Gia

       Iris nedokázala držať zatvorené ústa takmer celé doobedie. Neustále rozprávala iba o ňom. A to, že sa na mňa na chodbe pred začiatkom dejepisu na malý moment pozrel tomu vôbec nenapomohlo. Podľa Iris to krátke, takmer nepodstatné stretnutie našich pohľadov znamenalo oveľa viac, než by som tomu sama pripisovala.

„Videla si? Preboha, mala som pocit, že keby ste sa na seba dívali o trochu dlhšie celá budova by začala horieť... Bolo to tak zvláštne tajomné.... Jessinda mala rozhodne pravdu. Kebyže nechodím s Bradom určite by som sa na neho vrhla... A tie oči. O-M-G-G-G-I-A, videla si tie jeho oči?"

Bola som ochotná akceptovať jej prázdne reči, občas som dokonca aj pokývala hlavou, akoby som s ňou súhlasila, ale všetok môj pokoj sa vyparil príchodom na hodinu literatúry.

„To si robíš zo mňa srandu..." vydýchla som, keď mi pohľad padol rovno na miesto, ktoré som okupovala už niekoľko mesiacov.

Bola to predposledná lavica priamo pod oknom, cez ktoré som počas nudných hodín neustále čučala, akoby sa vonku nachádzala záchrana od všetkého utrpenia, ktoré dusilo tento svet.

Bola to moja lavica.

A odrazu si v nej pokojne hovel on, akoby mu nepatrilo len to jedno miesto, ale rovno celý svet.

Zafučala som, ruky sa mi pri tele nezmyselne roztriasli a skôr než by ma Iris stihla hocako zastaviť, som sa vyrútila k nemu, dávajúc pozor, aby som pred svojim teatrálnym nástupom nezakopla o vlastné nohy.

„Ehm," prečistila som si hrdlo, ale môj márny pokus získať si jeho pozornosť zostal bez povšimnutia. Až takto zblízka som konečne dovolila samej sebe poriadne si ho obzrieť. Čierne tričko, čierne džínsy, havranie vlasy a tvár bledá takmer ako stena. Díval sa do okna, prstami do rytmu klepal o staré drevo lavice a naďalej ma ignoroval.

„Dovolíš?"

Nič.

Zavrčala som, hnev vo mne vzrástol a keď som sa k nemu naklonila bližšie, mala som pocit, že ďalšie slová som doslova kričala. „Dovolíš? Toto je moja lavica."

Pomaly presunul svoj zrak z okna, priamo na moju tvár, zdvihol jedno obočie a úzke pery vykrútil do posmešného úškľabku. „Tvoja lavica? Máš ju snáď podpísanú alebo čo?"

Víťazoslávne som sa zaškerila a prstom namierila na malé miesto v rohu lavice, na ktorom sa čiernou permanentnou fixkou črtalo moje meno. „Hah, zhodou okolností mám. Presne sem, vidíš. G-I-A," vyhláskovala som, nedbajúc na intenzívny pohľad, ktorým bez hanby skúmal moju tvár. „Gia, teší ma a teraz, keď sme si to vyjasnili komu patrí toto miesto budem rada, keď si sadneš niekam inam."

Naivne som si myslela, že bez ďalších slov vstane a odíde sa posadiť na iné voľné miesto v triede, ale on sa len vystrel a naklonil ku mne tak blízko, až sa naše tváre takmer dotýkali. „A teraz počúvaj ty mňa, Gina."

„Volám sa Gia. G-I-A," opravila som ho a keď sa mu na pery predral široký úsmev, pochopila som, že si zo mňa len detinsky uťahoval.

„G-I-A," zopakoval posmešne. „Je mi úplne jedno komu pôvodne patrilo toto miesto. Nemienim sa ani pohnúť. Tak čo keby si si našla inú stoličku, na ktorú posadíš ten svoj majestátny zadok a mne dala pokoj?"

„Ale..."

Až vtedy mi došlo, že sa celá naša malá výmena názorov odohráva pred očami ostatných spolužiakov, ktorí nás s vypúlenými očami sledovali. Iris mi stála za chrbtom, jej dych ma nepríjemne šteklil na krku a už vôbec som necítila ako mi prstami silno zovierala lakeť.

Zostávalo pár minút, uvedomovala som si. Pár minút pred tým než sa do triedy vyrúti profesorka Higginsova. Pár minút, ktoré som mala na to, aby som ostatným dokázala, že s Giou nebude nikto zametať. Gia nepotrebuje Evana, aby sa jej v podobných situáciách zastával. Navyše Evan tu už nebol a to prázdne miesto po ňom som si neuvedomovala len ja.

„Tak naposledy, nováčik," sykla som, vytrhávajúc ruku z Irisinho zovretia. „Neviem, či si hluchý, alebo nerozumieš tomu, čo ti hovorím, ale toto miesto patrí mne."

Bolo to Evanova miesto. Je to to posledné, čo po mi po ňom na tejto škole ostalo.

Nič. Akoby som sa rozprávala so stenou. Chýbalo ozaj málo, aby som na neho bez rozmyslu nezaútočila aj inak ako ústne, ale odrazu ma Iris ťahala preč a pred očami sa mi objavila aj Daria. Čierne vlasy mala zaviazané do chvostu, pery tlačila k sebe a rukou nevedno ako zvierala tú moju.

„Posaď sa sem, Gia," nakázala mi, keď sme sa ocitli na úplne opačnom konci triedy.

„Je to moje miesto," šepla som, cítiac porážku a zlosť, ktorá mi do oči tlačila slzy. „Je... je to moje miesto."

„Je to len hlúpa lavica," zavrčala mojim smerom, ako keby jej moje správanie vôbec nedochádzalo.

Ako inak? Všetci sme sa tvárili, že Evan v našej partii priateľov nikdy nebol. Tvárili sme sa, že sa nič zlé nestalo, že ho naše hlúpe rozhodnutia nepripravili o život. Mlčali sme, nerozprávali o ňom, o tom aký bol, ani o jeho smrti, akoby prestal úplne existovať.

„Je to jeho lavica," vydýchla som a prísny výraz tváre na Dariinej tvári sa úplne vytratil. Bola som si istá, že obe s Iris rozumeli o kom som rozprávala, a ako veľmi to miesto pre mňa znamenalo.

„Sakra, Gia, on nemôže vedieť, že si na tú lavicu nejako citovo naviazaná. Nemôžeš zaútočiť na všetkých ľudí, čo nepoznajú tvoju históriu. To si tú hlúpu lavicu po škole vezmeš aj na výšku, či ako," mrmlala Iris práve, keď do miestnosti s obrovským ruchom vstúpila profesorka. „Sadni si, preži to a preboha nebuď hlúpa a po hodine sa mu chodiť ospravedlniť."

Daria súhlasne prikývla a obe sa rýchlo pobrali na svoje miesta. Môj pohľad však ostal priklincovaný na ňom, chcela som, aby sa otočil, aby som na neho mohla vyplaziť jazyk, aby som mu ukázala prostredník, ale on sa neotočil a keď ma profesorka Higginsova upozornila, aby som sa konečne posadila, všimla som si ako sa mu smiechom natriasali ramená.

Ospravedlniť? Nemala som to v úmysle.

To miesto bude znova moje, sľúbila som si, upriamujúc pozornosť na profesorku, ktorá úplne ignorovala prítomnosť nového študenta. Za to ostatní ho spolu so mnou tajne sledovali, ako keby mal na chrbte čierneho trička vpísanú celú históriu svojho života.