„Ani ak by som odtiaľto šiel lietadlom, koncert by som už nestihol. Zmeškal som to, pokazil som to a môžem očakávať, že Seokjin bude po mne zazerať najbližšie tri mesiace. O mojom menšom výlete vie iba Yoongi a ani ten ma nechcel pustiť. Vraj je to veľmi dôležité turné a musím stáť nohami pevne na zemi. Nuž, ja nemôžem! Celé tie roky spievam o voľnosti, o lietaní, o snívaní a teraz sa zrazu nemám držať vlastných zásad? Ľudia ma vnímajú len z jednej strany, zatiaľ čo popierajú tú druhú. Vieš, čo tým myslím, Haebalagi? Je to niečo, ako keď máš knihu - môže ťa zaujať názov, krikľavá a divoká obálka, či nádherné ilustrácie. Vezmeš si ju, pretože sa ti sprvu páči a vzbudzuje v tebe nadšenie. No až keď si prečítaš jej anotáciu zistíš, čo je tá knižka vlastne zač. Nerozprávam prirýchlo?"

Hoseokove podrážky buchotali o parkety jedna radosť. Rukami pomedzi to gestikuloval na všetky svetové strany.

Anoki sa čudovala, že s jeho prudkým rozhadzovaním okolo seba ešte nerozbil ani jednu z ručne maľovaných váz Donatiena.

Ten by dozaista zúril, a potom by mu navrhol spôsob, ako mu to všetko vynahradiť...

Predstavila si jeho oplzlé flirtovacie techniky, z ktorých jej po chrbte prebehli zimomriavky.

„Čo ak by si skúsil trochu artikulovať? Vyšla som už z cviku po tom, čo som sem odišla žiť," poradila mu a na mobile aj naďalej vyhľadávala redakcie všemožných denníkov.

„Musíš stále civieť do toho mobilu?" povzdychol si bezradne, „mám pocit, že ma vôbec nepočúvaš..."

„Prepáč, ale vravela som, že na túto noc mám už program. Je to pre mňa fakt dôležité."

„A ja azda nie som dôležitý, Haebalagi?"

„Nie, Hoseok, pre mňa už dlho nie si dôležitý," úprimne si zašomrala popod nos a stále brázdila palcom obrazovku svojho mobilu.

„Pre mňa ale si, inak by som tu dnes nebol," prikráčal k nej a vytrhol jej mobil z rúk, aby mu už konečne venovala pozornosť. „Neskôr ti ho vrátim."

„Hoseok!" zavrčala okamžite. „Čo si to dovoľuješ? V mojom dome takéto drzé správanie nestrpím!"

„V tvojom dome? Nepatrí náhodou tvojmu spolubývajúcemu?"

„To je jedno. Zdieľame jednu a tú istú domácnosť..."

„No tak, nemrač sa toľko, Haebalagi. Vážná tvár ti nepristane," naklonil do boku hlavu, ale na úsmev sa nezmohol.

„Takže nemám súdiť knihu podľa obalu," dodala a vyložila si nohy na malý stolček pred sedačkou. Ak by ju teraz uvidel Donatien, určite by ju vykopol na verandu.

„Mám toho veľa na srdci, no nikoho, komu by som sa mohol zdôveriť. Milióny ľudí, čo ku mne vzhliadajú, ale ja pomaly nemám nikoho, ku komu by som mohol vzhliadať ja sám. Toľko bolesti, čo sa ukrýva za mojou mimikou, ale ľudia nevedia rozšifrovať moje volanie o pomoc. Haebalagi," kľakol si pred ňou na kolená a svojimi dlaňami opatrne prekryl tie jej. „Daj mi jednu noc. Jedenásť hodín, a potom odídem."

„Navždy?" chladne odvrkla, ako keby postrádala všetok cit, ktorý k nemu kedysi prechovávala. Bola to však pravda? Naozaj naňho po presťahovaní sa zanevrela? Naozaj nesnívala o tom, že sa raz znova stretnú? Možno z nej iba sipela zatrpknutosť miešaná s horkosťou dávnej minulosti. 

„Jedenásť hodín a pred tvojím prahom sa už viac nezjavím," sám neveril tomu, na čo pritakal, ale bola to jediná cesta ako ju donútiť k spolupráci. A on ju potreboval, pretože potom by jeho neúčasť na koncerte bola úplne zbytočná. O sklamaní fanúšikov nehovoriac. 

Nie, nemôžem odtiaľto odísť ako porazený! Nesmiem.

~

Chinatown v San Franciscu bol veľký. Červené, oranžové a aj ružové lampióny vešali nad strmými cestami. Čínske nápisy na budovách lákali zväčša do bistier, ktoré už pomaly praskali vo švíkoch. Taktiež sem zavítalo aj množstvo turistov a to hlavne kvôli lacnému kung pau a nezameniteľnej atmosfére.

Nevedno prečo si Hoseok vybral práve túto štvrť, no hlad ho viedol práve sem. A tak si s Anoki chytili taxík, čo ich do tridsiatich minút dopravil do samého srdca Chinatownu.

Anoki to tu nemala zrovna v láske. Musela neprestajne krčiť nosom nad smradom pripáleného oleja, jedla, ktoré prekypovalo v kontajneroch za bistrami a nad pachom vodných fajok, ktorých tu bolo požehnane. Rukávom kabátu, čo si vypožičala od Donatiena, samozrejme bez jeho súhlasu, si zakrývala znechutenú grimasu.

