Ethan

          „Ty ma sleduješ?"

Ani by ma nenapadlo, že práve táto otázka bude Giinou ďalšou reakciou po zdĺhavom tichu, ktoré sa medzi nami rozhostilo. Stála predo mnou, za vysokým dreveným pultom, krčila obočie a trocha nechápavo ma sledovala, akoby jej ešte stále nedošlo, prečo som na ňu prehovoril.

Nemal som náladu. Naozaj som svoje rozhodnutie ľutoval, hneď ako sa mi nad hlavou rozozvučal ten hlúpy zvonček, ale už nebolo cesty späť. Hneď ako som ju zbadal, pocítil som to celkom známe zovretie na hrudi, tú trpkú chuť na jazyku a tak som namiesto odchodu zvolil alternatívu, pre ktorú som sa na toto miesto trepal cez celé mesto.

Všimol som si, ako netrpezlivo vyčkávala na moju odpoveď a tak som znova nezaujato prehovoril. „Myslíš, že nemám na práci nič dôležitejšie, len ťa sledovať?"

„To mi povedz ty," odvrkla a šálku s čajom, ktorú dovtedy držala v ruke, zložila pred seba. Využil som tú nepatrnú sekundu jej nepozornosti a ešte raz som si ju obzrel, akoby som na nej hľadal nedokonalosti, ktoré by ma mohli presvedčiť, že môj brat bol vlastne úplný idiot. Ibaže Gia nevyzerala ako nejaká namyslená fiflena. Nemala na sebe ani štipku líčidiel, pramene blonďavých vlasov jej padali do tváre a šedý sveter ju celú pohlcoval. Vyzerala úplne obyčajne. Až príliš obyčajne.

Prv než by som od nej stihol odvrátiť zrak, do uší mi opäť prenikol jej ironický podtón, ktorým mi len neúprosne naznačovala, že si moje „nenápadné" obzeranie všimla. „Viem o tvojej existencií sotva týždeň a odvtedy sa ti nedokážem vyhnúť. Si v škole, kde mi nehanebne obsadzuješ moje miesto a odrazu si aj tu, v mojej rodinnej pekárni. Je to až príliš veľká náhoda. Takže...?"

Prekvapivo som nadvihol jedno obočie, pretože má jej prejav úprimne dostal. Nebola zrejme len obyčajná, ale aj celkom prezieravá. „Pozri," začal som, ruky si vsúkajúc do vreciek džínsov, aby si náhodou nevšimla to ako sa mi začali chvieť. „Nemal som ani tušenia, že tu pracuješ, prišiel som kvôli tej ponuke."

Lož. Lož. Lož. Samozrejme, že som vedel kam smerovali moje kroky, keď som sa ráno zobudil, obliekol a nasadol do auta. Evan mi často rozprával o tom, koľko času trávil s Giou v práci, v podniku, ktorý vlastnil jej otec. Najprv som sem plánoval prísť ako prostý zákazník, na malý moment jej znova otráviť život, pokaziť deň, ale potom som si zhodou náhod všimol odkaz na dverách, ktorý značne upútal moju pozornosť.

Hľadáme výpomoc.

Stačilo tak málo a v mojej hlave sa vyjasnil ďalší celkom zvrátený plán.

„O akej ponuke to stále rozprávaš?" oborila sa na mňa a jeden prameň vlasov sa jej znova zošmykol priamo cez oko, čo spôsobilo, že rozzúrene zafučala.

„To voľné miesto, výpomoc," objasňoval som, tónom, ktorý by som používal, keby som sa rozprával s malým dieťaťom.

Nepáčilo sa jej to, pretože na mňa znova použila jeden zo svojich vražedných pohľadov. „Žiadnu výpomoc nehľadáme, takže dovidenia."

Dopekla. Nech mám v hlave tie najlepšie nápady, najpremyslenejšie plány, stačí jedno slovo a ona mi ich prekazí, akoby vopred tušila môj úmysel. „A ten nápis na dverách?"

„Aký nápis? O čom to dopekla rozprávaš?"

„Si hluchá? Alebo slepá?" oboril som sa na ňu, uvedomujúc si, že by som si za svoje slová zaslúžil poriadne za ucho. Nebol som k nej práve najmilší, ale nemal som ani dôvod taký byť, takže moje výčitky svedomia nemali význam. „Na dverách," pokynul som hlavou niekam za seba. „Je nalepený zdrap papiera..." počkal som, kým sa jej v strede čela neprehĺbila vráska, čo naznačovalo, že ma počúvala a až potom som pokračoval. Stále pomaly. Stále jasne. „...a na tom zdrape papiera je červenou fixkou napísané, že majiteľ tohto podniku hľadá výpomoc. Chápeme sa?"

