Gia

      V pondelok ma v škole čakalo nie práve najmilšie prekvapenie. Sotva som sa stihla nadýchnuť toho ťažkého vzduchu, miešanín parfumov a cigariet, moje tenisky sa ledva dotkli sivého linolea, keď ma pohľad smerom k mojej skrinke na pár sekúnd obral o dych.

Všetci sa vo svojom živote stretávame so situáciami, ktorým sa snažíme čo najlepšie vyhnúť, ale osud nám ich predsa len stavia do cesty, akoby sa nám snažil vysmiať priamo do tváre.

Pre mňa bol týmto výsmechom, Connor Earnst.

Chlapec, ktorého som poznala niekoľko rokov, ale občas som ho nechcela poznať vôbec. Boli sme priatelia, patril do rovnakej partie ľudí ako ja, zdieľali sme spolu zážitky, kopec zábavy a zároveň bolesť, ktorá nás mala spájať ešte pevnejšie, ale všetci sme sa ju rozhodli ignorovať.

Problém bol v tom, že Connor si vo svojej hlave nahováral, že tá podstatná udalosť, ktorá naštrbila naše dlhoročné priateľstvo sa nestala. Preto nemal problém postávať pred mojou skrinkou, rukou si prehrabovať husté hnedasté vlasy a pozorne ma sledovať pohľadom, až kým som s unaveným výrazom v tvári nezastala priamo pred ním.

To všetko som dokázala zniesť. Na úkor ľudí, ktorých som mala rada, na úkor našich priateľov. Čo ma však doslova pripravovalo o nervy bol fakt, že Connor v sebe nemal žiaden filter.

„Je čas," povedal mi, len čo som sa ocitla tesnejšie v jeho blízkosti. Do nosa mi okamžite prenikla silná korenistá vôňa spojená s pachom cigariet a mentolovej žuvačky.

Žiaden pozdrav, žiadne privítanie, rovno k veci.

„Čas na čo?"

Moja sotva vážne myslená otázka mu na tenučkých ružových perách vyčarovala obrovitánsky úsmev, ktorý sa ťahal cez obe jeho líca. „Čas povedať mi áno, G."

Najprv som nadvihla obočie, potom som teatrálne pretočila očami a nakoniec mi pôvodne unavený výraz nahradilo znechutenie. „Ešte ťa to neprešlo?"

Predrala som sa pomedzi jeho mohutné, posilňovňou tvarované telo, až k svojej skrinke, ktorá mi odrazu bola jedinou záchranou. Bohužiaľ, Connor sa opäť oprel len milimetre od môjho osobného priestoru a koketne nadvihol bradu. „Och, Gia, myslíš, že ma ešte stále baví táto detinská hra na mačku a myš? Sme dvaja slobodní ľudia, stačí jedno slovo a všetko sa môže zmeniť."

Connor bol jasným príkladom toho, že chalanom v posilňovniach zrejme vymývajú mozog. Bolo pre mňa celkom pochopiteľné, že Iris a Daria o Evanovi často nerozprávali, nebola to naša obľúbená téma, navyše ho nepoznali až tak dobre, aby ich tá noc neustále strašila, tak ako mňa. Ibaže Connor bol Evanov kamarát, spoluhráč, spolužiak, alebo čokoľvek, čo chalani uznávajú. A odrazu, ubehlo sotva pár mesiacov a žiadal odo mňa niečo, čo som mu nemohla dať.

Niečo, čo som nebola pripravená dať nikomu.

Chcela som odvrknúť hocakú nemilú frázu, skrátka čosi, čo by ho konečne presvedčilo, že sa svoj názor za žiadnych okolností nechystám zmeniť, ale napokon som zvolila cestu mlčania. A tak som so zomknutými perami prevracala obsah svojej skrinky, hľadajúc učebnicu dejepisu, zatiaľ čo on ešte stále postával vedľa mňa a očami pozorne sledoval moju tvár.

„Vieš, že mi nemôžeš stále hovoriť nie," vyslovil po ďalších sekundách ticha.

Budem hovoriť nie, až dovtedy kým to konečne nevzdáš.

„Gia," sykol, keď som mu ešte stále tvrdohlavo odmietala venovať svoju pozornosť. To chabé vyslovenie môjho mena ma, ale konečne prinútilo spustiť ramená a nepatrne sa stočiť k jeho telu, ktorým mi doslova blokoval akýkoľvek výhľad na ľudí potácajúcich sa okolo nás.

Zmohla som sa len na chabé otvorenie úst, ktoré som následne rýchlo zaklapla.

Pozri, Connor. Sme priatelia a priateľmi aj ostaneme. Tak si to prosím zapamätaj a nechaj veci tak ako boli. Nerob zo mňa niečo čím nie som a najmä sa prestaň tváriť, akoby Evan nikdy neexistoval.

Výraz mojej tváre, ale nepôsobil nijak presvedčivo, pretože Connor sa hrdo vystrel, napol hruď a opatrne ku mne natiahol ruku. Následne mi ukazovákom nesmelo zasunul za ucho prameň neposlušných vlasov. „Vidíš, si z tej ponuky natoľko mimo, že nedokážeš ani odpovedať."

Nesmej sa Gia, nesmej sa, nesmej sa, nesmej sa, len sa nezačni smiať.

