Ryland

„Spomínaš si ešte na svoju veľkú noc?" opýtala sa Nia, miešajúc bielu farbu v porcelánovej miske. Po kuchynskom ostrovčeku mala rozložených a zapálených niekoľko bielych sviečok. Ich jemné a hrejivé svetlo zapĺňalo celú kuchyňu a miešalo sa s mesačným svitom, ktorý dnu prenikal cez pootvorené dvere vedúce do záhrady. Sviečky takmer dokonale nahradili svetlá lámp, ktoré mama snáď odvždy zapínala nerada. Už z útleho detstva som si spomínal, ako sa najradšej spoliehala na prirodzené svetlo ohňa. „Bol si nervózny?"

„Samozrejme, kto by nebol?"

S úsmevom mykla plecami, vzala doposiaľ nepoužitú striebornú lyžičku a za jej pomoci z druhej zoškriabala farbu späť do misky. „Možno tvoji bratia. Už videli, že to nič nie je, nemuseli mať strach."

„To nie je celkom pravda," lakťami som sa zaprel o pult vystierajúc ľavú ruku k mesačnému svitu. Pre niekoho mohol byť každý spln rovnaký, pre iných prinášala každá podobná noc v roku úplne inú energiu. Jedinečnú a plnú mágie. „Nikto z nás túto noc neprežil rovnako. A takisto ani nasledujúce dni."

„To si mi nikdy predtým nehovoril."

„Nie je to veľmi téma na pretriasanie."

Vo svojej podstate išlo o úžasnú noc. Nezabudnuteľnú v mnohých smeroch a pre mnohé dôvody. Pre mňa a rovnako pre mojich bratov.

„Nepovedala by som, že je Levi nervózny. Alebo to možno len dobre skrýva."

„Nemyslím si, posledné dni neskrýval absolútne žiadne emócie. Skôr naopak." Hnev, znechutenie, smútok, zúfalstvo – všetky emócie mal vpísané do tváre až priveľmi viditeľne a čitateľne.

„Bolo správne rozhodnutie priviesť ho sem. Zvládli by ste to zjavne aj osamote, ale..."

„Potrebovali sme niekoho tretieho," dokončil som za ňu. Odtrhol som mätový lístok z kvetináča, ktorý mala mama položený na kraji kuchynského ostrovčeka, a pootáčal ho medzi prstami. „Prečo je výchova dieťaťa taká náročná? Najmä ak ešte ani nie je moje?"

„Pýtaš sa nesprávnej osoby, deťom som nikdy nerozumela." Naposledy farbu premiešala a misku položila rovno do mesačného svitu, len kúsok od čiernej hodvábnej vreckovky, na ktorej mala uložené tri ihly – dve tenšie, jednu dlhšiu a hrubšiu s tromi zakončeniami. „Ale Levi sa na bežné dieťa beztak nepodobá."

„V dobrom aj zlom slova zmysle," zamrmlal som a hodil odtrhnutý lístoček späť do kvetináča.

Nechal som Niu a vyšiel von do záhrady. Striebristý mesačný svit ma okamžite oblial od hlavy až po päty, až som slastne na chvíľu privrel oči. Zhlboka som sa nadýchol stále dusnej letnej noci, ktorá bola ešte len vo svojich začiatkoch. Všetko krásne na nás ešte len čakalo, mesiac v splne svoju púť len začínal.

„Presne ako tvoja veľká noc," povedala mama vynárajúca sa spoza môjho chrbta. Láskyplne sa mi zavesila do pravej ruky a oprela si hlavu o moje rameno. „Spomínam si aký si bol nervózny. Snáď ešte nikdy som ťa takého nevidela."

„A pritom mi otec toľkokrát opakoval, aby som sa nebál. Mal som si to proste vychutnávať."

„Vychutnal si si, nie?"

Váhavo, ale prikývol som. Po chodníčku sme sa s mamou vybrali k veľkému vydláždenému kruhu, ktorý obrastalo niekoľko kríčkov ibišteka sýrskeho s veľkými bielym kvetmi.

„Levi bude v poriadku, neboj sa. Chce to, teraz nie je nič dôležitejšie."

