Clio 

„Si sklamaná?" opýtal sa Michael objímajúc ma pravou rukou okolo pliec.

„Áno, dúfala som, že mi odobrí trocha voľnejší režim. Nevládzem už takto fungovať, ničí ma to každý deň viac a viac. Nehovorím, že by som chcela robiť neviem čo alebo sa motať celé dni po meste, ale bolo by príjemné mať viac voľnosti."

„Teraz ju máš, si predsa tu," podpichol ma a pobozkal do vlasov. Deň bol krásny, nie priveľmi dusný. Len tak akurát slnečný a s dostatkom osviežujúceho vánku. „Obaja vieme, že si mala ísť domov, ale som celkom rád, že si mi prišla rozveseliť deň."

„Doma môžem byť ešte zvyšok týždňa."

„Veru tak, do ďalšej kontroly. Kedyže to ideš?"

„V stredu, o deň skôr. Znova na deviatu ráno."

Prikývol a pohladil ma povzbudivo po ramene. „Mrzí ma, že som dnes nemohol prísť. Snáď už budúci týždeň to bude trocha voľnejšie. Prípadne skúsim dnes prehovoriť s primárkou a dohodnúť sa, že prídem o pár hodín neskôr. Zostanem potom dlhšie alebo tak."

Mrzelo ma, že so mnou Michael dnes na kontrolu nemohol. No chápala som, že to nešlo. Doma som mu so mnou nedovolila zostať ani včera, hoci mi nebolo práve najlepšie. Marcia si voľno vybavila bez väčších problémov – prehodila si službu s kolegyňou a hoci mala mať dnes voľno, šla miesto nej.

„Asi nevydržím, ak budeš zostávať v nemocnici ešte dlhšie. Už takto sa ťa neviem každý deň dočkať."

„Mrzí ma to, zatiaľ to inak nejde."

Chápavo som prikývla a lepšie sa oňho oprela. „Volala som ráno mame, ale nezdvihla mi to. Chcela som sa jej spýtať, či by nešla so mnou. Zjavne však mala lepšie plány."

„Potom si jej už nevolala?"

„Nie, napíšem jej z domu." Mrzelo ma to. Najmä ak sme sa od jej poslednej návštevy skoro ani nerozprávali. Stále som mala na ňu ťažké srdce a bála som sa, že ak tú tému načneme, poviem niečo, čo by som nemala. „Hoci som dúfala, že budem mať pre ňu lepšie správy. A najmä pre vašich. Mohli sme u nich stráviť víkend, hlavne ak máš voľno ešte aj ty."

„Možno ten ďalší," povzbudil ma.

„Alebo až ten ďalší... alebo po pôrode."

„Mám pocit, že vtedy sa nám bude z domu odchádzať ešte náročnejšie."

„Ani nehovor, niektorý deň som čítala jeden článok o cestovaní s bábätkami. Hoci aj len na víkend alebo na pár dní, potrebuješ im zabaliť vlastnú tašku s miliónmi vecí. Nasledujúcich niekoľko rokov nebudeme môcť ísť k vašim len tak naľahko."

„Jednu tašku navyše unesiem, nič sa neboj." Perami sa nežne obtrel o moje líce a pohladil ma po bruchu. Týždenné kontroly mali aj svoje svetlé stránky – zakaždým som sa neskutočne tešila, kedy naše maličké uvidím. Bolo to síce len na pár minút, ale aj tak. Vždy som odchádzala od doktorky o niečo pokojnejšia, hoci mi nepovedala najlepšie možné správy.

„Máš ešte čas? Pokojne sa vráť na oddelenie, Ryland by tu mal každú chvíľu byť."

„Vyhovorím sa, že ma cestou z labáku odchytil doktor Kan. To zjavne nepríde podozrivé nikomu." Bezstarostne mykol plecami. Ráno odchádzal do nemocnice pomerne napätý, zjavne mal z mojej dnešnej kontroly omnoho väčšie nervy ako ja samotná. Ešte z čakárne som mu napísala, že je všetko viac-menej v poriadku a čoskoro prídem za ním do nemocnice. Následne som už bola dohodnutá s Rylandom, ktorý mal pre mňa prísť. „Najradšej by som šiel domov s tebou. Nechce sa mi."

„A nevedel by si prísť večer skôr? Vyhovor sa na niečo."