Chcela som niečo cítiť, nejaký spaľujúci okamih, nejakú iskru, ale jediné, čo lomcovalo mojim telom bola obrovitánska potreba rozosmiať sa. Znova som otvorila ústa, znova som sa snažila niečo zo seba vymotať, ale potom môj pohľad zablúdil o pár metrov ďalej a z významných slov ostalo len prázdno.

Connor zo seba spustil ďalší príval pre mňa celkom bezvýznamných slov. Nevnímala som ho. Môj pohľad ešte stále spočíval na Ethanovi, ktorý ma z diaľky pozoroval s nahnevaným výrazom v bledej tvári. Netušila som prečo, ale ten zanietený pohľad sa mi vrýval do pokožky a miatol ma rovnako ako Connorove bezduché otázky.

Celé to možno trvalo pár sekúnd a potom sa vytratil z môjho zorného poľa, akoby pôvodne v chodbe ani nebol.

„Takže to platí?"

Precitla som a keď sa môj zrak zase presunul na Connora, všimla som si len široký úsmev na jeho tvári, bodky v lícach a potešený výraz. „Čo- čože?"

„Takže v piatok. Som rád, že sme sa konečne dohodli," povedal rozradostene. Sotva mi dovolil vstrebať nové informácie, ani som sa nestihla spýtať ako to myslel a on prudko cúvol. „Vyzdvihnem ťa o pol šiestej a vezmi si niečo tesné."

Žmurkol, našpúlil pery a s rinčaním zvončeka, ktorý ohlasoval začiatok vyučovania, sa mi stratil rovno pred očami, nechávajúc ma úplne nemú a neschopnú pohybu.

Čože?

~

„V piatok mám zrejme celkom neplánované rande," zamrmlala som, upriamujúc pohľad na displej svojho mobilu, kde som unudene skenovala novinky na sociálnych sieťach.

Ticho. A potom sa Matteo po mojej pravici akoby prebral. „Ty?"

Obaja sme sedeli rozvalení na tvrdej, fialovej pohovke. Ramená sa nám dotýkali, nohy okupovali nízky konferenčný stolík a vo svojich dlaniach sme celkom prekvapivo zvierali mobily, ktoré náhodne bzučali s prichádzajúcimi správami.

„Práve som to povedala," šepla som nezaujato ešte stále zanietene čučiac smerom k rozžiarenému displeju. Ten sa však rýchlo stratil pod Mattovou mohutnou dlaňou. „Hej," zamrnčala som. „Práve som sa chystala odpísať..."

Matteo, ale môj urazený výraz úplne odignoroval a miesto toho ma počastoval nadvihnutým obočím. „Ty máš rande? A kto je ten nešťastník?"

„Connor."

Zase ticho a potom Matt vybuchol do hurónskeho smiechu, akoby som mu povedala ten najvtipnejší žart vôbec. „Och, Gia, keby som vedel, že mi dnes tak zlepšíš náladu otvoril by som ti dvere o pár minút skôr."

Nekomentovala som jeho podpichovanie, len som si prekrížila ruky cez prsia a naoko bojovne nadvihla bradu. „Nežartujem, akýmsi nedopatrením som mu odsúhlasila, že ma v piatok niekam vezme."

Matteo si prehodil môj telefón z jednej ruky do druhej, skrčil obočie a pery spojil do tenkej priamky, čím mi len neúprosne dával najavo, ako veľmi ho moje „dobré" správy bavili. Idiot. „Možno sa ti to teraz zdá ako zlý nápad, ale čo ak sa práve ten osudný piatok do neho bezhlavo zamiluješ?"

Prevrátila som očami a hlava mi unavene klesla na mäkké operadlo. Ešte stále som myslela na tú hlúpu náhodu, premýšľala som ako sa z toho čo najlepšie vyhovoriť a hlboko v sebe som zúrivo škrípala zubami. Celý deň sa po tej pre mňa celkom nepochopiteľnej náhode podobal katastrofe. Ethan znova obsadzoval moju lavicu, pretože som sa s Iris zdržala na chodbe. Našťastie som prišla príliš neskoro na to, aby som sa s ním začala doťahovať a tak som sa odpratala do voľnej lavice, dávajúc si za úlohu, že na budúce mu rozhodne nedovolím vyhrať.

Práve myšlienka na chalana, ktorému som vôbec nerozumela ma priviedla k ďalšej závažnej téme. „Otec za teba našiel náhradu."

Čakala som, že sa Matt zatvári zúbožene, ale v tvári sa mu odzrkadľovala iba prostá zaujatosť. „Vážne?"

„Uhm. Môjho nového spolužiaka."

Tá veta v ňom záujem iba rozšírila. „Je aspoň z nejakého uhla tak pekný ako som ja?"

Rozosmiala som sa a všetky obavy sa vo mne akoby vytratili. „Je to rovnaký idiot ako ty a to celkom stačí na to, aby sa môj život skomplikoval."

Matt uznanlivo zahmkal, rozstrapatil mi vlasy a do rúk vsunul vibrujúci mobil. „Prídem sa na ten kvietok teda osobne pozrieť a teraz bež, lebo otec po tebe vyhlási celoštátne pátranie a to predsa nechceme."

Prikývla som a trocha neochotne vstala, ťahajúc svoje unavené telo späť domov, kde ma čakali ďalšie hodiny v prítomnosti človeka, ktorému som nedokázala nijak porozumieť.