„Leah ma roztrhá v zuboch."

„Ja k nej prehovorím, nič sa neboj. Vyriešim to s ňou v pokoji a s rozvahou."

Levi po obvode kruhu rozkladal čierne a biele sviečky, ktoré postupne zapaľoval. Od rozhovoru s mojou mamou pôsobil omnoho pokojnejšie. Po nikom z nás nezazeral a hlavne nikoho zbytočne nerozčuľoval. Bol akoby úplne vymenený.

Mama ma uisťujúco pohladila po ruke a pobozkala ma na líce. „Choď za ním. Zmierte sa skôr, ako začneme. Bude to pre vás pre oboch lepšie."

„Nie sme pohnevaní. Doťahujeme sa odkedy prišiel."

„A neberieš to tak len ty?"

S týmito slovami sa ma pustila a poslala ma za synovcom. Otočila sa na päte a vrátila sa do domu za Niou. S povzdychom som chvíľku hľadel za ňou, než som sa s rukami za chrbtom pohol z miesta. Možno mala pravdu. Mne to mohlo prísť ako obyčajné doťahovanie. Levi však svet nevidel mojimi očami, navyše nie v tomto veku. Čo ak mu moje chovanie skutočne prišlo ako zrada? Pokojne si mohol myslieť, že sa od neho odvraciam a opúšťam ho rovnako ako... rovnako ako jeho otec.

„Potrebuješ pomôcť?" opýtal som sa čo najpokojnejším tónom. „Prinesiem ti ešte sviečky?"

Pokýval hlavou. „Zvládam to."

Urobil som ešte niekoľko krokov jeho smerom, založil si ruky do vreciek a s prekríženými nohami klesol na zem. Pohľad som zabodol do jeho chrbta a sledoval s akou presnosťou sviečky rozkladá. Naoko sa zdalo, že medzi všetkými je do milimetra presná vzdialenosť. Dokonca ich plamene horeli takmer identicky, žiadne náhodné závany osviežujúceho vetra ich neovplyvňovali.

„Mrzí ma, ak som sa posledné dni k tebe nechoval tak, ako si čakal a potreboval," zamrmlal som potichu a nastavil tvár mesačnému svitu. „Som rád, že si prišiel pre pomoc práve ku mne. A ver mi, že ti pomôcť naozaj chcem."

„Neprišlo mi to tak, máš pravdu."

„Priviedol som ťa predsa sem. Keby..." zahryzol som si do jazyka. Zhlboka som sa nadýchol a na chvíľku sa odmlčal. Nesmel som vyvolať ďalšiu hádku, ani jeden z nás by z nej nič nemal. Najmä nie dnes, nie len chvíľu pred veľmi dôležitou udalosťou jeho života. „Chápem, že sa trápiš. A naozaj veľmi ma to mrzí, najmä ak som tvojmu otcovi sľúbil, že budem na teba dávať pozor a dozriem na to, aby si bol stále šťastný a spokojný."

„Nikto nevie byť stále šťastný a spokojný, tak život nefunguje." Pretočil som očami, ale zároveň sa pousmial.

Dúfal som, že mi včerajší rozhovor s Clio pomôže. Povedal som jej všetko, čo mi ležalo na srdci a čo ma posledné dni najviac ťažilo. A hoci so mnou vo väčšine vecí súhlasila a uistila ma, že konám dobre a najlepšie ako viem, nepripadal som si istejší ani pokojnejší. Stále som sa bál, že konám hlavne podľa seba a dostatočne mu nenačúvam. Nechcel som ho ovplyvňovať, vedome a rozhodne nie nevedome. Nebol už malé dieťa, ktoré potrebovalo držať za ručičku.

„Zabudni na chvíľku na mňa, na otca a na všetkých," prehovoril som znova. Počkal som, kým sa ku mne otočil tvárou a s hlbokým nádychom pokračoval až potom. „Povedz mi skutočne sám za seba, či toto tu chceš dnes absolvovať." Pravou rukou som ukázal naokolo nás, rozhodne mu pritom hľadiac do očí. „Stále je čas vycúvať. Stačí, ak povieš, nik sa na teba hnevať nebude."