„Hmmm..." zatiahol s lišiackym úsmevom. „Žeby som sa o to pokúsil? Mohli by sme si urobiť pekný večer. Dať si dobrú večeru pri sviečkach... ja by som niečo navaril, samozrejme."

„Už ani neviem kedy si naposledy varil len ty sám."

„Čuduješ sa? Ty a Marcia ma stále predbehnete," posťažoval sa a vstal na nohy. Predstúpil predo mňa a čupol si, držiac pravú ruku stále na mojom bruchu. „Už sa teším, keď potom budem vyvárať aj tebe. Alebo keď sa rovno budeme už po kuchyni motať vo dvojici. Ja som ako malý rád pomáhal mame v kuchyni." S láskyplným úsmevom daroval bábätku niekoľko drobných bozkov.

„Je to krásna predstava."

„A ani nie tak vzdialená." Prehrabla som mu vlasy a sklonila sa s úmyslom pobozkať ho do vlasov. Tehotenské brucho mi v tom ale zabránilo. „Pomôžem ti?" opýtal sa so zazubeným úsmevom. Nemyslel to v zlom, ale za podobné veci sa mi uplynulé týždne rád posmieval. Keď som sa nevedela postaviť z postele alebo niekedy zo sedačky, keď sa mi nedarilo obuť sa, zohnúť sa po niečo, čo mi spadlo na zem... maličkosti, ktoré by som ešte pár týždňov dozadu urobila bez premýšľania.

„Nikdy som sa horšie vo vlastnom tele necítila, Michael. Nikto, naozaj žiadna žena by nemala byť tehotná v lete, je to ešte snáď miliónkrát horšie." Snažila som sa usmievať, ale moje slová ukrývali priveľa pravdy. „Vedela som, že to bude peklo, ale toto celé každým dňom ešte prekonáva moje očakávania."

„Dnes ráno mi jedna pacientka hovorila niečo podobné. V noci sa jej narodil krásny chlapček, viditeľne miluje byť matkou už teraz. Ale vravela mi, že tehotenstvo nenávidela, nikdy sa necítila horšie a nepohodlnejšie."

„Ja sa jej vážne nečudujem," vydýchla som a pobozkala ho do vlasov hneď, ako sa trocha nadvihol na špičkách a natiahol ku mne krk. „Úprimne dúfam, že po toľkom trápení sa to malé bude podobať na mňa. Inak sa naozaj veľmi urazím."

„Hej!" ohradil sa Michael a oboma dlaňami mi nežne zabubnoval po bruchu. Stačilo pár sekúnd, aby mu bábätko odpovedalo kopnutím. Milovala som, keď sa s ním po večeroch takto hrával, vždy vtedy vyzeral taký uvoľnený a hlavne šťastný. Nadšením bez seba, že čoskoro bude otec. „Ešte minule si hovorila ako veľmi dúfaš, že bude mať moje vlasy aj oči. Hlavne teda oči."

„Je pravda, že väčšina bábätiek má po narodení modré oči? Niekde som to čítala."

„Ťažko povedať, mnoho bábätiek má hnedé oči. Dokonca aj zelené alebo sivé. Niektorým sa potom farba zmení, iným zostane. Predpovedať sa to nedá."

So zlomyseľným úškrnom som si zahryzla do spodnej pery. „Možno by nám to vedel niekto vyveštiť."

„Popros Marciu, možno ti niečo vyloží z kariet."

„Včera jej to veľmi nešlo. Ale to bolo možno tým, že karty miesto nej ťahal Kalif, väčšinou to býva tragédia."

„Vieš, že sa ani nečudujem? Domov som doniesol umrnčané klbko čiernych chlpov a dnes je z neho malý diabol. Viditeľne ním začína trieskať puberta." Michaelovi zazvonil telefón skôr, ako som reagovala. Bol to Alec, ktorý ho veľmi urgentne volal späť na oddelenie. „Tak sa teda vidíme doma, radšej bežím."

„Už teraz sa ťa neviem dočkať."

„Milujem ťa," povedal maličkému a dal mu pusu. „Aj teba veľmi milujem, napíš mi, keď prídete s Rylandom k nám, dobre?"

„Dobre, sľubujem."

