Gia

      Ak by mi raz niekto pred pár týždňami povedal, že sa ocitnem zatvorená v jednej miestnosti s Ethanom a nebudeme sa chcieť pozabíjať, asi by som sa rozosmiala. Žiadna vražda sa však nekonala a namiesto hádok sme sa ocitli v úplne inej situácií.

Nechápala som čím to bolo, a ako ma dokázal tak rýchlo upokojiť, ale zabralo to a ja som mu za to rozpovedala veci, ktoré by som si za iných okolností nechala pre seba. Akoby som sa v tej danej chvíli ocitla v nejakom opojení, ktoré mi rozviazalo jazyk a prinútilo tú nedbalú stránku mňa konať úplne impulzívne. Nielenže som mu povedala príčinu mojej paniky, ale celkom nelogicky som dovolila samej sebe a najmä jemu, aby ma svojou blízkosťou opantal natoľko, že mi hlava odkväcla na jeho rameno, akoby bol odrazu niekým úplne iným.

Tých pár minút som nerozmýšľala, nedovolila som myšlienkam, aby ma preniesli späť do minulosti a miesto spomínania mi hlavou prúdili celkom iné emócie.

Dych sa mi zasekával v krku, srdce mi zúrivo narážalo o hrudný kôš a čím dlhšie som do seba vdychovala Ethanovu znamenitú vôňu, tým viac sa mi vrývala do pamäte. Bola spleťou citrusov, korenia a niečoho, čo som nedokázala identifikovať. Pripomínala mi však niekoho, na koho som v tom momente netúžila myslieť.

Pripomínala mi Evana.

„Čo hľadáš?" opýtala som sa šepky, keď sa Ethan hrabal poličkami, ako keby v nich hľadal dávno stratený poklad. Ja som zatiaľ sedela na zemi, chrbtom som sa opierala o ťažké dvere a rukami si silno objímala kolená. Nemohla som sa ubrániť strachu, ktorý mi ešte stále zdobil pokožku drobnými zimomriavkami. Netušila som koľko času ubehlo odkedy som sa konečne upokojila, ale svetlo, ktoré nám viselo nad hlavami pomaly blikalo a strácalo na sile.

„Nejaké deky, uteráky, paplóny, skrátka niečo na čom by sme mohli spať," zamumlal a nevenujúc mi pozornosť pokračoval v celkom hlučnom prehrabávaní.

„Spať?"

Tón môjho hlasu musel znieť aspoň z polovice tak panicky ako som sa odrazu cítila, pretože sa Ethan otočil a konečne pozrel mojim smerom. Musela som vyzerať ako totálna troska, ale on to nijak nekomentoval, len málinko nadvihol obočie a porazenecky vydýchol.

„Podľa mojich časových odhadov môže byť tak niečo málo po polnoci, do rána ostáva teda pár hodín a spánok je niečo, čo obaja potrebujeme," vysvetlil a ani výraz na mojej tvári ho nepresvedčil o tom, že som sa upokojila. Obočie som totiž krčila k sebe, pery stláčala do priamky a oči som mala strachom určite vypúlené. „Do..." nedopovedal, len zatvoril oči a rukou si unavene pretrel bledú tvár. „Teraz ti niečo poviem, Gia, tak ma počúvaj, pretože sa nebudem opakovať. Tentokrát tu nie si sama, som tu aj ja a určite aj tisíce ďalších nočných tvorov. Takže sa nemáš čoho báť."

Už druhýkrát v ten istý večer ma oslovil Gia. Bez posmechu, bez G-I-E a Ginny. Len Gia. A zakaždým, keď mu moje meno ušlo spomedzi pier, vnútro mi zalialo príjemné teplo a srdce vynechalo jeden úder.

„Prečo si ku mne odrazu taký milý?" spýtala som sa, stále šepky, stále rovnako ticho, ako keby mi ten strach, čo som cítila zabraňoval normálne hovoriť.

Ethan sa zamračil a hneď na to náhlivo pokrútil hlavou. „Nie som milý."

„Ale si," protirečila som mu.

„Nie som."

„Ale..."

„Nie som," prerušil ma rázne a znova si rukou porazenecky prešiel po tvári. „A teraz, keď sme si to konečne vyjasnili nájdem niečo, na čom by sme mohli spať."