„Je to tu také živé!" jasal Hoseok s nadšením malého dieťaťa a s pootvorenými ústami sa všade vôkol seba rozhliadal, „no nie je tu nádherne, Haebalagi? Že som sem nezavítal už skôr!" jeho predchádzajúca pochmúrna nálada bola razom ta tam. Hneď sa začal predierať pomedzi ostatných ľudí, aby pokračoval v ceste do jeho vytúženého bistra.

Sem-tam si tvár zaclonil predlaktím, lebo sa mu zazdalo, že bol počastovaný až príliš veľkou pozornosťou.

Asi by som si mal zaobstarať menej nápadné oblečenie...

„Anoki?!" obzrel sa za seba, no nikde ju nevidel. „Anoki, kam si zmizla?"

„Ak by si spomalil, ty idiot, nemusel by si sa tak hlúpo pýtať," predrala sa rovno skrz zaľúbený párik, ktorý po nej zvedavo pokukoval.

Čierne vlasy jej povievali okolo oválnej tváre a jej hnedé oči sa mu zarezávali hlboko do hrude.

„Odpusť mi, ale sužuje ma ohromný hlad," previnilo sa pousmial a vstúpil do bistra, ktoré si vybral. Nebolo oproti ostatným prepchaté masou ľudí a vôňa jedla bola znesiteľná. Cez to všetko zostávala Anoki skeptická.

„Mne sa tu nepáči. Celkovo ťa však musím upozorniť, že tuná nevaria najlepšie a vonkoncom nie podľa hygienických predpisov. Boh vie, či ti vôbec servírujú bravčovinu, alebo mäso z pouličného potkana..."

„Toľko zbytočných obáv," prehodil zľahka, akoby rozprávala samé nezmysly a priložil jej ruku na pery, aby aspoň na chvíľu zmĺkla.

„Prestaň s tými svojimi otravnými zlozvykmi, Hoseok!" striasla jeho neohrabanú ruku. „Odnauč sa byť tým, kto neustále vyhráva. Nie, dokým som v hre aj ja," drzo podotkla, lenže Hoseok sa ani na sekundu neprestal uškŕňať ako slniečko. Ba čo viac, jeho úškľabok sa väčšmi rozšíril.

„Naozaj si mi chýbala." 

„Ty mne naozaj nie a teraz uhni," odstrčila ho nabok, lebo pod náporom jeho intenzívneho pohľadu sa menila na bezmocnú kôpku nervov. Zažmúrila na tabuľu pred sebou s pestrým výberom čínskych a iných ázijských špecialít.

„Dajme si ramen," navrhol ešte skôr, než sa stihla rozhodnúť.

„Ramen? Ten som jedla naposledy na školskom výlete v Mokpo."

„Tak to je správny čas na nápravu tvojho neodpustiteľného prehrešku," žmurkol na ňu a tentoraz ju zas on predbehol.

Anoki to teda vzdala, našla si posedenie obďaleč v rohu, kde sa malému dieťaťu podarilo rozliať kurací vývar po celom stole kurací vývar.

Urazene vyčkávala na Hoseoka a zároveň odbáčala zrakom od toho spomínaného usopleného haranta, čo na ňu zízal ako na svätý obrázok.

Deti sú tak odporné...

Pomyslela si a začala si prezerať ďalšie ponuky v mobile. Hoseok jej ho nakoniec vrátil skôr, ako predpokladala.

Nájdi si už konečne prácu, Anoki! Varím výhradne z vlastných príjmov a nájomné mi nestíhaš splácať.

Donatienov hlas sa jej nepríjemne votrel do hlavy, až musela zaťať zuby. Všetci si všímali len jej lenivosť a neschopnosť, no tú preveľkú snahu ani omylom.

„Uhneš trochu s tými pleciami? Máš ich, hádam, širšie než Jin," udivene skonštatoval Hoseok, keď okolo nej prechádzal a v rukách niesol misky plné rezancov.

Na jednej strane bola rada, že doma nevečerala, ale Chinatown ponúkal väčšinou neidentifikovateľný odpad z ulice. Najlacnejšie suroviny často zohnali na čiernom trhu alebo od dodávateľov, ktorým slovo hygiena bolo cudzie.

„Stále spomínaš svojich priateľov," všimla si, akonáhle jej podsunul ramen rovno pod nos. „Prečo potom nie s nimi v San José?"

„Sú mojou nádejou," priznal, „avšak nie vždy je nádej to, čo potrebuješ. A ja momentálne potrebujem len pochopenie a tiež potrebujem tvoju úprimnosť, Haebalagi."

„Tak kvôli tomu si prišiel za mnou? Kvôli úprimnosti?"

„Si ten najúprimnejší človek akého poznám," prikývol a pofúkal si svoje sústo, „ale teraz už radšej jedzme. Máme pred sebou ešte desať hodín."

 „Musím však rozpustiť tvoje ilúzie, Hoseok," povedala chladne, „sklameš sa vo mne. Nezvyknem pomáhať ľuďom, skôr ich otravujem. A ty nebudeš žiadna výnimka."

„Potom je fajn, že sme sa stretli práve my dvaja," zablyslo sa mu v očiach, „ja viem byť občas tiež pekne otravný."  

~

začínam nadobúdať pocit, že už neviem ani písať ( ≧Д≦)

anyway, dúfam, že Chinatown bol znesiteľný a ešte viac dúfam, že sa raz presvedčím o jeho delikatesách na vlastnej koži ^^

čo by ste si tam vy dopriali pod zub? 👀 let me know~

sga.