Gia

      Niekedy si o sebe myslím, že som poriadne hlúpa. Napríklad v časoch, kedy namiesto svojich slobodných, uvážených rozhodnutí volím tie, ktoré sú mi nanútené od mojich priateľov. Nemohla som uveriť ako ľahko ma dokázali presvedčiť, aby som sa ospravedlnila. Stačilo len zopár : „to to vážne necháš len tak?" „nevidíš, že nemá žiadnych priateľov?" „preboha, Gia, je to len jedno prosté prepáč." „nedáš nič za to, keď sa mu ospravedlníš. Môžeš len získať a navyše budeš pôsobiť inteligentne a priateľsky."

A výsledok?

Obrovská zlosť, ktorá sa na mňa prisala a nedala mi pokoj počas celého týždňa. Aj keď som pracovala pod otcovým dohľadom, nemohla som sa ubrániť vrčaniu, nadávkam a trieskaním so všetkým, čo sa mi dostalo pod ruky.

Čo si ten idiot vlastne o sebe myslel...? Vraj, pobozkaj mi ruku? To ešte v dnešnej spoločnosti existuje niekto, kto by bol schopný niečo také urobiť len kvôli ospravedlneniu?

Moju zúrivú náladu si všimla aj Maura, ktorá ma celý týždeň zanietene pozorovala, akoby mi narástla druhá hlava. Až v piatok, neskoro večer, keď sme spolu trávili čas v kuchyni, po uši špinavé múkou, som to nevydržala a obrátila na ňu celú svoju pozornosť. „Čo sa chceš opýtať, Maura?"

Najprv sa len málinko usmiala, sotva nadvihla jeden kútik pier, úskokom na mňa pozrela a pokračovala v miesení cesta, ktoré sa krásne formovalo pod jej zvráskavenými dlaňami. Maura v otcovej pekárni pracovala takmer odjakživa. S mamou boli najlepšie kamarátky a fanatičky do pečenia, čo ich priateľstvo len zosilňovalo. Boli rovnako staré, rovnako šikovné a aj výzorom sa podobali ako sestra k sestre. Maura však mala niečo, čo mame postupne slablo a keď nás všetkých náhle opustila, nezmenil sa len otec, ale aj celá pekáreň.

„Kto je ten chlapec?"

Precitla som, pokrútila hlavou a nechápavo na ňu zazrela. „Aký chlapec?"

Mykla plecom a znova ma obdarovala malým úsmevom. „No ten, čo ťa tak rozčuľuje, až mám pocit, akoby si chcela zničiť všetko a všetkých okolo seba."

Vážne?

„Nie je v tom žiaden chlapec," povedala som, obracajúc pozornosť späť k svojej práci. „Už som ti hovorila snáď tisíckrát, že sa mi viac sympatické zdajú dievčatá."

„Gianna, dobre vieš, že podobné reči v tomto dome nestrpím," ozval sa mi za chrbtom otcov prísny hlas, ktorým len dokazoval, že nás počúval už dlhší čas.

Chcela som niečo odvrknúť, niečo nemilé, niečo, čo by ho donútilo pochopiť, že jeho vlastné názory sú utiahnuté za vlasy, ale radšej som zaryto mlčala. Uvedomovala som si, že by moja márna snaha meniť otcov pohľad na určité veci neviedla nikam. Navyše mi Matteo prísne zakázal akokoľvek to otcovi zazlievať.

„Konečne si sa vrátil, Harry," spustila Maura, akoby aj ona cítila to ťaživé a trápne ticho, ktoré sa odrazu roztiahlo cez celú kuchyňu. Ruky špinavé od múky si oprášila o fialovú zásteru, ktorá jej zvierala úzky pás, a trocha prisilno pobúchala otca po mohutných pleciach. „Pomôžeš mi to dokončiť a Gia sa zatiaľ pôjde pripraviť do školy."

„Je piatok," pípla som a pohľad mi skĺzol k otcovi, ktorý sa málinko mračil pritom ako sledoval môj márny pokus rozvaľkať cesto.

Napäto som vyčkávala kedy ma opraví, alebo to celé urobí za mňa, ako to mal vo zvyku. Dočkala som sa iba ticha, ktoré opäť zachraňovala Maura.

