Michael

„Michael, podrž mi tieto dve svorky, prosím," prehovoril primár ľadovo pokojným hlasom. Mierne roztrasenými rukami som sa za spomínanými svorkami načiahol a čo najpevnejšie a pritom najopatrnejšie ich uchopil. Musel som si pritom v hlave opakovať, aby som zachoval pokoj. Pacient na stole pred nami bol už jednou nohou v hrobe, našou úlohou bolo dohliadnuť na to, aby doň nevstúpil aj druhou. „Alec, ty tie zvyšné dve. Ďakujem."

„Áno," zamrmlal, váhavo vykonávajúc úlohu, ktorá mu bola pridelená.

„Hlavu hore, vy dvaja. Netraste sa ako stromy vo vetre," zažartoval primár a ponad okraj rúška po nás prebehol pohľadom. „Čo vás tak desí? Nikdy ste nevideli amputovanú ruku?" Jeho kolega, doktor Martinez, rezidenti Samuel a Andrea, dokonca aj sestričky a anestéziológ doktor Davids sa zasmiali. „Michael, zvykaj si. Minimálne raz sa počas svojej nádejnej budúcej kariéry s takýmto prípadom ešte stretneš."

„Budem sa modliť, aby to bolo len raz."

„Alebo radšej ani raz, nie je to príjemný pohľad, čo?" podpichol ma doktor Davids priateľsky. Dávno som s ním na sále nebol, vlastne sme sa nevideli odvtedy, čo pomáhal Clio.

„Videl som už omnoho krajšie veci," uistil som ho, vytrvale hľadiac na primárove ruky. On a Samuel mali za úlohu prišiť späť pacientovu ruku, ktorá bola kúsok pod lakťom amputovaná pri vážnej dopravnej nehode. Doktor Martinez a Andrea sa pritom snažili zastaviť krvácanie z poškodenej sleziny a stien brušnej dutiny. „Ale medicína nikdy nebola len o pekných veciach."

Operácia, ktorej sme sa prizerali ráno, ma nechala sprvu úplne bez slov. Skutočne išlo o zážitok, ktorý sa mi tak skoro znova nenaskytne. Vidieť s akou precíznosťou chirurgovia pracujú, ako šikovne nahrádzajú choré srdce pacienta za nové a plne funkčné, hoci umelé... Na vlastné oči som videl zázrak. Ten muž dostal druhú šancu, ktorá bola toľkým pacientom odopretá – z takého alebo onakého dôvodu.

„Medicína má svoju vlastnú definíciu krásy," povedal Samuel, stále sústredene sklonený nad svojou časťou práce.

„Ktorej zjavne chápu len čudáci ako my," dokončila Andrea. Obaja boli z tohto prípadu viditeľne nadšení a zhrození zároveň. Od začiatku rezidencie sa ešte s ničím podobným nestretli.

Zjavne aj preto obaja dúfali, že sa nám operácia podarí. Snažili sme sa, všetci sme do toho dali všetko. No pacientov stav bol kritický, jeho zranenia priveľmi vážne na to, aby sme urobili chybu. Slezina napokon musela von a ruka zostala amputovaná. Darmo si doktor Kan a doktor Martinez prizvali na pomoc ďalších dvoch kolegov. Nedokázali im pomôcť. Pacientov život sme síce zachránili, ale za akú cenu? Prebudí sa do úplne novej reality, do úplne nového života.

„Čo jeho spolujazdkyňa?" opýtal som sa primára, keď sme si umývali ruky. Neúspech ma nevzal až tak veľmi, ako by som čakal. Možno aj preto, že som to nebral priveľmi osobne. Zostal som viac-menej len zo zvedavosti, čo bola možno chyba. Mal som odísť, stretnúť sa s Clio ako som jej sľúbil. „Bola na tom lepšie."

„Môžeme sa ísť popýtať dole na urgent, ak by si chcel."

„Okej," zamrmlal som a ešte raz si poriadne vydrhol ruky. Vážne som sa čudoval sám sebe a svojmu postoju k celej veci. Akoby som to ani nebol ja. „Si v pohode?" opýtal som sa Aleca po mojej pravici. Sotva mi dnes povedal pol slova. Ráno prišiel úplne rozbitý. Zjavne sa včera poriadne opil, presne ako som očakával. „Zájdeme sa niekam najesť? Dnešok bol dosť rušný."

