Ethan

           Prvýkrát som sa skutočne s niekým pobil, keď som mal trinásť rokov. Samozrejme, nerátam každodenné bitky s bratmi, ktoré končili výbuchom smiechu, alebo plačom jedného z nás. V trinástich som mal celý svet na dlani, v hlave mi vírili myšlienky o tom, že neexistuje nikto lepší než ja a keď sa naskytla príležitosť dokázať to päsťami, neváhal som ani sekundu.

Chcel som len obrániť svoju česť, keď si zo mňa začali starší chalani uťahovať, ale bohužiaľ to neskončilo v môj prospech. Odvtedy boli súboj päsťami a večné naťahovanie mojimi obľúbenými aktivitami. Bol som pripravený zaútočiť za každých podmienok, akoukoľvek silou, bez zbytočných otázok, bez dôvodu, len z princípu a len preto, že som to potreboval.

Moja posledná bitka ma poslala priamo do Londýna.

Otcovi praskol aj posledný uzlíček nervov a tak ma neľútostne posadil do prvého dostupného lietadla a poslal do školy, ktorá sa pýšila svojim tvrdým režimom a nekompromisnými podmienkami. Trvalo to celý rok kým som si zvykol a kým hnev vo mne pomaly opadol. Bol som nútený ovládať svoje emócie, premáhať hranice svojich myšlienok a postaviť múr pred akýkoľvek náznak agresie, ktorý sa vo mne prebúdzal.

Ale aj ten najsilnejší múr má svoje slabé miesta a niekedy stačí ozaj málo, aby sa rozpadol na kus prachu. A rovnako tak to bolo aj so mnou.

Ešte stále som výrazne cítil zmätok zo všetkých tých emócií, ktoré vo mne Gia prebudila. Cítil som jej teplý dych na svojej hrudi, výraznú vanilkovú vôňu, jej mäkké telo, ktoré sa túlilo k môjmu, ako keby vo mne hľadala nielen útočisko pred strachom.

Ani dlhý víkend bez jej prítomnosti nijak nepomohol mojim myšlienkam. Ba naopak, sám som sa v tom všetkom ešte viac zamotal. Čím viac som premýšľal, tým viac som spomínal, tým menej mi to dávalo zmysel. Nenávisť vo mne, teda to čo z nej ostalo, pripomínala len akýsi výsmech, ktorý sa mi za žiadnych okolností nedarilo zničiť.

A preto som sa jej celý deň vyhýbal. Nechcel som dovoliť emóciám, aby ma znova uväznili v pevnom zovretí svojich rúk. Nechcel som nič cítiť, nad ničím premýšľať, ničomu čeliť. Jediné po čom som skutočne túžil bolo vychladnúť, zabudnúť a znova nájsť v sebe silu nenávidieť ju.

Možno to tak zariadil osud, že som si po škole chtiac nechtiac vypočul rozhovor, ktorý zrejme nebol pre moje uši, ale práve ten rozhovor vo mne znova prebudil hnev a nenávisť po ktorej som tak všemocne túžil.

„Jedno rande," doľahlo mi do uší, keď som vkladal poslednú stokilovú učebnicu do svojej otvorenej skrinky. Chodba bola prázdna, všetci sa už dávno rozpŕchli domov a ja som využil príležitosť konečne preskúmať o čom to vlastne učitelia posledné týždne točia. Hlas, ktorý som počul patril Connorovi, jednému z bývalých najlepších kamarátov môjho brata. Rozprával z druhej strany chodby a spolu s jeho hlasom som započul aj pár nerozpoznateľných druhov smiechu. „Hovorím vám chalani, stačilo mi jedno rande a všetko som pochopil."

Niekto prehovoril, ale jeho hlas bol dutý a nevýrazný a tak som ničomu nerozumel.

„Nechápem Evana ako to s ňou mohol vydržať," prehovoril znova Connor a spolu s tou vetou všetkých obdaril aj krátkym výbuchom smiechu. „Keby som tam v tú noc nebol, kľudne poviem, že spáchal samovraždu."

Zamrzol som, celé telo mi stuhlo a márne som sa snažil zlapať po dychu. Ruky sa mi automaticky stočili do pästí a na dlaní som výrazne cítil pichľavú bolesť vlastných nechtov, ktoré som si silou-mocou zarýval do kože.