Nechápavo pokýval hlavou a položil sviečku, ktorú práve držal v ruke. „Ako by som mohol vycúvať? Pred svojim pôvodom neutečie nik."

„Nehovorím ti, aby si utekal a skrýval sa. No ak potrebuješ viac času na rozmýšľanie, ja ti ho doprajem."

„Nemám nad čím premýšľať. Keby otec žil, už dávno by som tento krok absolvoval. Možno hneď deň po pätnástych narodeninách."

„Presne ako on," dodal som skoro šeptom. Pery sa mi roztiahli do úsmevu plného spomienok. Spomienky na oboch bratov boli to najhoršie a zároveň najlepšie, čo som mal. Nepredstaviteľne boleli aj po niekoľkých rokoch, ale zároveň som vďaka nim mohol aspoň hmlisto znova nazrieť do šťastných detských čias. „Vieš presne, čo sa bude diať? Koho dnes v noci stretneš?"

Prikývol a spod trička vytiahol retiazku s pentagramom a olivínom. „Pôvodnú majiteľku, ktorá našu pokrvnú líniu tragicky preslávila naprieč históriou."

„Hlavne sa jej neľakaj, nemá dôvod ti ublížiť. Všetkých svojich potomkov prijíma s veľkou láskou, radosťou a vďakou."

„Ty si sa jej zľakol?"

„Troška áno, priznávam. Určite to na mne videla, lebo následne zostala poriadne dlho. Rozprávali sme sa, už ani sám neviem o čom všetkom. Spomínam si len na neopísateľný pocit pokoja, ktorý po jej odchode zostal. Pochybujem, že ešte niekedy pocítim niečo podobné."

„Spoznám niekedy aj úplne prvého z nás? Je to možné?"

Na chvíľu som sa zamyslel. „Netuším, nikdy som to neskúšal." Ani neuvažoval nad tým, že by som sa pokúsil skontaktovať s úplne prvým členom našej rodiny, ktorý bol obdarený tak vzácnou mocou. Ktorý nás po zvyšky vekov odlíšil od bežných smrteľníkov.

Levi sa mi bez ďalších slov opäť obrátil chrbtom a pokračoval v rozkladní a zapaľovaní sviečok. Chvíľu som ho sledoval, potom som však zavrel oči a tvár opäť nastavil mesačnému svitu. Niekde v diaľke bolo počuť cvrčky, ktoré mi pripomenuli domov.

Nia aj s mojou mamou za nami prišli práve v momente, kedy Levi zapálil poslednú čiernu sviečku. Zapaľovač si skryl do vrecka nohavíc a vstal na rovné nohy, zakláňajúc hlavu k mesiacu.

„Môžeme začať," povedala mama, prešla ku chlapcovi a objala ho okolo pliec. „Pripravený?"

Na chvíľu zaváhal. Potom sa k svojej starkej naklonil a niečo jej zašepkal. Tá akoby zvažovala odpoveď, ktorú mu napokon dala len v podobe bozku na líce a ešte jedného silného objatia.

Otec sa sprvu veľmi zľakol, keď Corvus doma oznámil, že je jeho priateľka tehotná. Vynadal mu do nezodpovedných a ľahkomyseľných pubertiakov. Mama však bola od prvého momentu radosťou bez seba. Deti milovala, preto jej pomyslenie na vnúča okamžite ulahodilo. Jej láska s Leviho narodením ešte tisícnásobne narástla, milovala ho rozmaznávať a mojkať si ho stále, keď mala možnosť. Postupom rokov sa to ani trocha nezmenilo.

Mama mi poručila, aby som si kľakol do zlatého stredu inak nabielo vydláždeného kruhu. Leviho poslala ku mne, aby si ľahol a hlavu si zložil do môjho lona. Obe ruky rozpažil a nechal spočívať na zemi dlaňami dohora. Nia klesla na zem k nám, naľavo od Leviho, aby mala čo najlepší prístup k jeho ľavej ruke.