Jej oči poskakovali raz na mňa, raz na otca, a zase na mňa. „Veď práve, že je piatok, Gia! Mala by si byť vonku so svojimi priateľmi, na nejakej party, najlepšie poriadne opitá."

„Maura!" zariekol ju otec.

Ona však nad jeho krikom len pohodila rukou a znova sledovala mňa. „Keď som mala toľko rokov ako ty teraz, s tvojou mamou sme chodievali obzerať chlapcov všade kde sa len dalo. A čo robíš ty, Gia? Stojíš tu a robíš prácu, ktorú hravo zvládnem aj sama. Neštvi ma a choď niekam von!"

Pokrútila som hlavou, venovala jej silený úsmev a zase krátko pozrela na otca, ktorý sa ešte stále neúprosne mračil. Mohla som odísť, vedela som, že by nič nepovedal, ale pravdou bolo, že som naozaj nechcela. Nemala som jednoducho za potrebu tráviť v piatok večer na miestach, ktoré mi ho neustále pripomínali. Dosť, že som si ho neustále pripomínala vo svojich myšlienkach.

„Gia," Maura ma štuchla do rebier a kývla hlavou smerom hore, čo naznačovalo, aby som sa vyparila do bytu. „Aspoň sa mi strať z očí. Zvyšok s Harrym dokončíme za teba, tak, aby bolo ráno všetko pripravené."

Zvesila som plecia a obdarila ju naoko nahnevaným výrazom v tvári. „Mohla si mi rovno povedať, že chceš byť s otcom sama. Nemusíš používať tieto staroveké výhovorky."

Otec tento krát okríkol mňa, ale Maura sa len hlasno rozosmiala a znova ma štuchla do rebier. Nakoniec som pookriala a s úsmevom na perách som sa zatvorila vo svojej izbe, kde som strávila pár hodín prípravou do školy, pár minút telefonátom s Matteom a ďalších niekoľko hodín pokusom zaspať.

Môj spánok, ale netrval dlho. Boli presne tri, keď som sa ako každú jednu noc strhla zo sna, so slovami, ktoré som poznala naspamäť.

„Pozri, láska, ja viem lietať..."

~

V soboty sa u Vittorie vystrieda najviac ľudí za celý týždeň. Ráno krátko pred siedmou dvere zazvonili nad pani Collaweyovou, ktorá s obrovským úsmevom na perách kúpila celý jablkový koláč pre svoju neter, ktorá k nej chodievala každú sobotu. Po ôsmej sa objavil aj starší pán, ktorý si kúpil čučoriedkové mufiny. Neskôr malé dievčatá, ktoré pri šálke čokolády zjedli pár maslových croissantov a po nich aj skupina dobre vyzerajúcich mužov, ktorý pri družnom rozhovore popíjali kávu a jedli čokoládovú tortu, ktorá bola výlučne Maurinou špecialitou.

Aj napriek pár zákazníkom podnik zíval prázdnotou.

Kedysi, keď ešte žila mama, sme mali plno takmer vždy, ale časy sa zmenili a do prázdna ponorený priestor vo mne spôsoboval nespočetné množstvo emócií. Naozaj som sa snažila otcovi pomôcť ako som čo najlepšie vedela, ale nech sme do menu pridávali akékoľvek najnovšie druhy koláčov a tortičiek, ľudia neprichádzali a neprichádzali.

Bolo niečo po tretej poobede, práve sa mi na perách pohrával úsmev, pretože som pred pár minút predala posledné škoricové slimáky, keď sa zvonček nad dverami znova rozozvučal.

Okamžite som sa usmiala ešte širšie. „Dobrý deň, čo vám môžem ponúknuť?"

Otočila som sa a hrnček s horúcim čajom, ktorý som zvierala medzi skrehnutými prstami mi takmer nešikovne vykĺzol. Muselo sa mi snívať, alebo som si domýšľala, pretože len pár metrov odo mňa postával on. Na tvári mal vážny výraz, tmavé vlasy rozlietané na všetky strany a oči prišpendlené priamo na mne. Neusmieval sa, nepozdravil ma, len si prekrížil ruky na hrudi a hlavou kývol niekam do neznáma.

„Prišiel som sem ohľadom tej ponuky."

V tej minúte som si uvedomila dve veľmi podstatné veci. Za prvé, ešte stále som nepoznala jeho meno a za druhé, nemala som ani tušenia o akej ponuke to rozprával.