„Nemám chuť."

„Ale máš, nič si dnes ešte nejedol."

„Neprosím sa o tvoj názor, dokážem sa o seba postarať."

Prevrátil som nad ním očami. „Neviem, nie som si tým taký istý."

„Daj mi pokoj, Mike. Mám všetkého plné zuby, nemám chuť sa niekde ponevierať a zbytočne strácať čas. Aj ty by si mal ísť domov, Clio ťa určite čaká."

Áno, mal pravdu. Mal by som ísť domov, zabudnúť na všetko zlé, čo sa dnes stalo a byť už len so svojou rodinou. Chcel som toho z praxe zažiť čo najviac, vidieť aj tie najextrémnejšie situácie. Ale nemal by som to robiť na úkor mojich najbližších. Osud ma už niekoľkokrát presvedčil o tom, aby som čas s nimi nebral ako samozrejmý.

Chcel som to skúsiť ešte raz, zvoliť iné slová. No Alec sa veľmi rýchlo otočil chrbtom nám všetkým a prvý zašiel do šatne. Kým som prišiel ja, bol už na odchode. Vyčerpane som teda otvoril skriňu, kam som si pred operáciou odložil veci, a siahol po mobile. Clio ma nehľadala, no Marcia mi zanechala správu a dokonca dva neprijaté hovory sotva desať minút dozadu.

„Ahoj, deje sa niečo? Teraz som prišiel zo sály, prepáč."

„Ahoj, nič vážne len..." Vydesilo ma, keď zrazu zmĺkla a niekoľko sekúnd nepovedala ani slovo. Akoby ani nedýchala. „Som kúsok od nemocnice, môžem za tebou prísť?" prehovorila napokon roztraseným hlasom.

„Áno, samozrejme. Vieš, kde je urgentný príjem?"

„Nájdem ho."

„Dobre, počkaj ma pred vchodom."

„Michael..."

„Čo sa deje? Neznieš vôbec dobre, stalo sa ti niečo?" Nechcene, ale myšlienkami som sa vrátil späť do dňa, kedy sme sa my dvaja zoznámili. Znova som videl pred sebou to úbohé, mlčanlivé a takmer na smrť dobité dievča. „Hovor so mnou, prosím."

„Ja som... bola som s Melindou. Vieš, spomínala som ti, že sa máme stretnúť."

„Áno, viem." Nemal som z jej stretnutia s tou ženou dobrý pocit. Nepodozrieval som sestru jej zosnulého bývalého z ničoho, ale beztak som nemal z toho celého dobrý pocit. „Ako to dopadlo? Porozprávali ste sa?" Začala hovoriť, ale zmĺkla skôr, než by som niečo z jej slov vyrozumel. „Marcia..."

„Prídem, hej?"

Na moju odpoveď nepočkala, položila. S povzdychom som odložil mobil a čo najrýchlejšie sa prezliekol. Primárovi som povedal, že sa s ním stretnem dole na urgentnom príjme, akurát si musím niečo ešte veľmi rýchlo vybaviť. Prekvapilo ma, keď som na chodbe pred šatňou uvidel postávať Aleca. Bez slova ma nasledoval k výťahu, kde sa veľmi šikovne vyhýbal očnému kontaktu.

„Možno budem potrebovať pomoc s Marciou," prelomil som nakoniec ticho.

„Čo sa jej stalo?"

„Neviem, ale znela veľmi rozrušene. Stretla sa so sestrou svojho bývalého priateľa. Už minule bola za ňou v kaviarni a..." Kým výťah dorazil na prízemie a my sme si to cez oddelenie namierili k hlavnému vchodu, všetko som mu vysvetlil. Pripomenul som mu prípad Marciinho priateľa, jeho nešťastnú smrť a ďalšie dôležité detaily. „Dúfam, že to nie je nič vážne. Nepotrebujeme ďalšie problémy."

„Bude to fajn," odvetil, no neznelo to vôbec uisťujúco. „Pomôžem ti."

„Vďaka."

Marciu som našiel hneď vedľa vchodu, chrbtom sa opierala o stenu, rukami si objímala telo a hlavu držala sklonenú. Keby neviem, že ma tu čaká, zjavne by som ju bol prehliadol.

