Opäť raz známa zastávka. Bolo to snáď prvýkrát, čo som sa vo vlaku necítil dobre. Akoby všetka inšpirácia, ktorá sa v ňom skrývala, jednoducho zmizla. Cítil som sa nesvoj.

Presne na tento okamih som čakal. Vrana vošla do vagónu so svojím zvyčajným výrazom, akože „celý svet mi je ukradnutý". Hoci zdalo sa, že dnes jej bol o niečo viac ukradnutejší. Hľadel som za jej chrbát, očakávajúc príval jej nadšencov, alebo jedného, či jednu posluhovačku. Nik za ňou nešiel. Po prvý raz som ju videl samu. Nikomu nevenovala pohľad, len sa zahľadela von oknom. Akoby sa celý jej svet chcenej bábiky Barbie rúcal.

Za sebou som začul známe kroky, alebo teda skôr ťahanie nohy po zemi. Podivín si nesadol na svoje miesto, namiesto toho sa oprel o moju sedačku: „Už o tom vieš?"

„O čom?" obrátil som sa na neho. Takto zblízka boli jeho priezračné sivé oči ešte strašidelnejšie. Akoby mi videl až do duše.

„Prestala sa baviť so svojimi kamarátmi." poznamenal sucho, „Aspoň to by ti povedala ona. Pravdou je, že to oni sa prestali baviť s ňou."

„Prečo?" nerozumel som tomu. Podivín len mykol plecami a obrátil sa k svojej dvojici sedadiel. Vystrelil som zo svojho miesta a podišiel k nej.

„Hej." oslovil som ju váhavo, „Deje sa niečo?"

„Ani ku mne nehovor." utrúsila, no potom akoby to oľutovala sa ku mne obrátila a okato, snáď prvýkrát, si ma obhliadla, „Stále si takýto? Špehuješ ľudí a vidíš im až do duše?"

Neodpovedal som. Sčasti mala pravdu.

„Tá hlupaňa čo tu so mnou sedela povedala ostatným, že som s tebou niečo mala." povedala nenávistne, no potom sa jej tvár vyhladila, „Vlastne, možno by mi to ani nevadilo. Počuj, máš pre nás dvoch aj nejaké prezývky?"

Mierne som poskočil. Netušil som, prečo povedala slovo „dvoch" pokým som si nevšimol, že Podivín mi stojí za chrbtom. Drgol do mňa a potom sa rozvalil na sedačky pred Vranu. Zadíval som sa na nich.

„No tak, vyklop ich." povedal, keď ľahol po celej dĺžke sedačiek. Vrana mu nevenovala ani pohľad.

„Mám." hlesol som váhavo a ešte váhavejšie dodal, „Vrana a Podivín."

Vrana nadvihla svoje dokonale upravené čierne obočie, akoby som mal o koliesko menej. Ani som sa jej nečudoval. Mal som radšej držať jazyk za zubami, ja hlupák.

Podivín vyzeral, akoby mal každú chvíľu vstať a dať mi cez hubu. Napokon sa mu na tvári rozhostil známy úškrn: „To je tá najmilšia prezývka, akú som od koho mohol dostať. Je to cool."

Vrana na neho bez náznaku emócii pozrela a potom späť na mňa. Uškrnula sa a poťapkala voľné miesto vedľa seba: „Fajn, ľúbi sa mi to. A vieš čo, pozorovateľ? Aj tebe by sa hodila nejaká prezývka. Budeš očko."

„Očko?"

„Hej. Pretože vždy máš všetko pod drobnohľadom. Očko." povedal Podivín a stiahol si čiapku až po koreň nosa. Bolo to zvláštne, možno až priveľmi, ale v ich spoločnosti akoby bolo všetko znesiteľnejšie. Navyše, bolo mi s nimi celkom príjemne. Najpríjemnejšie za posledné týždne.