S dvoma rýchlymi pusami sme sa rozlúčili a po nich ma Michael nechal posedávať na lavičke samú. Cestou ku vchodu do nemocnice sa za mnou ešte raz obzrel, aby mi zakýval a poslal vzdušný bozk. Doslova som cítila ako široko a hlavne zamilovane sa usmievam. Bola som šťastná, naozaj veľmi šťastná. Za pomerne krátky čas mi dal život mnoho požehnaní. Niekoľko rokov dozadu by som si možno povedala, že si nič podobné nezaslúžim. Dnes som vedela, že to pravda nie je. Mala som právo na šťastie a krásny život. Na všetko, čo som priala svojim priateľom a najbližším osobám.

Niekoľko minút som sa ešte vyhrievala na slniečku, kým konečne prišiel Ryland. Prekvapilo ma, keď mi ráno zavolal a opýtal sa, či mám dnes chuť na stretnutie. Za posledné týždne sme spolu skôr len telefonovali, osobné stretnutia nám nevychádzali.

„Michael ma asi zabije, že som nešla domov," zamrmlal som, sotva sme zastavili pred nám obom dobre známou budovou. Už som si pomaly ani nespomínala, kedy som naposledy bola v redakcii. Chýbalo mi to tam, pracovná atmosféra bola úplne iná, ako keď som články písala doma na sedačke alebo v posteli. „Ale naozaj veľmi pekne ti ďakujem, že si ma sem doviezol. Pomaly by som sem ani netrafila už."

„Dnes a zajtra som tu sám... teoreticky."

Prekvapene som nadvihla obočie. „Prečo? Stalo sa niečo?" Mysľou mi prebehli spomienky na incident z jesene. Keď dnu vtrhli nejakí vandali a zničili skoro všetko, čo im prišlo pod ruku. Ešteže poistka pokryla väčšinu škôd. Smutné akurát bolo, že škodcovia sa niky nenašli. Ani napriek tomu, že podobné incidenty sa stali aj na iných miestach.

„To nie, ale potrebujem voľný priestor."

„Ty si ma sem nepriviedol len tak, všakže? Máš nejaký plán."

„To nie, ale tvoja spoločnosť mi padne viac ako dobre." S úsmevom na mňa žmurkol, vystúpil a následne podal pomocnú ruku aj mne. Ponúkol mi cestou hore schodmi rameno a veľmi trpezlivo sa prispôsobil môjmu tempu. „Zajtra je ružový spln mesiaca."

„Ozaj, bola by som aj zabudla," hlesla som prekvapene, zasúvajúc si pramienky vlasy za pravé ucho. Vzdala som sa strapatého a väčšinou polorozpadnutého drdolu, namaľovala sa a vytiahla zo skrine jedny zo slušnejších letných šiat, ktoré som si nedávno kúpila. Na doma som mala dvoje obyčajné, ale najčastejšie som nosila krátke voľné nohavice a veľké tričká, ktoré som sprvu donútila nosiť Michaela – spával v nich a potom mi ich vrátil späť, keďže už voňali ako on a ja som sa z nich mohla tešiť. „Plánuješ niečo špeciálne? Pôjdeš na spoločný rituál?"

„Nie, tento mesiac nie. Mám iný program."

Zvedavo som nadvihla obočie, aby pokračoval. „Takže potrebuješ moju pomoc s prípravou? Chystáš sa tu usporiadať nejaký rituál?"

„Takmer. Skôr by som to nazval niečím, za čo ma Leviho mama zaškrtí, nakúskuje a potom spáli na prach."

„Ehm... čože?" Kývol mi hlavou, aby som ho nasledovala do kancelárie. Celá redakcia bola krásne vychladená vďaka klimatizácii. Nebola som jej veľkým fanúšikom, keď som tu sedávala aj niekoľko hodín denne, ale teraz mi prišiel svieži vzduch tak akurát. „Daysha mi hovorila, že to s ním nemáš ľahké."

„Myslel som si, že hlavný problém bude s ním. Ale začínam mať pocit, že najväčším nepriateľom je jeho mama s novým priateľom."

„Spomínal si, že tam je medzi nimi nejaké napätie." Vďačne som klesla na jednu z voľných stoličiek pred jeho stolom. Presedela som tu mnoho minút a hodín, naozaj mi všetko tu chýbalo. Milovala som jeho redakciu – všetku tú zeleň, kryštály a tapisérie, spoločnosť mojich obľúbených kolegýň a najmä posedenie u Rylanda v kancelárii. Hoci nad prácou, ale s dobrým zákuskom a v ešte lepšej spoločnosti. „A Daysha mi hovorila, že prišiel s rozbitými ústami."

