich napísaní. Možno... Možno keby sa ich dôležitosť neposudzovala ešte predtým ako sú vôbec dokončené..." zmĺkol som, všimol som si jeho pohľadu.

Moja snaha bola márna. Bol som mu na smiech, pohŕdal mnou. Nemusel sa usmievať, aby som to cítil, nemusel nič povedať. Sálalo to z neho. Kútikmi úst mi šklblo nadol. Začal som pochybovať, nemal som tam chodiť. Nemal som právo mať vlastný názor.

„Možno," začal on, „možno keby sa ešte raz zamyslíte, predtým než sem nabudúce vojdete, kto je komu nariadený, potom možno," zvýraznil, „prehodnotíte svoje názory."

Robert Gris sa oprel o mäkké operadlo svojho sedadla, uvelebil sa. Vyzeral spokojne, vedel, že vyhral. Videl vo mne pliagu, hmyz narúšajúci jeho pokojné dni. Na čele mu navierala žila len pri pohľade na mňa.

„Ak sa raz ocitnete na mojej pozícii, budete mať šancu rozmýšľať nad všetkými vašimi „možno", do tej doby však," ukončil rázne a ukázal za mňa.

Ukazoval na dvere. Nič iné tam nebolo. Dochádzala mu trpezlivosť, mne odhodlanie. Boj bol u konca – čoby, nikdy ani nezačal.

Niekto by sa snažil nahovárať si, že odísť neznamená prehrať, že sa vrátia vo väčšej sile a rozvahe, niekto by to tak naozaj urobil, ale ja nie. Akceptoval som svoju prehru, slabosť, neschopnosť, taký som bol, korisť veľkých šeliem. Vytáčalo ma to.

Nespočetnekrát som to už skúšal zmeniť, zahrať sa na hrdinu, na blázna s vlastným názorom či hundravého trpaslíka – neúspešne. Vždy keď prišla prvá prekážka, keď niekto zvýšil hlas či vztýčil námietku, moja snaha sa rozsypala rýchlejšie ako domček z karát počas orkánu. Došli mi slová, dôvera vo vlastné presvedčenie, bol som len ďalšou ovcou, čo sa bála oddeliť od stáda. Len pomyslieť na onú moju realitu vo mne zažínalo hnev.

Ruky sa mi triasli ešte dlho potom, čo sa po mne zatvorili dvere. Okoliu som vrhal otrávený pohľad, jedlo stratilo chuť. Každý zvuk, minúta po minúte, naberal na sile, pílil mi uši i nervy. Škrípal som zubami. Oči mi každou chvíľou mimovoľne blúdili k nástenným hodinám čakajúc koniec môjho pracovného dňa, dúfajúc v udržanie si zdravého rozumu kým mi ešte neprislúchali šance akokoľvek sa rozptýliť.

Ostávala už len jedna vec, ktorá mohla zachrániť môj deň.

V mojom živote existoval človek, ktorý bol mojím vzorom. Žil svoj život podľa vlastných predstáv, neskrýval sa v rade, konal. Bol to dobrodruh, prirodzený vodca, muž, akým som mohol len snívať byť. A hoci sme zdieľali jednu krv, nemohli sme byť odlišnejší.

Žil na okraji mesta v malom byte, odkedy sám, odvtedy zabudnutý. Potom, čo jeho žena, babka, nám zaželala posledné zbohom, z ich kedysi hniezdočka lásky sa stal byt duchov. Nikto viac nevidel dôvod navštevovať senilného starca uväzneného v minulosti, nikto viac v ňom nemal dôvod hľadať to, čo som videl ja.

Jeho osamelosť mi však bola prínosom, zámienkou ho navštevovať napriek výstrahám, pohŕdaniu iných. Vedel to, smial sa tomu. Vždy sa tváril, že vo mne našiel stránku, akú nikto iný nepoznal. Možno mal pravdu.

A hoci on sám bol húževnatý, schopnejší, než väčšina ľudí v jeho veku, pokračoval v hraní nášho malého divadla. Nebolo denné, niekedy sa tomu ani neblížilo, no keď nastal čas, zohralo sa na svojej tradičnej scéne. Správny vnuk, starnúci starec, pomoc s nákupom, s jedlom, prádlom... Tak to malo vyzerať z hľadiska, no za oponou, tam, kde leží pravda, tam nie.