Neviem, ktoré slovo alebo veta, čo som povedal bola pre ňu tak dôležitá, alebo nevhodná, pretože nahnevaný výraz na jej tvári vystriedalo niečo, čo by som nazval čírou panikou. „Ou, ty myslíš... to miesto," prikývla, tváriac sa, že odrazu tuho premýšľa. „Bohužiaľ, ale tá pozícia bola obsadená."

V tom okamihu som sa o nej naučil novú vec, Gianna de Rege, nevedela klamať. Sánka sa jej triasla, oči mala vypleštené a spodnú peru si žmolila medzi zubami tak silno, že som nadobudol pocit, akoby si ju túžila rozhryznúť.

„A kedy?" opýtal som sa, vyzývavo nadvihujúc bradu.

„Pred hodinou."

Mal som obrovské nutkanie sa hlasno rozosmiať, pretože jej klamstvá boli tak priehľadné, ako moje, keď som bol ešte malý fagan. Vedel som, že klame, už len z toho dôvodu, že som sedel v aute na parkovisku celé dve hodiny. Nie preto, že som zbieral odvahu, len čas.

„Môžem hovoriť s manažérom, alebo s niekým, kto tam ten oznam nalepil?" nedal som sa a nesmierne som si užíval to ako sa nervózne ošívala. Vlasy si tisla za ucho, prestupovala z nohy na nohu a pohľadom sledovala všetko okolo seba, okrem mňa.

A potom som si uvedomil ďalšiu vec. To dievča bolo tak ľahko čitateľné, až to nebolo možné. Bola ten typ klamára, ktorý sa druhému človeku počas klamstiev nedokázal pozerať do očí. Nuž, ak to takto ľahko pôjde aj ďalej, budem ju mať pevne v hrsti ešte skôr než by som to očakával.

„Hovorím ti, ten oznam je neaktuálny, tá pozícia je už obsadená, takže si láskavo vyber niečo z ponuky, alebo odíď."

Niekto tam hore ma mal zrejme veľmi rád, pretože v momente kedy dorozprávala sa za jej chrbtom ozval prísny hlas, ktorý patril staršiemu mužovi so šedými vlasmi, strniskom na brade a tvrdým výrazom v tvári. Ten sa za ňou objavil úplne nečakane, čo prekvapilo aj mňa, ale nedal som to na sebe poznať, za to Gia. Zatvorila oči, z pier jej ušla tichá nadávka a potom na mňa zase raz zagánila, akoby som za jej nevhodný slovník mohol ja. No uznajme.

„Ako sa to rozprávaš so zákazníkmi Gianna," káral ju, ale ona ešte stále sledovala mňa. Bol som si istý, že keby naozaj existovala sila vražedných pohľadov, bol by som už dávno mŕtvy. A práve táto myšlienka, to, že som ju tak veľmi dokázal rozčúliť ma veľmi tešila.

Bol som tak blízko, rozhodnutý ju zničiť v čom mi nikto a nič nemohlo zabrániť.

„Tento mladý muž je už na odchode, otec," povedala a nebezpečne pri tom zúžila oči, ako keby sa mi nevedomky snažila naznačiť, aby som sa pratal.

Snívaj, Ginna. „Popravde," falošne som sa zasmial. „Som tu kvôli tej ponuke, čo máte na dverách."

Akékoľvek klamstvá, ktoré sa mi snažila vsugerovať do hlavy sa rozplynuli, keď sa na tvári jej otca objavil široký úsmev. „Mal by si záujem?"

Všimol som si ako Gia znova zatvorila oči, spojila pery a zamračila sa, ale neprikladal som k tomu už viac pozornosti. Namiesto toho som sa rozhodne díval na jej otca, ktorý si ma bez hanby obzeral, od špičiek roztrhaných tenisiek, cez čierne oblečenie, až k očiam. Od môjho plánu ma delil už len jeho súhlas.

„Nečakal som, že by mal niekto o to miesto záujem," priznal a vystrel ku mne svoju mohutnú dlaň. „Môžeš ma volať Harry, a ak to miesto naozaj chceš, je tvoje."

Podal som mu svoju dlaň a pohľad mi znova prekĺzol smerom k Gii. Bol to moment pravdy, ďalšia indícia, aby ma mohla poznať, ale keď som krátko vyslovil svoje meno, nepohla ani sánkou.

„Vitaj teda u nás, Ethan. Gia ti to tu všetko poukazuje a ja ti neskôr vysvetlím všetko, čo ťa bude zaujímať."

Ďalší krok dopredu, ďalší úspech na mojom konte.

~

Ja viem, že je to zatiaľ zrejme nudné, ale vážne ďakujem všetkým vám, ktoré to čítate a prispievate svojimi hlasmi, či komentármi. Posúvate ma dopredu, snáď až do konca.