Povšimol som si koženej polčižmy. Vtedy som nevedel, či ďalej tlačiť na dvere alebo radšej otvoriť. ,,Louis? Si tam v poriadku?" Uvoľnil som to. Ak je to on... Nechcem mu rozdrtiť nohu.

,,N-... Áno!" Odkričal som im. Prosím nech to nie je on, prosím nech to nie je on, prosím nech to nie je on... Pomaly som otvoril dvere. Bol to on. Prvé, čo prišlo, bola jeho vôňa a hneď po nej obrovská kytica ruží. A potom on s pohľadom sklopeným k zemi.

,,Všetko najlepšie...." Pošepne až ho takmer nie je počuť. V ruke stisnem kľúčku. Neviem čo mám robiť. Chce sa mi plakať. Pustil som kľúčku a skočil som naňho. Rozplakal som sa. Toľko mi chýbal. A ja som sa vždy presviedčal o opaku aj keď som vedel, že to nie je pravda. Harry pustil kyticu na zem a rýchlo ma chytil pod zadok, aby som nespadol. Cítil som ako jeho srdce splašene bije. Nedokážem naňho pozrieť. Iba plačem. ,,Loui... Neplač." Povie.

,,Neznášam ťa!" Zovriem v rukách jeho kabát.

,,Ja ťa milujem Loui..."

,,Ja teba tiež..." Šepnem.

—————————

Vote & Comment!

Love ya'll. ❤