„Komunikáciu s oným svetom necháte na mne, dobre?" Všetci traja sme poslušne prikývli na jej slová. „Nia, ty sa sústreď na kreslenie, nech je každá linka čo najkrajšia. Ty, Levi, len pokojne lež a všetko nechaj pre teraz na nás. A ty, Ryland..." zahľadel som sa jej do očí, ktoré sa na mňa usmievali, „stráž hranicu svetov. Nechceme, aby sa sem niekto nedopatrením zatúlal a spôsobil problémy."

„Samozrejme," pritakal som. S mojimi skúsenosťami išlo už o ľahkú úlohu, pre nováčika by ale mohlo ísť pokojne o niečo nesplniteľné. Spoznávanie hraníc dvoch svetov chcelo čas a hlavne trpezlivé praktizovanie. „Ozvi sa, ak by sa ti niečo prestalo pozdávať," povedal som chlapcovi a naposledy ho pohladil po vlasoch.

Mama mu do ľavej dlane vložila okrúhli kúsok olivínu a následne sa stratila niekde za mojim chrbtom. Po očku som sa za ňou obzrel akurát vo chvíli, kedy si kľakla o niekoľko metrov ďalej a vzala do rúk zapálenú čiernu sviečku. Oči som presmeroval na Niu, ktorá pokojne sedela len kúsok odo mňa, zvierajúc v rukách misku s bielou farbou. Ihly na jej nanášanie aj s jedným obyčajným perom mala pritom položené pred sebou, v rade poukladané na kúsku čierneho zamatu.

Mesiac sa do necelých desiatich minút posunul presne nad naše hlavy. Keď som k nemu nastavil tvár, bolo to, akoby hľadím do nekonečnej studne toho najžiarivejšieho strieborného svetla v celom vesmíre.

„Pomaly začnem, dobre?" opýtala sa Nia pokojným hlasom. Otázku však nesmerovala mne.

„Bude to bolieť?" opýtal sa Levi.

„Do istej miery určite, ale výsledok bude stáť za tú bolesť," uistila ho, milo sa usmiala a vzala do rúk pero. Jemnučkými a o to precíznejšími ťahmi nad ohybom chlapcovho ľavého lakťa nakreslila znak – hviezdu s piatym cípom otočeným dohora a obohnanú kruhom. „Zatni zuby, bude to trvať len chvíľu." Jednu z ihiel namočila do bielej farby a potom ju pichla Levimu do ruky, presne na perom predkreslené miesto.

Chvíľu som sledoval, ako tento pohyb opakuje a pomaly obkresľuje predlohu. Keď mi ale po chrbte prebehol nepríjemný pocit zimy, privrel som oči a sústredil sa na úlohu, ktorú mi mama dala. Nesmel som dovoliť svojej mysli, aby sa rozbehla na všetky možné smery. Dôležité bolo upokojiť sa, odizolovať od diania naokolo a naviazať sa na presné miesto, kde sa svet živých a svet mŕtvych spájal. Nešlo o žiadne konkrétne rozhranie, žiadnu hmatateľnú alebo presne definovateľnú hranicu.

Išlo čisto o pocit.

O stret chladu a tepla, svetla a tmy, života a smrti.

Išlo o pocit, ktorý sa nepodobal na žiadny iný. Išlo o zvláštnu bezstarostnosť a ľahkosť, zároveň ale o nepohodu a neistotu.

Duše zo strany mŕtvych sa pri hranici motali pravidelne a takmer nepretržite. Niektorí radi nazerali cez závoj, ktorý nás od nich oddeľoval. Iní striehli na čo i len najmenšiu štrbinu, aby sa dokázali prešmyknúť a vrátiť tam, odkiaľ ich smrť nemilosrdne vyhostila. Presne ako Tiberius Algarotti, keď sa Clio koncom minulého roka kontaktovala s jeho bratom Ambrosom. Využil záblesk šance a pretiahol sa späť medzi živých, hoci jeho dušu v skutočnosti nikto nepovolal.

Prítomnosť mnohých duší som cítil aj teraz. Naproti mne ich bol celý tucet, možno dokonca viac. Pod ich pohľadmi sa mi nepríjemne rozbúchalo srdce. Vedel som však, že mi neublížia. Nemali na mňa dosah a aj keby, nemali dôvod. Bol som len tichým strážcom, pozorovateľom diania a udržiavateľom poriadku a pokoja.

