Ethan

         Myšlienky boli niečo, čo som nedokázal ovládať. Nech som sa akokoľvek snažil na pár sekúnd vypnúť, zabudnúť, prestať. Nešlo to. Každým dňom, každou nedbalou hodinou, boli moje myšlienky čoraz viac zmätenejšie, akoby neexistovalo žiadne možné riešenie.

Čo ak Evana naozaj dohnala Gia k takému zúfalstvu, že napokon skočil úplne dobrovoľne?

Čo ak je to celé len hlúpa lož?

Čo ak je to pravda?

A prečo by to robila?

Nemilovala ho?

Nemiloval on ju?

Prečo o ňom nikdy nerozprávala?

Prečo za každým menila tému?

Prečo bolo pre ňu tak ťažké hovoriť o ňom?

Chcel som, len poznať pravdu. Len konečne z jej pier počuť to, čo sa naozaj stalo v tú noc. Chcel som počuť, že to nebola jej vina. Chcel som toho tak veľa, ale nedostávalo sa mi nič.

Pomaly som nadobúdal pocit, že sa z tých všetkých otázok zbláznim. Netušil som komu veriť, ako sa správať, kde hľadať správne odpovede. V tých momentoch mi brat chýbal asi najviac. Iba on totiž vedel, kde bola pravda. Iba on by mi stlačil ramená, zatriasol mnou a všetko mi vysvetli. Lenže Evan pri mne nebol, Gia o ničom nerozprávala a tak bolo pre mňa úplne jednoduché veriť všetkému, čo mi Connor vyrozprával.

A potom sa zjavila.

Chystal som sa za otcom, vysvetliť mu, čo sa stalo, vykričať mu do tváre, aby sa konečne spamätal, alebo skrátka urobiť konečne niečo aspoň trocha viac zmysluplné. Cítil som sa totiž neschopne. Nedokázal som nič vyriešiť, nikomu pomôcť, nikoho nenávidieť. Vrátil som sa z Londýna, aby som všetko napravil, aby som zistil pravdu, aby som sa pomstil, ale nič z toho som nebol schopný urobiť správne. Nedokázal som ani nenávidieť, ani pomôcť, ani na nič prísť.

Gia ma našla len v pyžamových nohaviciach, stále zmäteného, stále neschopného. Chvíľu ma neisto pozorovala, dýchala stroho a keď natiahla ruku k mojej tvári, bol som to ja, kto mal odrazu neskutočný problémy dýchať. Nepoznal som to. Jej jemný, nežný dotyk mi pripomínal večeri, keď som ako malý nemohol zaspať a mama ma hladila po vlasoch, až kým som spokojne nezatvoril oči. Gia robila to isté. Ako v tranze sa bruškami prstov dotýkala zvyškov pomaly miznúcich modrín na mojej tvári a ja som ju neisto pozoroval a hľadal v sebe silu ustúpiť, vytrhnúť sa z jej vábenia, ale urobil som presný opak a spokojne som zatvoril oči.

Srdce v hrudi mi bilo čoraz rýchlejšie a rýchlejšie. Jej dotyk bol čoraz nežnejší a potom šepky vyslovila sotva počuteľne. „Musíme sa porozprávať."

Netuším prečo, ale tá veta ma prebrala, donútila cúvnuť, donútila reálnejšie uvažovať. Odrazu som pred sebou znova nedokázal vidieť nič iba číru zlosť. „O čom?"

Tón môjho hlasu neznel ani trocha milo. Vrčal som a Gia pôsobila nervózne, akoby ju moja reakcia úprimne prekvapila. „Počula som..." prestúpila z nohy na nohu a vlasy si roztrasenými prstami zatlačila za ucho. „Počula som to, čo sa stalo medzi tebou a Connorom."

Fajn, pomyslel som si, prekrižujúc si ruky na hrudi, cítiac ako ma studený vzduch preberá čoraz viac z toho tranzu, ktorý vo mne spôsobil jej nevinný dotyk. „A čo sa stalo s Connorom, Gia?"

„Pobili ste sa."

„Vážne?" zaironizoval som.

Prikývla, zdvihla hlavu a obdarila ma neistým pohľadom. Strácal som sa, tak veľmi. V jej pohľade, v jej vanilkovej vôni, vo všetkom, čo som chcel povedať.

„Bolo to kvôli mne?" vychrlila takmer bez dychu, tak rýchlo, že som jej skoro nerozumel.

Stále sa hýbala z boku na bok, špičkami tenisiek kopala do malého koberčeka pod jej nohami a ruky sa jej kolísali pri tele, akoby netušila čo s nimi odrazu robiť. Pôsobila takmer rovnako nervózne ako v ten večer, keď sme ostali zatvorení v tej miniatúrnej miestnosti. No tentokrát som nemal žiadnu chuť ju utišovať.

„A prečo by sme sa mali pobiť práve kvôli tebe, Gia?"

Zamračila sa, zase cúvla a nakoniec rozhodila rukami. „Neviem. Nič neviem. Ničomu nerozumiem. Bolo odo mňa hlúpe myslieť si, že toto celé je dobrý nápad. Bolo hlúpe za tebou prísť..." odstúpila, otočila sa mi chrbtom a niečo vo mne sa v tej chvíli zlomilo. Neurobila ani krok, sotva vykročila, keď som ju chytil za ruku a potiahol späť k sebe.

