Ethan

          Život je plný komplikácií. V jednu chvíľu sa tešíte tomu, že vám začne všetko dávať zmysel a potom BUM, znova sa ocitnete akoby v prázdnej miestnosti bez okien – bez odpovedí, bez riešení, bez zmyslu. Mal som vedieť, že som sám seba svojim priateľstvom s Giou kopal do zadku. Hneď ako som sa vrátil z Londýna, mal som ísť za ňou a na rovinu sa jej opýtať na veci ohľadom môjho brata.

Ibaže kde by bola potom všetka tá sranda?

Prvú hodinu som len zaparkoval auto na krajnici a v tichu dovolil svojim myšlienkam, aby ma postupne zožierali.

Viete kam to viedlo? NIKAM.

Hneď, čo som si na pumpe kúpil fľašu drahého alkoholu hodiny na palubnej doske prekročili ďalší deň a moje myšlienkové pochody sa menili na akúsi nepeknú spleteninu nezmyslov a otázok, na ktoré som nepoznal odpoveď.

Prečo? Prečo? Prečo?

Ako?

Načo?

Myslel som na Lolu. Na to peklo, ktoré som spôsobil. Na Evana. Na dnešný večer. A potom som myslel iba na ňu.

Gia. Gia. Gia.

Moje pery ešte stále brneli po jej bozkoch. V aute rezonovala jej vôňa a čím viac alkoholu kolovalo mojim systémom, tým väčšie boli aj výčitky, ktoré mi prúdili hlavou. Pobozkal som ju. Pritlačil som svoje pery na pery dievčaťa, ktoré patrilo Evanovi. Obaja sme poznačení bolesťou, stratou, smútkom. Nemal som to urobiť. Nemal som byť tak strašne sebecky. Nemal som dovoliť vlastným túžbam, aby ma takto ovládli. Ale chcel som. Urobil som to. A všetky tie výčitky mohli zhorieť, pretože keď som ju bozkával na pár sekúnd sa zdal byť život úplne v poriadku a všetko bolo normálne.

Pery tvojho dievčaťa túžia po mojich bozkoch, vieš o tom, drahý brat?

Silno som tresol rukou do volantu a hnev okamžite zalial ďalším dúškom alkoholu. A potom som ako ten najväčší nezodpovedný idiot naštartoval a pomaly sa vrátil domov, kde sa tá pravá výška môjho hnevu konečne prejavila v plnej miere.

Mal som po krk sebaľútosti a mŕtvych duší s ktorými som býval. Moje nešikovné, ťarbavé kroky viedli rovno do kuchyne. Hodiny na mikrovlnnej rúre ukazovali niečo po druhej ráno a zvyšok priestoru okolo mňa pohlcovala tma. Ešte raz som sa napil, bokom som narazil o roh kuchynskej linky a s nie práve najtichšou nadávkou som si uvedomil, že som bol možno opitý viac ako som si myslel.

Myslel som na Evana, keď som sa natiahol po pohár odložený na linke. Myslel som na svoju rodinu, na všetky tie kedysi vzácne chvíle. Spoločné raňajky, večere, smiech a láska. Zasraná láska. So zlosťou som pohár hodil na zem a rinčanie skla sa roznieslo tichým domom, takmer ako hrmenie búrky v pokojný letný deň. Po pohári nasledoval ďalší a ďalší, a môj hnev bol čoraz silenejší a silnejší.

„Čo to dopekla robíš, Ethan?" ozvalo sa od dverí, ale mamin šepot zanikol v trieštení ďalšieho pohára.

Načo nám je vlastne toľko pohárov?

„Ethan!"

Všade okolo nôh sa mi povaľovali kusy skla, niektoré odskočili trocha ďalej a niektoré sa ešte stále pohupávali na podlahe v zvláštnom, nejasnom rytme. S alkoholom v žilách som sa menil na filozofa, ale netúžil som po ničom inom, len konečne zaujať pozornosť. Konečne donútiť ľudí, ktorých som miloval, aby videli pravdu. Realitu. Presne takú aká je.

Ani som nevnímal, kedy kuchyňu naplnili svetlo, ale keď mi do uší doľahol otcov prísny hlas, zamrzol som v strede pohybu a svoju pozornosť obrátil opačným smerom. Postávali na prahu. Všetci traja. Mama so slzami stekajúcimi po tvári. Vyľakaná, bledá, roztrasená. Eliot rozospatý, so zvláštne prestrašeným výrazom. A otec.

Bol som doma celé skurvené mesiace a prvýkrát som ho uvidel, keď som sa rozhodol zdemolovať zbierku sklenených pohárov.

Celé mesiace.

Bez slova. Bez privítania. Bez vďačnosti.

Na jazyku sa mi hromadili nadávky, ironické poznámky, milión vecí, ktoré som mu túžil vykričať do tváre, ale netušil som ako začať.