„Údajne sa preťahovali o Corvusovu Knihu tieňov a vtedy sa to stalo. Nie som si práve dvakrát istý, že je to pravda."

„Lebo?"

Mykol plecami a hodil sa do svojej kancelárskej stoličky. Oboma rukami si zašiel do vlasov a na chvíľu skryl tvár do dlaní. „Celkovo mám pocit, že toho ešte veľa neviem."

„Nechce rozprávať?"

„Minimálne."

Pokojným tónom mi začal rozprávať všetko, čo sa od chlapca dozvedel. Veľa toho nebolo, ale zároveň si dokázal vyskladať aspoň nejaký základ a na ňom začať stavať. Neuniklo mi nakoľko znepokojene znel, najmä, keď mi hovoril o telefonáte s Leviho mamou. O ich vzťahoch som nevedela nič, ale evidentne neboli najlepšie.

„Vidím to na slepú uličku," skonštatovala som napokon a nepohodlne sa zahniezdila na stoličke. Tak veľmi som chcela tráviť čas mimo nášho bytu, ale akoby som bola zabudla, že nie všade je rovnako pohodlne. „Nehovorím, že s tebou nesúhlasím. Alebo, že nesúhlasím s jeho mamou. Dávajte si ale pozor, aby Levi neuviazol niekde v prostriedku týchto vašich sporov. Nepostrkujte si ho medzi sebou, musíš byť na jeho strane."

„Ja som na jeho strane, Clio. Chápem jeho dôvody na vzburu, zjavne by som konal úplne rovnako. Ale nemôžem bojovať proti jeho mame, to by Corvus nechcel."

„Ale nechcel by ani to, aby bol jeho syn nešťastný."

„Keď sa Levi narodil, sľúbil som mu, že na neho budem dávať pozor. Vždy mu budem kryť chrbát a dohliadnem na to, aby bol šťastný. Nešlo o prázdne slová a plané sľuby, ale nikdy by mi nebolo napadlo, že jeho výchova zostane z tak veľkej miery na mne. Chcel som byť v jeho živote čo najviac prítomný, ale nie takto... nie..." Niekoľkokrát sa nadýchol, ale správne slovo nenašiel.

„Nechcel si mať pocit, že mu musíš nahrádzať otca?" dokončila som za neho, ustarane krčiac obočie. Už neraz som ho videla, ako sa pre niečo trápi. Tvár sa mu vtedy menila na nečitateľnú, priveľmi preplnenú všetkými možnými emóciami. Teraz na nej ale bolo niečo iné, niečo horšie a vážnejšie. „Čo na toto celé Damiano? Prečo nešiel Levi k nemu? Má to bližšie."

„To je zjavne jeden z dôvodov, tam by si po neho mama proste prišla."

„Ale..." Cítila som, že ešte neskončil. Evidentne ale potreboval troška postrčiť, aby zo seba dostal všetko.

„Damiano sa pár týždňov dozadu stal otcom, narodila sa im dcérka."

„Takt o gratulujem, skvelé správy. Ako sa volá maličká?"

„Astoria."

Na pery sa mi okamžite natisol úsmev. „Krásne meno, naozaj. Je to ich prvé dieťa?"

„Prvé a veľmi vymodlené, snažili sa už niekoľko rokov." Pravá dlaň mi skĺzla na brucho a pohladila ho.

Čím bližšie bol pôrod, tým menej reálne sa mi toto celé zdalo. Stále som si chvíľami prišla ako vo sne, dokonca aj keď som celé dni, niekedy celé noci jasne cítila jemné aj prudšie kopance či pohyby bábätka. Zozačiatku ma to poriadne vystrašilo. Bolo to omnoho zvláštnejšie, než som si predstavovala. Potom ale prišli chvíle, kedy mi táto, sprvu neprirodzená až nepríjemná maličkosť, ako jediná natisla úsmev na tvár.

„Chcel si teda povedať to, že..." nabádala som ho, aby sme sa vrátili k pôvodnej téme.