Čo to robíš, Ethan!?

Chrbtom slabo narazila do mojej nahej hrude. Jej rozpustené vlasy ma šteklili, ale moje pery neskrivil žiaden úsmev. Len som ju držal, tlačil k sebe a vdychoval jej vanilkovú vôňu, akoby to malo byť posledný krát. Želal som si, aby to všetko bolo inak. Aby nebola frajerkou môjho mŕtveho brata, aby konečne povedala, čo sa stalo v tú noc, aby len vyslovila jeho meno, len povedala niečo, čo by ma presvedčilo, že v jeho smrti nehrá žiadnu úlohu.

Ibaže moje plány zlyhávali a vôbec som netušil ako to z nej dostať. Čo sa opýtať? Ako začať? Prečo som vlastne túžil poznať pravdu? Nebolo lepšie tápať sa v tme? Potláčať tú nenávisť a všetko nechať tak?

Bol som tak skurvene zmätený.

„Počkaj ma, zájdem si po kľúče," zachrapčal som, nevedno prečo, nevedno na čo.

Gia naklonila hlavu a zadívala sa na mňa s neistotou v obrovských očiach. „My niekam ideme?"

Prečo sa odo mňa neodtiahla? A prečo sa mi v jej prítomnosti nedarilo dýchať?

„Počkaj ma," zopakoval som a s tým aj uvoľnil zovretie na jej ruke.

~

Obaja sme z auta vystúpili naraz a tichý, tmou zhltnutý les rozozvučalo, len slabé zabuchnutie dverí. Všimol som si ako sa Gia zatriasla, keď jej silný, ľadový vietor rozfúkal vlasy na všetky strany. Nezatisla si ich však za pravé ucho, ako to robievala vždy, keď bola nervózna.

Neurobila totižto nič, len vydýchla a pohľadom skúmala vysokú skalu, ktorej tieň sa črtal pod našimi nohami.

„Prečo si ma sem zobral?"

Hlas sa jej zachvel a niečo vo mne surovo vzbĺklo. Nemala žiadne právo cítiť to, čo sa odohrávalo vo mne.

„Milujem to tu," zaklamal som zastretým hlasom, s emóciami schovanými za zamračeným pohľadom. Neexistovalo totiž nič, čo som na tom mieste mohol milovať, ani jedno stebielko zoschnutej trávy si nezaslúžilo moju pozornosť. Chcel som jej povedať, že na tomto prekliatom mieste nemôžem ani dýchať, že vždy, keď mi zrak zablúdi k tej vysokej skale, oči sa mi slabošsky naplnia slzami a pamäť mi okamžite zaplavia spomienky na neho.

„To si jediný," zamrmlala, ale v jej hlase sa ešte stále neodrážala emócia po ktorej som tak dlho pátral.

No tak, vyzýval som ju vo svojich myšlienkach. Sánku som mal stisnutú, dlane zovreté v päsť a tvár stiahnutú do rozzúreného výrazu. No tak, povedz mi, že to ľutuješ, povedz mi, že ho ešte stále ľúbiš, povedz mi, že si nezabudla.

Len niečo povedz.

Ona však len sklonila hlavu a namiesto mojich túžobných prosieb, povedala niečo úplne iné. „Nechcem tu byť, môžeme ísť inam?"

Do pekla s tebou.

„To nepôjde," odsekol som a všetka moja dovtedajšia pretvárka sa úplne vytratila. Keby len otočila hlavu, úskokom na mňa pozrela, zistila by, že ju prepaľujem nenávistným pohľadom, že netúžim po ničom inom, len urobiť to, čo sa v mojich predstavách odohrávalo už dlhý rok.

Bolo by tak jednoduché zovrieť jej ramená, posunúť ju k okraju a dovoliť osudu, aby sa sám postaral o jej koniec. Tak isto ako sa ona postarala o koniec môjho brata.

Ale nemohol som.

Nech bola moja nenávisť akákoľvek veľká, akokoľvek mätúca, nedokázal by som jej takto ublížiť. Možno som jej ubližoval už len tým, že som ju vzal na miesto, kde sme obaja prišli o niekoho vzácneho. Ibaže Gia nemohla tušiť, že aj ja som toto miesto – štyri hodiny vzdialené od nášho mesta- poznal lepšie než ktokoľvek.

„Mali by sme vyšplhať hore," povedal som, znova netušiac zámer vlastných slov. „Ten výhľad stojí za to."

Gia sa ku mne prudko otočila. Oči mala vyšpúlené, v tvári vystrašený výraz a spodnú peru si mliaždila v zuboch. „Zbláznil si sa?"

Konečne nejaká reakcia, vydýchol som a zrakom namiesto jej tváre preskúmal vysokú skalu. „Hádam sa nebojíš, Gianna?"

~

Musím sa vám priznať, že fakt neviem písať dva príbehy naraz. Takže prijmite moje ospravedlnenie, že som tomuto príbehu nevenovala dostatočne veľkú pozornosť, ale bohužiaľ moja hlava momentálne žije život iných postáv. Nič sa však nevzdávam, nemusíte sa báť, len to s časťami asi nebude také časté :) snáď ostanete trpezlivé. 

Ethan je zmätok, musíte mu to odpustiť. 

Zbožňujem vás. 

PS: Wattpad ďakujem, že pri tebe strácam trpezlivosť. Aj ja ťa mám rada.