„Ahoj," pozdravil som ju pokojne a čo najviac opatrne ju pohladil po ramene. „Čo sa deje? Si v poriadku? Znela si veľmi..."

„Nemala som sa s ňou stretávať, Michael. Nemala som to robiť, proste nemala som."

„Prečo? Čo sa stalo? Urobila ti niečo?" Roztrasene pokývala hlavou a chrbtom stále opretým o stenu si čupla a hlavu stiahla medzi kolená. Ponad plece som pozrel na Aleca, ktorý bezradne mykol plecami. „Marcia, musíš mi povedať, čo sa deje. Inak ti nepomôžem." Čupol som si k nej, nežne ju vzal za ruky a odtiahol jej ich od tela. „Si v poriadku?"

„My sme sa... rozprávali sme sa. Znova o všetkom, skoro rovnako ako minule. A mne sa to proste celé vrátilo, akoby som bola späť tam. V jeho byte, v ten večer, keď ma dobil."

„Dobre, pokoj," chlácholil som ju, pevnejšie jej stískajúc ruky. Mala ich studené ako ľad, úplne roztrasené. „Sú to len a len spomienky, ktoré ti nemajú ako ublížiť. Nič z toho už nie je realitou, dnes žiješ úplne inde. So mnou a s Clio, obaja ťa máme veľmi radi a nikdy v živote by sme ti neublížili."

„Mlátil do mňa ako pomätený, kopal ma a kričal, že som mu zničila život. Vraj mi nemal nikdy pomáhať, chcel ma vyhnať späť do Talianska k otcovi."

„K otcovi sa už nikdy vrátiť nemusíš," uistil som ju a veľmi pomaly ju vtiahol do objatia. Sprvu sa bránila, vyslobodila si ruky a dlaňami sa mi zaprela do hrude, ale keď sa jej po lícach skotúľali prvé slzy, padla mi priamo do náruče. „Pokojne plač, bude ti lepšie. Nedrž to v sebe, hej?"

„Zabila som ho... ja som ho... zabila som ho. Odišla som od neho, nechala som ho... nechala som ho tam a on... zomrel, Michael. Zomrel kvôli mne."

Alec tichučko podišiel bližšie a čupol si k nám. Videl som, že váha, ale napokon ju opatrne pohladil po chrbte. „Nikto nezomrel kvôli tebe," prehovoril k nej. „Nijakým spôsobom si mu neublížila. Jeho krv nie je na tvojich rukách. Nie si vinná, Marcia."

„Nikto z nás by mu život nezachránil, krvácanie vzniklo veľmi nečakane a bolo natoľko masívne, že cestu do nemocnice by nezvládol. Ani keby sanitku zavoláš okamžite." Nemohol som si tým byť istý. Boli to len predpoklady, ktorá ale teraz hrali v môj prospech. „Nesmieš si takto ubližovať a znova to celé prežívať."

Nezdalo sa, že by naše slová zaberali. Marcia sa v mojej náruči triasla stále viac, až sa po chvíľke nedokázala ani poriadne nadýchnuť. V tej chvíli som spozornej najviac. Hoci so svojou dlhodobou astmou problémy nemávala, aspoň teda nie za posledné mesiace, podobne silné prejavy emócií ju mohli rozdráždiť. A tomu bolo najlepšie predísť.

„Poď, pôjdeme dnu. Sadneme si niekam stranou, dáme ti niečo na upokojenie, dobre? Porozprávame sa," uisťoval som ju a opatrne ju vytiahol na nohy. „Primár na mňa bude čakať, vysvetlil by si mu, čo sa deje?" poprosil som Aleca, keď mi pomohol Marciu postaviť.

„Idem, jasné. Potom vás nájdem."

Dnu sa rozbehol mihom oka. My dvaja sme si to späť na oddelenie urgentného príjmu namierili pomalým, ale istým krokom. Marcia sa pevne držala mojej ruky, zatiaľ čo telom sa zapierala do môjho. Hlavu držala sklonenú po celý čas, nechcela na seba prilákať žiadnu zbytočnú pozornosť okolia.

„Pomaly zhlboka dýchaj, nenechaj sa prevalcovať panikou." Vedel som, o čom hovorím. Bol som mnohokrát na jej mieste a nechcel som, aby ju vlastné myšlienky a spomienky stiahli na najtemnejšie miesta jej mysle. „Nič z toho sa ťa už netýka, nikdy sa tie udalosti opakovať nebudú. Veľmi dobre to vieš aj ty sama."