„Ja už ani neviem. Som z neho zúfalý, lepšie povedané z jeho mamy a jej prístupu. Levi má v niečom pravdu, vedela koho si berie, do akej rodiny sa vydáva. Ja chápem, že ju vydesilo to, čo sa Corvusovi stalo, ale nemôže chlapcovi odopierať jeho skutočný pôvod. To proste nejde... nie v našej rodine a nie s našim dedičstvom."

„Máš na mysli vašu magickú moc?" Prikývol, upierajúc oči niekam do prázdna smerom ku dverám. Pravým palcom pritom prechádzal postupne po svojich prsteňoch. „Corvus zomrel počas jej používania?" Nebolo mi príjemné vyzvedať, ale možno by mi to pomohlo lepšie uchopiť celú situáciu a následne mu pomôcť.

„Áno," odpovedal krátko, privrel oči a roztrasene vydýchol. Darmo tomu boli tri roky, išlo stále o veľmi citlivú a bolestivú tému. Najmä asi preto, že Ryland bol zo svojich bratov najstarší. Všetkých videl vyrastať a zjavne o to viac bolelo zúčastniť sa ich pohrebu. „Ja chápem jej strach, ale takto si chlapca úplne poštve proti sebe. Začína byť omnoho tvrdohlavejší, než bol kedy Corvus. Správaním sa na neho priveľmi nepodobá."

„Tak nie je to písané pravidlo, asi je často dobré, ak sa deti nechovajú ako ich rodičia."

„Vážne netuším na koho stranu by som sa mal postaviť."

„Ja mám pocit, že podvedome si sa už rozhodol." Prekvapene nadvihol obočie a pozrel mi priamo do tváre. Uisťujúco som sa naňho usmiala, zatiaľ čo som si palcom stále hladila brucho. „Vidíš sa v ňom... do istej miery. Však?" Ryland pevne zaťal sánku.

„Do istej miery," zopakoval po mne, zaprel sa rukami do operadiel stoličky a vyšvihol sa na nohy. Prechádzanie sa počas rozhovoru u neho neveštilo nič dobré. Bol skutočne v úzkych a len veľmi ťažko to zakrýval. „Bojím sa, že ho začnem ovplyvňovať. A nie práve tým dobrým spôsobom. Nie som dokonalý človek, nikdy som ním nebol."

„Keby v tebe nemá oporu a nejaký ten vzor, nechodil by sem. Nemeral by tak dlhú cestu. No ja som vás spolu videla, Ryland. Išlo vám to, má ťa veľmi rád. A som si istá, že ty ho máš rád rovnako veľmi, ak nie ešte viac." Vstala som na nohy a podišla k oknám, ktorými hľadel von na ulicu. Dlaň som mu položila na chrbát a uisťujúco ho pohladila.

„Ja sám som bol dlho ohľadom svojej viery a svojho dedičstva neistý, netušil som, čo s nimi robiť. Ani napriek tomu, že rodičia stáli pri mne a snažili sa ma viesť."

„A kto ti potom pomohol?"

Párkrát sa nadýchol než priškrteným hlasom odpovedal: „Corvus." Pristúpila som ešte o krok bližšie a trocha nemotorne ho objala. Brucho mi pomaly nedovolilo objať ani Michaela, ktorého to veľmi frustrovalo. „Každý deň ma jeho smrť bolí, ale poslednú dobu je to ešte horšie. Keď vidím Leviho vyrastať a keď vidím nakoľko by práve teraz otca potreboval."

Nájsť slová bolo každou  sekundou náročnejšie. Bolelo ma vidieť ako veľmi sa trápi a tápa v tme. Nikdy nepatril medzi ľudí, ktorí by o sebe pochybovali – aspoň teda mne to tak prišlo. Aj preto ma teraz pohľad naňho tak bolel.

„Nechcem mu nevedome nanútiť niečo, čo si myslím, že by mohlo byť pre neho dobré. Niečo, čo je dobré pre mňa. Ako... ako má človek vedieť, kedy dieťaťu len radí a kedy ho už nejakým spôsobom ovplyvňuje?"

„Nemám ani poňatia a to čoskoro budem mať vlastné dieťa," zasmiala som sa na odľahčenie situácie. Potešilo ma, že sa pousmial aj Ryland.

„Ani som sa ťa neopýtal, ako to išlo u lekárky, prepáč. Som stratený vo vlastnej hlave."