Nebol som jeho poslíčkom pre všetko, nestaral som sa o neho ako o neschopné dieťa. Chodil som sa tam uvoľniť, na chvíľu sa vrátiť do svojich bezstarostných dní. Len on, ja a jeho spomienky na mladosť. To, čo iným vysávalo energiu, ju mne pridávalo. Bol som šťastný.

Chcel som byť šťastný aj ten deň.

Razil som si cestu krivými uličkami, nespočetnom schodov, ktorými tamojšia štvrť prekypovala. A všetky tie schody viedli až k dlhej bielej chodbe, na ktorej svietili jasné biele dvere.

Zámka cvakla raz, dvakrát. Dnu som vkĺzol s jemným úškrnom na tvári. Dnes ma nemal čakať.

„Ja som!" ohlásil som, ako bolo zvykom, ako to po mne vždy požadoval. Odpovede sa mi však nedostalo.

Vzdychol som. Tašku z práce som uložil na zem, tú s jedlom som vzal do neveľkej kuchynky s nadmernou linkou. Všade bolo ticho, po skrivenom starčekovi ani stopy. Cekol som.

Nestávalo sa často, aby dedo spal aj cez deň, no prvýkrát tomu tak tiež nebolo. Nebol to veľký spáč, skôr ranné vtáča i nočná sova v jednom. Čím menej spánku mal, tým lepšie sa cítil. Vždy tomu tak bolo.

Zložil som si veci, rozvíril prach, ktorý sa opäť raz ukladal na preplnených poličkách. Kroky ma viedli do obývacej izby.

Bola svetlá, steny biele. Modrastý gauč, na ktorom sa uskutočnila väčšina našich výletov do sveta fantázie kontrastoval s červeným kvetnatým kobercom oproti krabici, čo sa tvárila, že snáď niekedy bola televíziou. Unavene som sa hodil na mäkkú pohovku, ruky si založil za hlavou. Nasával som teplý vzduch, pokoj, ticho obklopujúce ma. Vydýchol som si.

Oči mi zablúdili k stolu, k starým pohodeným krížovkám na ňom. Chvíľkovú nerozvážnosť prekonal okamih nudy. Natiahol som sa po tenký zväzok papierov a uložil si ho na stehno, uvelebil som sa. V hrdle mi však navrela hrča, pohľad skysol. Zalapal som po dychu.

Eris ma čaká, ochraňuj sa, stálo naškrabané krížom cez prázdne políčka písmom, ktoré som poznal pridobre.

Vstal som. Srdce mi búšilo, v hlave som mal prázdno.

Krížovky mi vykĺzli spomedzi prstov, tupo dopadli k zemi, na ktorej sa už ozývali moje náhlivé.

Celkom zrazu som držal v ruke kľučku spálne, jednu chvíľu váhajúc, tú druhú už tiahnuc ju dole.

Dvere sa rozleteli po náporom vetra, čo rozpískal okolie. Ledva som vkĺzol dnu, nasilu zatvoril dvere. Bol som zmätený, vyplašený, zúfalý.

Zdvihol som hlavu.

Všetko bolo rozhádzané, snáď rozfúkané vetrom. Pery mi stiahlo. Nebol tam.

Gánil som na rozovretý balkón, tmavé záclony, ktoré sa natriasali po závanmi vetra. Po chrbte mi prebehla husia koža, zmeravel som. Triasol som sa pri pohľade naň.

Kroky som mal pomalé, opatrné. Telo ako z olova, údy ani z dreva. Hlasy ozývajúce sa z pokojnej ulice prelínal hlasný tlkot môjho srdca. Jeden krok, dva a tri. Minul som záclony, ožiarilo ma jasné slnko. Zamrkal som.

Stál som nad zábradlím, dávno ošúchaným, ožratým zubmi času. Nasucho som prehltol.

Hlavu som sklonil, zreničky mi ešte stihli zaostriť, kým mi zrak opäť zakalili slzy. Zahabkal som, cúvol o krok vzad. Ruky sa mi triasli.

Výjav spred očí nie a nie zmiznúť, hoci som už dávno odvrátil zrak. Práve naťahovaná výstražná páska sa mi vypálila do pamäti.

„Bože," šepol som temer nečujne vkladajúc si tvár do dlaní.

Ozval sa zvonček.  

1. 6. 2021, R_P