„Keby som bol na jeho mieste," vyhlásil znova Connor tým svojim snobským, chrapľavým hlasom. „Tiež by som prijal tú výzvu. Povedzme si pravdu. Možno ho k tomu naozaj dohnala ona, už to s ňou nemohol ďalej vydržať, a tak využil prvú príležitosť, ktorá sa mu naskytla, čiže v tomto prípade čin z odvahy, zahral to na opitého a napokon skočil celkom dobrovoľne. Vôbec by som sa tomu nečudoval," stíchol, ozvalo sa ďalšie ťažko identifikovateľné mrmlanie a potom s ešte väčším smiechom pokračoval. „Vlastne týždeň pred tým mi rozprával, že sa s ňou chce rozísť, pretože mu liezla na nervy."

Hnev. Obrovský, spaľujúci hnev.

Zatínal som sánku, ovládal samého seba, ale bolo to celkom márne. Zúril som, pretože tak hlúpo táral o mojom bratovi, no zároveň som zúril, pretože nech bola Gia kýmkoľvek a nech v smrti môjho brata zohrávala akúkoľvek rolu, nezaslúžila si takéto reči.

„Strávil som s ňou iba pár hodín a dokázala mi, že je presne taká ako som si myslel. Namyslená, arogantná, temperamentná a navyše..." zasmial sa, niekto spolu s ním a potom ľahkovážne dodal niečo, čo bolo poslednou kvapkou v pohári mojej trpezlivosti. „...v hlave to určite nemá v poriadku," zamyslel sa, všade zavládlo ticho a ja som počítal svoje vlastné nádychy a sekundy pred výbuchom zlosti. „Keby som s ňou chodil tak dlho ako Evan, urobil by som zrejme to isté. Pretože to čo sa stalo v tú noc nebola náhoda. Ten chalan bol z Gie natoľko zúfalý, že spáchal samovraždu, tým som si úplne istý."

Tik-tak.

V sekunde všetko a všetci stíchli, keď som celou silou zatvoril dvierka svojej skrinky. Prázdnymi chodbami sa ozval iba melodický zvuk kovu, moje kroky odrážajúce sa od plechových stien a nakoniec aj môj hlas, ktorý prenikol pomedzi ticho, až keď som sa ocitol zoči voči skupinke chalanov, ktorých tváre zdobili širokánske úsmevy. Moja pozornosť sa ale upriamovala iba na jedného z nich. „Čo si to práve povedal?"

Connor nadvihol obočie, tvárou mu preletel tieň a ruky si prekrížil na hrudi, aby tak zrejme pôsobil úplne ľahostajne. „A teba neučili, že cudzie rozhovory sa nemajú počúvať, čudák."

Urobil som ďalších pár nepatrných krokov jeho smerom a stal som sa svedkom toho, ako mu pomaly bledla pokožka. „Pýtam sa, čo si to práve povedal?!"

Všetci jeho kamaráti ostali stáť prikovaní na tom istom mieste. Bolo ich päť a ja som si uvedomoval, že ak sa strhne bitka, neodkráčam zo školy ako víťaz. V tom momente mi to bolo, ale jedno. Zaplavovala ma zlosť a ďalší príval zmätku zo slov, ktoré Connor tak ľahko vypustil z úst.

Čo ak je to pravda? Čo ak to nebola náhoda a on naozaj skočil kvôli nej?

„Ale nie," zatiahol Connor a pohľadom skontroloval moju rozzúrenú tvár. „Náš čudák je ďalším skalným fanúšikom Gianny de Rege."

Vnímal som len svoj hnev.

Naklonil sa ku mne o čosi bližšie a pošepol slová, ktoré boli dokonalým spúšťačom. „Dám ti jednu radu, kamoško. Nájdi si rýchlo inú sukničku pod ktorú sa schováš, pretože táto... nuž spôsobuje v ľuďoch také šialenstvo, že sú schopní obetovať svoj život, len preto, aby sa jej vyhli."

Nemusel hovoriť viac, nemusel ani otvoriť ústa a moja päsť skončila priamo v jeho tvári. Následne sa všetko zohralo až príliš rýchlo. Adrenalín, bolesť, päsť za päsťou, úder za úderom. Moja myseľ očernela, pred sebou som nevidel nič, len to čo som chcel deštruktívne zničiť. Jeho slová sa mi ozývali v hlave, každé jedno výraznejšie a hlasnejšie, a nútili ma udierať silnejšie a silnejšie. Netušil som koľko trvalo kým nás od seba odtiahli, netušil som kto a čo do mňa hovoril, bol som v zajatí obrovského hnevu a nenávisti voči osobe, ktorej som sa pomaly začínal podvoľovať.

Nemohol som vedieť, či sú Connorove slová pravdivé, ale moja myseľ sa ich ujala a dovolila, aby som znova prijal dôvod prečo Giu nenávidieť.

~

Na túto kapitolu nemám slov :D takže ju prosím len... prežite rovnako ako ja. 

Ďalšia bude budúci rok (áno, áno musela som, ja humoristka :D :D)