Mojou úlohou bolo cez hranicu pustiť len jednu jedinú dušu. Dobre som ju už poznal, v žilách mi kolovala jej stáročia stará, mágiou presýtená krv. Bola jednou z mnohých, ktoré našli svoju smrť v neslávne známom Saleme počas miestnych čarodejníckych procesov. Stala sa prvou, ktorú obesili pre obvinenie, že začarovala päť mladých dievčat – Abigail Williamsovú, Ann Putnamovú, Mercy Lewisovú, Mary Walcottovú a Elizabeth Hubbardovú.

Dejiny si dodnes pamätali meno mojej prastarej mamy zo sedemnásteho storočia. Bridget Bishopová bola v mojom rodnom meste známa ako veľmi extravagantná a odvážna žena. Nedbala na to, čo si o nej šepkali iní. Denne znášala množstvo závistlivých pohľadov len kvôli tomu, že nedala dopustiť na svoj vyberaný a, podľa mnohých, na danú dobu vyzývavý štýl obliekania. Milovala exotické kúsky a hlavne pestré farby.

Je verejne známe, že Bridget Bishopová bola vydatá trikrát. Z prvého manželstva s kapitánom Samuelom Wesselbym mala tri deti – dvoch synov Johna a Benjamina a dcéru Mary. Práve ona nás s touto neobyčajnou a mocnou ženou, a mnohými ďalšími jej predkami, spojila nepretrhnuteľným pokrvným putom.

Jej druhým manželom sa stal Thomas Oliver, s ktorým splodili ďalšiu dcéru a dali jej meno Chrestian, niekedy uvádzané aj v tvare Christian. Jej manželstvo s Edwardom Bishopom zostalo bezdetné.

Bridget Bishopová mala magickú moc, pokojne by ste ju mohli nazvať čarodejnicou. To ale nikomu nedávalo právo, aby ju obvinil a prispel tak k násilnej a predčasnej smrti ženy, manželky a matky. Je pravda, že dokonca ani naša rodina nevedela, čo presne sa počas jej vypočúvania pred súdom udialo, keďže verzií existovalo mnoho. Naša krv však bola pre nás posvätná, každé jej preliate bolo brané za brutálny akt násilia a krivdy.

„Ryland..."

Moje meno znelo v toľkej prázdnote ako priveľmi hlasná ozvena. Vo svojom podvedomí som sa otočil za ženským hlasom, hľadajúc jeho zdroj. Spoznával som ho, čo však nebola záruka ničoho. Duše dokázali byť veľmi prefíkané a klamlivé.

Počkal som, než mnou prebehol už dobre známy pocit. Sprvu išlo o chlad, ktorý sa ale premenil na príjemné teplo. Svoju myseľ som veľmi opatrne otvoril duši, ktorá na ňu podvedome klopala ako na veľkú bránu. Moja hlava sa zaplnila spomienkami, ktoré sa k nej viazali. Znova som videl samého seba ako pätnásťročného chlapca, na ľavej ruke som mal čerstvé tetovanie a v duši obrovský chaos. Hľadel som do tváre postaršej ženy, ktorú som nikdy predtým nevidel a pritom som o nej už toľko počul. Bál som sa jej a rovnako som sa bál aj pocitov, ktoré sa vo mne búrili. Akoby som si svoj magický dar skutočne uvedomil až práve tam a v tej danej chvíli. Zrazu som svet videl inými očami, ostrejšie som vnímal mágiu, ktorá mi prúdila v žilách a ktorá ma spájala s mojimi predkami.

Na ľavom pleci som pocítil jemný dotyk. Celého ma striaslo, keď som nadvihol viečka a pozrel na svet pred sebou. Nia stále kľačala na svojom mieste, jej práca už bola však hotová. Nad Leviho ľavým lakťom sa vynímal precízne zakreslený biely pentagram.

Dotyk na mojom pleci pominul a spoza mňa vystúpil priehľadný tieň. Dlhá sukňa ženy sa mi obtrela o rameno, zatiaľ čo ona sebavedome kráčala vpred. Cez plecia mala prehodenú šatku, pod ňou oblečenú blúzku so širokými rukávmi. Dlhé vlasy mala uviazané do pevného uzla, každý vlások presne na svojom mieste.