„Fajn, ale do redakcie sa ešte vrátiť nemôžem. Stále mám pokojový režim. Michael by bol najradšej, keby sa z postele celé dni ani nepostavím."

„Takže žiadne vážne problémy?"

„Teoreticky nie. Všetko zostalo po starom, ak to mám nejako zhrnúť."

Ťažkostí neubudlo, ale rovnako ani nepribudli. Tlak mi stále kolísal a zväčša bol o niečo vyšší, chrbát a kríže boleli každým dňom viac, nohy som takisto mala často nepríjemne opuchnuté, hlavne ak som sa viac nachodila, nevoľnosti neustupovali a nám všetkým robila najväčšie vrásky na čele samotná placenta, ktorá bábätku neslúžila úplne tak, ako by mala.

„Verím, že to bude v poriadku. Už ti zostáva len pár týždňov."

„To hovorí každý, ale..." Nikto z nich nebol v mojej koži. Netušili ako hrozne sa cítim a ako veľmi už očakávam koniec tehotenstva. Radšej budem hore celé noci s umrnčaným bábom okolo ktorého sa bude točiť život celej domácnosti. „Odbočili sme od témy."

„Radšej hovorme o mojich problémoch, čo?" podpichol ma.

„Áno, tak to bude lepšie." Zavesila som sa mu do ramena a donútila ho skloniť sa, aby som mu mohla dať drobnú pusu na líce. „Máš plány na zajtrajší spln, však? Plány pre vás pre oboch a bojíš sa, že to nie je dobrý nápad. Preto si tak urgentne chcel so mnou osobne hovoriť."

„V pondelok sa konečne domov vrátila moja mama. Dva mesiace strávila u svojej staršej sestry v Arizone. Pôvodne chcela zostať ešte dlhšie, ale už bola veľmi zvedavá na malú Astoriu."

„Tie po svete rozcestované mamy..." zamrmlal som skôr pre seba. „A ako to s ňou súvisí?"

„Ide o jednu veľmi starú tradíciu našej rodiny. Z jej strany rodiny, aby som bol presnejší. No my všetci sme ju podstúpili, pár dní pred smrťou dokonca aj Aspen. Dôležité je, aby sa tak udialo pred šestnástymi narodeninami."

„Chceš, aby túto tradíciu absolvoval aj Levi, však?"

Bez váhania prikývol. „Viem, že Corvus by to chcel. Našich rodinných zvykov a tradícií si veľmi vážil, my všetci ich berieme vážne. Sú naozaj veľmi starým a cenným dedičstvom od našich predkov spred mnohých storočí."

„A čo Levi? Hovorili ste spolu?"

„Chce to, prirodzene."

„Lebo vie, že by to chcel jeho otec." Nepýtala som sa, ale priamo konštatovala. Bolo to úplne jednoznačné. „A zároveň to chce, lebo je ako vy. Hrdý na svoje korene."

„Hovoril som s Damianom, aj podľa neho je to dobrý a hlavne žiaduci krok. Verím, že mama nebude mať námietky, ona na túto tému s Levim hovorila už krátko po jeho pätnástych narodeninách. Problémom zostáva Leah, jeho mama."

„Nechceš si od nej pýtať povolenie a zároveň nechceš ísť poza jej chrbát." Prestúpila som z nohy na nohu a pomaly sa pobrala späť k stoličkám. Na jednom mieste sa mi dlhšie nestálo dobre, skoro vždy sa mi začala motať hlava. „Možno by som ti vedela lepšie poradiť, keby mi povieš o čo presne ide. Aká je to tradícia? Čo sa od chlapca očakáva?"

Ryland zostal ešte chvíľu pri okne. Na sebe mal jednu zo svojich obľúbených zamatových košieľ vínovej farby, rukávy ktorej akurát zakrývali jeho tetovania. Ani tak mi ale neušlo ako končekmi prstov prešiel po symbole pentagramu nad ľavým ohybom lakťa.

„Hovorí ti niečo meno Bridget Bishopová?" Otočil sa ku mne, veľavýznamne sa mi zahľadel do tváre, doslova ma prebodol svojimi temnými očami a čakal na odpoveď.

„Ju ako prvú popravili v salemských čarodejníckych procesoch." Súhlasne prikývol, nadýchol sa a pomaly, zrozumiteľne začal rozprávať starý, doposiaľ mnou nepočutý príbeh.