Obaja sme z auta vystúpili naraz a tichý, tmou zhltnutý les rozozvučalo, len slabé zabuchnutie dverí. Všimol som si ako sa zatriasla, keď jej silný, ľadový vietor rozfúkal vlasy na všetky strany. Nezatisla si ich však za pravé ucho, ako to robievala vždy, keď bola nervózna.

Neurobila totižto nič, len vydýchla a pohľadom skúmala vysokú skalu, ktorej tieň sa črtal pod našimi nohami.

„Prečo si ma sem zobral?"

Hlas sa jej zachvel a niečo vo mne surovo vzbĺklo. Nemala žiadne právo cítiť to, čo sa odohrávalo vo mne.

„Milujem to tu," zaklamal som zastretým hlasom, s emóciami schovanými za zamračeným pohľadom. Neexistovalo totiž nič, čo som na tom mieste mohol milovať, ani jedno stebielko zoschnutej trávy si nezaslúžilo moju pozornosť. Chcel som jej povedať, že na tomto prekliatom mieste nemôžem ani dýchať, že vždy, keď mi zrak zablúdi k tej vysokej skale, oči sa mi slabošsky naplnia slzami a pamäť mi okamžite zaplavia spomienky na neho.

„To si jediný," zamrmlala, ale v jej hlase sa ešte stále neodrážala emócia po ktorej som tak dlho pátral.

No tak, vyzýval som ju vo svojich myšlienkach. Sánku som mal pevne stisnutú, dlane zovreté v päsť a tvár stiahnutú do rozzúreného výrazu. No tak, povedz mi, že to ľutuješ, povedz mi, že ho ešte stále ľúbiš, povedz mi, že si nezabudla.

Len niečo povedz.

Ona však len sklonila hlavu a namiesto mojich túžobných prosieb, povedala niečo úplne iné. „Nechcem tu byť, môžeme ísť inam?"

Do pekla s tebou.

„To nepôjde," odsekol som a všetka moja dovtedajšia pretvárka sa úplne vytratila. Keby len otočila hlavu, úskokom na mňa pozrela, zistila by, že ju prepaľujem nenávistným pohľadom, že netúžim po ničom inom, len urobiť to, čo sa v mojich predstavách odohrávalo už dlhý rok.

Bolo by tak jednoduché zovrieť jej ramená, posunúť ju k okraju a dovoliť osudu, aby sa sám postaral o jej koniec. Tak isto ako sa ona postarala o koniec môjho brata.

~