„Prosím, nechajte nás tu s Levim osamote," prehovorila moja prastará mama Bridget. Čakal som, či sa ku mne otočí tvárou, či mi dovolí znova ju po toľkých rokoch uvidieť. Ona ale vytrvalo čakala, než splníme jej prosbu.

„Choďte, bude to fajn," šepol Levi. Sklonil som k nemu pohľad a zahľadel sa mu do tmavých očí. Možno sa mi to len zdalo, ale pôsobili o poznanie pokojnejšie. Akoby v nich pomaly ustupovala búrka, ktorá tam riadila už poriadne dlho.

„V poriadku." Pomohol som mu posadiť sa a následne vystrel ruku k Nii, pomáhajúc jej na nohy. Mama nás už s mierne nadvihnutými kútikmi úst čakala na trávniku – mimo vykladaný kruh, okolo ktorého pomaly dohorievali sviečky.

Aj jej som ponúkol rameno a obe bez obzerania sa späť odviedol do domu. Aj mňa za mojich dní rodičia nechali s Bridget Bishopovou samého. Bola to tradícia, ktorá sa ani rokmi nemenila.

„Nemrač sa, bude v poriadku," povedala mama, hladiac ma po líci, sotva som za nami privrel dvere. Premáhal som chuť obzrieť sa a uistiť samého seba, že je všetko fajn. „Ďakujem za pomoc a dobre odvedenú prácu. Vám obom."

„Bolo mi poteším," odpovedala Nia a aj s miskou v ruke sa vybrala ku kuchynskej linke. Pero položila na pult a misku spolu s ihlami do drezu. „Celý čas sa ani nemykol, dokonca ani nezavrel oči či neskrivil tvár do nejakej grimasy. Akoby ho to vôbec ani nebolelo."

„Bolelo, ver mi. Akurát bol priveľmi hrdý na to, aby to ukázal."

„Spomínam si, ako Damiano celý čas skrúcal tvár," nostalgicky som sa pousmial. „Nám všetkým štyrom si tetovanie robila ty." Obrátil som sa na mamu. „A ocko vzal na starosť stráženie a komunikáciu s oným svetom."

„Prečo ste neprizvali niekoho tretieho?" opýtala sa jej Nia.

„Nepovažovala som to v tej dobe za dôležité. Vedela som, že na manžela sa môžem spoľahnúť. Keby tu stále bol, nemusela by som prosiť o pomoc teba."

„To je v poriadku, Marion. Som veľmi rada, že mi natoľko dôveruješ."

„Nikdy si mi nedala dôvod, aby som ti neverila." Oboch nás obdarila ešte jedným úsmevom, než by sa pobrala hore na poschodie.

Teraz nám už zostávalo len čakať. Bolo otázke, koľko času spolu Levi a jeho predchodkyňa strávia. Našou úlohou bolo dopriať im nerušený čas a priestor.

„Prečo sme museli ísť?" opýtala sa Nia po chvíľka ticha, keď zastavila tečúcu vodu.

„Levi týmto krokom oficiálne a nezmazateľne prijal svoje dedičstvo. Potrebuje troška usmerniť a hlavne upokojiť. V hlave má teraz určite väčší chaos, než kedykoľvek predtým."

Ja som to tak aspoň mal – a podľa slov mojich bratov som nebol sám. Darmo sme všetci od útleho detstva poznali pravdu o našej rodine. Týmto krokom sa menilo úplne všetko. Stali sa z nás naozaj legitímni dediči, ktorí mohli začať svoje schopnosti naplno objavovať a posilňovať. Rodičia nám boli najlepšími učiteľmi, rovnako ako niekoľko blízkych rodinných priateľov. Na prvý pohľad sa mohlo zdať, že náš život je rovnakí ako predtým. Touto nocou sa ale zmenil úplne od základov – všetci sme sa stali niekým iným, niekým lepším a silnejším.

A práve to sa teraz dialo aj s Levim.

Stával sa z neho nový človek.

Človek ešte podobnejší nebohému otcovi.

Človek ešte vzdialenejší vlastnej matke.