Sadli sme si s Vranou vedľa seba na jej zvyčajné miesto. Hoci cez školu a ani mimo nej sme sa nestretávali a nebavili, tu, vo vlaku, sme sa stávali priateľmi. Prišli sme na stanicu predčasne, Podivín dorazil vždy na poslednú chvíľu. Mlčky som si triedil a vyhadzoval vlakové lístky, už som ich mal preplnenú peňaženku. A tá nebola práve veľká.

„Očko." Vrana ma už chvíľu pozorovala. Asi nemala nič lepšie na práci, „Čo si zač?"

Opätoval som jej pohľad: „Však sa pozri."

Uškrnula sa: „Pravda. Ani mi to nehovor. Takto sa mi to páči."

Zahodil som lístky. Toto rozhodnutie bolo pre oboch výhodou, myslím si. Vrana si ale nedala pokoj, hoci taký návrh by som neočakával.

„Pobozkaj ma." naklonila hlavu bokom, sklopila viečka, „Viem, že ti to nerobí problém."

Nerobilo. Ja flegmatik.

„Viem, že si taký typ, že..." nezaujímali ma jej odhady, privlastnil som si jej jemne naružovelé pery. Bez citu, s ľahkosťou, akou mi ona vysadla do lona. Vždy bola pekná, ale jej chovanie prevyšovalo túto skutočnosť. Tentoraz mi to bolo jedno. Bolo celkom príjemné cítiť jej krivky pod rukami. Dovolila mi to, hoci v bozku nebolo nikoho, kto by mal navrch. Bol to boj.

„Len sa nezjedzte." uškŕňal sa Podivín.

Vrana sa odo mňa odtiahla, v lícach mala červeň a dych zrýchlený: „Si lepší."

Nepovedal by som, že by mi to lichotilo. Ale ani som nebol proti.

Usadila sa vedľa mňa a prstami si prešla po mierne napuchnutých perách od bozku. Keď som sa tak porovnával s Podivínom, poriadne som nerozumel, prečo si vybrala mňa. Ani podivín predsa nebol k zahodeniu. No možno sa bála jeho očí. Tie boli úprimnejšie než čokoľvek na tomto svete, čo som mal možnosť vidieť.

„Mám pocit, že dnes sa vidíme naposledy v takejto skvelej náladičke." poznamenala sucho, vzhľadom na to, že mimika ju zrádzala. Sledoval som ju v odraze okna, striedavo vnímajúc ju a ubiehajúcu krajinu za ním.

„Alebo v tomto vlaku." kašlavo sa zasmial Podivín. Uškrnul som sa. Právom mu tá prezývka patrí. Vrana na neho zagánila.

„Čo sa tak tváriš? Prekvapivo ťa nič nerozhodí a potom tu flirtuješ s Očkom a..."

„Ani nepokračuj." zahriakla ho, pretočila očami a začala hrabať v taške po slúchatkách.

Predo mnou sa objavila zaťatá päsť. Podivín sa uškrnul, nemusel nič vravieť. S podobným úškrnom som mu gesto opätoval. Vraninu poznámku o mužoch sme obaja úspešne odignorovali.