„My nebudeme spať," zavrčala som, cítiac ako ma znova premáha panika. Ethan, ale môj nevrelý tón hlasu úplne ignoroval a pustil sa do ďalšieho prehľadávania poličiek. A zatiaľ, čo mi stál otočený chrbtom, moje oči spočívali na ňom, na jeho postave, na oblečení, na tom ako sa naťahoval do najvyšších poličiek a tým odhaľoval kúsok pokožky pod tričkom, ktoré sa mu pri každom pohybe nadvihovalo. Naozaj sa ku mne správal milšie, pred pár dňami by mi nedovolil, aby som sa ocitla v jeho prítomnosti, nehladil by ma po chrbte a nesľuboval by mi, že sa odtiaľto spoločne dostaneme. Vôbec som nechcela odhadovať, čo bolo príčinou jeho náhlej zmeny, ale uvítala som ju s roztvorenou náručou. Nebyť totiž jeho, zrejme by som od samej paniky prišla o hlavu.

Trvalo mu to niekoľko minút, kým spod jeden z ťažkých krabíc vytiahol starú, chlpatú deku, ktorá vôbec nevyzerala príťažlivo, ani pohodlne. Usmieval sa však tak široko a tak šťastne, že som nadobudla pocit, ako keby namiesto deky našiel niečo, čo hľadal celú večnosť. To bolo vlastne prvýkrát, čo som na jeho tvári videla úprimný úsmev, ťahajúci sa cez obe líca a zvýrazňujúci jeho ostro rezanú sánku.

„Hovoril som," povedal a bez rozmýšľania hodil deku mojim smerom.

Vtedy sa, ale stali dve veci naraz. Padajúca deka ma udrela priamo do tváre a spôsobila, že som nechcene vdýchla hŕstku prachu, a svetlo po dlhých hodinách vypovedalo službu a miestnosť zaliala hustá tma.

To bol ten moment, kedy sa mi srdce v hrudi splašene roztĺklo a mozog mi zaplavili hororové predstavy o vlastnej smrti. Bola som totiž zatvorená v miestnosti s človekom, ktorý ma jasne nemal rád, s človekom, ktorý ma možno nenávidel a tá myšlienka ma desila, takmer rovnako ako tma.

„E-ethan," prehovorila som, možno šepotom a možno nahlas.

Hlas sa mi chvel, prsty takmer rovnako a celé telo mi oblial pot, ktorý mi nepríjemne cícerkom stekal dole chrbtom. Chvenie v bruchu vystriedal tlak a pľúca mi odmietali asistovať.

„Toto nie je vtipné."

Netušila som ako dlho to trvalo, ako dlho som panikárila a koľko sekúnd som napočítala, ale žiadna katastrofa sa nekonala. Síce som sebou nepekne trhla, keď mi Ethan ľahko zovrel zápästie, ale následne strach vystriedal zvláštny pokoj.

„Všetko je v poriadku, som tu, neboj sa."

Len pár slov a celé moje telo sa uvoľnilo. „Chvíľu som si myslela, že..." Netušila som prečo strach zo mňa robil úplne iného človeka, ale v danom momente mi to bolo úplne jedno. Chcela som sa len dostať von z tej miestnosti a na všetko konečne zabudnúť. Namiesto dopovedania vety, ktorá mne samej prestala dávať zmysel, som povedala niečo úplne iné. „Si ku mne milší."

Chvíľu bolo medzi nami ticho a jediné, čo som počula bola rýchlosť môjho srdca a intenzita dýchania, ktoré sa pomaly ustaľovalo.

Ethan si prečistil hrdlo a uvoľnil zovretie na mojom zápästí. Netušila som ako rýchlo sa pri mne ocitol, alebo ako blízko sedel, ale výrazné teplo jeho tela som cítila na každom kúsočku toho svojho. V nose ma opäť šteklila tá známa vôňa a nebyť triezvych myšlienok, hlúpo by som si nahovárala, že so mnou v tej miestnosti bol zatvorený Evan.

„Premýšľal som," dostal zo seba po ďalších sekundách ticha. „Sme spolužiaci, pracujeme spolu a tie nezhody, ktoré sú medzi nami neprospievajú ani jednému z nás. Možno je čas, aby sme na všetko zabudli, všetko hodili za hlavu a boli priateľmi."

~

Ešte jedna časť z toho miesta, kde som ich chudákov zatvorila a konečne sa presunieme inam, zatiaľ sme priatelia, okej ? :D