Slabučko, ale prikývla. Jej stisk okolo môjho predlaktia ešte zosilnel. „Prepáč, že som... nechcela som ťa... otravovať, ja len..."

„Ani trocha ma neotravuješ, nemusíš sa mi ospravedlňovať. Všetko je v poriadku, hneď ti bude lepšie. Len musíš prestať plakať a sústrediť sa na dýchanie. Porozprávame sa a bude lepšie, sľubujem."

Prekvapilo ma, keď sa naproti nám zrazu objavili Alec aj s doktorom Kanom. Obom som bol za pomoc naozaj veľmi vďačný. Primár nás odviedol stranou a zohnal pre Marciu niečo malé na upokojenie. S primárkou urgentného príjmu vybavil, aby nás nechali chvíľu na pokoji. Nemusel okolo nás skákať nikto, zvládali sme to sami.

Marcii stačila polhodinka, aby sa aj za pomoci liekov upokojila a už si slzy utierala s omnoho pokojnejším výrazom na tvári. „Veľmi ma to mrzí, Michael," zašepkala a načiahla sa za mojou rukou. Sedeli sme vedľa seba na nemocničnom lôžku, kým Alec sa opieral o stenu vedľa zatiahnutého závesu, ktorý nám zabezpečoval aspoň nejaké súkromie. „Nechala som sa tým úplne pohltiť, cítim sa hrozne hlúpo."

„Už som ti hovoril, že na to nemáš absolútne žiadne dôvod. Chápem, že ťa to rozrušilo."

„Myslela som si, že už to mám za sebou."

„Je to len malé zakopnutie."

„Vážne si z toho nerob ťažkú hlavu," prehovoril k nej Alec. „Obaja chápeme, že to všetko s tvojim bývalým bolo pre teba veľmi traumatizujúce. Prežiť to kvázi znova, hoci len cez rozhovor a spomienky... Stalo sa, máš to za sebou. Si v poriadku, si v bezpečí a nemusíš sa báť, že by sa niečo z toho opakovalo, dnes už žiješ úplne odlišný a dovolím si povedať, že lepší život."

Vďačne som sa na svojho najlepšieho priateľa usmial a pohladil Marciu po chrbte. „Už nikdy sa nemusíš stretnúť ani s jeho sestrou, nie je to žiadna tvoja povinnosť," pripomenul som jej.

„Lenže ak to neurobím, budem v jej očiach pôsobiť ako vinník."

„Nie, to ani náhodou. Som si istý, že ona a jej rodičia boli podrobne oboznámení s tým, čo sa Zackovi stalo. Museli pochopiť, že išlo o fatálnu a hlavne nečakanú zdravotnú komplikáciu."

Marcia sa sťažka nadýchla a sklonila hlavu. „Nechala som ho tam, Michael."

„Lebo si sa bála a bola nahnevaná. Skoro ťa zabil iba niekoľko týždňov predtým, skrátka si konala skratovo."

„Rozumiem tomu, že si nemala ani najmenšiu chuť pomáhať závislému násilníkovi a takmer vrahovi," vložil sa do debaty znova Alec. Váhavo, ale podišiel k nám a posadil sa. „Ja viem, že si to nevieš odpustiť. Myslíš si, že si tomu mohla zabrániť a zachrániť mu život."

„Nemyslím si, viem to," šepla.

„Nevieš, dedukuješ," oponoval jej. „Nemôžeš vedieť, čo by sa bolo stalo. Aj tebe bolo určite veľmi podrobne vysvetlené, čo sa mu stalo a ako vážny jeho stav bol." Pri týchto slovách pozrel na mňa. Prikývol som. „Nesmieš sa tým nechať zožierať."

Marcia niekoľkokrát otvorila ústa, ale napokon nepovedala už ani slovo. Lepšie si hlavu oprela o moje rameno a znova privrela oči. Bol som rád, že prišla sem za mnou a nešla sa niekam sama potulovať. Mohol som si byť takto naozaj istý, že mi stále stopercentne dôveruje a nebojí sa na mňa obrátiť ani vtedy, keď ide do tuhého.

