GIA

      Môj plán ako zruinovať piatkové nechcené rande vôbec nevyšiel a tak som sa po pár hodinách práce ocitla zatvorená v kúpeľni, s totálnou nechuťou a nie príliš dobrou náladou. Chcela som sa z toho nejako vymotať, vymyslieť si dostatočne uveriteľnú výhovorku, ale buď moje slová vôbec nedávali zmysel, alebo bol Connor jednoducho hluchý.

Mala som viacero plánov. Zavolať mu, že som chorá, že mám veľa práce, že mám chorého otca, že jednoducho nemôžem. Nech som sa, ale v hlave snažila zlepiť čo najlepšie riešenie, uvedomovala som si, že to neviedlo nikam.

Connor vedel kde bývam, kde pracujem a prišiel by pre mňa, úplne ignorujúc moje nezmyselné výhovorky. A tak som sa jednoducho podrobila osudu, s prácou som skončila o niekoľko hodín skôr a piatkové domáce úlohy vystriedala príprava na niečo, čo som vôbec netúžila absolvovať.

Z trucu som na seba namiesto tesných šiat navliekla čierne džínsy a sýtočervený sveter, ktorý mi lenivo padal z ľavého pleca. Vyzerala som rovnako ako každý deň, ale predsa sa mi v očiach odrážal akýsi lesk, ktorý som sa snažila ignorovať. Neboli to slzy. Nebol to dokonca ani smútok. Len akási skrytá emócia, ktorá dokonalo ladila s tým, čo sa odohrávalo v mojom vnútri.

Bola som totižto viac než zmätená. Zatiaľ čo jedna časť mňa, tá racionálna, to celé brala ako obrovskú frašku. Len ďalší piatkový večer z tisíce piatkových večeroch. Nič výnimočné. Nič ojedinelé. Nič prekvapujúce. Tá druhá časť mňa, ale náhlivo protirečila. Po dlhej dobe som sa totiž chystala opustiť bezpečnú zónu v ktorej som sa dlhé mesiace skrývala. Zónu, kde neexistoval smútok, ale predstieraná radosť. Miesto, kde som sa cítila bezpečne. Miesto, kde kdesi hlboko v mojej mysli žil človek, ktorého som sa nechcela vzdať.

Neviem, čo robiť, Evan. Nie som pripravená na teba zabudnúť. Nie som pripravená ťa vymeniť.

Pomaly som si prečesala vlasy. Od korienkov, po končeky a zase späť. Celý čas som sa pritom sledovala, chcela som rozpoznať, čo všetko sa skrývalo za tým tajomným leskom v mojich očiach, ale čím ďalej som sa dívala, čím viac som sledovala, tým rýchlejšie sa lesk vytrácal až z neho neostalo nič, len moje prázdne zelené oči.

Precitla som až keď som sa prudko nadýchla, až kým sa moja hruď unavene nenadvihla a rovnako unavene neklesla. Ešte raz som sa na seba pozorne zadívala, ešte raz som si prezrela to čo som mala na sebe, to ako sa tvárim, to ako vyzerám.

Možno je čas. Možno som pripravená zabudnúť.

~

Nikdy som netušila, že môže existovať niečo ako zlé rande. Vo filmoch sa to stávalo často, v knihách som o tom čítavala takmer pravidelne, ale keď som sa odrazu ocitla v podobnej situácií, vôbec som netušila, či sa smiať ticho, alebo... sa jednoducho smiať nahlas.

Prvá veta, ktorú zo seba Connor dostal hneď ako ma zbadal, bolo : „To vážne chceš ísť v tomto?"

Uh.

Zastala som, prezrela si svoje oblečenie a hneď na to aj jeho. Bol oblečený tak ako zvyčajne. Svetlo modré džínsy, biele obtiahnuté tričko a modré tenisky, ktoré na jeho nohe vyzerali maximálne enormne. Nevinne som pomykala plecom. „To vážne chceš ísť v tomto?"

Connor stiahol tvár do grimasy, ktorá mi neúprosne naznačovala, že som ho nepotešila ani svojim oblečením a tobôž nie ráznym sarkazmom. „Ženská," oslovil ma, pristúpil o čosi bližšie a znova si ma okato poobzeral, až mi jeho pohľad prestával byť príjemný. „Mám určitú prestíž, určitú povesť a prepáč..."

Dvihla som dlaň, aby som ho zastavila ešte skôr, než by ma stihol nahnevať. „Ani sa neopováž dopovedať, lebo sa otočím na päte a ty môžeš tráviť piatkový večer v prítomnosti kohokoľvek iného..."

