Vrana stála pri koľajniciach a plakala. Ohlasovali sme ju, no akoby nás nepočula. Zoskočil som z bicykla, neelegantne dopadol na štyri a bežal za ňou. Nereagovala vôbec na nič, sotva som k nej dobehol, chytil som ju za plecia aby som ju potiahol ďalej od koľají. No vtedy, akoby svet naozaj prestal existovať.

Pred nami stála modrovláska. Reálnejšia ako kedykoľvek predtým.

„Všetko sa to vyrieši." prehovorila jemným, detským hlasom. Naozaj nemohla mať viac, ako pätnásť. Myslel som si, že to hovorí mne, ale slová boli adresované Vrane. Avšak nie tej, ktorú som držal, ale inej, o dva – tri roky mladšej, ktorá vyšla spoza nás.

„Nie! Už mám toho plné zuby, vieš? Nemám kam ujsť." aj táto Vrana z minulosti mala červené oči od sĺz, „Týra ma. Dlhé roky. Musím to nejako vyriešiť."

„Ale toto nie je cesta. Prosím." hleslo plačlivo dievča a podišlo k Vrane, „Daj tomu všetkému ešte jednu šancu. Vymyslíme niečo. Presvedčíme políciu, nech jeho výmyslom neveria. Tvoj otec je len obyčajný... oh."

Vrana ju vrúcne objala: „Ďakujem, že ťa mám."

„Prosím, len tomu daj šancu." plakala jej modrovláska do ramena. Pohľad mala rovnako vystrašený ako vtedy, keď sa nám pohľady prvýkrát stretli. pomaly začala Vranu odsúvať od koľajníc. Spomenul som si, ako o nej Vrana rozprávala. Akoby sa jej táto minulosť vôbec netýkala. Pohoršovalo ma to, predsa to by urobil len človek bez charakteru! Ako jej otec... Spomenul som si na prípad z tohto okolia, práve pred tromi rokmi. Modrovláska na koľajisku a otec za mrežami. Prečo mi to prišlo na um až teraz? Iste... nikdy som tú správu nevidel, ale Vrana áno. Aj toto všetko, vidím to len vďaka nej.

Už som si myslel, že mi odľahlo, preto, lebo Vrane zdanlivo odľahlo a chcela, aby sa to takto skončilo. Cítil som to.

Vtedy sa Vrana z minulosti prudko otočila a rozbehla sa ku koľajniciam. Vlak bol už smrteľne blízko, a aj ten skutočný. Cítil som trhnutie. A Podivínové volanie. On kúzlu natoľko nepodľahol ako my. Vzdal to, pretože vedel, že takto sa dokáže zachrániť, hoci len on sám. A my...

Vrana z minulosti stúpla na koľajnice: „Telo je len schránka duše! Oslobodím sa!"

„Nie!" zvolali modrovláska a Vrana súčasne a vrhli sa na koľajnice. Vlakové brzdy oneskorene začali škrípať. Teraz, alebo nikdy.

Vrhol som sa za nimi. Možno som nemal. Možno som mal byť vypočítavý ako Podivín. Alebo azda to bol múdry čin? Čin pudu sebazáchovy? Videl som to jasne, s rukami pred sebou v snahe Vranu zachytiť a prevrhnúť sa s ňou na druhú stranu koľají. Spočiatku som mal pocit, že vidím dvojmo. Ale nie. To len kruh sa uzavrel, aby nový mohol začať.

Vrana, prítomná i minulá, v poslednej chvíli od strachu zaspätkovala a vystrašene hľadela na skazu, ktorá sa mala o maličký moment stať. Tak ako pred troma rokmi, tak aj teraz.

Narazil som na telo, živé a tak skutočné. Teraz na to nebola sama. Boli sme tu dvaja. Už sa nebála. Vrúcne som ju objal, modrovlásku, ona mňa tiež.

„Ďakujem." šepla, a potom prišiel náraz.

Len okamih, a otvoril som oči. Ale modrovláska tam už nebola. A vedel som, že viac nepríde. Stáli sme tam už len ja, jedna Vrana a Podivín. Nemo sme na seba hľadeli. A hoci tu boli oni dvaja, ja som ostal sám.

Hoci smrť je zbavenie sa duše schránky, zamotaný cyklus smrtí sú pre ňu ako ťažké okovy. Začal sa nový kruh.

Strach, nenávisť, smútok, pravda. Všetko to na mňa doľahlo. Zvolal som. Mohutne, neľudsky a zmizol im, klamlivým priateľom z očí. Aspoň nateraz. Až do ďalšieho utorka, do ďalšieho vlakového spojenia prechádzajúceho cez túto trať.

Lenže, bolo tu ešte čosi.

Vystrašený duch narobí menej zla, ako pomstychtivý, s nenaplnenými životnými túžbami, ktorý razom musel sa všetkého vzdať. Vzdať sa života. Kvôli sebeckosti a slabosti iných.

Tak, a máme tu záver príbehu. Čo vravíte na zvrat v deji? Ako sa vám príbeh a postavy ľúbil? :)

Ďakujem vám za všetku vašu podporu! ♥

Viki :)