V tichosti sme presedeli ešte dobrú pol hodinu, kým za nami nečakane prišiel primár. To, že sa niečo stalo, sme si na jeho tvári všimli okamžite. „Som rád, že ste ešte tu," povedal a znova za sebou zatiahol záves. „Asi máme problém."

„Problém? Aký problém?" opýtal sa Alec hneď.

„Stav toho operovaného pacienta sa nečakane skomplikoval. Ale nie tak, ako by ste si možno mysleli," začal neisto, zakladajúc si ruky do vreciek bieleho plášťa. „Horúčka po operácii by bola normálna, mohlo by ísť o nejakú infekciu. Ale sestričky pri preklade na JIS-ku u neho objavili niečo, čo ich veľmi znepokojilo." V tej chvíli si plne získal aj moju pozornosť. Ak sem za nami prišiel s podobnými slovami, zjavne išlo naozaj o niečo seriózne. „Má veľmi škaredo a viditeľne zdurené lymfatické uzliny v slabinách, ktoré... sú buď podliate krvou až tak, že sú skoro čierne alebo sú také z iného dôvodu."

„Čo myslíte, že by to mohlo byť?"

„Netuším, Mike. Nedokážem triezvo premýšľať, odkedy jedna zo sestričiek zažartovala, že by to mohol byť bubonický mor." Síce sa kŕčovito zasmial, nik z nás troch sa k nemu nepridal. Na to sme mali za sebou asi priveľmi náročný deň – minimálne psychicky. „Je to hlúposť, tento rok som v areáli nepočul ani o jedinom prípade."

„Mor sa ešte stále môže takto voľne šíriť?" opýtala sa Marcia prekvapene a konečne zdvihla hlavu z môjho ramena. „To som netušila."

„India, Čína, Mongolsko, Afrika, Madagaskar, Mexiko, Colorado... za posledné roky tu boli hlásené lokálne morové epidémie," odvetil jej primár milo. „Nie je to žiadna senzácia, dnes možno mor pomerne efektívne liečiť antibiotikami, očkovaním a podobne," dodal ešte a prestúpil pritom z nohy na nohu. Žart spomínanej sestričky zjavne bral na ľahkú váhu, ale neignoroval ho. „Určite to bude niečo úplne iné, možno Chlamýdiová infekcia, HIV, rakovina..."

„Ale čo to zvláštne sfarbenie?" nadhodil som.

Primár bezradne mykol plecami. „Neviem, nemám poňatia, Michael. Zistenie diagnózy je na niekom inom, my sme ho mali živého dostať z operačnej sály. Teraz je v rukách iných."

„Nechcem vyznieť nezdvorilo, pán primár, ale prečo ste nás potom prišli o tejto skutočnosti informovať? Čo to s nami má?" opýtal sa ho Alec priamo. Chcel som sa opýtať niečo veľmi podobné, ale nedokázal som svoje myšlienky správne sformulovať.

„Poprosili nás, aby sme neodchádzali z nemocnice, kým neprídu aspoň predbežné výsledky. Nemalo by to trvať dlho, vraj už poslali jeho krv do laboratória."

„A čo jeho partnerka? Tej nič nie je?" napadlo mi. Ak by išlo o niečo infekčné, čo by mohlo teoreticky ohroziť aj nás, určite by sa príznaky prejavili aj u nej.

„Zatiaľ je stále na sále, mala nejaké zlomeniny."

„Aha, chápem."

„Takže teraz budeme čakať?" zapojil sa do debaty znova Alec a nepokojne sa zavrtel na svojom mieste. Keby nemá momentálne problémy v osobnom živote, zjavne by prekypoval žartmi podobne ako sestrička na JIS-ke.

Doktor Kan prikývol. „Počkáme, áno. Na koniec operácie jeho partnerky a hlavne na výsledky testov. Ale ako som hovoril, malo by to byť pomerne rýchlo, určite sa potom všetci spokojne rozídeme domov."

„Skvelé," zamrmlal Alec otrávene a zvalil sa na chrbát.

„Idem upovedomiť doktora Davidsa, možno mi tiež povie nejaké zaujímavé hypotézy. Vy ma, prosím, počkajte tu."

Všetci traja sme poslušne prikývli. Nemali sme sa kam náhliť, teoreticky. Podobné zdržanie nám nemalo ako ublížiť.

Teda... to sme si aspoň mysleli.