Pookrial, rukou si rozhrabol nagelované vlasy a hlasno vydýchol, akoby sa musel silno ovládať, aby svoj hlúpy prejav naozaj nedokončil. „Tak fajn," kapituloval, rozhadzujúc rukami. „Začnime odznova."

A tak jeho začiatočné privítanie vystriedalo iné, ktoré však vôbec nezmenilo môj názor, že celý večer viedol k obrovskej katastrofe. Ešte stále sme stáli priamo pred dverami, ešte stále som premýšľala nad primitívnym útekom, keď sa dvere za mojím chrbtom odrazu prudko otvorili a narazili mi priamo do pleca.

Sykla som, okamžite si priložila dlaň na boľavé miesto a pohľad zabodla do Ethana, ktorý si zvolil práve ten moment, aby odchádzal domov. Najprv len zastal, očami prebehol zo mňa na Connora a zase na mňa, akoby sledoval nejaký zaujímavý tenisový zápas. Trvalo to hádam sekundu kým sa mu na perách neroztiahol úsmev, nenadvihol jedno obočie a nekývol hlavou.

„Kamže, kam?"

Nestihla som ani otvoriť ústa, keď sa na mojom predlaktí ocitla Connorova spotená dlaň a v ušiach mi zarezonoval jeho nahnevaný hlas. „Čo tu robí tento tu, Gia?"

„Pracuje," povedala som, práve v momente, kedy Ethan znova otvoril ústa.

„Ale no tak, Gia, základom fungovania každého zdravého vzťahu je predsa pravda," zatvoril za sebou vchodové dvere, ruky si vsunul do vreciek tmavomodrej mikiny a svoj zrak neúprosne nalepil priamo na mňa. „...mala by si sa rozhodnúť ktorému z nás prestaneš klamať."

Čo si dopekla myslí, že robí?!

„O čom to hovorí, Gia?"

Zúrivo som skrčila obočie, v hrudi som pocítila obrovský tlak a moja ruka sa odrazu túžila ocitnúť na Ethanovej vyškerenej tvári v silnom údere. „Netuším," hrdo som sa vystrela, ustúpila dozadu a Connor ma prekvapivo nasledoval. „Jeho slová nemôžeš brať vážne, Connor. Niekto ako on, človek bez priateľov berie klamstvo ako samozrejmosť svojej existencie."

Tá veta zo mňa vyšla ešte skôr než by som si ju stihla premyslieť. Čakala som hnev, aspoň nejakú negatívnu reakciu, ale jediné, čo sa odrážalo na Ethanovej tvári bol ďalší širokánsky, arogantný úsmev. „Pozrime, kto to hovorí."

Nepoznal ma. Jediné, čo sme jeden o druhom vedeli bolo, že medzi nami neexistovala žiadna priateľská línia. Vôbec netušil kto som, ale predsa ma jeho slová na pár sekúnd obrali o dych, ako keby presne tušil, čo všetko som v sebe dusila.

Connor ma stiahol bližšie k sebe, jeho ruka klesla na môj pás a prsty sa vlastenecky roztiahli cez celú líniu môjho brucha. Tlačil si ma k boku, drvil ma svojou prítomnosťou, ale aj napriek tomu som ostala prikovaná pri ňom, šípiac, že akýkoľvek nepremyslený pohyb, či trhnutie by mohlo prezradiť, ako veľmi som sa vlastne jeho prítomnosti priečila.

„Nechápem ako tvoj otec mohol zamestnať tohto čudáka," zavrčal a mne bolo isté, že svojim rozzúreným pohľadom hovie priamo na Ethanovi.

Ten sa ale tváril rovnako ignorantsky ako na začiatku nášho rozhovoru. Nepozeral však na Connora, jeho oči splývali s mojimi, pery vykrivené do úsmevu, postoj úplne ľahostajný. Napokon sa ticho zasmial, nadvihol plecia a pomaly sa vybral našim smerom. Až keď sa, ale ocitol v mojej tesnej blízkosti, zastal, zadíval sa mi do očí a ja som si bola istá tým, že sa usmial ešte širšie. „Užite si."

„Tomu ver, že si to užijeme, idiot," zavolal za ním Connor, keď sa Ethan so smiechom stratil v interiéry svojho auta.

Atmosféra po jeho odchode ostala až príliš napätá. V tom momente som si, ale vôbec neuvedomovala, že to najhoršie na mňa ešte len čakalo.