„Zobudil som vás?" opýtal som sa, púšťajúc na zem aj posledný pohár, ktorý som zvieral v ruke. „Ups."

„Si opitý," šepla mama a jej tvárou prebehla ďalšia vlna emócií. Celé mesiace som sa díval na jej trápenie, na to ako do seba napchávala liek za liekom, na to ako sa potulovala po dome ako taký duch. Bez úsmevu, bez radosti, bez života.

„To by už aj stačilo," prehovoril otec, keď som sa tackavo natiahol do skrinky tentokrát po tanier. Čím viac kusov skla sa okolo mňa nachádzalo, tým lepšie som sa cítil. „Ostaň stáť tam kde si ešte skôr než si ublížiš, Ethan."

Zasmial som sa aj napriek tomu, že sa mi do očí tlačili slzy. „To predsa nikto z nás nechce, aby som si ublížil, aby som len náhodou nedopadol ako Evan!"

Ticho. V ušiach mi znel len vlastný tlkot srdca.

Mŕtve duše.

„Ethan..."

Otcov hlas zaznel o trochu viac výhražne a rukou klesol na mamine ramená. Pritiahol si ju k sebe a ona mu plakala do hrude zatiaľ čo Eliot iba stál a díval sa na mňa, akoby v mojich očiach existovala odpoveď na všetko.

Ibaže sa mýlil. Bol som rovnako stratený ako oni. A mal som toho po krk.

Schmatol som prvú vec, ktorá sa mi dostala pod ruky a opäť ju so zlosťou pustil na zem. „Len sa pozrite, čo sa z nás stalo! NECHCEL BY TO TAK!"

Niekto z nich opäť vyslovil moje meno. Tichšie. Šepotom. Do prázdna.

„JE MŔTVY!" zvreskol som, smerom k nim, smerom k sám sebe, pre všetkých.

Mamine vzlyky prekrajovali tiché pauzy medzi mojim krikom. Nebola však jediná, kto plakal. Na tvári som cítil slzy, hruď mi zvierala bolesť, ale v tom momente som to chcel všetko zo seba dostať.

„Pozrite čo sa z nás stalo!" zopakoval som ešte raz. „Mám pocit, že Evan nie je jediný, kto zomrel! My všetci sme zomreli spolu s ním a to vôbec nie je správne!"

Prichytil som sa kuchynskej linky, pohľadom som zotrvával na svojej rodine a v ich očiach som hľadal pochopenie a lásku. V tú noc som prišiel o dievča, ktoré sa mi predralo pod kožu. Zranil som ju a netušil som, či to budem schopný vôbec nejako napraviť. Chcel som svoj hnev obrátiť na ňu, ale zároveň som tak hrozne chcel, aby sa dalo zase všetko do poriadku.

„Cítim to tiež," zachrapčal som ticho. „Chýba mi, rovnako ako vám. Stále mi chýba. Ale on by nechcel, aby sme sa takto odcudzili, aby sme sa prestali starať jeden o druhého. Nechcel by to."

Naša rodina nikdy nebola ideálna. Evan bol ten dokonalý syn, poklad, rodinný maznáčik. Ja som bol ten, ktorý otcovi pílil nervy, ten, ktorý musel odísť, aby sa upokojil a Eliot bol ešte stále chlapec, ktorý sa hľadal. Hádali sme sa, hnevali, nadávali si, ale zakaždým nás spájala láska a to, že sme jeden druhého potrebovali.

Pomaly som klesol na kolená, cítiac prudkú bolesť, ktorej som v danej chvíli neprikladal žiadnu pozornosť. „Chcem späť svoju rodinu."

A potom som sa po dlhej dobe rozplakal ako malý chlapec. Plakal som za svojim starším bratom, plakal som za Giou, za všetkým, čo ma posledné roky dusilo. A plakal som ešte viac, keď som pocítil otcove silne objatie, na chrbte ma hladila mamina teplá dlaň a Eliot mi ľahko zvieral rameno. Všetci sme sa sedeli na zemi v obklopení skla a spomienok, ktoré nám vkrádali do očí iba ďalšie slzy. Nad ránom však tieto slzy vystriedala tichá vrava a ja som upokojil sám seba, že sa všetko dá opäť do poriadku.

Evan bol ešte stále s nami. V našich srdciach a v našich spomienkach.

Avšak rodina nebola to jediné, čo som musel napraviť.

Ostávala ešte tá najdôležitejšia vec. Pravda a dievča, ktoré mi nepatrilo, ale predsa som po ňom túžil. 

~

Toto mala byť pôvodne emotívna časť, ale keď som ju písala bola som ako skala a vzišlo z toho takéto peklo :D nuž, sľubujem, už nebudú takéto depresívne kapitoly :D vážne nie... 

Zbožňujem vás a dúfam, že sa vám to aspoň málinko páčilo.